ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Paťa Jarjabková: Bola som týraná

Detská relácia Poďte s nami vznikla so silným ideologickým protikatolíckym zámerom, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk herečka a moderátorka Paťa Jarjabková.

Narodila sa v roku 1958 v Bratislave. Chodila na strednú pedagogickú školu, vyštudovala Filozofickú fakultu v Bratislave (orientácia na predškolskú pedagogiku). Začiatkom osemdesiatych rokov prišla do televízie, kde pracovala v detskej redakcii, preslávil(Zdroj: Dana Salajová)

Miluje deti a je to na nej vidieť. Len ona sama vie, aké to bolo, keď sa na ne usmievala z televíznej obrazovky alebo z pódií, skrývajúc trápenie, ktoré prežívala v súkromí. Dnes je evidentne šťastná a vidieť na nej aj to.

Detská relácia Poďte s nami vznikla ako silný ideologický protikatolícky zámer, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk herečka a moderátorka Paťa Jarjabková.

Začnime dobrým vtipom o deťoch.

Učiteľka hovorí žiakom, aby povedali vetu, v ktorej budú slová „mama je len jedna". Anička vraví: „V našej rodine je len jedna mama." Janko pokračuje: „Mamu máme radi, lebo je len jedna." Móricko dodáva: „Mama ma poslala do chladničky po pivo a vraví mi, že sú tam ešte dve fľaše. Otvorím chladničku a kričím jej z kuchyne - mama, je len jedna."

Aká bola malá Paťa?

Vyrastala som ako poslušné prvé dieťa v rodine. To má zrejme vždy trochu ťažší život ako jeho súrodenci, pretože sa na ňom experimentuje, rodičia si ešte len testujú svoje výchovné a pedagogické názory. Tí moji boli veľmi prísne vychovaní, najmä otec, a tak sme boli aj my. Otca som sa dosť bála, zároveň však bol a je mojím veľkým vzorom.

Dopĺňali sa s mamou?

Áno - on veľký muž, mama zase drobná vrtká žienka, ktorá šikovne a inteligentne rozhodovala o väčšine vecí. Otec pochádzal z východu zo Spišskej Novej Vsi, mama „od Maďarov", bola to zaujímavá dvojica. Dodnes ich obdivujem, stále sú spolu. Pre mňa boli vždy veľkou oporou a bojím sa, čo bude, keď raz odídu.

Bola som zakomplexovaná

Deti si často prenesú do dospelosti nejaké traumy. Aj vy?

Ani nie, ale dá sa povedať, že som si celý život málo verila, pretože otec bol veľmi prísny a mal teóriu, ktorá sa na mne vôbec neosvedčila. Spočívala v tom, že ma akoby „zhadzoval" a podpichoval, aby som dokázala, že na niečo mám. Na sestru to zabralo, ja som však uverila, že som naozaj nemožná a neschopná. (smiech) Vďaka tomu sa však oveľa viac snažila, začala som recitovať, hrať divadlo a podobne, čo ma dostalo tam, kde som dnes. Čiže vlastne, keď tak nad tým premýšľam, tá otcova metóda sa asi predsa osvedčila...

Pochválil vás niekedy?

Niekoľkokrát v živote mi povedal, že „áno, toto bolo dobré". Teraz mi napadlo, že vždy mi hovoril, že žena musí byť múdra, a nie krásna. (smiech)

Z toho, čo ste spomenuli, mávajú deti komplexy.

Zakomplexovaná som bola veľmi dlho. Teraz už menej, ale s takými vecami sa človek vyrovnáva veľmi dlho.

Podarilo sa?

Čo ste... kto môže byť s takými vecami vyrovnaný? To sa celkom nedá. Len som už na niektoré veci rezignovala. Napríklad vždy som mala pocit, že som tučná, nešikovná, ako strašnú traumu som vnímala aj obyčajný telocvik, keďže som nedokázala preskočiť ani len kozu. Viac som si začala veriť na strednej škole, aj to vďaka jednej učiteľke.

Prečo ste šli na strednú pedagogickú školu? Už vtedy ste sa chceli venovať primárne deťom?

Nie, len som si nevedela vybrať, kam ísť. Na tejto škole bolo málo matematiky, takže sa mi tam páčilo. Šlo o takmer čisto dievčenskú školu, chlapov bolo iba zopár - školník, matematikár, telocvikár a učiteľ výtvarnej. Do toho sme boli zamilované. Mal krásnu ženu, tá nás učila hrať na klavíri. V zásade sme boli odtrhnuté od normálneho života, lebo do neho patria aj chlapci a na tých sme nemali čas. Celé to obdobie som prežila s platonickými láskami, bola som zasnívaná do chalanov, ktorí cestovali tým istým autobusom ako ja...

