Predmetom štvordňových rozhovorov, ktoré sa odohrávali v klube železničiarov na vlakovej stanici, bol opäť objemný balík "hriechov" československého vedenia. Sovietski predstavitelia na stretnutí okrem iného vyhlásili, že Sovietsky zväz stratil počas druhej svetovej vojny pri oslobodzovaní Československa 20 miliónov životov, preto krajinu nevydá ani Severoatlantickej aliancii, ani československým pravicovým silám.
Československí zástupcovia na čele s prvým tajomníkom ústredného výboru KSČ Alexandrom Dubčekom reformy vo svojej krajine opäť obhajovali tým, že demokratizačný proces neznamená ústup zo socialistickej cesty. Podľa niektorých zdrojov delegácia KSČ v Čiernej nad Tisou údajne podľahla nátlaku a sľúbila okrem iného, že doma znovu zavedie cenzúru, zakáže Klub angažovaných nestraníkov i združenie bývalých politických väzňov K231 a odvolá niektorých funkcionárov, vrátane odbojného člena predsedníctva Františka Kriegla.
Po návrate z Čiernej nad Tisou hovoril Dubček v prejave k národu o potešiteľných výsledkoch rokovania, avšak po rokoch v pamätiach priznal, že jediným výstupom zo stretnutia bola dohoda o následnom stretnutí šiestich štátov Varšavskej zmluvy: "Žiadna iná dohoda sa v Čiernej nedosiahla, ani nepodpísala."
Šesť krajín Varšavskej zmluvy (Bulharsko, Maďarsko, Poľsko, NDR, Československo a Sovietsky zväz) sa zišlo už 3. augusta v Bratislave, kde bolo na záver podpísané spoločné vyhlásenie, ktoré obsahovalo i dve kľúčové vety. Prvá z nich, neskôr využívaná Moskvou ako ospravedlnenie augustovej invázie, označovala "ochranu a upevnenie socialistických vymožeností" za "spoločnú povinnosť všetkých socialistických krajín". Československých zástupcov upokojila formulácia, že spolupráca sa bude odohrávať na princípoch "suverenity a národnej nezávislosti a územnej nedotknuteľnosti".
Až v roku 1992 vydali ruské archívy ďalší dokument, ktorý má mať spojitosť s bratislavským stretnutím. Takzvaný pozývací list, v ktorom predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ žiadali o pomoc "všetkými prostriedkami" proti nebezpečiu kontrarevolúcie, odovzdal údajne v Bratislave najvyššiemu sovietskemu predstaviteľovi Leonidovi Brežnevovi Vasil Biľak, šéf slovenských komunistov a člen predsedníctva ÚV KSČ. Neskôr sa taktiež ukázalo, že možno už v Čiernej nad Tisou doručil Brežnevovi podobný list, ale sám za seba, Antonín Kapek, vtedajší kandidát predsedníctva ÚV KSČ.
K obom rokovaniam (v Čiernej nad Tisou a Bratislave) upierali zraky milióny ľudí v celom Československu a s obavami očakávali výsledok. Nie však s rukami založenými v lone. Vedeniu KSČ v tom čase ľudia adresovali tisíce listov a telegramov vyjadrujúcich podporu. V rovnakom čase sa v Československu zrodila i živelná masová akcia "Fond republiky", do ktorej na obnovu hospodárstva prispievali podniky i jednotlivci. Len za dva týždne sa vo fonde zhromaždilo 160 miliónov korún a viac ako 40 kilogramov zlata.
Vedeniu KSČ a reformnému procesu vyjadrovali otvorene podporu i niektoré socialistické krajiny, konkrétne Rumunsko a Juhoslávia. Zo západných komunistických strán odsudzovala júlový vývoj v Československu len západonemecká a grécka. Francúzska komunistická strana dokonca navrhla zvolať medzinárodnú poradu komunistických strán a sprostredkovať tak riešenie sporov medzi Prahou a Moskvou. To ale obaja protivníci odmietli.
Pražská jar mala tiež podporu verejnej mienky na Západe, na rozdiel od tamojších najvyšších politikov, ktorí sa k situácii stavali skôr zdržanlivo. Ani Spojené štáty si zrejme nechceli komplikovať život pre jednu východoeurópsku krajinu a spory Prahy s Moskvou označili za vnútornú komunistickú konfrontáciu.
