ROZHOVOR PRE SME.SK

79-ročná Zdenka Orbanová: Na SNP nedám dopustiť

Aj medzi esesákmi sa našiel charakter, tvrdí v rozhovore pre SME.sk Zdenka Orbanová.

Narodila sa v roku 1929 v Slovenskej Ľupči. Učila sa na meštianskej škole, po nej šla na učiteľskú akadémiu do Banskej Bystrice. Maturovala v roku 1948, následne začala učiť v dedinke pri hraniciach s Maďarskom. Ako učiteľka (ruština a prírodopis) pracova(Zdroj: Samo Trnka)

Jej mottom sú nasledovné slová: Podaj mi ruku človek, nech cítim tvoje teplo, a potom sa mi priznaj - chceš stavať raj, či peklo.

Aj medzi esesákmi sa našiel charakter, svet nie je čiernobiely, tvrdí v rozhovore pre SME.sk Zdenka Orbanová.

Ako sa dá zabezpečiť, aby človek na prahu osemdesiatky nemal prakticky žiadne vrásky?

(smiech) To neviem, ani ma nefoťte, nie som fotogenická, už som stará baba. Ešteže internet skresľuje a môžem sa na to vyhovoriť. Podľa mňa mi pomáha to, že celý život používam na tvár jediný krém - Marínu. Poznáte ju? Má taký červený vrchnák. Kedysi stála dve päťdesiat, dnes niečo cez dvadsať korún. To je najlepší krém, aký existuje.

Vyrastali ste v období medzi dvomi svetovými vojnami. Patríte ešte do takzvanej starej školy s dobrými mravmi?

Asi áno, celý život som veľmi konzervatívna. Bolo nás šesť dievčat, všetky sme vyrastali v organizácii Sokol (predvojnová dobrovoľná organizácia mládeže a dospelých, pozn. autora), ja už od piatich rokov. Tá nás učila k láske k vlasti, k úcte k človeku, k pomoci iným a tak ďalej. Rada som korčuľovala, vydržalo mi to až do 62 rokov, učila som sa hrať na klavíri a husliach, lebo som chcela byť pani učiteľkou alebo speváčkou. Neviem, ale keď pozerám na dnešnú mládež, boli sme iní. Vtedy nebolo zvykom vystatovať sa peniazmi, nefungovali sme v takej anonymite a agresivite. Ľudia musia voči sebe prejavovať úctu. Keď už nič iné, výchova by mala dbať aspoň na takýto základ. Viete, čo som zažila nedávno, keď som šla po našej ulici?

Nie.

Za mnou šiel taký päťdesiatnik a do mobilu vrieskal: „Ja sa ti vyseriem na orechové rezance." Asi sa pýtal ženy, čo bude mať na obed. Otočila som sa a povedala mu, že prečo tak kričí, veď orechové rezance sú dobré. A on mi na to, že ich nemá rád. Pointa je v tom, že dnes ľudia strašne kričia. Možno mladí to znášajú, ale mne to prekáža, za našich čias sme neboli takí uhučaní. Sedím si v električke, za mnou mladý neupravený človek, ktorý rozpráva dievčaťu, ako mu to má „urobiť", keď prídu domov. Rozobral tam celý sex. Pozriem na neho, a hovorím mu - môžete skončiť tento rozhovor? A on, že môže. Pán, ktorý stál nad nami, dodal - a ja vám dám ešte aj po hlave. Chvalabohu, na ďalšej zastávke ten podivín vystúpil. Veď toto sú diskrétne veci, človek musí vedieť, ako sa správať na ulici, pri telefonovaní či v spoločnosti. Kdeže sú časy, keď muži dokázali dáme povedať „ruky bozkávam".

2.jpg

Sme akoby odtrhnutí z reťaze

Nedegradovali správanie ďalších generácií komunisti?

