Ak TASR so SITA nesplynú do jednej verejnoprávnej agentúry, o pár rokov tu bude dominovať ČTK, tvrdí generálny riaditeľ TASR Jaroslav Rezník.
Mnohí vás obviňujú, že rok pred pádom tretej Mečiarovej vlády ste sa šéfom Slovenského rozhlasu stali ako nominant HZDS. Ako to bolo?
Z HZDS za mnou neprišiel ani Vladimír Mečiar, ani nikto iný. Od začiatku mi bolo jasné, že akonáhle dovolím, aby mi do manažmentu spúšťali ľudí na špagáte, stane sa zo mňa figúrka a to nemám v povahe. Existujú dva druhy autority - formálna, daná dekrétom o menovaní do funkcie, a neformálna, ktorú si musíte budovať dennodenne na základe správnych rozhodnutí. Vždy som sa usiloval o tú druhú. Mimochodom, Vladimír Mečiar sa k rozhlasu vždy správal mimoriadne korektne, to hovorím veľmi otvorene. Následne som bol sedem rokov šéfom rozhlasu aj za Dzurindu. To mám mať teraz na hlave nálepku, že som bol aj jeho nominant rovnako, ako ma dnes obviňujú, že šéfom TASR som sa stal ako nominant Smeru? Svoje pozície v rozhlase či v TASR som vždy vnímal profesionálne.
Tretia Mečiarova vláda mala verejnoprávne médiá dokázateľne pod svojím vplyvom.
To je zjednodušené tvrdenie, používalo sa vtedy, používa sa aj dnes - že verejnoprávne médiá sú vždy pod vplyvom aktuálnej vlády.
Taká STV za riaditeľovania Igora Kubiša nebola pod vplyvom HZDS?
Z vášho pohľadu určite áno, z môjho je náležité uvažovať aj o tom, či tí ľudia, ktorí boli vtedy v televízii, nerobili svoju prácu z presvedčenia.
Netvrdím, že ľudia ako Kerný, Kapusta, Púchovský, Pravdová a ďalší neboli presvedčení „házedesáci", ale že STV bola nástrojom propagandy v rukách vládnej strany. Je jedno, či to robili z presvedčenia alebo nie.
Možno to vyznie ako floskula, ale kopu politických odporcov som si narobil tým, že som v parlamente viackrát vyhlásil, že rozhlas je tu od roku 1926, bol tu pred politickými stranami, je tu počas ich existencie a bude aj po nich. V tom dobrom slova zmysle je národnou kultúrnou inštitúciou a teda nad dennodennými šarvátkami politických strán. Aspoň by mal byť, tak som sa to snažil robiť.
V spravodajstve STV vtedy boli bežné komentáre v prospech vládnej koalície a napádajúce opozíciu.
Vnútropolitické komentáre ako žáner do verejnoprávneho média nepatria.
Taká nedisciplinovanosť v platení koncesií je len u nás
Prečo sa vám počas dvoch volebných období nepodarilo v rozhlase zastaviť zadlžovanie a prejsť zo straty do zisku? Nie je to vaše manažérske zlyhanie?
Naopak, a za tým si stojím. Každý „z decision makerov" predsa vedel, že tridsaťkorunový koncesionársky poplatok pri vtedajšej platobnej disciplíne nemôže stačiť na plnohodnotné pokrytie všetkých činností, ktoré má rozhlas stanovené zákonom. Mohol som ísť dvomi cestami - buď oklieštiť činnosť rozhlasu na minimum a dosiahnuť vyrovnaný rozpočet s tým, že nebudeme napĺňať literu zákona, navyše, bolo jasné, že všetko, čo zruším, nenávratne zanikne, alebo ísť do mínusu a každý rok napĺňať poslanie rozhlasu na sto percent.
Postupoval som druhou cestou s vedomím rizika, že straty možno raz za čas jednorazovo vykryje štát. Výber koncesionárskych poplatkov bol totiž naozaj žalostne nízky, k čomu svojimi vyjadreniami na neplatenie koncesií prispievali aj niektorí vtedajší politici.
Prečo bol nízky?
Lebo zákon o koncesionárskych poplatkoch bol mimoriadne deravý a my sme nemali relevantné páky na to, aby ho ľudia dodržiavali a platili to, čo im prikazuje. Každý rok, neskôr každé dva roky sme koncesionárom písali slušné listy, aby si to dali do poriadku. Rozoslanie listov nás stálo možno štyri až šesť miliónov, pričom sme mali štvor až šesťpercentnú úspešnosť, ľudia zaplatili možno 200 tisíc korún. Vtedy neplatilo takmer štyridsať percent koncesionárov.
Čo bránilo právnemu oddeleniu rozhlasu, aby tie peniaze vymáhalo?
Nemali sme na to know-how, ľudí, ani peniaze, veď rozhlas musel za niečo aj vysielať. Chodil som po okolitých krajinách, ale takú nedisciplinovanosť, aká je v platení koncesií na Slovensku, nebola nikde.
