Začnime dobrým muzikantským vtipom.
Poznám len tie, ktoré ste už publikovali, napríklad ten, že „stretnú sa dvaja muzikanti a neohovárajú". Ja na rozprávanie vtipov nie som.
Čo vás pritiahlo k hudbe?
Nebola to priama inšpirácia rodinou, otec bol celý život železničiarom a mama úradníčkou. Vzťah k hudbe som zrejme dostal do vienka od prírody a prejavil sa relatívne skoro. Rodičia ma dali do hudobnej školy, kde som sa desať rokov venoval husliam, na gymnáziu som sa rozhodol, že chcem priamo študovať hudbu a tak som šiel na VŠMU.
Nikdy vás nelákalo hrať priamo na pódiu?
Nie, takúto ambíciu som nemal, až takým dobrým huslistom som nebol. Lákala ma skôr samotná skladba, teda komponovanie piesní. Pôvodne som chcel študovať kompozíciu, ale ako neprekonateľná prekážka sa ukázal fakt, že som hral veľmi slabo na klavíri. Profesori boli vtedy presvedčení, že bez poriadnej hry na klavír to nejde a preto som šiel na príbuzný odbor - hudobná teória.
Kariéru ste urobili ako producent, teda človek v pozadí iných muzikantov - začínali ste s Petrom Nagyom, pokračovali s Teamom, Haberom, neskôr aj s inými. Netrhalo vami, keď ste videli, ako ľudia „žerú" ich, ale vlastne aj vaše, hity?
Nie som typ, ktorý sa dobre cíti na pódiu, nemám na to ani predpoklady, ani povahu. Dokonca sa dobre necítim ani v médiách, povedal som vám to vopred do telefónu. Z toho vyplýva, že som nikdy nemal osobný problém s tým, že som „iba" človek v zákulisí, pričom Petrovi alebo Paľovi padajú k nohám plné haly. Bol som však súčasťou celého toho súkolia, medaily síce vešali na krk povedzme Haberovi, ale tak to bolo v poriadku.
Od prvého albumu Petra Nagya Chráň svoje bláznovstvá ubehlo vyše dvadsať rokov. Úspech ľudí mení. Čo urobil s vami?
Nemyslím si, že by ma to nejako podstatne zmenilo - ani hodnotovo, ani v prístupe k práci a k životu. Keď je úspechov viac, máte z toho všetkého lepší pocit. Keď je úspešný prvý album, môže to byť náhoda. Ak ich máte úspešných desať, asi to už náhoda nebude, skôr potvrdenie toho, že do čoho som sa pustil, to malo nejaký výsledok. Dnes však už veľmi aktívny ako autor alebo producent nie som, keby som sa chcel vrátiť, šlo by to asi trochu ťažšie.
Prečo? V brandži máte svoje meno.
Zásadne sa zmenila situácia na trhu, mediálna situácia, moji interpreti so mnou zostarli a s novými prakticky neprichádzam do kontaktu. Ak s niekým mladým spolupracujem, tak len výnimočne.
Na pohodlný život by to nebolo
Za koľkými skladbami vlastne stojíte?
Počas života som urobil asi štyridsať albumov - hovorím o tých, na ktorých som sa podieľal zásadne. Na časti z nich som bol aj autor, aj producent, na zvyšku len ako producent. Keď to prepočítame na skladby a pripočítame televíznu a inú okrajovú tvorbu, pesničiek bude niekoľko stoviek. Autorsky som sa hudobne - lebo text som nenapísal žiadny - podieľal na približne tristo pesničkách, vrátane tých, ktoré som robil pre deti.
Dá sa z príjmu za cca tristo skladieb, na ktorých ste uvedený ako spoluautor - spolu s textármi - vyžiť? Mám na mysli sumu, ktorá vznikne po odpočítaní všetkých vašich ostatných príjmov.
Nemám najmenší dôvod čokoľvek tajiť. Ak sa bavíme kompletne o všetkých druhoch autorských tantiém, dostávam relatívne slušné peniaze. Posledné roky to mám stabilizované, ide o niekoľko stotisíc korún ročne. Ak sa pýtate, či by som z toho vedel vyžiť, odpovedám, že áno. Ak sa spýtate, či je to na auto, dovolenku, občasné rozmary rodiny a zaplatenie všetkých účtov, je to natesno. Ja sa cítim byť autorom „stredného" kalibru, teda ani nie najúspešnejší ako sú Patejdl, Žbirka alebo Tásler, ale ani nie ako nejneúspešnejší. Dnes by som sa ocitol približne na tridsiatom až päťdesiatom mieste v rebríčku, zomrieť hladom by som nemusel, ale na pohodlný život by to nebolo.
