Miloslava Zemková: Fico v rozhlase bez oponenta je v poriadku

Podľa istých ohlasov sme v Sobotných dialógoch na premiéra tvrdí, neféroví, rozčuľujeme ho neprístojnými otázkami, tvrdí v rozhovore pre SME.sk generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu Miloslava Zemková.

Na umeleckých školách majú študenti často „divokejší" život ako na iných. Vyskúšali ste drogy?

Nikdy som nebola rozmaznaný fracek z „dobrej rodiny", vychovávala ma v podstate len mama, tá bola, bohužiaľ, vážne chorá, na vystrájanie som nemala čas ani možnosti. Drogy som, s výnimkou cigariet, nikdy nevyskúšala, akurát viem, ako vonia marihuana. Čo sa týka alkoholu, mám isté vnútorné bloky - po prvé denne jazdím autom, po druhé mi nechutí, a po tretie viac ako dva poháre vína ani nevládzem vypiť, lebo mi je zle. Mala som skôr iné úlety.

Aké?

Adrenalínové. Závodne som lyžovala a bola v horolezeckom oddieli. Párkrát som sa ocitla v situáciách, ktoré by sa dali označiť za hraničné.

Šlo vám o život?

Áno. Dnes by som to už nerobila.

Nekolaborovala som

Ako ste vnímali socializmus?

Nekolaborovala som s ním, skôr ma trápilo, že existuje. Rok 1989 ma mrzel jedine kvôli tomu, že sa ho nedožila moja mama. Vychovávala ma ku kritickým postojom k režimu, vysvetľovala, prečo sú niektoré veci zlé, prečo informácie, ktoré nás učia v škole, nie sú vždy pravdivé, a prečo je dobré zachovať si vlastný názor.

V strane ste teda neboli?

Nie, nebola som ani jej kandidátkou, hoci pred prevratom som robila na dosť vysokej pozícii v Mestskej pamiatkovej správe. V nej padli aj návrhy, že by som s tým niečo mala robiť, ale odmietla som. Mala som tiež viaceré možnosti odísť z republiky.

Emigrovať?

Niekoľkokrát som nad tým uvažovala, ale vždy som ostala. Som presvedčená, že človek patrí tam, kde sa narodil. O odchode som okrem iného uvažovala kvôli nemožnosti cestovať a kvôli tomu, že nebolo možné mať dosť kontaktov so zahraničím, viem totiž pomerne dobre anglicky. A tej vynútenej pretvárky všade okolo... škoda reči.

Už nie som konzervatívnou pravičiarkou

Potom bola vaša cesta do Demokratickej strany celkom logická, nie?

Áno, ale neprišlo to hneď. Najskôr som totiž bola kooptovaná za prvého poprevratového predsedu Mestského národného výboru, predchodcu Miestneho úradu v Starom Meste. Následne v roku 1990 boli prvé riadne komunálne voľby, tie som vyhrala a stala sa tak legitímnou starostkou. Do Demokratickej strany som vstúpila až potom.

Prečo?

Páčil sa mi jej program.

Ste dnes konzervatívnou pravičiarkou?

Už nie, človek sa časom mení. Kto sa nemení a nevyvíja v názoroch, je rigidný. Na svojom ideovom názore netreba trvať za každých okolností.

Tým sa obraňujú aj prevracači kabátov.

Mňa sa to netýka, pretože po odchode z DS a jej rôznych transformáciách som už nebola v žiadnej strane.

Kam ste sa teda názorovo posunuli?

To sa nedá povedať, lebo som vo funkcii, v ktorej musím mať nadhľad. Oficiálne sa nemôžem stotožňovať so žiadnou politickou stranou.

Pýtam sa na ideologický názor, nie na strany.

Keď poviem, že som niekde v strede, obviníte ma, že som sympatizantka Smeru? Premýšľam pravicovo, ale zároveň som sociálne cítiaca. To sa nevylučuje.

Máte strach povedať to otvorene, aby ste nepodráždili vládnucu stranu?

Vôbec nie. Boli by ste prekvapený, keby ste vedeli, koho som volila.

Koho?

To vám tak poviem. (smiech) Nezávislá riaditeľka nezávislého rozhlasu vám nemôže prezradiť nič také.

Mafiáni žiadali úľavy, ponuka na úplatok prišla len raz

Starostkou ste boli v časoch, keď sa v Bratislave začala vzmáhať mafia. Ani vy, ani vaši nástupcovia nedokázali tých grázlov vyhnať z pešej zóny, hoci tam parkovali autami, mafiáni tiež vlastnili a snáď dodnes vlastnia množstvo tamojších podnikov. Prečo?

Starostovia majú v tomto obmedzené kompetencie. Bezpečnosť takéhoto druhu totiž patrí do vyšších sfér štátnej správy.

Parkovanie ani predaj nehnuteľností nemohli byť primárne záležitosťou štátu.

To síce nie, ale už my sme spustili systém parkovacích zón, moji nástupcovia to potom rozpracovali, dokonca sme realizovali prvé počiatky mestskej polície, kým ešte neexistoval príslušný zákon. Treba ale pripomenúť, že sme nemali právomoci ako štátna polícia, bol to skôr len poriadkový útvar. Niektoré veci sme proste nemohli riešiť.

Chodili „hrubokrkí" aj za vami osobne?

Áno, ale viacerí z nich mali tenké krky. (smiech) Steinhübel, zvaný Žaluď, predsa nemal hrubý krk. Boli to turbulentné, ale zároveň tvorivé časy, pretože sa stanovovali princípy, na akých bude fungovať celá komunálna sféra, celá spoločnosť.

Ako sa stalo, že mafiáni prišli v Starom Meste k toľkým majetkom?