Nebola politická vôľa
Na riešenie ste mali dve volebné obdobia.
Nenávidím tie slová, ktoré teraz vyslovím, ale bežne som na ne narážal - „nie je politická vôľa". Týmto vás politici odpinkajú vždy, keď sa im to hodí, je to zaklínadlo na všetko.
Takže ste sa za celé obdobie zmohli takpovediac len na rozosielanie prosieb, aby ľudia platili?
Nie, veď každý rok sme navrhovali, aby sa koncesionárske poplatky zvýšili a aby sa zmenil systém ich výberu...
Zvýšenie poplatkov nesúvisí so zvýšením disciplíny pri platení.
Poctivé je, aby platili všetci tak, ako im to ukladal zákon. Vtedy by nebolo treba zvyšovať výšku poplatku. Ale od politikov som vždy dostával odpoveď - „nebojte sa, vieme o vás, robíte to dobre, máte medzinárodný kredit, a keď budete v strate, jednoducho to doplatíme".
Politici vám teda vždy garantovali, že vykryjú straty rozhlasu?
Pánska láska na zajačom chvoste. To nie je o garancii, lebo tú máte až vtedy, keď sú peniaze na účte. Do akej miery som mal ľudí v rozhlase hnať do toho, že sa budeme stavať na zadné? Ja som rozhlas nikdy nevyužíval na 
vlastný politický marketing. Prišlo obdobie, keď už sme mali vyčerpaný kontokorent a vážne problémy s prefinancovaním prevádzky, ale nebolo už na čom šetriť, pretože som odmietal zrušiť niektorý vysielací okruh alebo rozhlasový orchester.
Na to, aby rozhlas plnohodnotne fungoval, potrebuje miliardu korún ročne. Hovoril som to vtedy, a tvrdím to aj dnes. Je nezmyslom rušiť isté činnosti a aktivity rozhlasu, predovšetkým v pôvodnej umeleckej produkcii. Akonáhle to zrušíte, tvorivé tímy sa rozpadnú a profesie v nich obsiahnuté zaniknú. Ako príklad môžem uviesť osud animovanej tvorby v STV.
Ale ak by sa realizoval deväťdesiatpäťpercentný výber koncesionárskych poplatkov pri štyridsaťkorunovej úrovni, spolu s reklamnými príjmami a podobnými drobnými by rozhlas získal práve takú sumu. O toto som sa celý čas snažil. Nebola však ochota zmeniť systém.
Podpis zmluvy s BSP bol správny krok
A tak ste podpísali neslávne slávnu zmluvu s BSP Lawyer Partners, ktorej ste odpredali pohľadávky, týkajúce sa koncesií.
Niekde som zachytil, že čosi podobné urobila Česká televízia, tak sme sa tam šli pozrieť a videli sme, že to funguje. Aj v rozhlasovej rade mi vraveli, že peniaze od štátu vie pýtať každý, problémy vraj máme riešiť manažérskym prístupom. Tak sme to riešili zmluvou s BSP - postúpili sme im pohľadávky za sto percent nominálu. Pripomínam, že členom výberovej komisie, ktorá vybrala BSP, bol aj jeden z členov Rozhlasovej rady, ktorý to následne na júlovom zasadnutí rady v roku 2005 odprezentoval ako krok, ktorý sa mal urobiť už dávno. A nebol to môj priaznivec. Urobil som však dve chyby - jednu subjektívnu, ktorú som mohol predpokladať, jednu objektívnu.
Konkrétne?
Prvá bola tá, že sa to celé stalo predmetom boja o post riaditeľa rozhlasu. Druhá tá, že som nemohol vedieť, že do toho prídu predčasné voľby a v rámci predvolebného boja pôjde o mimoriadne vyhľadávanú tému.
Čiže postúpenie pohľadávok na BSP považujete dodnes za správne?
Áno. Ako inak sme to mali spraviť?
Dôsledkom však bolo, že systém zlyhal, lebo sa to celé posunulo do roviny, že ak niekto dlžil na koncesiách pár desiatok korún, BSP od neho pýtala desiatky tisíc.
Systém nezlyhal. Dôsledky vznikli kvôli „koučovaniu" tej zmluvy, nie kvôli zmluve samotnej. Zabúda sa na jednu 
mimoriadne dôležitú vec - celý proces sa začal v októbri 2005, štyri dni po tom, čo som skončil svoje funkčné obdobie. Nebudem pátrať, prečo to tak bolo. Realitou je, že prvá dvojmesačná lehota dlžníkom plynula v zmysle „zaplaťte istinu bez akéhokoľvek penále".
