V kvalite nami vyrábaných nožov nie sme o nič horší ako Solingen alebo Puma, tvrdí slovenský nožiar Robo Kováčik.
Ako vzniká láska k nožom? Tie malých chlapcov fascinujú menej ako trebárs luky alebo pušky.
Ani nie, pretože každý malý chlapec sa hráva na indiánov, kovbojov, vojakov a podobne. Nože a šable k tomu patria, ja som si prvé z dreva vyrobil už na základnej škole. Na strednej škole sme sa učili pracovať s kovmi, šlo teda o strojársky odbor, do toho som mal otca poľovníka, čo ma tiež ovplyvnilo. Odmalička som s ním chodieval do hory, v osemnástich som si spravil poľovnícke skúšky aj ja. A k práci poľovníka neodmysliteľne patria aj nože.
Odkedy človek potreboval nôž?
Od praveku, hoci vtedy to ešte priamo nože neboli. Potreboval nejaký pracovný nástroj, ktorý mu pomáhal, bol nepostrádateľnejší ako dnes, keď ho človek potrebuje snáď len v kuchyni.
Vtedy aj dnes bol pre človeka dôležitý najmä účel, teda to, aby dobre slúžil. Nožiari však dnes dbajú aj na estetickú stránku toho, čo vyrobia. Nie je to zbytočné?
Väčšina ľudí stále považuje nôž za úžitkový predmet, je však mnoho takých, ktorým záleží aj na tom, ako vyzerá. Účel sa vtedy snúbi s výzorom. V kuchyni nepotrebujete zdobený nôž, nechýba vám na ňom monogram, ale to je ako s autom - niekomu stačí základná výbava, niekto ho musí mať bezpodmienečne vytunningované.
Nejde potom len o rozmar?
Ani nie. Kuchynský nôž potrebujete ako pracovný nástroj, používate ho dennodenne, tam vám dobre poslúži aj jednoduchá drevená rukoväť a ostrá čepeľ. Na zdobenie nemyslíte. Lenže napríklad niektorí poľovníci alebo zberatelia pociťujú k puškám aj k nožom lásku, pre nich to má inú hodnotu. Niektorí si kúpia sériovo vyrábaný nôž v poľovníckom obchode v hodnote od 500 do 2000 korún, a sú s ním spokojní. Iní si ho dajú vyrobiť na zákazku za niekoľko tisíc, a spokojní sú tiež.
Číňania nás prebíjajú cenami
Nebojujú nožiari s lacnou ponukou z Ázie?
Jasné, že áno. Problémy robia najmä čínske výrobky, Číňania vyrábajú snáď všetko od klinca až po lietadlo. Pre porovnanie - zatvárací nôž od starej českej firmy Mikov stojí od 500 do 1500 korún, je to kvalitný výrobok, Číňan však vyrobí jeho repliku a predáva ju za 100 alebo 200 korún.
Je tá replika kvalitná?
Kdeže. Čínske nože vyzerajú dizajnovo pekne, ale to len preto, že kopírujú všetko, čo vo svete vymyslia a vyrobia iní. V tomto smere nie je rozdiel medzi tým, či napodobňujú trebárs značkovú obuv alebo nože. Priemyselná špionáž funguje aj v našej brandži, oni to vyrábajú vo veľkom a za lacný peniaz. Ručne robený nôž u nás má svoju kvalitu, ktorú sériovou a pásovou prácou nikdy nedosiahnete. Keď niekto produkuje nože v miliónoch kusov, bežne sa stretnete s tým, že buď je slabo zakalený, rýchlo sa otupí, má vôľu, čepeľ teda nesedí pevne v rukoväti a podobne.
Čo znamená, že je slabo zakalený?
Ide o použitie materiálu - oceľová čepeľ sa tepelne spracúva kalením, podľa druhu ocele od 800 do 1100 stupňov Celzia. Čím lacnejší materiál, tým menej obsahuje uhlíka, chrómu a ďalších potrebných prvkov. Nôž je potom nekvalitnejší, slabší, ani zďaleka nevydrží to, čo poctivý výrobok.