To je otázka interpretácie zákonov, ktoré vtedy platili. Dodnes tvrdím, že reštitúcie tak, ako boli nastavené, vyvolali ďalšiu vlnu krívd a zvláštnou kapitolou boli aj takzvané malé privatizácie, kde starosta bol len podpisovým panákom na konci procesu, ktorý nemohol nijako ovplyvniť.

Nepripúšťate teda, že ste zlyhali aj vy?

Určite nie. V Starom Meste existovali vnútorné ochranné opatrenia, ktoré nič také nedovoľovali. Majetok sme odpredávali výlučne cez zastupiteľstvo, čiže nebolo možné, aby starosta predal akúkoľvek nehnuteľnosť len tak, bez súhlasu miestnych poslancov.

Dá sa to, Slota v Žiline bol toho príkladom.

Ak disponoval väčšinou v zastupiteľstve, tak áno. Treba ale priznať, že veľká väčšina reštitúcií sa realizovala práve v Starom Meste, keďže tu bolo najviac majetkov, ktoré boli kedysi súkromné, šlo snáď o tisícky káuz, ktoré sa vliekli roky.

Čo od vás chceli mafiáni?

Rôzne neštandardné úľavy a postupy v rôznych veciach. Vždy som k tým debatám zavolala sekretárku - pani Gabiku, ktorá si k nám sadla a zapisovala.

Ponúkali vám aj úplatky?

Len raz. Dotyčnému som povedala, že pokladňa je o dvoje dvere ďalej, a ak chce dať dar mestskej časti, nech sa páči.

Prečo ste si v tom čase zaobstarali zbraň?

Súviselo to s jedným „podnikateľom", ktorý mi prišiel trochu nakričať do kancelárie s tým, že „strieľa aj za menšie veci ako tie, v ktorých som mu nevyhovela". Mám sa vraj pripraviť. Keďže som mala strach o seba aj o rodinu, vybavila som si zbrojný preukaz.

Myslím, že som dobrá riaditeľka

Keď ste sa prihlásili na pozíciu šéfky Slovenského rozhlasu, museli ste si myslieť, že na to máte. Máte?

Nevedela som, či na to mám, ale už predtým som manažovala pomerne veľké celky, veď Staré Mesto malo dosť zamestnancov i zložitú agendu, v mediálnom holdingu to tiež nebolo jednoduché. Pôvodne som netušila, či budem kandidovať, rozhlasom som sa zaoberala ako modelovým problémom - či sa vôbec dá vyriešiť jeho situácia. Pripravila som projekt, ten si vyžadoval analýzy, a keď bol na stole s výhľadom na realizáciu počas piatich rokov, šla som do toho. Uvažovala som tiež nad tým, že projekt ponúknem Jarovi Rezníkovi, prípadne Ľubošovi Machajovi, ak by za riaditeľa zvolili niekoho z nich. Až keď sa nedarilo zvoliť nikoho, povedala som si, že to skúsim, hoci mi nešlo o samotnú funkciu, ale o výzvu realizovať to, čo som napísala.

Po rokoch už viete povedať, či ste dobrou riaditeľkou, či tú funkciu zvládate?

Myslím, že áno. Vy nie?

Čo vás oprávňuje myslieť si to?

Výsledky za dva a pol roka. Veľkú väčšinu projektu sme už zrealizovali. Zámerne hovorím v množnom čísle, lebo to nie je len o mne. Projekt je nastavený na päť rokov a základné veci, ktoré sme navrhli, bežia. Preto si myslím, že asi to nerobím celkom zle. Aj z toho dôvodu, že nie som politickým kandidátom, nech to znie akokoľvek.

Nemrzelo vás, že ste boli zvolená tesne pred pádom Dzurindovej vlády, po ktorej sa garnitúry vymenili? Logicky z toho mohol vyplývať koniec podpory.

Podľa prieskumov bolo zrejmé, kto bude zostavovať novú vládu. Myslím si však, že rozhlas by nemal byť nezávislý len zo zákona, ale aj reálne, hoci si možno pomyslíte, že som naivná. Človek na čele inštitúcie má presvedčiť niečím iným, nie politickým tričkom.

Rozhlas ani dnes nie je úplne nezávislý

Bol rozhlas za vašich predchodcov Rezníka a Gajdošovej nezávislý?

Na to sa nedá odpovedať iba áno alebo nie. V niektorých veciach bol, v niektorých nie, lebo nemohol byť.

Konkrétne?

Nebol nezávislý ekonomicky, ani dnes ešte nie je absolútne nezávislý.

Myslel som skôr politickú závislosť.

To spolu súvisí. Kedy je človek vydierateľný? Keď je ekonomicky závislý. Vtedy totiž môže byť manipulovateľný.

Potom sa toho veľa nezmenilo, pretože rozhlas je od štátu závislý dodnes.

Myslíte? Peniaze dnes žiadame len na veci, ktoré má štát platiť zo zákona.

Pýtali ste peniaze aj na oddlžovanie.

To som však nespôsobila ja. Prišla som sem v situácii, keď mal rozhlas na účte 14 tisíc korún a na rok 2006 naplánovanú stratu vo výške 203 miliónov. Skúste zmeniť rozpočet, keď nastúpite v apríli. To sa v takomto kolose nedá. Mohli sme len znižovať stratu - kým v roku 2005 to bolo 270 miliónov, v roku 2006 sme klesli na 170 miliónov, k tomu je treba započítať pohľadávky z minulých rokov, o ktorých rozhodli súdy, čiže účtovne to bolo 213 miliónov, v roku 2007 na 11 miliónov.

Ekonomická závislosť na štáte ostala.