Blížili sa Vianoce, to som už robil na Ministerstve kultúry, a BSP som vyzval, aby tú lehotu znovu predĺžili, lebo sa mi zdalo nemorálne, aby v období Vianoc chodili ľuďom takéto listy. Nakoniec sa lehota natiahla až na šesť mesiacov! Toľko teda mali ľudia času, aby zaplatili istinu bez penále. A teraz sa vás pýtam - ak vás niekto pol roka vyzýva, aby ste uhradili svoj dlh, pričom viete o možných nedoziernych postihoch, vy sa na to vykašlete, nemali by ste za to niesť aj následky?
Keby som bol v rozhlase naďalej, nestalo by sa to
Kto konkrétne je na vine tomu, že BSP začalo vymáhať penále v desiatkach tisíc korún?
Neviem.
Ak hovoríte, že to bol dôsledok „koučovania" zmluvy, logicky kritizujete svojich nástupcov, nie?
Dovolím si tvrdiť, že ak by som bol v rozhlase aj naďalej, niečo také by sa nestalo. Považujem za úplne absurdné, že niekto mal platiť také vysoké sumy.
Ale stalo sa, ľudia tým boli zneistení pomerne dlhý čas.
Iste, priznávam to, ale pôvodne sme mali v úmysle vymôcť len istinu a zaviesť disciplínu v platení koncesií.
Znovu ku „koučovaniu" - tvrdíte, že keby ste tam neboli, nestalo by sa to. V čom teda urobili vaše nástupkyne Hilda Gajdošová a Miloslava Zemková chybu, keď to podľa vás umožnili?
Nie som oprávnený hodnotiť ich manažovanie. Určite nie je a nebolo cieľom, aby ľudia platili také obrovské penále. Priznávam len to, že zámerom bolo, aby sa ľudia zľakli a uvedomili si, aké dôsledky pre nich môže mať dlhodobé vedomé porušovanie zákona.
Iste, také vysoké penále bolo nespravodlivé
Čo mal urobiť manažment, ktorý prišiel po vás, aby BSP také penále nemohlo od ľudí žiadať? Veď boli prípady, že niekto dlžil 40 korún a za to od neho chceli 80 tisíc.
A zaplatil dotyčný predtým tých štyridsať korún? Reagoval počas šiestich mesiacov na výzvy, aby svoj dlh uhradil?
Nereagoval, ale to teraz neriešim.
Keď poviete, že to neriešite, ja môžem povedať, že neriešim požadované penále 80 tisíc.
Nerozumieme si - nezastávam sa toho neplatiča, samozrejme, že istinu mal uhradiť pri prvej výzve. Pýtam sa na neadekvátnu výšku penále, ktorú možno nazvať rovno úžerou.
Prepáčte, ale tak to bolo nadefinované v zákone o koncesionárskych poplatkoch. Za každý začatý mesiac omeškania je penále 5 tisíc korún. Samozrejme, že zaplatiť miesto 40 korún až 80 tisíc je čosi, čo sa nesmie zrealizovať, ale na druhej strane, je snáď v poriadku, aby dotyčný doplatí istinu za všetky mesiace, za ktoré ju dlží.
Súhlasím, ale ten konkrétny človek nezaplatil jeden mesiac a chceli od neho 80 tisíc.
A ako mohol jeden mesiac nezaplatiť a ďalší už áno?
Neviem, možno nedopatrením, na tom nezáleží.
Jednotlivé nedopatrenia sa mali riešiť individuálne. To sa dalo urobiť. Pointa všetkého bola, že sme BSP postúpili nejaký balík pohľadávok, šesť mesiacov boli ľudia vyzývaní na zaplatenie dlžnej čiastky bez penále a drvivá väčšina 
z nich aj zaplatila. Z dvestosedemdesiattisíc vyzvaných okolo dvestoštyridsaťtisíc zaplatilo, to bolo uvádzané aj v médiách. Ostalo možno dvadsať až tridsaťtisíc dlžníkov, s ktorými sa rokovalo ďalej, ale vtedy som už v rozhlase nebol.
Osobne si myslím, že keby tam bola aj naďalej vôľa komunikovať medzi jednou a druhou zmluvnou stranou, mohla tu už byť koncesionárska disciplína a všetko mohlo fungovať bez toho, aby sa to riešilo po súdoch. Nemám však potrebu to komentovať, dokonca si myslím, že to nie je vhodné, keďže súdy stále prebiehajú, na október som predvolaný ako svedok.
Zemková peniaze od BSP nechcela
Okrem rámcovej zmluvy sa podpísali s BSP aj dve realizačné. V septembri 2005 prvá, ktorou bolo odstúpených 265 tisíc pohľadávok vo výške 91 miliónov korún, v januári 2006 druhá - ďalších 90 tisíc pohľadávok vo výške 14 miliónov. Ako vtedy tvrdil denník Pravda, z 90 miliónov korún sa BSP podarilo vymôcť 76 miliónov, ale rozhlas z toho dostal zatiaľ iba 18 miliónov. Trochu málo, nie?
Veď tie zvyšné peniaze má BSP dodnes na účte.
Prečo ich nemá rozhlas?
Lebo ich pani Zemková nechcela.