Neviem, ale mám pocit, že najviac správaniu ublížilo to naše otváranie sa svetu. Sme akoby odtrhnutí z reťaze. Idem v zime von, naobliekaná v kabáte, oproti mne dievčina s holým pupkom, akoby bolo leto. Všetko je akési prehádzané. Pozrite si dnešné plesy - kritizujem ich, lebo na nich nevidím ani jednu elegantne oblečenú ženu, všetky majú na sebe len také drahé zdrapy. Čo si dnes ľudia dokážu naklásť na svoje telo... no nech sa na mňa nehnevajú, ale je to nevkus. Nepáči sa mi dnešné vystupovanie človeka voči blížnym, mám výhrady k počarbaným električkám, posprejovaným domom, k vulgárnemu vyjadrovaniu, k nezodpovednému sexu...

Veď aj vaša generácia musela mať v mladosti nejaké neduhy.

Iste, že mala. Ale my keď sme sa s nápadníkmi prechádzali po ulici, neexistovalo, aby sme sa chytili čo len za ruky. Vezmite si, čo dnes vidíte na lavičkách, čo tam mladí stvárajú.

Viedli vás doma k viere?

Áno, som evanjelička, ale taká triezva. Niektorí ľudia veľmi kritizujú všetky cirkvi, ale ja hovorím, že do kritiky vždy treba vložiť aj rozum. Averzia alebo kritika katolíkov či evanjelikov len pre iracionálnu nenávisť nie je dobrá. Nechodím pravidelne do kostola, ale snažím sa žiť slušne a zachovávať kresťanské zásady. Myslím si, že keď pomáham druhým, mám rada blížnych a bojujem za dobré veci bez toho, aby som zámerne ubližovala, tak ma Božia ruka chráni. Hoci neviem, či poriadne, lebo ako 77-ročná som si zlomila ruku a doteraz ma bolí. (smiech) Ale nie, to už bude starobou.

3.jpg

Deťom z povstaleckého kraja odpustili jeden ročník školy

Štúdium na učiteľskej akadémii prišlo prirodzene?

Rodičia nás ohromne vychovávali - mama mi povedala, že by nebolo dobré, ak by sa zvrhlo moje správanie a mravy, tak som si dala povedať a šla za učiteľku. Koniec koncov, už odmalička som sa na dvore hrávala, ako učím deti, otec mi k tomu dokonca vyrobil stolík. Začala som študovať v Turčianskych Tepliciach v máji 1945 a skončila v Banskej Bystrici o tri roky neskôr. Republika vtedy deťom z povstaleckého kraja odpustila jeden rok školy, pretože od októbra do marca sme nemali šancu chodiť na vyučovanie vzhľadom na to, že sme boli obsadení Nemcami. Máj a jún nám teda uznali ako celý ročník. To sa nám veľmi rátalo, aj vzhľadom na vojnové utrpenie, ktoré sme mali za sebou.

Pamätáte si aj na obdobie pred vojnou?

Samozrejme, veľmi dobre si spomínam na to, ako Slováci v roku 1938 vyháňali Čechov. Všetci sa lúčili, balili kufre, nebolo to príjemné. Pre Sokolov bolo najťažšie, že pomaly nastupovali gardisti, na našej sokolovni vyvesili gardistickú zástavu, deti sa museli presunúť do Hlinkovej mládeže, vlastne nám vzali to, čo sme mali najradšej.

Čo mali proti Sokolom?

Dokopy nič, len to, že šlo o českú organizáciu a tak sa im zdala z princípu neprijateľná. Potom prišiel 14. marec 1939 a vznikol vojnový slovenský štát.

Ako vidíte Andreja Hlinku v kontexte nedávnych snáh politikov uzákoniť takpovediac jeho povinné uctievanie?

Možno budete prekvapený, ale nenadávam na neho, skôr ho uznávam. Nebol za rozdelenie republiky, spolupracoval s Čechmi, voči jeho životnej ceste nemám výhrady ani ako evanjelička, ani ako demokratka. Problémom boli skôr Hlinkove gardy, kde došlo k zneužitiu jeho mena.

4.jpg

Na SNP nedám dopustiť

Na vojnový štát mnohí pamätníci spomínajú v dobrom, iní sa zaň hanbia.