Keby som zavítal k vám do kuchyne, aké nože nájdem?
(smiech) Tam nájdete dvadsať až tridsaťročné klasické tupé nože, lebo ich nemá kto nabrúsiť. Hovorí sa, že obuvník chodí bosý, čosi podobné platí aj pre nožiarov.
Nožiari sú kamaráti
Závidia si slovenskí nožiari medzi sebou?
Kdeže, takmer všetci sa poznáme, nie sme si vzájomnou konkurenciou, skôr samí dlhoroční kamaráti, ktorí sa stretávajú na výstavách a podobne. Dokonca si nože občas vzájomne darujeme, lebo viete, ako to je - človek vyrobí pre iných, čo si zažiadajú, ale pre seba sa mu príliš nechce. Dokonca ani mne samému sa nechce robiť si nejakú mimoriadnu reklamu tým, že by som pri sebe nosil svoj výrobok a ukazoval ho. Jeden nôž, ktorý som si chcel nechať, som priniesol na výstavu, niekomu sa zapáčil a bolo po ňom.
Robíte teda výhradne na zákazku?
Presne tak. Kto chce, dá si vyrobiť ručne spracovaný nôž, pretože očakáva, že pôjde o kategóriu vyššej kvality. Logicky je vyššia aj cena, materiál voľačo stojí a aj samotná výroba trvá nejaký ten čas. Nikto z nás nedokáže denne ani týždenne produkovať niekoľko nožov.
Nože stoja päťtisíc a viac
Koľko stoja vaše nože?
V poľovníckych obchodoch stojí sériový nôž štandardne do tých 2000 korún, ide o masovo vyrábané kusy v miliónových produkciách, do istej miery majú aj svoju kvalitu, ale vždy je tam riziko, že kvalita čepele je nižšia ako u ručne robených a drahších kusov. Má to svoje dôvody, keby bola tá najkvalitnejšia, cena by nemohla byť taká, aká je. Najkvalitnejšie a špičkové ocele sú pomerne drahé. Existujú však aj limitované série nožov, ktoré sa vyrábajú v počte pár tisíc kusov, tie však už stoja okolo štyri až desaťtisíc korún. Ceny mojich nožov sa pohybujú okolo päť až šesťtisíc korún za kus, veľa závisí od toho, akú má zákazník predstavu a čo presne požaduje. Kvalitnejšie a bohatšie zdobené stoja aj viac.
Majú po kúpe nejakú zberateľskú hodnotu?
Áno, pretože jednak sú kvalitné, jednak sú výnimočné v tom, že rovnaký kus už na svete nenájdete. V podstate všetci nožiari sa snažíme každý výrobok dizajnovo a veľkostne urobiť inak, aby šlo o originály. Ak si položíte vedľa seba dva nože jedného nožiara, môžu na prvý pohľad vyzerať identicky, ale ak sa prizriete lepšie, budú sa líšiť - oblinou, úkosom, veľkosťou... Pri ručnej práci sa ani dva rovnaké kusy nedajú vyrobiť. Veľké firmy to vedia, lebo používajú počítačmi riadené CNC stroje, ktoré dokážu produkovať na chlp rovnaké výrobky.
Ak pred vás položím váš vlastný výrobok a jeho čínsku kópiu, rozoznáte ich?
Podľa určitých vecí áno. Rozdiel bude už v cene, pretože ak bude stáť miesto päťtisíc len pár stoviek, bude to jasné. Okrem toho, šmejd sa dá rozoznať aj pri samotnej práci s nožom. Pravdou je, že len máloktorý spotrebiteľ vie rozoznať kvalitu českej ocele od americkej alebo nemeckej. Platí teda, že človek musí s nožom dlhšie pracovať. Ak je určený na mäsiarsku prácu a budete s ním drať diviaka, pochopíte. Iste, sú takí, ktorí oderú jedného diviaka za rok, ale aj takí, ktorí ich zvládnu dvadsať za mesiac. Taký človek potom dokáže spoľahlivo ohodnotiť kvalitu čepele - vidí totiž, koľkokrát musel nôž nabrúsiť, či sa mu nezničil a podobne.