Prečo by ich nechcela?
Ak by ich prijala, uznala by zmluvu za platnú. Problém je, že rozhlas už predtým prijal tých osemnásť miliónov. To už som tam však nebol.
Ak rozhlas prijal prvých osemnásť miliónov, zmluvu už v podstate aj tak uznal za platnú.
Spýtajte sa BSP, či rozhlasu ponúkal ďalšie peniaze.
Neboli to žiadne zlaté padáky
Pri svojom odchode z rozhlasu ste cca desiatim až dvanástim manažérom ponúkli nové zmluvy, ktoré im zabezpečovali takzvané „zlaté padáky", teda desaťmesačné odstupné v prípade ich prepustenia. Nie je čosi také zvrhlosťou, keďže šlo o peniaze daňových poplatníkov a rozhlas bol v strate?
Podpísal som, že ak tých manažérov vyhodia alebo im zrušia miesto v rozhlase skôr ako o dvanásť mesiacov, majú nárok nie na päť odstupných, ako ukladala kolektívna zmluva, ale na desať platov. Urobil som to však nie pre „zlaté padáky", ale kvôli tomu, že v normálnej spoločnosti, pri výmene stráží vo firme, si novoprichádzajúci istú dobu ponechajú svojich predchodcov, aby bola zachovaná kontinuita. Aby starí novým vysvetlili, čo a ako funguje. Ak by to boli naozaj zlaté padáky, tak som ich mohol dať vo forme mimoriadnych odmien tak, ako to urobil v STV Rybníček.
Prečo by sme mali z našich daní platiť niekomu desať platov v prípade, že ho nový manažment vyhodí?
To nebolo o tom, že všetci naraz odídu a dostanú desaťmesačné odstupné. Týkalo sa to len tých prípadov, ktorým by v manažmente zrušili miesto skôr ako o jeden rok. Keby sa s nimi komunikovalo slušne a nové vedenie by si manažment ponechalo, kým sa samo zorientuje, nikomu by sa nič nevyplácalo.
Ešte raz - prečo by ste svojmu nástupcovi mali takými podmienkami zabetónovať manažment, ktorý tam fungoval za vás?
Nikoho som v žiadnych pozíciách nezabetónoval. Pripadalo mi mimoriadne neetické vyhodiť z rozhlasu na ulicu niekoho, kto tam odrobil 35 rokov, ak mu chýbal rok do dôchodku.
Keď ste vy nastúpili ako riaditeľ, tiež ste predsa prepúšťali.
Iste, ale vždy som prihliadal na to, koľko má dotyčný do dôchodku.
Boli ste takýto útlocitný aj vtedy, keď ste prepustili cca tretinu ľudí v TASR?
Áno. Tí ľudia dostali nadštandardné odstupné. Nehnevajte sa, ale čo zlé vykonal Peter Jezný, ktorý odrobil v rozhlase vyše 30 rokov, že ho vyhodili ako psa rok pred dôchodkom? A čo zlé urobili Vlado Valovič alebo Laco Kubiš? Tými zmluvami som nespôsobil žiadnu nespravodlivosť. A keď už o tom hovoríme, pri všetkej úcte - ak päťnásobné odstupné navyše k pôvodným piatim boli „zlaté padáky", tak Rybníčkove miliónové padáky vo forme odmien boli aké? Platinovozlatodiamantové?
Zmluvy s desaťmesačným odstupným mi slúžia ku cti
Keby som robil rozhovor s ním, vytknem mu to isté.
Len mi povedzte, či to, čo som urobil pre tých ľudí, bolo zlé. Veď drvivá väčšina môjho manažmentu tam čosi so mnou preskákala, v rokoch 2001 až 2002 dostali rozhlas na úplné výslnie, na vrchol. A nikdy predtým tam neboli žiadne státisícové odmeny. Bol som naivný v tom, že tí, čo prídu po mne, budú mať záujem o kontinuitu. Realita je taká, že úplne všetko, čo sme urobili, bolo zrazu zlé.
Je legitímne, že nový šéf si dovedie manažment, ktorému verí, rovnako ste sa predsa kedysi zachovali aj vy. Prečo by sme mali z daní platiť niekomu desaťmesačné odstupné?
Je etické, ak niekto na manažérskej pozícii odrobí, čo treba, má rok pred dôchodkom a vyhodia ho? Rovnako by som sa zachoval, aj keby som mal súkromnú firmu a malo by to ísť z mojich peňazí. To neboli žiadne „zlaté padáky", len snaha o normálny spôsob odovzdania skúseností, skôr mi to slúži ku cti.
Fluktuáciu v TASR sme prudko znížili
Po nástupe do kresla šéfa TASR ste pre Stratégie online povedali: „TASR som po nástupe vnímal ako dieťa s dobrým rodokmeňom, trochu nezaopatrené, s ktorým majú všetci problémy, ale nikto sa neodváži pomôcť mu dostať sa z dedičných chorôb". Čo ste za ten čas zmenili?