Existuje, ale je menšia. Čo sa týka tvorivej, teda politickej nezávislosti, tá je na jednej stane výhodou, na druhej strane obrovskou zodpovednosťou. Preniesli sme ju na výkonných ľudí, veď to je ich tvorba, hoci za nich zodpovedám ja a Rada ma môže kedykoľvek odvolať.

Aby sme to uzavreli - bol rozhlas za Rezníka a Gajdošovej politicky nezávislý?

Dnes je nezávislejší.

Fica vraj otázkami rozčuľujeme, sme na neho tvrdí a nefér

Prečo premiérovi Ficovi tolerujete, že v Sobotných dialógoch, do ktorých chodí raz za mesiac, nemá politického oponenta? Dávate s ním síce diskutovať politológov a novinárov, ale nie je to chyba?

Držím tradíciu, ktorú tu založil ešte Jaro Rezník.

Iste, týkalo sa to aj Dzurindu, ale principiálne - prečo premiérom umožňujete debatovať bez reálneho oponenta? V súkromných médiách typu Markíza či TA3 je to ich vec, ale rozhlas je verejnoprávny.

Má to svoj dôvod. Na túto reláciu sú rôzne ohlasy, dokonca aj dosť nepríjemné. Na premiéra sme vraj veľmi tvrdí a nefér, rozčuľujeme ho neprístojnými otázkami.

Fico predsa v tej relácii exhibuje, odvádza pozornosť od podstaty problémov, pozvaní politológovia bývajú len štatisti.

Zaznamenali sme aj názory, aké prezentujete vy. Pýtajú sa, ako je možné, že premiér môže diskutovať bez oponenta. Odpoveď znie - v rozhlase vystupuje nie ako politický predstaviteľ, ale ako premiér.

To sa predsa nedá oddeliť.

Dá, pretože od neho vždy žiadame len informácie, ktoré sa týkajú jeho funkcie.

Prosím?

Žiadame len stanoviská pána Fica ako predsedu vlády.

Je to neoddeliteľné, tú reláciu zneužíva.

Do prepisu dáte aj slová, ktoré ste teraz povedali vy?

Samozrejme.

My proste len držíme formát, ktorý nevymyslel nikto zo súčasného manažmentu.

Alibizmus.

Nesúhlasím. Ale pripravujeme aj riešenie, ktoré bude postavené na inom modeli. Je to však otázka dohôd, lebo sa nebude týkať len premiéra, ale aj iných vrcholových predstaviteľov štátu. Pokiaľ dostaneme súhlasné stanovisko Rozhlasovej rady, pôjdeme do toho.

Chystá sa teda model, v ktorom Fico nebude diskutovať sám so sebou?

Veď nediskutuje len sám so sebou, ste v tomto nespravodlivý.

Dosť často.

Diskutuje s naším moderátorom, často aj s novinármi a politológmi.

Bavíme sa o politickom oponentovi. Novinári ani politológovia nie sú relevantní partneri.

Treba povedať, že novinári niekedy aj zneužívajú, že sú v inom a nie v svojom médiu.

Konkrétne? Chodia k vám aj novinári Sme, pokojne menujte.

No comment. Súhlasím však, že táto relácia vyvoláva polemické názory na to, ako by mala vyzerať.

Skúste chvíľu nebyť riaditeľkou a odpovedať ako volič - je normálne, že premiér tam prednáša svoje názory bez politického oponenta? Neťukali by ste si ako občan na čelo?

Nie. Mne sa tá relácia páčila už v čase vzniku, ani Dzurinda ju nevnímal ako hladkú diskusiu, jeho tam tiež nikto neškrabkal za uškami. Takisto sa mi páči aj dnes, je citovaná, dobre počúvaná, navyše máme zdroj informácií ako prví.

Jahnátek nechcel prísť, politici sa bežne sľúbia a neprídu

Podľa nedávneho rozhodnutia súdu ste v relácii Z prvej ruky, vysielanej v čase odvolávania ministra hospodárstva Jahnátka, nezabezpečili objektívnosť a nestrannosť, keďže v debate nebol prítomný ani on, ľudia z jeho ministerstva, ani nikto zo Smeru.

Čo sa merita veci týka, musíme sa voči rozsudku odvolať. Keď máte ohlásenú reláciu a tému s hosťami z každej strany politického spektra, pričom jeden z nich vám povie, že odmieta alebo nemôže prísť, logicky hľadáte náhradu.

Jahnátek odmietol prísť?

Áno. Následne sme oslovili hovorcu ministerstva aj samotný Smer, odmietli sa však vyjadriť. Vtedy sa uplatňuje inštitút takzvaného prázdneho kresla, teda ak sa niečo takéto stane, médium poslucháčom ohlási, že boli pozvané obe strany diskusie, pričom jedna odmietla, ale samotná debata prebehne. Reláciu predsa nemôžete zrušiť, v rámci programovej štruktúry to proste nejde, ide o živé vysielanie.

Ak by sme pristúpili na to, že zrušíme reláciu, šlo by o precedens do budúcnosti - žiadne iné médium už nebude môcť vysielať reláciu, do ktorej odmietne, respektíve nemôže prísť jeden zo sľúbených hosťov. Také niečo je nebezpečné, lebo presne týmto vám môžu politici ovplyvňovať program. Bežne sa nám totiž stáva, že politici sľúbia účasť, pričom desať minút pred vysielaním zavolajú, že si to rozmysleli, alebo im do toho niečo vbehlo.

Ktorí politici to robia?