Na Filozofickú fakultu ste už šli cielene či opäť preto, lebo ste si nevedeli vybrať?

Po strednej som ešte nechcela pracovať, myslela som si, že mám aj na ďalšie štúdium. Nedostala som sa na knihovníctvo, pretože tam boli prijímačky z nemčiny a tie som nezvládla. Šla som študovať pedagogiku, teda odbor, orientujúci sa aj na predškolskú pedagogiku, s tým, že som prirodzene pokračovala v tom, čo som začala na strednej škole. Mňa malé deti vždy fascinovali, to mi ostalo dodnes.

"Užila" som si najmä v dabingu

Na strednej ste hrali divadlo, neskúšali ste aj VŠMU?

Práveže áno, prihlásila som sa, ale nevzali ma. Keby áno, bola by som spolužiačkou Mira Nogu, Evky Pavlíkovej a Stana Krála. Nedostala som sa do tretieho kola. Netrpela som tým však, lebo divadlo som hrávala aj naďalej a keďže som nastúpila aj do televízie, akoby som to tým mala vykompenzované.

Hrávali ste aj s vyštudovanými hercami zo SND a z iných divadiel. Nemali odstup od neštudovanej herečky?

Niektorí áno, to závisí od človeka. Užila som si to najmä v dabingu. Bola som "veľká" dabingová herečka, dabovala som asi trikrát v živote! Herci dlho sedia, lebo čakajú na slučku, popritom fajčia, ohovárajú, potom rozprávajú o peniazoch, o cenách, o autách, nehnuteľnostiach, potom zase ohovárajú... a takto stále dokola prepierajú všetko krížom krážom.

Ako v každej brandži.

Asi áno. Ako prvú postavu som dabovala húsenicu v rozprávke Včielka Maja. Celá som bola vytešená. Horšie to bolo pri hranej, väčšej postave, kvôli mne sa nahrávanie muselo niekoľkokrát opakovať. Herci profíci to urobili na prvý raz, mne to nešlo. Začala som byť z toho strašne nervózna, mala som pocit, že všetci na mňa pozerajú a pýtajú sa, „čo tu robí ten blbec?". Veľmi mi vtedy pomohla Marta Sládečková, ktorej som dodnes vďačná. Upokojila ma, chápala totiž, že to robím prvýkrát a nemôžem fungovať rovno ako ostrieľaný herec. Problém je, že som nikdy nechcela byť brzda, ale hneď dobrá, čo je niekedy na škodu.

Boli ste vychovávaná ako veriaca?

Nie. So svätým prijímaním to bolo trebárs tak, že mama prišla po mňa do družiny s tým, že ideme do kostola. Cestou ma učila nejaké modlitby a hovorila, čo odpovedať farárovi na jeho otázky, aby som tým prešla.

Predtým ste nechodili do kostola?

Vôbec. Rodičia ma tam dali len preto, aby som to mala absolvované. Neskôr som prešla aj birmovkou, to bol pekný zážitok. Pre mňa to boli vlastne prvé kontakty s vierou. Časom sme s babami začali chodiť v nedeľu do kostola samy, po ňom sme sa vždy zastavili v cukrárni, to bolo fajn.

Dnes už ale veriacou ste. Kedy prišiel zlom?

Vážne som sa nad tým začala zamýšľať, keď sa mi narodila postihnutá dcérka. Začala som hľadať odpovede na svoje otázky, prišlo to samé. Dovtedy som to vnímala viac menej len ako dobrodružstvo.

Vyčítala som rodičom, že boli zbabelí a mlčali

Ako ste brali socializmus?

10.jpgNajskôr nijako. V roku 1968 som mala len desať rokov, vedeli sme ale, kto je Kryl, počúvali sme zakázané pesničky, keďže moji kamaráti mali starších súrodencov a tí to už vnímali. Otca vtedy cestou z práce skoro zastrelili, pretože šiel okolo nejakej prestrelky. Doma sme sa o politike príliš nerozprávali, dostala som sa k nej, až keď sme o nej debatovali s mojim prvým manželom.

Moja sestra sa v roku 1981 vydávala do západného Nemecka a to bolo vážne - mama totiž pracovala v televízii, otec na Ministerstve dopravy. Uvedomovali sme si, že nás tým môže ohroziť a pýtali sme sa sami seba, či do toho ideme. Veľa sme s mužom rozoberali inváziu Rusov, socializmus ako taký, moji rodičia však boli ako veľká väčšina ľudí - radšej podpísali, aby mali pokoj a neuškodili svojím deťom. Nechceli sa do ničoho miešať.

Strana vás k sebe neťahala?