Ten váš príjem v státisícoch sa blíži k spodným 100 tisíc alebo skôr k miliónu?
Je to niekde v strede medzi tým.
V krajinách ako USA, Anglicko a podobne sa dokážu umelci na celý život zabezpečiť jediným hitom. Je šanca dosiahnuť to nejakým „megaúspešným" dielom typu „Ak nie si moja" aj u nás?
Vylúčené. Tu je na to malý trh. Keď je pieseň úspešná v USA, Kanade a v Mexiku, viete si spočítať, koľko tam žije ľudí a porovnať to s nami. Navyše to, čo je úspešné v Amerike, býva obyčajne úspešné v celom svete, takže ten trh sa znásobuje. Skladba, ktorá sa stane veľkým hitom a neskôr evergreenom, dokáže dlhodobo generovať zaujímavé celosvetové tantiémy. Môžem ale zodpovedne povedať, že najväčšie slovenské megahity ako „Voda čo ma drží nad vodou" síce dokážu priniesť pekný benefit v roku svojho úspechu, potom síce zarobia každý rok niečo, čo odhadujem na desaťtisíce, ale vyžiť sa čisto len z toho, teda z jednej pesničky, nedá.
Neplatí sa za zlodejov, ale za možnosť kopírovať
Prečo musíme platiť SOZA peniaze aj za každé kúpené prázdne CD a nahrávacie prístroje? Mnohí ich nevyužívajú na napaľovanie hudby.
Je to ťažká a kontroverzná téma. Oficiálne nie je problém odpovedať, že je to tak preto, lebo je to v Autorskom zákone, je to súčasť európskej legislatívy a...
Iste, ale zaujíma ma skôr rozumné zdôvodnenie.
Rád by som podotkol, že peniaze síce vyberá SOZA, ale sú určené pre všetky ochranné spoločnosti. Voči argumentu, že nie všetci kopírujú a rozmnožujú chránené umelecké diela, nemôžem namietať. Celé je to však postavené na princípe akejsi kompenzácie za to, že nositelia práv sú nejako poškodení práve tým, že sa ich diela kopírujú. Nikto zatiaľ nenašiel riešenie, ako oddeliť tú časť médií, ktorá sa používa na kopírovanie umeleckých diel od tých, ktoré sa používajú na zálohovanie fotografií, diplomoviek a podobne.
To vyznieva tak, že všetci sa skladajú na to, o čo okradne autorov pár zlodejov.
Trochu tvrdo formulované, ja by som to tak nepovedal. Platí sa nie za zlodejov, ale za to, že existuje technologická možnosť kopírovať. Technológia za posledné roky veľmi predbehla legislatívu, vývoj rozumnej ochrany autorských práv, proste všetko. Je to akýsi odtrhnutý vagón a „autorskoprávny" svet naň reaguje viac či menej rozumne, viac či menej pružne, najmä však s veľkým oneskorením. Nemyslím si ale, že je to kompenzácia za zlodejov, ako ste to povedali vy. Priznajme si, že technológia umožňuje kopírovanie jedna k jednej a jednou zo strán, ktorá utrpela škody, sú nielen autori, ale všetci nositelia práv. Tie škody sú reálne, takže medzinárodné spoločenstvo v tejto brandži dospelo k názoru, že majú nárok na istú kompenzáciu. Iná vec je, že sa vždy bude diskutovať, nakoľko je to celé férové, keďže je v tom obsiahnutá solidarita a tá mnohých dráždi. Či to tak má byť... neviem. Pri nosičoch ako CD ide doslova o halierové položky.
Ide najmä o princíp, nie o výšku sumy.
Prognózy, že kvôli týmto poplatkom všetko zdražie, sa nenaplnili.
Koľko sa na tých poplatkoch vyberie?
Dúfam, že neprezradím nejaké tajomstvo, ak poviem, že pre úplne všetkých nositeľov práv je to cca 40 miliónov korún, väčšina z toho za prístroje, nie médiá. Niečo ide na réžiu za výber, zvyšok sa rozdeľuje ochranným spoločnostiam.