Nekvalitná čepeľ je teda rozpoznateľná podľa toho, ako rýchlo sa otupí?
Presne o tom to je. Kvalitné čepele vydržia ostré oveľa dlhšie, lebo sa menej opotrebúvajú. Ide teda o kvalitu britu. Oceľ na úrovni má iný obsah, uhlík v nej robí tvrdosť, chróm zabezpečuje, aby nehrdzavela a aby sa dala čo najlepšie vyleštiť. Taký nôž potom môžete nechať aj rok vo vode a nenájdete na ňom žiadnu stopu po korózii.
Ešte pred sto rokmi, keď ľudia nepoznali nerez, teda chirurgický materiál, nože pomerne rýchlo hrdzaveli, stačilo si rozkrojiť jablko alebo cibuľu, ešte viac im ubližovalo krájanie mäsa, keď prichádzali do kontaktu s krvou. Netýkalo sa to len nožov, ale aj šablí, takmer všetky boli vyžrané, skorodované, stačilo, ak ich po práci nechali zasvinené a neočistené. Kvasenie prírodných kyselín robilo svoje. Primiešavanie chrómu, vanádu a ďalších prvkov do ocele bol veľký krok ku kvalite, pružnosti, zvárateľnosti, tvrdosti a antikoróznosti.
Najskôr bojová zbraň, potom kuchyňa, nakoniec umenie
Nožiarstvo sa ako remeslo vníma od 15. storočia. V čom bolo iné?
Najmä v tom, že primárne sa nože vyrábali ako bojová zbraň. Tam patrili nielen nože, ale aj šable a kopije, všetky však vzhľadom na kvalitu materiálu korodovali. Časom sa nože presunuli najmä do kuchyne, až prišla doba, keď ich mnohí berú aj ako umelecký predmet.
Na Slovensku je pomerne veľa dobrých nožiarov, taký Vladimír Puliš z Kremnice vyrobil lovecký nôž pre nórskeho kráľa, tri nože mu dokonca zverejnili v celosvetovej ročenke. Čím je to dané?
Tradíciou, poctivou prácou a usilovnosťou. V podstate všetci sme sa to učili sami, prípadne sa to dedilo. Neexistuje totiž škola, na ktorej by vás tomuto remeslu naučili, tradične šlo najmä o kováčsku prácu. Umeleckí kováči v 15. až 19. storočí urobili v tomto smere pre históriu pomerne veľa, zdokonaľovali materiály, až neskôr sa do toho zamiešala odbornosť, teda metalurgia a podobne. V kvalite ocele kedysi kraľovali Nemci a Švédi, tí vždy vedeli namiešať to, čo bolo treba, aby šlo o kvalitný materiál.
Vlado Puliš, ktorého ste spomenuli, je umelecký kováč, Julo Mojžiš v Haliči tiež, nožiarstvo sa teda uchováva najmä ako hobby popri inej práci. Je to len doplnková, ale krásna záležitosť.
Vydrží potom to remeslo aj pre budúce generácie?
Ťažko povedať, existujú síce aj nožiari, ktorí sú mladší odo mňa, ale nie je ich veľa, zväčša ide o starších ľudí. Stáva sa, že otec je kováč, syna tá práca zaujme a tak robia nože spolu. Živiť sa tým však príliš nedá, stále je to len doplnok k inej obžive.
Nie sme o nič horší ako Solingen alebo Puma
Možno nazvať vaše nože umením?
Nejde len o moje, ale všeobecne o výrobky nožiarov ako takých. V zásade áno, pretože bežný nôž vyrobí každý schopnejší strojár, ktorý sa trochu vyzná v oceli a v práci s ňou. V kategórii zberateľských nožov ide o umeleckú záležitosť, pretože musíte vymyslieť dizajn, spracovanie a mať taký výsledný efekt, že nôž sa dá nielen používať, 
ale trebárs dať aj do vitrínky a vystavovať. Niekto zbiera známky, mince, niekto nože. Vyrábajú sa teda aj také, ktoré sa príliš používať nedajú, sú určené len na dekoráciu. Keď si niekto kúpi nôž za 30 tisíc dolárov a viac, len ťažko ho bude používať na rezanie čohokoľvek.
