Bratislava 11. júla (TASR) Presne pred 57 rokmi komunistická štátna moc v Československu legitimizovala zabíjanie vlastných občanov a občanov okolitých, tzv. ľudovodemokratických krajín pri pokusoch o útek na Západ. Zákon o ochrane štátnych hraníc schválilo 11. júla 1951 Národné zhromaždenie Československej republiky. Civilistov usmrcovali na hranici zastrelením, elektrickým prúdom v elektrickej drôtenej zátarase, výbuchom nástražných mín, roztrhaním služobnými psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže.
Od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989 na slovenskom úseku vtedajšej hranice ČSR/ČSSR so sovietskou okupačnou zónou Rakúska usmrtili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a Pohraničnej stráže (PS) najmenej 42 civilných osôb. Išlo o občanov ČSR/ČSSR slovenskej a českej národnosti, ako aj občanov NDR, Poľska a Maďarska, kde boli rovnako nastolené totalitné režimy. Podobne usmrtili najmenej 246 civilistov na moravských a českých úsekoch hranice ČSR/ČSSR so sovietskou okupačnou zónou Rakúska a americkou okupačnou zónou Nemecka. Išlo o občanov ČSR/ČSSR českej a slovenskej národnosti, ako aj občanov NDR, Poľska, Maďarska, Rakúska a SRN.
Podľa riaditeľa sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ľubomíra Morbachera je dnešok výročím pripomenutia si nesmiernych ľudských tragédii týkajúcich sa vyvraždenia aj celých rodín. Zároveň pre TASR priblížil vtedajšie udalosti.
Už vo februári 1948 po komunistickom prevrate v ČSR zrušilo Ministerstvo vnútra ČSR platnosť všetkých dovtedy vydaných cestovných pasov. Následne prijatou legislatívou bol československým občanom odňatý právny nárok na cestovný pas. Pokiaľ do februára 1948 sa prekročenie hranice nedovoleným spôsobom považovalo za pasový priestupok, po prijatí zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky sa kvalifikovalo už ako trestný čin neoprávneného opustenia územia republiky a neuposlúchnutia výzvy k návratu.
Morbacher zdôraznil, že po rýchlej deštrukcii právneho štátu, masových perzekúciách, pošliapavaní základných ľudských práv zo strany silových rezortov a justície ovládaných jednou stranou, bol pre mnohých občanov ČSR jediným východiskom z beznádejnej situácie útek na Západ. Do roku 1951 mala služba na tejto hranici štátno-bezpečnostný charakter, čo sa prejavovalo aj tým, že príslušníci PS a ZNB nazerali na každú zadržanú alebo usmrtenú civilnú osobu ako na agenta cudzej spravodajskej služby podľa princípu notoriety, ktorý v tom čase uplatňovala aj justícia. Zásadný prielom nastal práve v roku 1951. Uskutočnila sa rozsiahla reorganizácia, v rámci ktorej vznikla vojensky organizovaná PS Ministerstva národnej bezpečnosti (MNB) podľa vzoru sovietskych Pohraničných vojsk KGB.
PS MNB bola mohutne materiálne aj personálne posilnená, pričom do tohto útvaru zaraďovali vojakov základnej vojenskej služby. Legislatívnym podkladom pre použitie zbrane príslušníkmi Pohraničnej stráže bol zákon o národnej bezpečnosti a neskôr práve spomínaný zákon o ochrane štátnych hraníc. Ten spolu so zákonom o ZNB upravoval postavenie príslušníkov PS z povolania a vojakov základnej služby pridelených k PS tak, že obe tieto kategórie mali pri výkone služby postavenie príslušníkov ZNB.
Zákon o ochrane štátnych hraníc, pokračoval Morbacher, upravil aj triedne kritérium pri výbere vojakov základnej služby pridelených k PS tak, že do PS mali byť zaraďovaní "vybraní príslušníci pracujúceho ľudu". Na základe zákona o ochrane štátnych hraníc vydal minister národnej bezpečnosti Ladislav Kopřiva Nariadenie MNB č. 70 zo 14. júla 1951 o práve príslušníka PS použiť zbraň. Umožňovalo použitie zbrane proti osobám, ktoré sa neoprávnene pokúsia prejsť na územie cudzieho štátu a na výstrahu sa nezastavia. Zákon o ochrane štátnych hraníc a Nariadenie MNB č. 70 zo 14. júla 1951 ostali v platnosti až do roku 1989.
Morbacher poznamenal, že v roku 1953 v slovensko-rakúskom úseku 11. brigády dobudovali trojstennú drôtenú zátarasu v dĺžke 111 km 500 m. Stredná stena bola elektrifikovaná pod napätím 2000 4000 V. Na vizuálny prieskum terénu postavili nové pozorovacie veže. Koncom roka 1953 ich bolo 72, ako vyplýva zo správy o činnosti 11. brigády PS.
Po novembri 1989 boli veľmi rýchlo demontované drôtené steny a rovnako aj zariadenia hraničná infraštruktúra PS. Z toho, čo zostalo, dnes výletníci a cyklisti využívajú asfaltové cesty, pôvodne určené na hliadkovanie PS, napríklad v Pečenskom lese (Petržalka) alebo v Devíne. PS využívala aj obranné pevnosti ešte z čias prvej ČSR, ktoré boli postavené v spolupráci s francúzskymi odborníkmi na obranu pred Hitlerovou agresiou. Dnes však chátrajú.
Prísne strážené hranice však existujú vo svete i v súčasnosti. Ide napríklad o múr medzi Izraelom a palestínskym územím či hranicu Severnej a Južnej Kórey, uviedol pre TASR politológ Slovenskej akadémie vied (SAV) Juraj Marušiak. Hranice, ktoré oddeľujú od seba medzinárodné misie, sú napríklad v Podnestersku, Abcházsku a Južnom Osetsku. Najnovšia je Pomocná pohraničná misia EÚ pre Moldavsko a Ukrajinu (EUBAM). Pôsobí na ukrajinsko-moldavskej hranici, ktorej časť má pod kontrolou separatistická Podnesterská moldavská republika. "Samozrejme, nie je to porovnateľné s komunistickou tzv. železnou oponou," dodal Marušiak.