Samozrejme, že áno, už keď som nastúpila do televízie, ale nechcela som. S rodičmi som sa často hádala, nechápala som, že boli takí zbabelí, nerevoluční, že mlčali, že neboli - obrazne povedané - zavretí v base. Nemám totiž rada neutralitu, kvôli tomu často idem do konfliktu a zrejme aj preto ma neskôr vyrazili z televízie. Občas poviem svoj názor nie veľmi šťastne, ale inak to robiť neviem.

Ako vaši reagovali na rok 1989?

Keďže sme sa v revolučných časoch pomerne angažovali, manžel ešte viac ako ja, báli sa o nás. Hovorili nám, aby sme do toho nevstupovali, pretože ktohovie ako to nakoniec bude. Tak to brali mnohí ľudia, ťažko im to vyčítať. Štyridsať rokov boli naučení, že musia byť ticho, nesmú sa do ničoho miešať, lebo ich vyhodia z práce a podobne. Okrem toho obaja prežili druhú svetovú vojnu a mamu, tým, že bola Maďarka, v istom čase vysťahovali do Budapešti. Ale dnes im to už tak nevyčítam, pochopila som ich a som asi aj menej revolučná a viac trpezlivá.

Boli ste nakoniec v tej strane?

Nie, vyhla som sa tomu, pretože som otehotnela a podarilo sa mi tú ponuku obísť. Pravdou pritom je, že Detská redakcia, v ktorej som pracovala, bola druhou ideologickou redakciou hneď po spravodajstve, pretože sme ovplyvňovali a vychovávali mládež. Boli v nej však aj nestraníci.

Hanbím sa za jedno moderovanie, kde študenti útočili na Mináča

Museli ste niekedy na obrazovke povedať niečo, za čo sa dnes hanbíte?

2.jpgRobila som programy pre najmenšie deti, tam som sa tomu vyhla. Robilo s nami aj veľa ľudí, ktorí neboli prosocialisticky orientovaní a vždy si to vedeli nejako ustrážiť. Existovali tiež autori, ktorí museli písať pod iným menom. Možno aj preto sme mali konflikty so šéfredaktorom. Ten tam však mal svojich ideológov, ktorí zaberali inde, takže aj on to mohol uhrať.

Paradoxne sa hanbím skôr za to, čo som urobila v televízii po revolúcii. V roku 1991 som moderovala Televízny klub mladých a bolo tam stretnutie medzi Mináčom a študentmi. Moderovala som to s Petrom Princom a študenti na Mináča strašne zaútočili. Chápala som ich, na strane druhej som mala pocit, že som bola zneužitá a zmanipulovaná. Tlačila som na neho v prospech študentov, tí boli naozaj agresívni, a po relácii som mala taký hnusný pocit, že až. Celú dobu som sa síce snažila byť objektívna, ale zjavne som nebola, proste som to neustála. Dodnes mám z toho blbý pocit.

Miloš Bubán mi hovoril, že podľa neho bol najlepším riaditeľom STV posledný prednovembrový - Hlinický. Myslíte si to aj vy? Dnes je poradcom súčasného šéfa Nižňanského.

Poznala som ho osobne, lebo mama pracovala na jeho sekretariáte ako odborná asistentka. Uznávala som ho, obdivovala, vedel si urobiť poriadok. Chodil medzi ľudí, do štúdií, poznal všetky profesie a myslím si, že vedel, ako to robiť. Druhá vec je, že mal aj ideologickú a stranícku podporu, musel odovzdávať isté informácie a divákom posunúť aj množstvo ideologických posolstiev. Koniec koncov, aj detská relácia Poďte s nami vznikla ako silný ideologický protikatolícky zámer.

Kvôli tomu, aby deti nechodili do kostola?

Presne tak. Začala sa vysielať, myslím, v roku 1980.

To tam bol ešte Dancúľ.

Áno. Relácia sa vysielala od ôsmej, aby deti nešli do kostola, aby sa nalákali na rozprávky, aby doma vznikali konflikty typu „ja nechcem ísť do kostola, chcem pozerať telku".

Kto bol autorom tej myšlienky?

Netuším. Ja som tam prišla až neskôr, v roku 1982.

Dancúľa zrušili z ješitnosti

Je pravda, že Dancúľa neskôr stiahli aj preto, že šlo o škaredú bábku, ktorá údajne strašila deti?

Áno, hovorí sa to, ale tých dôvodov bolo viac. Hlavný bol ten, že skupina, ktorá reláciu s Dancúľom robila, bola ideologicky inde ako oficiálna línia. Šlo o ľudí, ktorí chceli robiť naozaj dobrú dramaturgiu a dobré programy pre deti. Vytvorili si tím autorov, moderátorom Dancúľa bol Ivan Matulík, ktorý si nikdy nedával servítku pred ústa. Nikdy sa nebál povedať, čo si myslí a pokojne nadával aj na vtedajšieho šéfredaktora Kubu.