Nebudem ich menovať, ale mnohí. Často len povedia, že nebudú debatovať s oponentom XY, prípadne sa im nepáčia témy. Vtedy ako dramaturg stojíte pred otázkou, čo spraviť. Máme zmeniť témy a nezáväzne sa rozprávať o vianočných stromčekoch, či vzoroch na kravate, aby sme nikoho neurazili, alebo tému ponechať a ohlásiť, že dotyčný politik jednoducho neprišiel? Ak by takéto niečo prešlo ako súdom potvrdený úzus, politici nám budú úmyselne meniť program, čo zrejme nechcete ani vy, ani my. O tomto bol celý súd, kvôli tomu sa aj odvoláme.

Urbáni z HZDS kedysi priznal, že koalícia si rozdelila posty v spravodajstve STV. Sú vyvíjané tlaky aj na vás?

Politici to síce môžu robiť, ale nevnímam to ako tlak, len ako vyslovenie ich názoru. Za posledné obdobie sme mali niekoľko takých názorov zo SNS a HZDS, ale nevolali ich priamo nám, vyjadrili sa buď prostredníctvom svojich tlačových oddelení, prípadne v parlamente.

Nikdy vám nevolal nikto z politickej strany?

V takýchto veciach určite nie. Nikto si netrúfol mi do telefónu povedať, že také a také veci nesmieme odvysielať. Skôr naopak, dvakrát som sa stretla so žiadosťou, aby sme nahratý rozhovor nekrátili, ale odvysielali úplne celý.

Vyčíta sa vám personálne poddimenzovanie rozhlasového orchestra, z ktorého ste prepustili množstvo ľudí. Nezmenili ste odvtedy názor?

Orchester bol predsa jedným z úplne posledných organizačných celkov, ktorý prešiel reštrukturalizáciou z dôvodu nedostatku financií a hľadania vnútorných zdrojov. Predtým sme zasiahli do množstva iných celkov, a bolo ticho. Akonáhle som siahla na orchester, akoby som urobila neviem čo. Dodnes tvrdím, že to bolo nevyhnutné.

O orchester nebol záujem kvôli nízkej kvalite, za zmenami si stojím

Bolo v ňom vyše 90 ľudí, zrazili ste ich o tretinu. Je to ešte vôbec plnohodnotný symfonický orchester?

Treba si odpovedať na otázku, nakoľko bolo tých vyše 90 ľudí využitých. Okrem toho - posudzujeme rozhlas podľa orchestra, alebo orchester podľa rozhlasu? Orchester je tu na to, aby prioritne slúžil pre potreby rozhlasu, nie naopak, pretože ten ho platí. A keď mám za úlohu šetriť verejné zdroje, logicky zvažujem aj efektívne využitie tých ľudských.

Nedá sa potom celý orchester „outsorcovať"?

Mala som aj také návrhy, podrobne sme ich skúmali. Nakoniec sme si ho ponechali, ale prispôsobili potrebám rozhlasu v zmysle dramaturgického plánu. Orchester bude robiť to, čo potrebujú vysielacie okruhy, tie sa mu nemôžu podriaďovať.

Zohralo veľkú rolu, že muzikanti si robili vlastné kšefty počas pracovnej doby a priamo na pracovisku?

Nerobili to všetci, ale mnohí áno. Mala som o tom informácie aj zvnútra orchestra, aj z externých zdrojov, diali sa tu rôzne veci, upozorňovali na to dokonca aj členovia Rozhlasovej rady. Dnes už nič také možné nie je.

Koľko ste ušetrili?

Momentálne nás mzdové aj odvodové náklady orchestra stoja 13 miliónov ročne, predtým to bolo 20 miliónov, ale robila sa aj komercia.

V médiách ste sa vyjadrili, že mal aj nekvalitné vystúpenia a priemerných hráčov. Na základe čoho ste to hodnotili, keďže nie ste odborníkom na hudbu?

Vychádzala som z názorov odborníkov. Mali sme aj avíza z Európskej vysielacej únie (EBU), v ktorej sú združené všetky verejnoprávne rozhlasy a televízie v Európe. Roky 2005 a 2006 boli z hľadiska prijímania výstupov nášho orchestra problematické, nebol o ne záujem.

Raz mal dokonca sprevádzať jednu hudobnú súťaž, zodpovedný človek z nej nám však vytkol, že „nepovedali ste mi, že vymeníte orchester". Hovoríme mu, že sme nič nevymenili. A on, že to nie je možné, lebo predtým mal iný zvuk a kvalitu. V tom prípade som predsa musela niečo robiť, nie? Aj dnes má orchester výkyvy vo výkonoch, ale je stabilnejší, jeho koncerty opäť preberá EBU.

Podľa vás sú v ňom stále aj priemerní hudobníci?

Sú. Ale aj špičkoví. Dnes sa prijímajú hráči výhradne na základe konkurzu, nie tak ako dovtedy. Všetci robia na polovičný pracovný úväzok, majú zvýšené platy, vedia, že sú na termínovanej zmluve, to ich núti vydať zo seba viac. Robíme aj výchovné koncerty, začali sme plniť sály, zmeny jednoznačne mali svoj zmysel.

Urobila som personálne chyby, o funkciu som nehandlovala

Aké boli najväčšie chyby, ktoré za sebou vidíte?

Urobila som niekoľko personálnych chýb vo vymenovaní viacerých ľudí do vyšších riadiacich pozícií bez toho, aby som ich hlbšie poznala.

V personalistike teda nie ste dobrá?

V tej som vynikajúca, ale výstup z konkurzu nie je vždy relevantný. Na zhodnotenie človeka potrebujete dlhšie časové obdobie.

Sú tí „nevhodní" doteraz na svojich pozíciách?