Dobrý rodokmeň ostal, dieťa je už zaopatrené, problémy s nami majú všetci aj naďalej, ale to je v poriadku, a stále sa snažím dostať ho z dedičných chorôb.
Koľko máte zamestnancov?
Znížili sme stavy - z 227 zamestnancov sme klesli na 155. Podstatnejšie je to, že sme prehodili pomer výkonného a obslužného personálu. Máme 136 redaktorov a len 19 obslužných pracovníkov, kam radím seba, informatiku, marketing, ekonomiku, recepčnú a sekretárky. Dobre sme to nastavili aj vekovo - máme tu mladých dravých, hoci najmenej skúsených ľudí do 30 rokov, tých je cca 40 percent, potom strednú generáciu do 50 rokov, tých je cca 35 percent a zvyšok je nad týmto vekovým limitom.
Je pravdou, že nástupný plat absolventa žurnalistiky v TASR je okolo 18 až 20 tisíc korún?
Áno. Keď som sem prišiel, bolo to len 12 tisíc.
Nie je to na Bratislavu málo? A neovplyvňuje to kvalitu?
Keby som mal dvojnásobné príjmy, dám im dvojnásobné platy. Ale zatiaľ nemám.
Koľko máte teleworkerov?
Momentálne okolo pätnásť.
Ako ste na tom s fluktuáciou?
Zásadne sme ju znížili z vyše 40 percent na sedem až osem percent ročne. Aj to je ešte veľa, treba však vnímať fakt, že TASR je najmä pre mladých istým zaškolovacím strediskom, z ktorého následne odchádzajú do iných médií. Len jeden zo šiestich až siedmich absolventov príde zo školy s tým, že nakoniec sa ukáže, že práve práca v TASR je tou, ktorú chce robiť dlhodobo.
Na agentúrnom trhu je neštandardná situácia
Práca pre agentúry typu Reuters je vonku prestížou, pre mnohých vrcholom kariéry, aspoň tak sa to vyučuje na žurnalistike. U nás je to naopak, v agentúrach začínajú už študenti. Prečo?
Môžem aj ja jednu otázku? Čo je zavŕšením žurnalistickej kariéry na Slovensku?
Asi post hovorcu.
(smiech) Presne. A k tomu majitelia PR agentúr. Budem úprimný - my nie sme nadnárodný gigant ako Reuters, navyše novinár z agentúry je na rozdiel od všetkých svojich kolegov anonymný. Ale som tu ešte príliš krátko na to, aby som vedel presne definovať, prečo to u nás funguje opačne ako na Západe. Možno aj preto, lebo na Slovensku je na agentúrnom trhu mimoriadne neštandardná situácia.
V čom?
Treba otvorene povedať, že ak to pôjde takto ďalej, dopadneme ako v tom vtipe, že „Nemci s partizánmi sa vzájomne vytláčajú z hory a keď príde horár, vyženie ich oboch".
Smerujete k tomu, že existencia TASR a SITA je zlá a mala by byť len jedna agentúra?
Ak vychádzame z toho, akým spôsobom si tu obe agentúry hľadali možnosti prefinancovania a aký vplyv to následne malo na cenotvorbu, možno povedať, že sme v neštandardnej situácii.
Skúste mi odpovedať.
Dostanem sa k tomu. Máte výkonný manažment SITA a akcionárov SITA. Nie je žiadnym problémom dopátrať sa, kde tí akcionári pôsobili a na čo všetko mali vplyv. Rovnako nie je tajomstvom, že v roku 2002 bol vo vláde prejednávaný návrh na zrušenie TASR a neprešiel len preto, lebo sa proti nemu, paradoxne, spojili ANO a KDH.
Kde mal FNM zadrapený necht, tam boli zmluvy so SITA
Kde pôsobili akcionári SITA?
Kto bol v orgánoch Fondu národného majetku? Nedavaška alebo Grošaft? Človek z TASR alebo zo SITA? Inými slovami - všade, kde mal FNM zadrapený necht, tam sa odoberal servis SITA, čo znamenalo desiatky zmlúv. Keďže ostatní sa obávali, že SITA si tu spraví monopol, našli spôsob, ako financovať TASR, pretože bola alternatívou. Výsledkom toho je, že cenové hladiny produktov agentúrneho trhu na Slovensku sú približne desaťnásobne nižšie ako v okolitých krajinách.
Môžete oponovať, že pre koncových odberateľov je to výhodné. Ale dostali sme sa do štádia, že časom to, čo dnes produkuje TASR alebo SITA, začne mať faktické a profesionálne trhliny, pretože sa budeme vzájomne cenovo vybíjať. Potom príde horár, ktorý je úspešný v susednej krajine, robí to dobre, a má dosť peňazí na to, aby expandoval aj u nás.
Mierite k ČTK?