Čiže Dancúľa „zostrelili" za trest?

Áno, z ješitnosti. Náhle, nečakane, bolo to nepríjemné. Pri tom som už bola, nedalo sa to zachrániť ani ustáť.

Nedostali ste sa do televízie z protekcie, keďže vaša mama bola asistentkou riaditeľa?

Možno som sa tam dostala ľahšie, ale už predtým som tam roky brigádovala. Vtedy bola situácia s moderátormi iná ako dnes, bolo ich málo. Buď prišli z rozhlasovej prípadne hereckej družiny, alebo to boli recitátori. Ja som niekoľkokrát vyhrala Hviezdoslavov Kubín, ponuku som dostala aj z tohto dôvodu. Okrem toho som skončila na škole odbor s orientáciou na predškolskú pedagogiku, takže aj to mohlo pomôcť. Netvrdím, že žiadne percento tam nezohral fakt, kde robila moja mama, ale podľa mňa som sa tam dostala spravodlivo. Ten pocit mám dodnes a myslím, že som tú prácu robila dobre.

Po Dancúľovi prišiel Janko Hraško a nakoniec Kuko, ktorý sa preslávil asi najviac.

Áno, s ním sme začali vysielať od roku 1985 alebo 1986. Vybral sa návrh Hany Cigánovej, ktorá sama s výsledkom nebola úplne spokojná, ešte na tej bábke chcela trochu popracovať. Dancúľovi sa nezmyselne vyčítalo, že nikto nevie, čo to je - či postava, predmet, čokoľvek. Toto malo zrazu ruky, nohy, oči, tak to uspelo. Tri vysielané nedele bol Kuko bez mena, nakoniec sa mu jedno vybralo z návrhov detí, ktoré chodili do redakcie.

Časom ste však od tejto práce odišli.

Áno, na materskú dovolenku a keď mi skončila, do tejto relácie som sa už nesmela vrátiť, lebo tam boli mimoriadne zlé vzťahy. Začala som teda fungovať v relácii Televízny klub mladých. Po revolúcii som sa však vrátila tam, kde som chcela byť a robiť. V tom čase vzniklo Od Kuka do Kuka.

Reklama urazila hodnoty a detstvo

Keď sa svojho času objavila reklama na playstation, v ktorej ukazovali Kuka odhodeného v koši, podali ste podnet Rade pre reklamu. Prečo?

Nebola to originálna bábka Kuka, o tej nikto nevie, kde sa nachádza, dokonca ani v televízii. Urazilo ma však, že symbol detstva skončil v kontajneri.

Bol tam slogan, ktorý sa niesol v duchu „nepozerajte telku, hrajte playstation".

Presne tak. To už musíme bábku, ktorá bola pre desaťtisíce detí kamarátom, vyhodiť do kontajnera? Pripadalo mi to, ako keby tvrdili, že „nechoď na návštevu k babičke, hraj sa playstation". Rada pre reklamu to aj tak zhodnotila ako neopodstatnenú záležitosť a ďalej to neriešila. Plno ľudí mi písalo, aby sme niečo spravili, aby sme zachránili Kuka, lenže nebola šanca - právne to bolo úplne v poriadku. Napadli sme to len morálne, ani to nám nepomohlo. Viem o mnohých, ktorým tá reklama urazila detstvo a mnohé hodnoty, nech to znie akokoľvek čudne. Ja mám Kuka dodnes rada a nie som jediná. Ktohovie, kde dnes, chudák, je.

Oponenti by mohli namietať, že nie je žiadny rozdiel medzi „čumením do bedne" a hraním sa na playstation.

Áno, ale to, koľko čumia deti do bedne, nezávisí ani tak od detí ako od rodičov. Naša relácia vtedy nebola výhradne pre deti, partnerom nám bola celá rodina. A porovnávať ten program s hraním sa umelých počítačových hier? To sa snáď ani nedá.

Staré detské programy by uspeli aj dnes, len by museli byť iné

Uspeli by dnes vôbec programy typu Matelko, Raťafák plachta, Filmárik a Filmuška...? Nie je to celé skôr o sentimente?