Nie sme v žiadnom konflikte záujmov
Peci Uherčík vás a niektorých ďalších obvinil, že ste v konflikte záujmov, keďže v zmysle stanov - články 16.3 a 17.3 - nemôže byť členom výboru SOZA niekto, kto je členom riadiacich a dozorných orgánov veľkých používateľov. Zhodneme sa v tom?
To je absolútne vylúčené, pretože keď poviete A, povedzte aj B - existuje výkladové stanovisko k stanovám zverejnené na webe, ktoré definuje, kto je veľkým používateľom - jasne je tam stanovená hranica - veľkým používateľom spomedzi vydavateľov je ten, koho záväzky voči SOZA činia päť a viac percent z ročných tržieb. O žiadny konflikt záujmov podľa stanov teda nemôže ísť, o ich porušenie už vôbec nie.
Nevidíte teda problém v tom, ak je niekto šéfom Forza a zároveň sedí v orgánoch SOZA?
Vydavatelia sú nositeľmi práv, či sa to niekomu páči alebo nie. Veľmi silné je to predovšetkým v prípade zahraničného repertoáru. Z medzinárodného spoločenstva existuje výrazný tlak na to, aby fungovalo dostatočné postavenie vydavateľov ako nositeľov práv v ochranných spoločnostiach. Dostatočnosť definujú tak, že má ísť o jednu tretinu v riadiacich orgánoch. Kvôli tomu musela SOZA dokonca meniť stanovy. V tom teda žiadny problém nevidím. Všetci sú tam volení Valným zhromaždením, to nie je tak, že nejaký vydavateľ príde a sadne si do výboru.
Ak sa pýtate priamo na mňa, do SOZA som ako člen a neskôr predseda výboru prišiel v roku 1990. Konateľom Forza Music som sa stal v roku 2001 alebo 2002. Garde bolo teda opačné, nie je pravdou, že som do SOZA prišiel ako konateľ vydavateľskej spoločnosti.
Nevzniklo to výkladové stanovisko k stanovám účelovo, teda neskôr, keď vám a vašim kolegom konflikt záujmov začal vyčítať Uherčík a spol.?
Výkladové stanovisko muselo existovať už k predchádzajúcim stanovám, veď to má logiku. Ak niekde zadefinujem pojem ako „veľký používateľ", musím predsa vysvetliť, čo sa pod tým myslí. Na toto by vám ale najlepšie odpovedalo naše právne oddelenie, treba pozrieť do archívov. Keby som vedel, že sa na to budete pýtať, vyžiadam si to, z hlavy vám to neviem presne povedať. Realitou je, že výkladové stanovisko existuje a podľa neho v konflikte záujmov nikto z nás nie je.
Uherčíka za aranžmán vyplatili
Ďalšie obvinenie Uherčíka - podľa obalu platne Money Factoru bol dokázateľne aranžérom skladby Vráť trochu lásky medzi nás, vy ste na nej uvedený ako producent. V nahláške na SOZA ste však už spoluautorom, pričom Uherčíkov spoluautorský podiel ste odmietli uznať. Prečo?
Najskôr pre vysvetlenie - pri autorských právach treba rozlišovať osobnostnú a majetkovú časť. Tu sa bavíme len o majetkovej, pričom on tak trochu účelovo obe zmiešal dokopy. Jeden vzťah je medzi ním a Money Factorom, tam 
som nebol účastníkom, je to ich vec. Z rozprávania viem, že si ho objednali, aby zaranžoval sláčiky a nanovo prehral gitary. On tak urobil a oni mu za to zaplatili, čím to považovali za vybavené. Jeho podiel na majetkovej časti neuznal predovšetkým Money Factor a ja som to rešpektoval. Ak mám byť úprimný, mne je srdečne jedno, či ho deklarujú ako ďalšieho podielnika. Keby mi povedali, pomýlili sme sa, zabudli sme naňho, treba ho doplniť, poviem dobre, poďme sa stretnúť a urobme novú dohodu. On však tvrdí, že má nárok na podiel automaticky, zo zákona. Nemá, to by musel splniť tri podmienky - osobitný tvorivý vklad, vytvorenie nového diela a súhlas pôvodných autorov. Minimálne dve z nich nesplnil. Predstavte si, že si dáte do servisu premaľovať auto, zaplatíte za to a po desiatich rokoch vám majiteľ autoservisu povie, že sa cíti byť spoluvlastníkom vášho auta...
Nevedia zdokladovať, že mu zaplatili.
Celé to prebehlo bez dokladov, veď sa to dialo v roku 1992.