Tradícia výroby nožov v Nemecku, Francúzsku alebo v USA je veľmi silná, tam sa vyrábajú aj naozaj drahé kusy, u nás sme sa zobudili až po roku 1989. Remeslo takmer zaniklo, pretože socializmus preferoval najmä to, čo sa vyrobilo vo fabrike, nie doma na kolene. Ručná práca bola zaznávaná, ľudia sa naučili, že doma vyrobené veci sú apriori lacnejšie ako tie z fabriky, pričom by to malo byť presne naopak. Západ si ručnú prácu vždy cenil, východný blok sa to len učí. To nie je len o nožoch, ale aj o keramike, obuvi a iných výrobkoch.
Laici o nožoch veľa nevedia, možno počuli, že kvalitou je nemecká značka Solingen. Vyrovnáme sa jej kvalitou?
Určite áno. Slováci už bežne vystavujú vo Francúzsku, v Nemecku, dokonca aj priamo v meste Solingen. Značky Puma a Solingen sa v rámci tohto odvetvia stali obrovskými mýtmi, dnes ani zďaleka neplatí, že kvalitu vyrábajú len oni. Platilo to možno pred vojnou, nepochybne tam mnohí ručne vyrábajú aj dnes, ale v globále nie sú najlepší. Veď samotní Nemci si množstvo takejto práce dávajú robiť u Číňanov, dovezú odliate a vysekané polotovary, doma to dopracujú, doplnia značku a hotovo. Nie sme o nič horší ako oni, aj my sme predsa mali slávnu českú firmu Mikov, ktorú, bohužiaľ, po roku 1948 komunisti znárodnili, a už to nebolo ako predtým.
Navrhujem, pílim, brúsim, kalím, leštím...
Ako vzniká nôž?
Príde zákazník, a buď už má svoju predstavu, ako by mal vyzerať, alebo návrh spracujem ja. Nakresliť si to totiž dokáže možno jeden z dvadsiatich. Niektorí ukážu prstom v katalógu, že by chceli niečo podobné. V rámci debaty 
zistím, aký dizajn sa im páči, aké motívy tam chcú mať vyryté, dohodneme sa a po čase im ich prezentujem - niekto tam chce medvedie hlavy, iný jeleňa, kobru a tak ďalej. Keď sa definitívne rozhodnú, prichádzame k samotnej výrobe.
Vysvetlím to na príklade jednoduchšieho noža - vezmem materiál, na ktorom sme sa dohodli, trebárs damaškovú oceľ, na tej si naznačím tvar čepele. Následne ju vypílim, v dielni teda z oceľového plátu vznikne celkový tvar noža. Potom vybrusujem ostrie čepele na šmirgľovej alebo dvojkotúčovej brúske. Malo by byť hrubé pol milimetra. Následne sa čepeľ spracúva tepelne, teda kalením, popúšťa sa, aby dostala vlastnosti, ktoré má mať finálny výrobok, teda tvrdosť a oteruvzdornosť. Potom sa to vyleští vodnými šmirgľami alebo leštiacimi kotúčmi na brúskach, pridá sa rukoväť, ktorá sa nituje alebo skrutkuje. Rukoväť sa nakoniec zabrúsi a zaleští na konečný stav.
Ako vznikajú rytiny, teda obrázky na čepeli?
Keď je čepeľ vybrúsená, upne sa ešte v mäkkom stave do zveráku alebo do ryteckej smoly, nakreslím na ňu grafický návrh a malými rydlami spracujem. Následne čepeľ zakalím a vyleštím, čím je gravírovanie vytvrdené a ostane tam navždy.
Aký materiál sa používa na rukoväte?
Najčastejšie parohy a drevo, to si žiadajú najmä poľovníci. Z driev som na začiatku používal najmä tie slovenské - slivka, orech, hruška, čím viac sa však človek zdokonaľuje, používa aj nie bežné dreviny, trebárs eben, tropické drevá a podobne.