4.jpgUrčite by uspeli, ale museli by byť iné, vo vyššom „leveli". Je tu mnoho tvorcov, ktorí programy pre deti vedia robiť, ale nemajú na to ani prostriedky, ani priestor. Deti pritom také programy potrebujú, lebo ich niekam posúvajú. Dnes sú decká osamelé, citovo vyprahnuté, pričom Kuko bol o emóciách, o vzťahoch, o priateľstve... Veci, ktoré tam rozprával deti prežívali aj na vlastnej koži, takže sa s ním vedeli stotožniť. Pozrite sa na dnešné deti vonku, keď majú prestávku - viete čo robia? Strieľajú po sebe alebo sa hrajú, že jeden je silný a manipuluje ostatných. Celé je to, bohužiaľ, o dominancii a ponížení, nie o partnerstve a rovnocennom kamarátstve.

Dnešná tvorba pre deti vás teda príliš neberie?

A existuje vôbec nejaká? Večerníčky sa nenakrúcajú, preberajú sa len zahraničné. Pritom večerníčkovú tvorbu robili kedysi dramaturgovia tak, aby bola jasne vyšpecifikovaná pre konkrétneho diváka. Mala svoju jasnú dramaturgiu preto, lebo šlo o rozprávku na dobrú noc, čiže musela deti upokojiť, zaujať, mať svoj dramatický oblúk. Dnes sú tie rozprávky často súčasťou dlhých seriálov, deti chodia spať rozrušené, neupokojené... často ani nejde o rozprávky na dobrú noc.

Otázkou je, či by dnešné decká zaujal Maxipes Fík, Maťko a Kubko, Kremienok a Chocholúšik, keď majú k dispozícii trebárs Pokémonov a iné graficky divoké rozprávky.

Ale áno, zaujali by. Každý z nás, nielen deti, potrebuje zažiť pocit dobra, ľudského tepla a spravodlivosti. Aj preto, lebo v reálnom svete ho zažívame čoraz menej.

V deväťdesiatych rokoch sme mali akési zlaté obdobie detskej tvorby v televízii, vyčistilo sa to tam, všetci funkcionári, ktorí nás dovtedy ideologicky hodnotili, sa začali báť, takže sa stiahli, viac sa debatovalo o kvalite roboty ako o hlúpostiach, ktoré s ňou nijako nesúviseli.

Za Kubiša bolo v detskej redakcii lepšie ako za Rybníčka

Tvrdíte nebodaj, že do televízie prišla sloboda, hoci tam šéfovali aj ľudia ako Darmo alebo Kubiš?

Do našej redakcie áno, slobodu sme mali paradoxne aj za Kubiša. Musím dokonca povedať, že to bolo lepšie ako neskôr za Rybníčka, za ktorého šla detská redakcia od deviatich k piatim.

Prečo vás z televízie vyhodili?

Kvôli vtedajšiemu manželovi Ľubošovi. Kedysi sa angažoval vo VPN, nikdy sa s nikým nekašľal, vždy si povedal svoj názor, mal kvôli tomu plno konfliktov už za socializmu, za tieto jeho vlastnosti ho dodnes obdivujem. Vo svojich názoroch pokračoval aj po revolúcii - keď sa mu zdalo, že to nie je o kvalite tvorby, ale o inom, tak to nahlas pomenúval. Nakoniec ho vyhodili a keďže som vtedy bola jeho manželka, vyrazili aj mňa. Nazvali to reorganizáciou a znižovaním stavov, ale človek nie je hlúpy, aby nepoznal pravú príčinu. Vždy som sa za to súdila a trikrát som ten súd aj vyhrala. Najviac prenasledovaná som bola paradoxne vtedy, keď sa stal Ľuboš ekonomickým šéfom STV za riaditeľa Materáka. Bolo to moje najhoršie obdobie v práci, vtedy mi to mnohí dali „vyžrať".

spol.jpg

Nesmiem si písať meno Jariabková, preto som Jarjabková

Zaujímavé je, že za prvého manžela vám mnohí pripisovali skôr poslanca SMERu, vtedy ešte HZDS, Dušana Jarjabka.

To áno, nakoniec som to aj využila, hoci som bola Jariabková s „i", nie s „j". Dnes si zámerne píšem meno s „j", a prosím aj vás, aby ste mi ho tak uviedli, pretože odkedy som sa rozviedla, exmanžel sa mi vyhráža, že nesmiem používať meno s „i", inak ma dá k súdu. Vyriešila som to teda šalamúnsky, ľudia aj tak nevedia, ako sa správne píšem.

Nevyhodíte mi to pri autorizácii?

Pokojne to tam môžete dať.

Ten rozvod bol až taký zlý?