Väčšina už nie. Ani si nemyslím, že ľudia na pozíciách N mínus 1 (riaditelia sekcií) a N mínus 2 (riaditelia okruhov) sú tam navždy. V tomto mám iný pohľad na riadiace funkcie, ako trebárs Jaro Rezník. Na určitých postoch teda robím zmeny.

Z viacerých zdrojov mám potvrdené, že Michal Dzurjanin z Rozhlasovej rady mal od vás prisľúbený manažérsky post v prípade, že budete zvolená za riaditeľku. Údajne ste nedodržali slovo a preto vás dnes tvrdo kritizuje. Je to pravda?

Ale veď Michal Dzurjanin nie je môj nepriateľ. Rada bola v tom čase bipolárne rozdelená na „machajovcov" a „rezníkovcov". Bol to Machaj, ktorý povedal, že vidí, že ho nezvolia za riaditeľa, a pozdáva sa mu práve môj projekt. Dzurjanin bol „machajovec", takže asi hlasoval za mňa, ale nikdy som mu žiadnu pozíciu nesľubovala. Žiadne bartre s členmi Rady som nerobila.

Kritizuje vás dosť ostro.

Treba si uvedomiť, že aj Michal kandidoval na riaditeľa rozhlasu. Je jednoznačné, že rozhlas by riadil úplne inak ako ja. Ako člen Rady má teda právo povedať, že isté veci by robil inak, prípadne ma kritizovať. Ja to akceptujem. Michal má rozhlas rád, premýšľal aj nad tým, že by šiel do exekutívy, ale nebolo to v takej pozícii, že „ja tebe toto a ty mne toto". Ani náhodou. To, že voči mne vystupuje niekedy až neodôvodnene tvrdo, lebo si nenechá vysvetliť iný názor, je iná vec. On je proste taký.

O presune ľudovej hudby na Reginu rozhodol kolektív

Prečo rozhlas predal práva na hru Pán prsteňov Českému rozhlasu, hoci ste neboli ich jediným vlastníkom?

Lebo som dostala informáciu, že takéto rokovania prebiehali už viac ako rok pred mojím príchodom, dohadoval to ešte Jaro Rezník. Zmluva bola pripravená na podpis, nemala som žiadne info, z akého dôvodu sa to nedotiahlo, ale keď som bola v Prahe, Český rozhlas opäť prejavil záujem. Dala som si vytiahnuť zmluvu, pripraviť podklady, či je všetko v poriadku, povedali mi, že je, tak som to podpísala.

To znamená, že v rozhlase máte ľudí, ktorí vám pripravujú zlé podklady?

Došlo k chybe v právnom posúdení zo strany našich právnikov. Hneď, ako na chybu upozornil autor hudby pán Mankovecký, ktorého práva boli dotknuté, začali sme rokovania s rádiom Viva, ktoré s ním malo zmluvu, a všetko sme postupne vysporiadali.

Kto bola tá osoba, ktorá rozhodla, že na hlavnom okruhu nesmie zaznieť ľudová hudba a presunul ju na Reginu? To sa nenašlo ani pár minút pre autentický folklór?

Osoba? O programe nerozhoduje jedna osoba. Súviselo to s tým, že sa robila celková reštrukturalizácia programov všetkých programov. Vyčistili sme formáty práve preto, aby sme ich odlíšili. K tomu predsa bola aj vysvetľovacia kampaň.

U starších asi nezabrala, lebo je to ich častá otázka.

Na Regine má ľudová hudba omnoho väčší priestor. Je tam robená systematicky, na Rádiu Slovensko nebola. Každá zmena vyvoláva negatívne, ale aj pozitívne reakcie.

Kto to vymyslel?

Programovú štruktúru robí kolektív, nie jedna osoba.

Prísť s tým musel niekto konkrétny.

Prišla s tým Programová rada, teda všetci riaditelia okruhov a centier, je to kolektívny projekt.

Nočné dialógy sme zrušili, zneužívali ich diváci a porušoval sa zákon

Ďalšia programová zmena - zrušili ste obľúbenú reláciu Nočné dialógy, čo dodnes nevedia akceptovať mnohí poslucháči, ktorí vám to dávajú najavo aj priamo vo vysielaní prostredníctvom telefonátov. Šlo o živú diskusiu politikov s občanmi, čo na nej bolo neprijateľné?

Program sa odvíja od viacerých faktorov - od počúvanosti, obľúbenosti, od toho, ako sú vyhodnocované prieskumy a dodržiavanie zákona, až po to, ako je hodnotený celý okruh. To všetko sme pri rušení jednotlivých relácií brali do úvahy.

Konkrétne?

V tej relácii sa stávalo, že v éteri odzneli veci, ktoré boli doslova porušením zákona. Nazvime to jemne - rozhlasové sprejerstvo. Vysielateľ je ale zodpovedný za všetko, čo odvysiela, nielen za moderátora, ale aj za hosťa a telefonujúcich.

Také riziko je predsa pri každej kontaktnej relácii v každom médiu, kvôli tomu sa predsa nerušia.

Áno, ale také veci sa dajú vopred filtrovať, dá sa s poslucháčmi hovoriť ešte predtým, ako ich pustíme do vysielania, aby nepovedali to, či ono, čo možno nazvať skrytou reklamou, invektívami a podobne. Tá relácia sa jednoducho politicky zneužívala a nebola to chyba moderátora. Rozhlas nemá zatiaľ také technické možnosti, aby vedel vysielať živé telefonáty s niekoľko sekundovým oneskorením a odfiltrovať tak veci, ktoré v éteri nemajú čo hľadať. Pracujeme však na tom.

Vy ste fakt tú reláciu zrušili kvôli správaniu sa poslucháčov? To nestačilo popracovať s moderátormi a technikmi, aby promptne zrušili človeka, ktorý porušuje zákon?