Mám známu, ktorá keď sa dozvedela, že prídete robiť tento rozhovor, zavolala si ma a požiadala, aby som nepriznala, že Slovensko spolupracovalo s Hitlerom, ani to, že ako prví na samostatný štát doplatili židia, lebo to vraj nie je pravda. Aj som jej povedala, že nech mi nič nehovorí, veď realita je proste taká, na histórii nič nezmení. Nemôžem síce povedať, že by sme my - vtedajšie deti - pociťovali nejakú priamu krivdu, otca však ako Sokola a náčelníka Pohronskej župy s dobrými stykmi v Prahe potrestali. Neodradilo ho to však, angažoval sa aj ďalej, počúval londýnske rádio, ako obchodník neustále zásoboval potravinami tých, ktorí to potrebovali. V odboji bol aktívny dávno pred vypuknutím Slovenského národného povstania, doma sme pritom mávali pravidelné gestapácke kontroly. Ľudia strašne udávali, to by ste neverili. A hoci to hovorím nerada, nešlo to z evanjelickej strany, ale z inej.

Katolíckej?

Nebudem o tom hovoriť, veď pamätníci vedia. Koľkých partizánov na základe udaní povešali len pred naším kostolom, nechali ich tam visieť niekoľko dní, však to bolo peklo.

Ako ste vnímali SNP?

V spomienkach si z neho vyberám to najkrajšie. V okolí Banskej Bystrice počas neho vládlo také nadšenie, že by ste neverili. Už v júni 1944 sme boli ako deti pomáhať dospelým vynášať zbrane na Prašivú. Prežili sme nádherné situácie - videli sme zoskakovať parašutistov, spoznali sme kapitána Jegorova, to bol pre mňa doslova boh... Slovenský štát však zariadil po Slovensku nemecké hliadky, a tie boli naozaj nebezpečné, párkrát sme mali namále. Bola som síce len dieťa, ale vnímala som to veľmi intenzívne, veď akoby aj nie, keď som to vo dne v noci videla okolo seba. Otec pomáhal, koľko mohol, dokonca v našom dome bývali rodiny armádnych generálov Goliana a Viesta. Chlapi, ktorých som okolo seba videla, mi teda boli naozaj veľkými vzormi. Ja na SNP nedám dopustiť, kritizovať ho môžu len tí, ktorí o ňom nič nevedia.

5.jpg

Otec musel zásobovať Nemcov, tak to využil a pomáhal ľuďom v horách

Ako je možné, že na jednej strane otca doma pravidelne kontrolovalo gestapo, na strane druhej zásoboval potravinami tých, ktorí bojovali proti Nemcom?

Gestapo spolu s Národným výborom mu ako obchodníkovi udelilo povolenie, že bude chodiť pre potraviny a zásobovať nimi nemeckých vojakov. To nebola žiadna sranda, bežne sa do jedného domu nasťahovalo aj päťdesiat Nemcov, bývali priamo v rodinách. A práve vďaka tomuto povoleniu mohol tajne zásobovať aj partizánov, židov, proste všetkých ľudí v horách.

Prečo má dnes SNP toľko kritikov?

Neviem, čo to aj nahlas povedať, aby mi nikto nedal na ulici po hlave. Osobne si myslím, že sa s tým nevie úplne vyrovnať časť katolíckej cirkvi, keďže niektorí jej činitelia kolaborovali s Nemcami. Nemožno však zovšeobecňovať, aj medzi katolíkmi bolo ohromné množstvo dobrých ľudí, ktorí pomáhali. Keď vidím v televízii film o povstaní, celý ho preplačem, hneď sa mi vrátia všetky spomienky na tie hrôzy. SNP som prežila na vlastnej koži, nemôžu ma o ňom poúčať tí, ktorí tam neboli a nič nevideli. Ľudia sa prebudili úplne spontánne, v takom banskobystrickom kraji, kde sa to udialo, len ťažko nájdete jeho kritikov. Veď to bol odboj proti Nemcom, iné východisko neexistovalo. Ľudia však jednoducho zvyknú kriviť históriu.