Bol a veľmi zlé je to doteraz. Pôvodne som sa chcela od toho mena úplne odstrihnúť s tým, že budem výhradne Garajová, ale predsa - dvadsať rokov som si budovala svoju značku pod menom Jariabková, a bol by to problém. To meno je kľúčom pre mnohých, ktorí ma potrebujú a boli by dezorientovaní. Môj bývalý manžel je, bohužiaľ, plný zlosti, hnevu a intríg. Nebudem rozvádzať príčiny, ktoré za tým vidím, nechcem to. Bol to výborný človek, odborník, obdivuhodný chlap... ale zmenil sa.

Rozvod je prudká zmena v živote. Ako sa vás dotkol?

Dlho som sa k nemu nevedela odhodlať, hovorila som si, že to musím vydržať. Aj kvôli postihnutej dcére, aj kvôli rodine, ktorú považujem za absolútny základ. Tak som bola vychovaná. Myslela som si, že to ustojím, ale už to nešlo. Zrazu som si povedala, že máme doma postihnuté dieťa, ktoré na sebe celý život maká a na strane druhej tam máme človeka, ktorý robí všetko preto, aby sa zničil. Celý rozvod bol nepríjemný, trval dlho a...

Mala som pocit, že kým nemám sekeru v chrbte, nemám na polícii čo hľadať

Až ste museli odísť z domu.

Áno, nedalo sa inak. Dodnes som sa z toho celkom nespamätala, to sa snáď ani nedá.

Patríte vlastne k týraným ženám.

Ale skôr do kategórie psychicky ako fyzicky týraných. To je ešte horšie. Verím, že dnes je už iná aj situácia na polícii. Keď som tam kedysi musela chodiť, čo bolo naozaj nepríjemné, mala som pocit, že pokiaľ nemám v chrbte sekeru, nemám tam čo hľadať a nedá sa mi veriť. Mysleli si, že si vymýšľam a som precitlivelá. Pritom prah citlivosti mám posunutý naozaj vysoko. Nemusím však byť podrezaná, mať modriny a podobne, aby som vedela, že taký život nie je normálny.

Ľudia si však často ako ďalšieho partnera nájdu niekoho, kto vykazuje podobné rysy. Neurobili ste druhou svadbou podobnú chybu?

Zatiaľ nie a dúfam, že to tak ani nikdy nebude. (smiech) Tiež je rozvedený, má deti, a je to výnimočný človek. Je úplne iný. Úplne.

Zoznámili ste sa cez internet. Dali ste si inzerát?

7.jpgÁno. Vtedy som v rámci ranného vysielania robila akési psychohygieny pre divákov. Baví ma ľuďom robiť dobre, hladkať ich slovami, povzbudzovať, lebo je toho málo. Vždy som si na internete vyhľadávala akési heslá o dobrej nálade, harmónii, až som zistila, že existuje zoznamka s rovnakým názvom. Pýtala som sa vtedy sama seba, či by ma vôbec ešte niekto chcel, pretože som stará, štyridsaťsedemročná rároha. Pritom tam mali inzeráty starí dedkovia, ktorí hľadali tridsaťpäťročné, no uznajte. (smiech)

Nakoniec som tam napísala, ale v prvej fáze to nebolo o tom, že si niekoho naozaj nájdem. Viete, čo bola neskutočná sranda? Podpísala som sa len ako P., samozrejme, že som tam nemala svoje meno. Dlho som aj Jožkovi (súčasný manžel, pozn. autora) písala, že som Petra, hoci som mu pokojne písala zo svojho e-mailu s názvom Paťa Jarjabková. (smiech) Ani som netušila, že vlastne vie, s kým si píše. Predtým som si u providera overovala, či vidí v mojom maili aj niečo viac ako moje telefónne číslo. Vraj nie, podľa ničoho iného nie som identifikovateľná. Už mi však nepovedali, že každému sa ukazuje „from Paťa Jarjabková". Jožko sa nad tým len pousmieval, dávno predtým chodieval s dcérou na moje predstavenia do divadla...

Bývala som v útulku

Nemali ste z druhej svadby strach? Ľudia si po rozvode často povedia, že teraz to už stačí aj bez papiera, keďže ten tiež nič nezaručil.

Je to pravda. Prvýkrát som však bola vydatá len na úrade, teraz som chcela svadbu v kostole, lebo som verila a cítila, že teraz je to ten správny človek. Dlho som pred rozvodom premýšľala, či je správne rozbiť rodinu, či to nie je nemorálne, chybu som hľadala v sebe. Všetci známi mi pritom hovorili, že ak sa nerozvediem, skončím niekde na psychiatrii. Od istej doby som mala pocit, že mi doslova pomáha Boh. Nemala som prachy ani prácu, zrazu som dostala ponuku od poslanca Bódyho, aby som mu šla robiť asistentku. Zrazu som už nemusela bývať v útulku, ale hľadať si podnájom...

Skončili ste až v útulku pre týrané ženy?