Áno. Myslím si, že ak to takto pôjde ďalej, o dva až tri roky tu bude dominantná. Ak však bude platiť zákon o TASR, o ktorý sa teraz mimoriadne zasadzujeme, zabezpečí sa, že manažment bude mať nad sebou normálnu a profesionálnu kontrolu, čo bude garanciou, že sa nebudú opakovať veci, ktoré sa na agentúrnom trhu diali pred iks rokmi.
Východiskom je však najmä fúzia TASR a SITA. Ňou by sa zásadným spôsobom znížili náklady a z oboch tímov by sa vygenerovala najlepšia kvalita.
Mala by to byť súkromná či štátna agentúra?
Verejnoprávna, financovaná len z vlastných príjmov. Z tých žije aj ČTK. Ako sa k nim dostala? Poviem príklad - naše Ministerstvo zahraničných vecí vypíše tender na celoročnú dodávku kompletného agentúrneho servisu na 90 odberných miest a ponúkne za to 360 tisíc ročne, čo je asi 30 tisíc mesačne. Oproti tomu české ministerstvo zahraničných vecí má kontrakt s ČTK, ktorý je na 440 tisíc českých korún mesačne. Ani kolegovia zo SITA nespochybňujú, že ceny sú tu strašne nízke.
My sme ceny nedumpovali, SITA áno
Ale to je dôsledok dumpingu, ktorý robia obe agentúry.
Môžem povedať, že odkedy som v TASR, ceny nedumpujeme.
Predtým to ale TASR robila.
Nie.
SITA?
Neviem, kto dumpuje ceny.
Viete - ak tvrdíte, že vy to nie ste, tak jedine konkurencia, čiže SITA.
Poviem vám skúsenosť z obdobia, keď som bol šéfom rozhlasu - prišli ľudia z TASR a navrhli, že na ďalší rok ponúkajú servis za 300 tisíc, nakoniec sme sa dohodli na sume 200 tisíc, čo sa mi zdalo primerané. O dva týždne prišli kolegovia z inej agentúry a pýtali sa, či nechceme ich servis. Odmietol som, lebo už sme mali TASR, ČTK, Reuters, to nám stačilo. Nakoniec som ho však od nich kúpil. Viete prečo? Lebo ho ponúkli za korunu. Tak kto potom dumpuje?
SITA teda poskytovala rozhlasu servis zadarmo?
Áno.
Iná cesta ako fúzia TASR a SITA nie je
Hovoríte, že TASR a SITA sa nakoniec cenovo vyblokujú a vyhrá ČTK. Nekríva ten argument? V oblasti potravín nevidno, že by sa tu vzájomne vyblokovali Tesco s Jednotou, Kauflandom, Lidlom, či Hypernovou. A konkurencia v tomto segmente je oveľa širšia.
To je iné. Segment, ktorý spomínate, naozaj funguje na princípoch čistého obchodu. Pointa spočíva v tom, že štát mal mnoho dôvodov nedôverovať rovnako SITA a rovnako TASR. Verím však tomu, že TASR už dnes postupne získava kredit. Je iné pretláčať sa o cenu jogurtov a iné o agentúrne správy.
Bavíme sa o vyblokovaní vzájomnou konkurenciou.
Iná cesta ako fúzia nie je, lebo médiá na to začnú doplácať tým, že bude horšie spravodajstvo. Nie preto, že by ho agentúry nechceli robiť lepšie, ale preto, že nebudú mať dostatok peňazí. O fúzii nehovorím preto, že chcem zjesť agentúru SITA, ale preto, lebo v horizonte pár rokov nás v tomto súboji prevalcuje ČTK alebo iní hráči. My v tej smole máme ešte veľké šťastie, že nás neobjavili veľké svetové agentúry, ktoré ani netušia, že sa oplatí vstúpiť na náš trh.
Ak prídu, budú tlačiť aj na tú sfúzovanú agentúru, veľký rozdiel v tom nebude.
Bude. V sile. Rozumiete, teraz TASR aj SITA vydávajú paralelne to isté. SITA je lepšia v ekonomike, my v medzinárodnom spravodajstve, oni sú lepší v šoubiznise, my zase v regiónoch a vo videoservise. Ale v globále robíme to isté a nemôže to ísť donekonečna tak, že sa budeme predháňať, kto dá odberateľovi nižšiu cenu.
Obe agentúry predsa skôr či neskôr narazíte na cenovú hladinu, pod ktorú už nebudete môcť ísť, pretože budete nerentabilní.
Iste, ale tam vznikne iný problém. SITA ani TASR už nebudú môcť ísť nižšie, ale príde ČTK a tá tú cenu podlezie. S tým mám reálne skúsenosti, veď som také prípady riešil.
V tomto vás ČTK môže poraziť ťažko, veď TASR je dotovaná štátom, ktorý straty vždy vykryje.
Nie je to celkom pravda, pretože my musíme pokrývať aj akcie, ktoré komerčné agentúry nemusia a sú pre nás stratové. Zákon nám prikazuje robiť spoločensky potrebné veci, hoci sú z hľadiska zisku neefektívne.