Čítal som, že niektorí ich chcú aj z mrožieho penisu.
Stáva sa aj to, zvieracie penisy, teda kosti z nich sa používajú bežne, často ide o skamenelé vykopávky, niektorí chcú použiť kly, teda slonovinu, mamutovinu, mrožovinu a tak ďalej. Adekvátne tomu potom stúpa aj cena noža. Keď máte hotovú čepeľ, spolu s rukoväťou sa robí kovanie, niekedy sa napichne na tŕň, priskrutkuje maticou, alebo sa lepí epoxidovými lepidlami. Inak, zahraničný materiál na jednu rukoväť vychádza na 30 až 40 euro, je to len taký malý hranolček.
Dbá sa na ergonómiu rukoväte, aby sa nôž dobre držal?
Dnes áno, kedysi dávno sa na to príliš neprihliadalo. Dá sa to pocítiť vtedy, keď si vezmete do ruky historický kus alebo dnešný výrobok. Niektorí si kupujú trebárs len hubárske nože, stačí im na očistenie húb alebo jablka, napriek tomu chcú, aby sa im dobre držali. Bez ergonómie to nejde. Ale existujú aj miniatúrne nože, veľké pár centimetrov, tie sa nosia na krku ako ozdoba, tam na niečom takom nezáleží. Ľudia ich používajú na čistenie nechtov, odrezanie nitky, je to akási recesia, v rámci ktorej nožiari súťažia, kto vyrobí menší kus. Jeden Čech spravil centimetrový, dnes už má spravený aj taký, ktorý meria len 1,5 milimetra. K nemu je lupa, ktorou sa dá vidieť, že naozaj ide o skutočný nôž.
Cech garantuje, že nožiar nepredáva šmejdy
Ste členom Cechu slovenskej asociácie nožiarov. V historických materiáloch z roku 1643 sa píše, že Prešovský nožiarsky cech mal nasledovnú podmienku prijatia - bolo potrebné svedectvo o legitímnom pôvode záujemcu, musel teda pochádzať z legálne uzavretého manželstva. Učil sa štyri roky, býval u majstra a nedostával žiadny plat. Ako je to dnes?
(smiech) Také veci už od nás nikto nepožaduje. Dnes si podáte prihlášku, pričom musíte obísť aspoň troch iných nožiarov, ktorých oboznámite so svojou prácou a až keď sa za vás zaručia, môžu vás vziať. Počkáte si na členskú schôdzu, prídete na ňu, prinesiete svoje výrobky, tie sa tam posúdia a hlasovaním bude rozhodnuté, či vás berú alebo nie.
Na čo je taký cech dobrý?
Najmä na garanciu kvality. Slúži ako ocenenie pre samotného nožiara, ide o to, aby v ňom neboli žiadni podvodníci, ktorí vyrábajú šmejdy a robia nášmu remeslu hanbu. Cechy mali veľký význam v minulosti, dnes sa to vracia, základom je, aby zákazník vedel, že si kupuje kvalitu. A keďže člen cechu je ešte pred prijatím otestovaný ďalšími tromi nožiarmi, máte istotu, že nekúpite niečo, za čo by sa nožiar hanbil. Všetci sa chceme zdokonaľovať a tak na sebe pracujeme.
Nestáva sa, že odmietnete prijať ďalších členov, aby vám nestúpala konkurencia?
Nie. Je to pomerne mladý cech, vznikol v roku 2005, neviem o tom, že by tam niekoho nevzali, ak splnil všetky podmienky. Dokopy je nás dvadsaťpäť, mimo cechu však funguje obdobné množstvo nožiarov.
Keď chce niekto začať s týmto remeslom, akú výbavu potrebuje?
Treba mať minimálne nejakú dielničku, zverák, stojanovú vŕtačku a brúsku. Ťažko to premeniť na peniaze, pretože niekto si kúpi lacnejšie, niekto drahšie stroje, ale lacnejšia výbava vyjde na približne 20 tisíc korún. Od toho, aké kvalitné stroje máte, bude závisieť aj vaša robota.