Veď existujú ďalšie kontaktné relácie.

S politikmi nie. Tejto sa ľudia stále dožadujú.

Poslucháči sa dožadujú návratu viacerých formátov, nielen tohto. Treba s tým pracovať. V januári 2007 sme spustili novú programovú štruktúru, ale tá predsa nie je rigidná a daná navždy.

Takže ani tento krok nepovažujete za chybu?

Nie. Otvorili sa predsa rôzne iné nové diskusné projekty.

Nie sú také obľúbené. Keby boli, ľudia nevolajú po návrate pôvodných.

Je veľmi pravdepodobné, že opätovne spustíme podobný formát ako Nočné dialógy, neviem však, či sa tak bude aj volať. Súhlasím, že diskusie v rozhlase majú svoj zmysel. Teraz robíme hĺbkové prieskumy a ak sa ukáže, že vaše tvrdenia sú objektivizované aj číslami, spustíme to. Teraz to nemôžeme spraviť, lebo štruktúra je daná na rok a možno v nej vykonávať len mierne úpravy. Zásadné zmeny počas roka môžu robiť možno súkromní vysielatelia, my nie. Nedávno však vyšli čísla dôveryhodnosti rozhlasu, tie jasne dokazujú, že sme úspešní.

Regionálne a rodinné sa nebije

Okruh Regina je definovaný ako regionálne rádio, zároveň ho promujete ako rodinné. Nebije sa to? Ako môže byť regionálne zároveň rodinné?

A prečo nie? Toto by ste si však mali vydiskutovať skôr s programovým riaditeľom Ľubošom Machajom. Regina je proste rodinná, Rádio Slovensko je primárne spravodajské, publicistické a informačné.

Trváte na tom, že aj spravodajské?

Samozrejme.

Lebo práve vaši ľudia, teda Machaj aj Segečová, si dávajú pozor, aby sa hovorilo iba o informačnom.

Áno, lebo taký je „hedlajn" toho okruhu. Je to aj informačné rádio. Ako to inak poviete jedným slovom? Je predsa o informáciách, pričom Regina je zase plnoformátové rádio pre celé spektrum poslucháčov. A keďže sú v ňom formáty pre malé deti, mladistvých, dospelých, ženy v domácnosti, starších, ľudovkárov, je to, logicky, rodinné rádio.

V počúvanosti ide hore, takže to bol správny krok. Okrem toho, načo máme päť programových služieb? Hovoríte, ako keby sme tu mali len jednu. Keď ich je toľko, je samozrejmé, že ich aj špecializujeme.

Je správne, ak za rozhlas platia všetci

Poďme k „zástrčkovému" zákonu. Je správne, aby za rozhlas platili všetci, teda aj tí, ktorí nemajú rádio, respektíve ich vysielanie Slovenského rozhlasu nezaujíma?

Prečo ho tak hnusne voláte, že „zástrčkový"? (smiech) Aj podľa predchádzajúceho zákona platili koncesie takí ľudia, ktorí Slovenský rozhlas vôbec nepočúvali. Jednoducho to rádio mali, držali ho, a platili. Koncesia je istý relikt z minulosti, keď niekedy v dvadsiatych rokoch predali prvé štyri koncesie, teda povolenia na držanie rádioprijímača a prijímanie vĺn. Dnes však môžete rádio počúvať nielen cez rádioprijímač, ale aj cez internet, televízor, telefón, kábel a podobne. Používate službu. Myšlienka, aby teda platili všetci, je správna.

Je to morálne?

Je to potrebné. Nemôžem posudzovať zákon z hľadiska individuálnej etiky alebo morálky. Ide o verejnoprávnu, nezávislú, národnú a kultúrnu službu. To nie je len o piatich programových službách, pozrite si zákon, čo všetko rozhlas vyrába, v podstate robí audiopamäť tohto národa.

Nebolo by prijateľnejšie to, čo navrhoval Richard Sulík?

Vo svojom projekte som variantne navrhovala podobný systém, dokonca sme prepočítali, o aké percento zo štátneho rozpočtu by malo ísť. Európa však nemá tendenciu vydať sa týmto smerom.

Aby sme to uzavreli - ak za rozhlas platí každý, kto má doma elektrinu, je to v poriadku?

Áno. Rozhlas plní funkciu celoživotného vzdelávania, úlohy vo verejnom záujme, má svoju nezastupiteľnú rolu v zvláštnych situáciách, robí to, čo nikto iný - od spravovania osemdesiatročného archívu až po súčasnú tvorbu.

Prečo potom ten archív nesprístupníte na webových stránkach? Až potom sa dá povedať, že slúži ľuďom.

Sprístupňujeme to, čo môžeme v zmysle autorského zákona.

Určite nie. Mohli by ste tam dať trebárs všetky besedy a debaty s politikmi od vzniku rozhlasu, publicistiku...

Myslela som, že sa pýtate na tvorbu ako takú. Sprístupňujeme toho čoraz viac. Neskončili sme však ešte s digitalizáciou archívu, mnohé historické záznamy sú stále iba na pásoch. Robí sa to ručne a veľmi pracne, zdigitalizovaná je možno desatina archívu. To je strašne málo.

Nastupujúci redaktori majú do 20 a najlepší do 35 tisíc

Je ten archív dostatočne chránený pred požiarmi?

Premýšľam, ako odpovedať, ale som presvedčená, že naši hasiči by ho zvládli zachrániť, pretože dokázali zabrať aj v ťažkých situáciách. Máme tu výkonný detekčný systém a keby bolo treba, do pár minút pomôžu aj hasičské tímy zvonku. Problém archívu však nie je ani tak v požiaroch - najstaršie časti materiálov, najmä písomnosti, máme totiž uložené na druhom podzemnom podlaží pod hlavnou budovou, kam sa v prípade prietrží dostáva voda. Audioarchív je však chránený veľmi dobre.