Skúmal niekto, ako SITA dospela k svojmu hospodárskemu výsledku?
SITA má však obdobný servis ako vy a dokáže prežiť aj bez dotácií. Vy ich máte a ste v strate.
Od druhého polroku 2007 a rovnako aj v tomto polroku máme kladný hospodársky výsledok, takže mýtus o stratovej TASR je za nami. Btw, SITA si napíše nejaký hospodársky výsledok. Ale skúmal niekto, ako k nemu dospela?
Tvrdíte, že ho nadhodnocuje?
Nie, len som sa spýtal, či niekto skúmal, ako k nemu dospela.
Keby aj skrachovala, občana to nemusí trápiť, keďže ide o súkromnú firmu.
Iste. Otázkou je, prečo majitelia prevádzkujú tlačovú agentúru, prečo ju prevádzkovali pred piatimi rokmi, pred tromi, dvomi, prečo dnes.
Biznis, nie?
Určite áno. Otázkou je, čo je jeho výsledkom.
Hovoríte v hádankách.
(úsmev) SITA si vyberá, kam pošle redaktorov, my si príliš vyberať nemôžeme, musíme chodiť všade, keďže občania 
majú právo na informovanosť. Na Olympijské hry do Pekingu musím poslať minimálne troch ľudí. Koľko ich tam pošle SITA? Koľko akreditovaných vlastných novinárov mala SITA na Majstrovstvách Európy vo futbale alebo na Majstrovstvách sveta v hokeji v Kanade?
Fungovať by sme mali podľa vzoru ČTK - najskôr fúzia a potom prebratie ich modelu financovania. ČTK je kvalitná, dobre fungujúca agentúra, ktorá už dnes má nadnárodný presah. Môže si to dovoliť, lebo je každý rok v pluse, hoci nedostáva žiadne dotácie. ČTK je dnes nenahraditeľný zdroj informácií v Čechách, čo je pre ňu obrovská výhoda. Je pravdou, že pôsobí na plošne dvojnásobne veľkom trhu.
Čo bráni TASR, aby rovnaké postavenie získala na Slovensku?
Takémuto postaveniu TASR bráni SITA a naopak, my v tom bránime im. Preto som spomenul fúziu.
Nebodaj ste už uvažovali nad tým, ako to spraviť?
Nad čím všetkým som ja už uvažoval...
Dali ste im nejakú ponuku?
Nie.
Zo strany SME.sk to bolo detinské
Nedávno SME.sk vyskúšalo jeden deň fungovania bez servisu TASR. Tento pokus ste označili za úsmevný. Myslíte si to dodnes?
Pripadalo mi to zo strany vášho portálu detinské.
Čo je detinské na legitímnej skúške, či dokážeme prežiť bez TASR?
To je asi taká skúška, ako... Povedať, že skúsite deň bez TASR je čudné, veď aj Tomáš Bella povedal, že z produkcie TASR denne zverejníte cca sto článkov. Za mesiac to je približne tritisíc správ. Jeden deň sa teda bez nás dá prežiť, aj dva, ale po celý čas? To je ako keď idete od manželky na deň, na dva, to bez problémov zvládnete. Ak však o nej odídete navždy...
Naše vzťahy s vami a vaše s nami sú založené na čistom raciu. Ak dokážete vyrábať rovnaký obsah pri nižších nákladoch, nemilosrdne nám dáte výpoveď. My sme tu na to, aby sme pracovali tak, že pre vás taký krok nebude efektívny.
Spor medzi Sme.sk a TASR bol aj o chybách v správach. Vy ste nám vyčítali editovanie textov a zmeny ich významu, my vám to, že v nich máte priveľa chýb, ktoré treba opravovať. Ako vlastne prebieha kontrola textu, ktorý napíše vás redaktor?
Keď redaktor napíše správu, putuje k vydávajúcemu, ten ju celú skontroluje. Ak má pochybnosti trebárs o faktografii, zavolá si editora, ktorý si to tiež prečíta a následne to ide von.
Čiže správa v zásade prejde minimálne dvomi ľuďmi, niekedy tromi?
Áno.
Koľko správ robí denne jeden redaktor?
To závisí od počtu akcií. Ak je v centre mesta blízko seba šesť akcií, jeden obehne všetky. Ak je jedna v Rusovciach a druhá v Senci, idú na ne dvaja. Denne máme okolo 700 až 750 výstupov.
Skôr či neskôr opäť naletíme niečomu ako AXEjet
Ako sa cez to kontrolné sito podarilo preletieť AXEjetu?
Stalo sa to, dokonca mimoriadne skúsenému redaktorovi, a je to hanba.
Je pravdou, že šlo o vedúceho pracovníka?