Vtedajší manažér kapely Jozef Šebo vám potvrdil, že Uherčíkovi vyplatil tých údajných 5 tisíc?
Áno. Hovoril to vtedy a hovorí to aj teraz. Toto sa ma ale netýka, nie som účastník tohto ich vzťahu. Druhý vzťah je medzi Money Factorom a mnou. Ten vznikol tak, že Šebo mi dal anglické verzie ich piesní, mne sa to páčilo a povedal som, že sa z toho dá urobiť slovenský album. Na to mi Šebo povedal: „Ale my ťa nemáme ako zaplatiť." A ja, že nevadí, nechcem nič na ruku, dohodneme sa tak, že ak daný album prinesie peniaze, podelíme sa o ne. Takto vznikla dohoda slobodných ľudí a tak som ako spoluautor získal ten napádaný štrnásťpercentný podiel na majetkovej časti albumu. Dokonca som tam investoval vlastné peniaze, pretože nahrávanie sa výrazne pretiahlo. Bola to forma odmeny.
Urobili sme to nešikovne
Lenže na obale platne ako spoluautor nefigurujete, ste tam uvedený len ako producent.
Súčasťou dohody bolo, že ako autor skladieb sa bude používať kolektívny pseudonym Money Factor. Zároveň bolo v papierovej dohode napísané - a viem to preukázať - že pre účely tohto albumu sa pod pojmom Money Factor rozumejú chalani z kapely plus Jožo Šebo a ja. Koniec koncov aj samotný Uherčík v istej relácii povedal, že ja a Šebo sme si mali riešiť svoje podiely inými zmluvami. Čiže ani on nespochybnil nárok na existenciu podielov, povedal len, že technika, akou sme to spravili, bola nešikovná. A to priznávam. Dnes by sa to riešilo inak, normálnymi publishingovými zmluvami, akých sa uzatvárajú stovky ročne. A ešte jedna vec - údaje na obaloch a bukletoch nie sú podkladom pre výpočet a vyplácanie autorských odmien.
Ako vysvetlíte, že nahlášku tejto skladby ste mali na SOZA podanú o rok skôr ako členovia kapely?
Jednoducho - ja som už v tom čase bol členom SOZA, oni nie. Keby som vtedy nedal nahlášku, skladba sa vôbec nedostane do databázy a nebude registrovaná. Keď sa stali členmi SOZA aj chalani z Money Factoru, nahlášky si podali tiež. Celý tento problém však vznikol preto, lebo skladba sa neskôr stala hitom a ide o „silnú" Uherčíkovu agendu.
Minutáž skladby nemá vplyv na príjmy
Ako je možné, že na nahláške uvádzate, že Vráť trochu lásky medzi nás má 5 minút a 30 sekúnd, keď to nie je pravda? Nie je to umelé natiahnutie minutáže, aby ste dostávali viac peňazí?
Minutáž na nahláške nijako nesúvisí s vyplácanými peniazmi, ide o historicky vyžadovaný údaj, ktorý nemá absolútne žiadny praktický význam. Peniaze sa vyplácajú podľa toho, koľko bola skladba vysielaná v médiách. Ak médium nahlási, že ju vysielalo minútu, účtuje sa minúta, ak sto minút, účtuje sa sto minút. Rozhodujúce je teda hlásenie vysielateľa a nie minutáž na nahláške. Na moje príjmy ten údaj nemal vôbec žiadny vplyv.
Prečo ste tam však uvádzali nesprávnu dĺžku skladby?
Ťažká otázka, už si nepamätám. Na väčšine mojich nahlášok sú minutáže, ktoré píšem z hlavy, pretože viem, že je to čisto orientačný údaj, ktorý má význam len pre zaraďovaciu komisiu. Tá z tohto údaju vie, že ak ide o päť minút, nejde o symfóniu a ak o päťdesiat minút, asi to nie je obyčajná skladba.
Tvrdíte teda, že ak by ste mali na nahláške uvedenú správnu dĺžku štyri minúty miesto päť minút a tridsať sekúnd, dostávali by ste za tú skladbu rovnaké peniaze?
Presne tak.
Nahlášky obsahujú osobné údaje, preto ich nezverejňujeme
Uherčík vás tiež obvinil z toho, že nie všetci umelci majú rovnaký prístup k informáciám ako „vyvolení" zo SOZA. Začnime nahláškami - prečo sú tajné, keď neobsahujú žiadne osobné údaje?