Áno, v sociálnom bývaní, nemala som predsa kam ísť. U našich som s deťmi nemohla byť, pretože otec mal vtedy ťažkú mozgovú príhodu. Barbora Kuchárová z centra Nádej mi hovorila, že ak do útulku nepôjdem, skončím zle. Oponovala som jej, že to predsa nemôžem, som známa z obrazovky, ako to bude vyzerať? Ponúkla mi to vo februári, odmietla som, po lete som súhlasila. Odišla som totiž z domu, bývala som u sestry, potom u rodičov, koncom leta som sa však vrátila, lebo začínala škola pre Ondreja aj Mišku.

Bola som však psychicky úplne hotová, nemohla som spávať, neustále som plakala, bolo mi zle... Nakoniec ma Barbora nahovorila, aby som si šla ten útulok aspoň pozrieť. A v ňom som zrazu prestala plakať. Pocítila som energiu, strážil to tam policajt, mala som pocit istej ochrany... pritom muž ma nebil ani nič podobné. Psychicky ma však vedel úplne zdeptať.

Čiže na vystúpeniach ste rozdávali deťom radosť a doma ste prežívali peklo?

V podstate áno. Hrávala som aj divadlo, hoci to bolo ťažké. Mám pocit, že robota ma vždy podržala. Keby som ju nemala, keby som si nemohla udržať svoj status, asi by som to celé neustála.

Na mesiášsky komplex si musíme dávať pozor

Prakticky neustále sa venujete deťom. Niekto sa však venuje len vlastným, vám to nestačí. Prečo sa človek zaoberá aj tým, čím nemusí?

Pretože musí. Práve v tom to je. Nič nie je náhoda, a tým, že som dlhé roky moderovala detskú reláciu, ľudia si ma zafixovali ako partnera pre deti. Určite nie je náhoda ani to, že mám postihnuté dieťa. Tým, že ma ľudia „berú", možno ľahšie začali akceptovať práve tie deti, ktoré sú nejako hendikepované. Nebolo ľahké o tom verejne rozprávať, ale považovala som to za prirodzené. Milujem svoju dcéru a prečo by som sa ňou nepochválila, ak tým môžem inšpirovať ďalších? A že je postihnutá? No a čo! Mne je súdené pracovať s deťmi a teším sa z toho.

Netrpia však potom ľudia ako vy istým „mesiášskym" komplexom?

Určite áno, ježišikriste určite. (smiech) Na to si musím nielen ja dávať strašný pozor. Odžila som si to na vlastnej koži. Keď som hovorila o svojej dcére, ľudia mi volali, že „nehanbíte sa o tom postihnutí hovoriť vy, nebudeme sa ani my". Existujú totiž rodičia, ktorí svoje postihnuté dieťa taja, nevedia o ňom dokonca ani vlastní susedia. Plienky vešali radšej vnútri ako vonku, len aby ich nikto nevidel.

Spomínali ste, že cez dcéru ste sa dostali k Bohu.

Áno, pýtala som sa, či je to nejaký biľag alebo trest, stigma... Potom som pochopila, že je to Boží dar. Keď som mame prvýkrát povedala, že Michala je našim darom, len zalomila rukami.

Kedy ste sa dozvedeli, že Miška nie je zdravá?

Až keď mala tri roky. Mala totiž nízku pôrodnú váhu, veľmi zle priberala a zistilo sa, že má vykĺbenú nohu v panve. Prvý rok sme ju teda liečili na toto, brzdiac jej vývoj. Bola zviazaná v korýtkach, nemohla sedieť ani chodiť, takže sa jej mentálny vývoj prirodzene spomalil, pediatrička si tiež myslela, že je to dôsledok toho liečenia. Až keď mala tri roky, neurológ zistil, v čom je problém a že sa to nedá vyliečiť.

Dostali sme sa do pasce predstáv o našej genialite

V článkoch, ktoré sa objavujú na blogoch SME často proti sebe bojujú dva tábory - za právo ženy na interrupciu a proti nej bez ohľadu na postihnutie dieťaťa. Premýšľali ste niekedy, ako by ste sa rozhodli, vediac o dcérkinom postihnutí vopred?