Áno. Čo k tomu povedať? Môžem si to vnútorne zdôvodňovať čímkoľvek, ale už sa stalo. Dotyčný nemal skúsenosť s prácou reklamných a PR agentúr, ktoré v mene toho, aby uviedli na trh výrobok, sú ochotné vymyslieť a urobiť akúkoľvek kreatívnu zvrhlosť. Dostal tlačovú správu a proste ju vydal.
V tej správe však bolo uvedené, že „TASR informoval hovorca AXEjet Česká republika Jindřich Prudký". Ako mohol informovať, keď to bol výmysel?
Vidíte, napriek tomu, že generačne máte bližšie k praktikám PR agentúr ako ten, čo u nás pochybil, nesedí vám to. V tej tlačovej správe totiž bolo telefónne číslo, na ktoré dotyčný zavolal a naozaj tam sedel človek, ktorý sa vydával za toho, kým nebol a potvrdil všetko, čo bolo v tej správe. Proste premakaný marketing. Teraz je už neskoro nad tým nariekať, nemalo sa to stať.
Aké opatrenia ste urobili, aby sa to už nestalo?
Voči dotyčnému bol vyvodený finančný postih. Ale aké iné opatrenia môžem urobiť? Iste, teraz všetci všetko čítajú opakovane a možno vyhadzujú niektoré veci len z opatrnosti. Ale je otázkou času, kedy sa opäť stane niečo podobné. Príde iná, kreatívnejšia PR agentúra a opäť niekto naletí a urobí si hanbu. Aj vy na SME.sk ste 1. apríla vypustili Gabčíkovo a koľkí na to naleteli. Spomeňte si na jadrový výbuch v Čechách od skupiny Ztohoven. V hlavách máme zakódované, že s takýmito vecami sa nežartuje. Akonáhle niekto príde s tým, čo nečakáme, môžeme spraviť chybu, tobôž v agentúre, v ktorej je snaha prísť s informáciou na trh čo najskôr.
Budova, do ktorej ste sa presťahovali, patrí J&T. Robert Fico tvrdí, že ich má rád ako koza nôž. Uvedomujete si, že ako štátna agentúra platíte nájomné finančnému žralokovi, čo nie je v súlade s deklarovanou líniou premiéra?
Pred chvíľou ste ma tu cvičili na kontraste „zlatých padákov" a daňových poplatníkov. Pokiaľ som v prenájme, pričom ma to vyjde lacnejšie ako prevádzka vlastnej budovy, tak to je úplne v poriadku. Prevádzka pôvodnej budovy stála minulý rok 13,6 milióna mimo odpisov. Teraz sedíme na jednom poschodí, redaktori sedia v novom modernom newsroome a náklady na prevádzku sa znížili na 9,1 milióna aj s DPH. A to nehovorím o odpisoch, ktoré nám vstupovali do účtovníctva a kazili hospodársky výsledok. Peniaze teda využívame efektívnejšie a môžeme ich investovať do produkcie agentúrneho spravodajstva.
Protimonopolný úrad trikrát napadol Ministerstvo kultúry za prideľovanie dotácii TASR. Skončilo to na súde, aké sú doterajšie výsledky?
V dvoch z troch prípadov ministerstvo vyhralo, tretí sa ešte rieši. Ukazuje sa, že Protimonopolný úrad nemal pravdu.
Šéf SITA Pavol Múdry vidí v pripravovanej transformácii TASR na verejnoprávnu službu problém. Tvrdí, že "podľa definícií európskych dokumentov je verejnoprávne niečo, čo si občan priamo platí a priamo má prístup k produktom toho, čo sa vyrába". Toto spĺňa STV, rozhlas, ale agentúra? Veď k vašim produktom sa dostanú ľudia len sprostredkovane, cez iné médiá.
Občania sa k našim produktom dostanú, pretože máme vlastnú internetovú stránku, naše spravodajstvo je dnes prístupné na takmer 400 plazmových obrazovkách po celom Slovensku a úspešne vydávame Plážové noviny. Okrem toho rozbiehame viacero projektov, na stránku umiestnime náš mimoriadne bohatý slovný i fotografický archív v digitálnej podobe, ktorým u nás nik iný nedisponuje, na bezplatné nekomerčné účely, vytvoríme prvý verejnoprávny web. Systémovo analyzujeme možnosti trhu a neustále sa púšťame do nových produktov. Výhľadovo sa budeme venovať budovaniu intelektuálneho publicistického portálu TASR.
Ja osobne si kupujem len sobotňajšie Sme kvôli prílohe Fórum, teda tej, v ktorej publikujete texty trebárs Umberta Eca. Radi by sme robili čosi podobné v pôvodnom slovenskom vydaní. Teda nie publicistiku typu „kúpil som tovar, nechcú mi ho vziať na reklamáciu", ale publicistiku intelektuálnu. Drobná esejistika od autorov typu Ladislava Balleka, Petra Jaroša, Karola Horáka, Milana Zelinku, Jána Sabola či Jána Pataráka je predsa estetickým zážitkom v každej forme a v každom počasí.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Jaroslav Rezník v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