Či obsahujú alebo nie, o tom nerozhoduje výklad Uherčíka. Ten vykladanie zákonov miluje, podľa mňa mal byť sudcom Ústavného súdu a možno by bol spokojný. SOZA však má svojich právnikov a tí tvrdia, že nahlášky obsahujú aj osobné údaje.
Aké? Veď sme jednu zverejnili a nič osobné tam nevidím. Je tam názov skladby, albumu, minutáž a zoznam autorov.
Odcitujem vám právne stanovisko: „Osobné údaje sú všetky údaje, ktoré majú priamy alebo nepriamy vzťah ku konkrétnej osobe. Nakladanie s nimi, presahujúce plnenie zákonných povinností, podlieha písomnému súhlasu dotknutej osoby." To je stanovisko právnika.
Veď údaje, ktoré vidím v nahláške, obsahujú aj buklety albumov.
Nie všetky. Na nahláške je aj bodová hodnota diela, môžu tam byť pseudonymy a ďalšie údaje. Právnici proste jasne tvrdia, že nahlášky by kvôli osobným údajom nemali byť kompletne zverejňované tak, ako si niekto zmyslí.
Nie „ako si niekto zmyslí", hovoríme o sprístupnení iba muzikantom, teda členom SOZA, nie verejnosti.
Citoval som stanovisko právnikov. Ak má niekto dôvod ísť sa pozrieť do cudzej nahlášky, má na to niekoľko možností - najkratšia je tá, že pôjde priamo za dotyčným autorom. Ja s mojimi nahláškami nemám žiadny problém. Ak ich chce niekto vidieť, nech sa páči, ukážem mu všetky - od prvej po poslednú. Komukoľvek. Mne sa zdá korektné, že sa vyžaduje súhlas dotyčného, ak mu chce niekto pozerať do nahlášky. Možno to preženiem, ale trochu mi to pripomína hrabanie sa v cudzej zdravotnej dokumentácii. Osobne som sa za celé tie roky nikdy v živote v cudzích nahláškach nehrabal, hoci som k nim mal prístup. Ani mi to nenapadlo.
Druhá možnosť, ako sa pozrieť do cudzej nahlášky je aká? Lebo nie každý autor by súhlasil.
Môžete požiadať ktoréhokoľvek člena volených orgánov SOZA, ktorých je vyše 30, že si to chcete ísť pozrieť. V stanovách je uvedené, že je povinnosťou každého voleného člena orgánov umožniť vám to. Súčasný predseda výboru Matúš Jakabčic mi hovoril, že túto možnosť viacerým autorom sám ponúkal, medzi nimi aj Uherčíkovi, Greksovi a ďalším. Ja na SOZA o pár dní končím, ale túto možnosť som ponúkal tiež. A inak - čo si chce Uherčík pozrieť všetkých 100 tisíc nahlášok?
To netvrdí. Ale zrejme by rád vedel, či sú niektoré diela správne zaradené, keďže zaradenie ovplyvňuje výšku príjmov.
Povedal som o dvoch možnostiach, ktoré môže využiť každý člen SOZA. Existuje dokonca aj tretia - máme Kontrolnú aj Rozhodcovskú komisiu, čiže čosi ako Ústavný súd na SOZA a ak má niekto informácie, že niečo nesedí, môže im dať podnet. Realitou teda je, že ak je podozrenie na nesprávne bodové hodnoty nejakých diel, je niekoľko ciest, ktorými sa dajú informácie potvrdiť a prešetriť.
Uherčík nikdy nebol vylúčený zo SOZA
Prečo bol Uherčík vylúčený zo SOZA? Najskôr mali odísť aj Greksa s Kubasákom, tam však Rozhodcovská komisia rozhodnutie výboru nepotvrdila a v SOZA ostali, o Uherčíkovi dodnes nerozhodla, hoci tak mala urobiť do štyroch mesiacov.
Toto je účelové klamstvo. Uherčík nikdy nebol právoplatne vylúčený zo SOZA. Trikrát to podčiarkujem a pridávam sedem výkričníkov. Uherčík odmietol podpísať novú zmluvu o zastupovaní, ako jediný autor to urobil vedome, nie zo zábudlivosti a práve preto prestal byť nami zastupovaný.
Stará zmluva mu predsa platila do konca roka 2006, Rozhodcovská komisia teda mala čas rozhodnúť.