Patrónom nožiarov je údajne svätý Móric, na vašich nožoch ho však nevidno.
Áno, pretože ak sa na nože dáva patrón, tak skôr ten poľovnícky, teda svätý Hubert. S požiadavkou na Mórica som sa ešte ani nestretol.
Arpáda Bojtoša pozná aj Amerika
Nožiari chodia po výstavách, na ktorých prezentujú svoje výrobky. Do akej miery je tam objektívne hodnotenie, keď jednak si tam nože nemožno vyskúšať, jednak každému sa páči iný dizajn?
Hodnotia sa najmä dizajn, krása, kvalita spracovania, ale najmä to, ako nôž padne do oka. Česi mali také preteky, že sa hodnotil aj účel, súťažilo sa tam v sekaní a podobne, ale ani to nič nezaručuje, pretože rozhodca sa vždy môže subjektívne prikloniť na stranu svojho známeho či kamaráta. Často však hodnotia priamo diváci, to mi pripadá najobjektívnejšie, aj tam je to však len o dizajne, lebo účelnosť sa dá overiť len dlhšou prácou s nožom, nie pohľadom. Vezmite si, že niekto má ruku ako dve lopaty, iný len takú malú. A čo sadne do ruky vám, nemusí sadnúť inému.
Dá sa povedať, kto je slovenská nožiarska jednotka?
Nedá, lebo kvalitných nožiarov je veľa. Ale napríklad tu v Lučenci žije Arpád Bojtoš, ktorý chodí na výstavy do Ameriky, pričom vždy chytí aj nejaké ceny. Robí výhradne umelecky gravírované nože, poznajú ho aj americké odborné časopisy. Každý nožiar má svoj štýl, podľa ktorého ho spoznáte, ťažko povedať, kto je najlepší. Veď ak dáte gravírovať nôž dvadsiatim nožiarom, každý urobí svoj originál. Dobré meno sa šíri najmä ústnym podaním - niekomu vyrobíte pekný a kvalitný nôž, ten sa s ním niekde pochváli a ďalší sa ozvú, že si ho chcú dať vyrobiť tiež.
Získali ste viacero ocenení. Pomáha to s počtom zákazníkov?
Sú takí, ktorí vyslovene kladú dôraz na to, aby ste mali nejaké ceny, inak si u vás nič neobjednajú. Väčšina však príde na základe toho, že o vás počuli alebo videli vaše výrobky u niekoho známeho. Nože si robia svoje meno samy. Predáva samotná kvalita.
Každý nôž potrebuje svoje puzdro. Tie vyrábate tiež?
Áno, vyrábam ich ku každému nožu spolu s manželkou. Nedajú sa robiť sériovo na sklad, pretože by nepasovali, každé je teda robené individuálne. Niekedy nám pomôžu špecialisti na toto remeslo - kožiari, pretože ak ho treba vyrábať trebárs z pštrosa alebo hada, potrebujete na prácu s kožou viac skúseností.
Keby prišiel vegetarián, ktorý nechce kožené puzdro, čo mu ponúknete?
(smiech) Vyrobím mu umelé. Pri ručnej výrobe je to jednoduchšie, pretože môžete splniť prakticky všetky individuálne požiadavky. Koža je však najkvalitnejšia, ak sa pozriete do múzeí, nájdete tam kožené výrobky spred dvesto rokov, ktoré sú stále v dobrom stave.
Koľko nožov vyrobíte do roka?
Ako kedy, podľa zákaziek. Tento rok mám oveľa viac objednávok na gravírovanie a renováciu pušiek a pažieb, takže nože som vyrobil len štyri. Navyše gravírujem aj pre iných nožiarov, pretože nie každý to dokáže robiť sám. Vyrobiť nôž síce dokážu všetci dvadsiati piati členovia cechu, ale gravírovať vedia možno šiesti, siedmi. Vyžiť sa však z toho nedá, na tomto remesle nikto nezbohatne, je to len hobby, ktoré nás všetkých baví a preto sa mu venujeme.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Robo Kováčik v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