Premýšľala som o tom pomerne často, ale netuším, ako by som sa rozhodla. Poznám totiž veľa ľudí, ktorí majú deti s oveľa ťažším postihnutím ako Miška. Ona sa hýbe, vníma, nepotrebuje asistentskú pomoc na to, aby ju niekto premiestňoval, ale sú deti, ktoré len ležia, nevidia, nepočujú, rodičia ich musia polohovať... Kto by im mohol vytknúť, keby mali informácie ešte pred pôrodom a rozhodli by sa pre interrupciu? V tomto smere považujem za správne 6.jpgkaždé rozhodnutie, ktoré človek urobí - či už si hendipekované dieťa nechá alebo ide na interrupciu. My nemáme právo súdiť, to má len Boh. Tí rodičia, nie ich kritici, s tým budú musieť žiť. Kto z nás môže posudzovať, do akej miery má veľmi postihnuté dieťa zníženú kvalitu života? Kde je tá hranica? Podľa mňa sme sa dostali do pasce predstáv o našej genialite. My, páni tvorstva.

Raz som mala poradiť kamarátom, ktorí mali veľmi ťažko telesne i mentálne postihnutú dcérku, navyše nevidela, či ju majú dať do ústavu. Prognóza bola naozaj zlá, nebola šanca na zlepšenie stavu. Museli sa rozhodnúť sami, na to neexistuje návod. Deti v ústave sú nepochybne emocionálne o niečo ochudobnené, ale na strane druhej je to už lepšie ako kedysi a nikdy v živote by som to žiadnemu z rodičov nevyhadzovala na oči. Tí, ktorí si nechajú dieťa doma, majú tiež svoje strachy - boja sa, čo s ním bude, keď sa raz sami pominú. V tejto oblasti teda neexistujú len správne a nesprávne riešenia.

Neťahalo vás kvôli Miške nechať všetku prácu a ostať s ňou doma?

Výborná odborníčka Duňa Škotáková mi hovorila, aby som voči Miške nebola príliš ochranárska, aby som ju pripravila na život. Nastavovala mi zrkadlo a hovorila, že „ak ostaneš kvôli dcére doma, o pol roka ju budeš nenávidieť, pretože jej budeš vyčítať, že si sa kvôli nej vzdala práce, ktorá ťa baví. Ak však budeš ďalej pracovať, budeš šťastná, naplnená prácou, a šťastie budeš prenášať aj domov". Bola to pravda, Miška dokonca viackrát účinkovala v televízii, chodila so mnou do divadla, brávali sme ju, kam sme mohli, užívala si to a aj vďaka tomu je dnes rozhľadená a šťastná. A že si ani dnes nedokáže zaviazať šnúrky na topánkach? Je tam toho...

Boli ste na ňu v začiatkoch tvrdá?

Mimoriadne. Ja som mala sparťanskú výchovu, prenášala som ju aj na ňu. Keď sme však zistili, že takto na ňu nemôžeme, môj pedagogický systém sa zrútil. Logicky bol problém aj so synom, lebo ťažko znášal, že k dcére sme benevolentnejší. Bolo ťažké nájsť hranice, kedy a ako sa k nim obom správať.

Balans v rámci dvoch spôsobov výchovy?

Presne. Syn si dlhé roky myslel - a možno si to trochu myslí aj dnes - že je menej milovaný, keďže dcéra bola uprednostňovaná, pritom ja som bola šťastná, že je taký geniálny, čím mi umožňuje viac sa venovať Miške.

Ste dnes po všetkých skúsenostiach pokornejšia?

Určite. Inak sa ani nedá. Hendikepované dieťa vám nedá možnosť životom bežať, musíte ho počúvať, chápať a spomaliť. Ale tak je to správne.

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Paťa Jarjabková v prepise nič nezmenila.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  3. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  3. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  6. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  7. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  8. 5 hviezdičkové apartmány priamo na pobreží - Dubrovník
  9. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  10. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 16 429
  2. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 11 382
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 10 128
  4. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 9 556
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 096
  6. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 383
  7. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 381
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 5 300
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 4 933
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 258

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Najskôr partneri, potom nepriatelia na život a na smrť. Príbeh Sýkorovej vraždy

Zlikvidovať mafiána Miroslava Sýkoru mala podľa kľúčového svedka záujem aj Slovenská informačná služba.

PLUS

Zločin po slovensky: Ako zomrela Mária?

Temný zločin zo 60. rokov ožíva vďaka novinárovi Jánovi Čomajovi.

DOMOV

Kotlebovci bohatli, teraz môžu prísť o milióny

Po vstupe do župy sa im začalo dariť, kupovali autá aj domy.

Neprehliadnite tiež

Výber letnej dovolenky s malými deťmi netreba podceňovať

Návštevu lekára pred cestou do iných krajín by nemal opomenúť ani dospelý.

Šebej: Technika je staršia než vojaci, investície netreba kritizovať

Vybavenosť armády podľa neho predstavuje základný inštinkt sebazáchovy krajiny.

Koaliční poslanci žiadajú zmeny v ÚPN, tým by skončil aj predseda Správnej rady

Ak poslanci novelu schvália, účinná by mala byť v októbri.