Ešte raz - odmietol podpísať novú zmluvu o zastupovaní, hoci sme ho niekoľkokrát vyzývali, aby tak urobil. Z tohto titulu prestal byť členom SOZA, lebo stará zmluva vypršala a novú nepodpísal. V jeho prípade Rozhodcovská komisia nemala o čom rozhodovať, lebo to bolo bezpredmetné, rozhodovala v čase, keď už nebol členom. V prípade Kubasáka a Greksu rozhodnutie výboru zrušila, pretože oni nové zmluvy podpísali a Rozhodcovská komisia sa nimi zaoberala.
Uherčík novú zmluvu považuje za protizákonnú.
No dobre, ale to je jeho výklad.
V tej zmluve je napísané, že sa zaväzuje dodržiavať isté smernice, trebárs registratúrny poriadok, pričom k nim nemá žiadny prístup, sú tam aj iné výhrady. Ako má dodržiavať niečo, čo môže SOZA kedykoľvek zmeniť a on sa o tom nemá ako dozvedieť a naštudovať si to?
Nová zmluva predsa nebol výmysel SOZA preto, lebo nemá nič na práci. Veď to je strašná agenda, množstvo neproduktívnej roboty. Táto povinnosť nám vyplynula z novelizácie Autorského zákona. Na zmluve pracovala celá skupina právnikov, kontrolovali to právnici Ministerstva kultúry, dokonca na Uherčíkov podnet. Aký by mal kto záujem dať autorom na podpis zmluvu, ktorá by bola v rozpore so zákonom? Veď by narobili problémy najmä sebe, nie? Že je to protizákonné je len Uherčíkov výklad. Vylučujem, že by naša skupina právnikov dala výboru na stôl niečo, čo je v rozpore so zákonom. Prečo tú zmluvu nepodpísal? Mohol byť zastupovaný a nebol by problém. Mimochodom - registratúrny poriadok sa nevzťahuje na členov a zmluva rieši členské vzťahy.
Ak argumentujete, že nové zmluvy museli byť kvôli novému Autorskému zákonu, prečo sa nič také nerobilo pri zmene toho zákona v roku 1997?
To je otázka na právny odbor SOZA. Nemajte pocit, že skladatelia a muzikanti vo výbore riešia právne veci. Tí to ani nevedia posúdiť. V roku 1997 zrejme nevyplynuli zo zákona také obsahové zmeny, aby došlo aj k zmenám v zmluvách o zastupovaní. Navyše, v roku 2003 sme predsa novelizovali zmluvy nielen my, ale všetky ochranné spoločnosti. Tu sa to prezentuje pomaly ako zámer ísť proti Uherčíkovi.
Lenže tú zmluvu rozporovalo viac autorov, nielen Uherčík.
Ja si pamätám na ôsmich, ak sa pridali ďalší, nevylučujem to, ale je to otázka na právny odbor. Ja sa k takým veciam nedokážem relevantne vyjadriť. My riešime koncepčné a strategické veci, nie právnické. Viem však, že ostatní tú zmluvu podpísali.
Krátka skladba k reklame je podľa vás symfonické dielo?
Uherčík tvrdí, že niektoré diela sú zámerne bodovo podhodnocované a iné nadhodnocované. Je to pravda?
To je otázka na zaraďovaciu komisiu, nikdy som nebol jej členom, ale osobne to vylučujem.
V rozhovore totiž povedal, že „V praxi sa stalo, a viem to doložiť, že moje dielo pre orchester, ktoré malo byť zaradené do 48-bodovej kategórie, zaradili do kategórie štyroch bodov a viacerí členovia výboru SOZA sa dokonca dožadovali výrazne nižšieho bodového zaradenia!"
Škoda, že v tom vašom rozhovore nepomenoval, o ktoré dielo šlo, lebo takto sa len môžem domnievať, že ide o hudbu k reklame na Amslico. To bola cca tridsaťsekundová hudba nahraná na „synťáku" s rozpísanými hlasmi, ktorá bola na základe jeho intervencií dvakrát bodovo navyšovaná, až to dielo dosiahlo bodovú hodnotu 
niekoľkokrát vyššiu ako bežná pesnička. Jemu sa ani toto nepáči a chce, aby malo 48 bodov, čo je podľa nášho vyúčtovacieho poriadku skladba vážnej hudby pre orchester. Krátku nahrávku hudby k reklamnému spotu považujete za symfonické dielo pre orchester?