Kdesi ste sa vyjadrili, že v pyramíde horí pomaly každý týždeň. Dosť často, nie?

To sú skôr len také tlenia, týkajúce sa káblov a prestupov medzi nimi. Posledný ozajstný požiar sme tu mali ešte minulý rok, keď vyhorela jedna kancelária.

Koľko zamestnancov bolo v rozhlase pred vaším príchodom?

V decembri 2005 tu bolo 881 ľudí, v roku 2006 už len 800, v roku 2007 tu pracovalo 681 zamestnancov a za prvý polrok tohto roka 628.

Aká je v súčasnosti fluktuácia?

Nízka, pod päť percent.

S akými platmi môžu počítať nastupujúci redaktori?

Máme na to tabuľky, dostávajú od 18 do 20 tisíc korún.

Koľko majú najlepší s dostatočnou praxou?

Do 35 tisíc.

A vy ako riaditeľka?

Plat mi vyplýva zo zákona, v čistom okolo 80 tisíc, v hrubom približne 112 tisíc. Počkajte, pozriem si pásku. Naposledy som mala presne 112.600 korún.

Nič neberieme späť, ale program nie je kameň

Koľko rozhlasových hier sa nahralo za vášho pôsobenia?

Vyhľadám to - za dva a pol roka sme vyrobili a odvysielali v premiérach 71 rozhlasových hier pre dospelých, 17 rozprávkových hier, 19 hier pre deti a mládež, 135 monologických rozprávok, 152 dielov dramatických rozhlasových seriálov, do konca tohto roka to bude ďalších 71 titulov a 63 dielov seriálov. To hovoríme o číslach v dramatickej tvorbe.

Ďalej sú to stovky „fíčrov" a publicistických pásiem, mnohé z nich získali medzinárodné a domáce ocenenia za kvalitu, nové spracovanie, autorský prínos. Takže nejde len o kvantitu. Patríme k najkvalitnejším a najtvorivejším rozhlasom v Európe. Normálne som na to hrdá. Vy nie?

V rozhlase ste urobili mnohé zmeny, viaceré ste už vzali späť. Prečo?

Žiadne zmeny neberieme späť.

Veď ste presúvali relácie v rámci okruhov, po čase ste ich vrátili tam, kde boli aj predtým.

To je tiež otázka na programového riaditeľa Machaja, prečo sa to deje, ale čiastočne môžem zaňho odpovedať - pracuje s podnetmi od poslucháčov, z Rozhlasovej rady, z prieskumov. Žiadna programová štruktúra nie je kamenný dokument, musí sa meniť a prispôsobovať.

Vy ako riaditeľka s tým nič nemáte?

Na to tu máme Programovú radu, programového riaditeľa a Rozhlasovú radu. Ja do programu vôbec nezasahujem, iba ak kritickými poznámkami. Nie som majiteľka rozhlasu, program nie je na môj obraz, som tu na to, aby som strážila rovnovážnosť celého systému, jeho normálne fungovanie a plnenie úloh zo zákona. Keď už si niečo vezmem pod svoju priamu riadiacu kompetenciu, znamená to, že problém je vážny a treba ho riešiť na najvyššej úrovni. Párkrát sa to stalo, ale spravidla nemusím zasahovať ani do programu, ani do techniky, ani do obchodných či ekonomických agend.

Spomínali ste stratu 11 miliónov za rok 2007. Budete žiadať peniaze od štátu?

Je to suma, ktorú dokážeme vykryť svojím hospodárením, na to nepotrebujeme žiadnu dotáciu. V roku 2008 máme nastavený vyrovnaný rozpočet na všetko, čo zo zákona musíme robiť. Vykryté nemáme len náklady na stredné vlny, ale zmenil sa zákon a dotáciu už od štátu nemožno žiadať, takže som ich vypovedala, rovnako nemáme vykrytý druhý, tretí a štvrtý štvrťrok VKV vysielania rádia Devín, čo činí 15 miliónov. Tam sme tiež žiadali o pomoc štát, ale neuspeli sme. Predpokladám, že to teda dokážeme vykryť z vlastných zdrojov, hľadáme ďalšie vnútorné rezervy.

Jaroslav Rezník vám zanechal takzvané zlaté padáky pre manažérov, ktorí mali dostať desaťmesačné odstupné v prípade, že by ich nový manažment prepustil skôr ako o rok. On tvrdí, že mu to slúži ku cti. Ako ste sa s tým vysporiadali?

Jeho opatrenie považujem za trochu neštandardné, pretože fixne stanoviť, že rok nesmiete pohnúť s manažmentom, je zvláštny postup. Niektoré pozície sme zrušili a odstupné vyplatili, v iných prípadoch sme sa dohodli na zmene zmluvy. S tým súhlasila asi polovica tých, ktorých sa to týkalo. Kauza padáky je uzavretá, žiadne ďalšie nehrozia. Myslím tie zlaté.

Rezník mal aj inú možnosť ako podpísať takú zmluvu s BSP

Rezník povedal, že keby bol v rozhlase doteraz, nevznikol by problém s BSP, teda s firmou, ktorej boli predané pohľadávky za koncesionárske poplatky. Podľa neho by nedošlo k vymáhaniu nehorázneho penále v desiatkach až stovkách tisíc za niekoľkokorunový dlh. Tvrdí, že na vine je „koučovanie" zmluvy, v podstate teda vy, respektíve Hilda Gajdošová. Má pravdu?