V jednej internetovej diskusii Uherčík povedal, že „za sto alebo dvesto minút vysielania tohto spotu v televízii som mohol dostať pokojne aj pol milióna". Ja mu nebudem protirečiť, ale približne v tom istom období som dostal ročné vyúčtovanie, kde som dostal takmer identickú čiastku a bolo to za 57 tisíc minút vysielania mojich diel! A mám pochybnosti, či to navyšovanie bodov pre Uherčíka bolo vôbec spravodlivé voči iným našim členom. Nespochybňujem technickú správnosť výpočtu jeho odmeny - bol to dôsledok opakovaného navyšovania bodov na základe jeho intervencií. Uvádzam to preto, lebo on sa rád štylizuje do polohy ukrivdeného, ako sa proti nemu všetci sprisahali, ale ako vidíte, „páchali" sa na ňom aj takéto „krivdy". Dajte si do pomeru sto až dvesto vysielaných minút Uherčíka a mojich 57 tisíc minút.
Prečo je utajovaná cena jedného bodu?
Dopredu stanovená cena bodu neexistuje. Existuje len dodatočne vypočítaná finančná hodnota bodu jednotlivých používateľov, čo je neutrálny štatistický koeficient. Vezmete objem hudby u nejakého používateľa, ten vygeneruje za rok istý počet minút a následne bodov, zoberiete peniaze, tieto dve čísla dáte do pomeru a vznikne vám nejaký koeficient. Nie je pravda, že tá hodnota je utajená, je to len nezaujímavý údaj.
Asi je zaujímavý, keďže sú autori, ktorí sa oň zaujímajú.
Zaujíma len niektorých a kto chce, vie sa k tomu údaju dostať. Vezme si používateľa, napríklad Slovenský rozhlas, nejaké svoje dielo s konkrétnou bodovou hodnotou, dosiahnutú minutáž, honorár a keď si to dá do pomeru, dostane sa k finančnej hodnote bodu, čo je neutrálny údaj. Keď sa už bavíme o koeficientoch, mne sa zdá oveľa zaujímavejší prepočet na jednu minútu, na pesničku a podobne. Stále však počúvame len o hodnote bodu...
Ak je to také neutrálne, prečo sa to muzikantom nesprístupňuje?
Pretože tých bodových koeficientov je veľa a navyše sa každý rok menia. Sprístupňujeme podľa mňa dôležitejšie údaje.
Ide o obchodné tajomstvo
Utajujete však aj platby od používateľov. Prečo autori nemajú nárok vedieť, koľko zaplatila Markíza, Joj, STV či jednotlivé rádiá?
Pretože v zmluvách s nimi je napísané, že ide o obchodné tajomstvo. Je to tam na ich želanie a ja ich plne chápem. Právnici tiež tvrdia, že bežiace platobné vzťahy sú predmetom tajomstva zo zákona.
Prečo teda nezverejníte tie, ktoré už nebežia?
Otázka na právnikov, nie na mňa. Hlavný dôvod je naozaj ten, že v zmluvách je to označené ako obchodné tajomstvo. Bolo by proti záujmom členov SOZA, keby ktokoľvek túto klauzulu porušil a ohrozil tak vzťahy s vysielateľmi. Mimochodom - súhrnné čísla sú zverejňované vo výročných správach, ktoré sú všeobecne dostupné.
Súhrnné čísla sú im nanič, lebo z nich si autori nemôžu overiť, či dostali peniaze v správnej výške.
Už som to opakoval veľakrát - nech použijú niektoré z kontrolných mechanizmov, o ktorých som hovoril.
Tie im nepomôžu, k údajom, koľko zaplatil nejaký vysielateľ, sa nedostanú.
Ale dostanú sa k nim členovia volených orgánov SOZA. Nech ich požiadajú, aby im to skontrolovali a oni to urobia.
Čiže sa majú spoliehať na cudzieho a na to, že ich člen voleného orgánu neoklame?
Presne tak. Povedzte však aj to B - Uherčík neverí absolútne nikomu. Potom má inú možnosť - nech získa dôveru členov SOZA, aby ho zvolili do tých orgánov. On a ďalší sa o to pokúšajú od roku 2000. Naposledy sme pred rokom zvolali mimoriadne valné zhromaždenie kvôli nim, aby sa členskej základni položila jasná otázka - „chcete to, čo chcú oni?" Vyše 90 percent členov povedalo, aby sme to robili tak ako doteraz.
Ja ako predseda výboru a Briestenský ako riaditeľ sme dokonca odstúpili, prijalo sa však uznesenie, aby sme sa vrátili. Keď to tam niekto navrhol, ozval sa skandovaný potlesk, až som sa cítil ako na zjazde KSČ (smiech). Toto je proste členská vôľa, Uherčíkovi je to však jedno, on ju pokojne ignoruje. Ale čo čaká, že budeme ignorovať väčšinovú mienku našich členov? Tie časy by už snáď mali byť za nami.
Muzikanti tvrdia, že dlhé roky strhávate zahraničným autorom desať percent z odmeny na Sociálny a podporný fond, ktorý ani neexistuje.
V štruktúrach SOZA zatiaľ žiadny takýto fond neexistuje, hoci sú o ňom dlhoročné úvahy. Neexistuje z dôvodu, že Slovensko je jediná krajina v Európe, v ktorej sa strhávajú percentá z honorárov pre umelecké fondy priamo zo zákona. To, o čom hovoríte, je zrážka na podporu národnej kultúry podľa deklarácie z kongresu CISAC-u zo Sydney. Môžeme diskutovať o tom, čo je to podpora národnej kultúry, my ich rozdeľujeme do vyúčtovania autorom, lebo to tam podľa nás patrí.
Keď chcel dať Uherčík zakázať hrávať svoje diela, SOZA mu povedala, nech si to zariadi sám. To sa technicky nedá, nie? Nemôže navštíviť tisícky miest, v ktorých sa potenciálne môžu hrať jeho veci.
A prečo to žiadal od nás, aby sme mu to zabezpečili? On žiada servis od organizácie, s ktorou odmietol podpísať zmluvu a s ktorou nechce mať nič spoločné? To snáď nie.
Na réžiu dávame niečo cez 14 percent
SOZA vybrala za rok 2006 vyše 270 miliónov. Koľko pohlcuje réžia?
Za minulý rok to bolo 14,46 percenta z vybranej sumy. Odporúčanie celosvetovej konfederácie autorských spoločnosti CISAC je maximálne tridsať percent. Pod touto hranicou sa to považuje za efektívne riadenie.
A koľko berú volení zástupcovia?
Vo vašom rozhovore Uherčík tvrdil, že aparát, čím myslel asi zamestnancov, si prideľuje neskutočne vysoké platy. Ten si však nič neprideľuje, pravidlá odmeňovania stanovuje Výbor, realizuje ich riaditeľ. Pred dvomi rokmi bol priemerný plat v SOZA okolo 20 tisíc korún, dnes to môže byť o desať až dvadsať percent viac. A to preto, lebo sme za posledné dva roky mali rekordné hospodárske výsledky. Systém odmeňovania je na tie hospodárske výsledky priamo naviazaný, čiže ak by klesli, platy idú dole. Je to teda príjemné a kruté zároveň.
Poďme k tým voleným členom.
Tam to stanovuje Valné zhromaždenie, čiže ak Uherčík tvrdí, že „si ich prideľujú", nehovorí pravdu. V súčasnosti je to 0,75 percenta z príjmov SOZA pre všetkých členov volených orgánov ročne dokopy, ktorých je vyše tridsať.
V prepočte to teda vychádza na sumu medzi 60 až 70 tisíc ročne na jedného.
Presne tak. Samozrejme, ide o priemer. Ak sa k vám dostala informácia, že beriem stotisíc mesačne, tak je to úplná blbosť. Navyše sa z tých súm strhávajú odvody a všetky ostatné veci, ktoré s tým súvisia.
Koľko máte konkrétne vy?
Z hlavy to presne neviem, ale kým som bol predseda výboru, bolo to nad ten priemer, podľa počtu odrobených hodín. Netto cca 150 tisíc ročne, musel by som sa pozrieť do daňového priznania. Ale poviem ešte jednu vec - energia, ktorú som vložil do SOZA, reprezentovala z energie v mojom živote snáď viac ako päťdesiat percent. Neviete si predstaviť, ako strašne veľa práce to bolo. Tieto funkčné odmeny dosiahli len malú časť mojich skutočných príjmov. Viem vám to preukázať i odprisahať na vlastné deti. Netvrdím, že som tie peniaze za funkciu posielal späť do SOZA, ale neboli, ani nemohli byť mojou hlavnou motiváciou, prečo som tam pracoval. A okrem toho - v prvých rokoch po revolúcii, takých siedmich až ôsmich, keď to bolo hádam najťažšie, sme nedostávali vôbec nič.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Július Kinček doplnil niektoré vyjadrenia bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