Zopakujem to, čo som už povedala niekoľkokrát - k podpisu takej zmluvy nemalo nikdy prísť.

Zlyhal teda Rezník?

Aktuálne beží súd, čokoľvek poviem, môže byť použité proti mne alebo rozhlasu. Pán Rezník je predvolaný ako svedok, BSP ako žalovaná strana. Budem teda vo vyjadreniach veľmi opatrná.

Prečo tá zmluva nemala byť podpísaná?

Veľmi laicky - vzťah medzi rozhlasom a koncesionárom nevznikol na základe nejakej zmluvy a obojstrannej dobrovoľnosti, ale na základe zákona. Už len preto sa pýtam ja vás - je možné takýto vzťah nahradiť nejakou zmluvou? O tom je totiž meritum sporu.

Rezník však hovorí, že iná možnosť nebola, pretože výber koncesionárskych poplatkov bol katastrofálny, pozitívny vzor videl v Českej televízii, kde to fungovalo.

Akože nemal inú možnosť? Existovala napríklad tá, že firma by vymáhala poplatky v zastúpení rozhlasu, teda by dodávala celý proces ako externú službu. Ak rozhlas nemal personálne ani softvérové vybavenie na výber poplatkov, mohol si to objednať inde. Tým, že sa však obchodne odpredal zákonný vzťah, teda pohľadávky z neho, vznikli ďalšie aktivity, ktoré nie sú v súlade so zákonom.

Myslíte tie obrovské penále?

Nemôžem ísť do podrobností, musí o tom rozhodnúť súd. O žiadnu chybu v „koučovaní" zmluvy z mojej strany rozhodne nešlo. Navyše aj pán Rezník vyhlásil, že je proti vymáhaniu tých strašných poplatkov z omeškania, ktoré od ľudí žiadalo BSP.

Nie je pravda, že BSP mi ponúkalo zvyšné vymožené peniaze

Okrem rámcovej zmluvy sa s BSP podpísali aj dve realizačné. V septembri 2005 prvá, ktorou bolo odstúpených 265 tisíc pohľadávok vo výške 91 miliónov korún, v januári 2006 druhá - ďalších 90 tisíc pohľadávok vo výške 14 miliónov. Ako vtedy tvrdil denník Pravda, z 90 miliónov sa BSP podarilo vymôcť 76, ale rozhlas ich dostal iba 18. Rezník mi v rozhovore tvrdil, že zvyšné peniaze ste od BSP nechceli.

A kde je nejaký doklad, že mi BSP chcelo odovzdať tie peniaze? Nič také sa nestalo. Čakáme na rozhodnutie súdu, až potom bude možné určiť, ako sa bude ďalej so zmluvou a s financiami nakladať. Okrem toho - odviedli nám dokopy 13, nie 18 miliónov, lebo zvyšných päť zaplatili rozhlasu ľudia, nie BSP, a to preto, lebo uznali zákonný vzťah medzi rozhlasom a nimi, nie obchodnú zmluvu.

Takže tie peniaze vám BSP vôbec neponúklo?

Nie, ponúklo mi len spätný odpredaj pohľadávok za 145 miliónov. A ja toľko proste nemám.

To ale znamená, že Rezník nehovorí pravdu. Tvrdí, že ste finančný rozdiel medzi 18 a 76 miliónmi nechceli, vy dokonca hovoríte, že ten rozdiel je o päť miliónov vyšší.

Ešte raz - BSP od rozhlasu žiadalo 145 miliónov korún, veď na to máme aj doklady.

Rezník teda klame?

Možno nie je informovaný a nemá prístup k materiálom, prípadne má informácie len z jednej strany. Od BSP máme výhradne návrhy na spätné odkúpenie pohľadávok, chcelo totiž zopakovať model, aký prebehol s Českou televíziou, ktorá pohľadávky naozaj spätne odkúpila. Lenže tu je úplne iná situácia - my na rozdiel od ČT nie sme v zisku.

Čo urobíte, ak súd s BSP prehráte?

Tie zmluvy sa budú musieť realizovať ďalej so všetkým, čo s tým súvisí. Opakujem - so všetkým, čo s tým súvisí. A ako viete, že prehráme? Nespýtate sa, čo sa stane, ak vyhráme? Lebo aj vtedy sa bude treba právne vysporiadať so všetkými úkonmi, ktoré už boli urobené.

Mali ste problém s dotáciou na inojazyčné vysielanie, jej časť ste vrátili. Ako k tomu došlo?

Pre rok 2007 sa s Ministerstvom kultúry vôbec prvýkrát uzavrela štandardná zmluva o použití dotácie tohto typu na vysielanie do zahraničia Radio Slovakia International. Tá obsahuje prílohu, v ktorej sú špecifikované kolonky, na čo konkrétne môžu byť financie použité. Naši ekonómovia si vykladali poistné za zamestnancov, odstupné a podobné veci ako osobné náklady, ministerská kontrola však dala argumenty, že to tak nemôže byť a že sa nedajú robiť presuny medzi položkami.

Došlo teda k rozdielnemu právnemu výkladu ustanovení zmluvy. Akceptovala som stanovisko kontrolórov a rozhodla o vrátení 1,4 milióna korún počas kontroly, takže ani nedošlo k začatiu správneho konania. Vydala som príkaz, že špecifikácia zmluvy pre rok 2009 musí byť absolútne presná, aby už v žiadnom prípade nedochádzalo k takýmto nejasnostiam. Ostatné nedostatky boli len administratívneho charakteru, napríklad že redaktori neskoro odovzdali správu zo služobnej cesty a podobne. To sme interne riešili niekoľkými napomenutiami a krátením odmien.

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Miloslava Zemková v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.