Niektorí dodnes tvrdia, že Rusi vyhrali vojnu, hoci je to len polopravda, veď im dokázateľne pomáhali Angličania a Američania. To, že mohli ísť len po Plzeň, bola záležitosť dohôd a zmlúv. Tí, ktorí napádajú SNP, mi pripadajú ako nedostatočne informovaní, snáď aj málo vzdelaní. Ja som si o vojne prečítala všetko, sledujem domáce aj zahraničné informácie, dokonca som si preštudovala Mein Kampf. Iste, ako vo všetkom, aj v SNP boli dobré i zlé veci. Veľa vecí sa skreslilo aj socialistickým seriálom Povstalecká história, tak to vôbec neprebehlo. Taký Gustáv Husák prišiel do povstania až po dvoch dňoch, priami účastníci o tom vedia. Komunisti si to síce privlastnili, ale v skutočnosti šlo o povstanie ľudu.

Je pravda, že po vypuknutí povstania šlo do hôr aj veľké množstvo židov?

Samozrejme, najmä priamo v povstaleckom kraji, veď slovenský štát ich prenasledoval, tak si našli územie, kde mohli mať aspoň trochu pokoj. Nemci nám však potom dali výzvu, aby sme sa vrátili, inak nám obsadia dom. Spravili sme tak a otca hneď v ten večer odvlieklo gestapo do školy, kde už bolo vyše 30 ľudí. Mysleli sme si, že je s ním koniec, že ho zastrelia, ale našťastie tam bol riaditeľ trebišovského cukrovaru, ktorý otcovi dodával tovar. Esesák sa ho spýtal, čo otca pozná, on pritakal, takže ho nakoniec pustili. Ráno o štvrtej sme potom počuli, ako ostatných strieľali, a keď po vojne otvárali masové hroby, nad Slovenskou Ľupčou ich našli všetkých mŕtvych, aj s deťmi, uloženými navrchu. My sme to videli v tom mladom veku, no niečo strašné. Také niečo nemôžete zabudnúť. (plač)

Otto bol čestný esesák

Medzi vami a jedným Nemcom však vzniklo celoživotné priateľstvo.

To bolo tak, že do nášho domu nasťahovali dvoch esesákov, vysokých dôstojníkov, jedného ríšskeho, jedného holandského. Tomu sa nedalo vyhnúť, bývali v každej rodine, veď obsadili celú dedinu. Keby niekto odmietol, zastrelia ho. S jedným z nich som si 60 rokov písala, nedávno zomrel. Jeho syn mi poslal správu, že na smrteľnej posteli vyslovil slová o tom, ako som navždy zostala v jeho srdci. Mala som vtedy len štrnásť, on dvadsaťštyri rokov. Na rozdiel od toho ríšskeho šlo o čestného človeka. Volal sa Otto.

Čestného esesáka?

Pôvodom bol Holanďan, a keď Nemci obsadili ich krajinu, tamojší vysokoškoláci museli nastúpiť do SS. Vopred nám povedal, že raz pôjde do anglického zajatia, aj tak nakoniec urobil. Z tamojšieho lágru mi dokonca poslal fotografiu. Nič to nemení na fakte, že Nemci pri potláčaní povstania robili také veci, že by sa vám vlasy dupkom stavali. Kremnička a vápenka - veď tí ľudia museli skákať do ohňa, umierali strašnou smrťou, na to sú dodnes živí svedkovia! Až mám zimomriavky, keď vám o tom hovorím, aj syn sa ma pýtal, prečo vždy, keď dávajú v televízii niečo o povstaní, celý čas preplačem. Mne je jednoducho ľúto tých ľudí, ktorí neprežili. Veď takého Bohuša Žingora obesili, pre SNP sa pritom veľmi obetoval.

Vráťme sa k Ottovi.

Bývali u nás maďarskí aj nemeckí vojaci, tí sa vzájomne neznášali. Bol Štedrý večer, mama chystala pre všetkých - teda aj pre vojakov - večeru, poobede o druhej však vešali partizánov pred vchodom do kostola, na toto defilé vyhnali celú Ľupču. Otto nám vtedy povedal, že nás chráni, aby sme tam radšej ani nešli, lebo to bude čosi strašné. Mali tam visieť tri dni, celé sviatky. Otec s farárom šli na gestapo a vybavili povolenie, aby ich mohli zvesiť, aj to sami urobili. Keď bola v kostole bohoslužba, pri každej lavici bol vojak s automatom. Biskup Chabada mal vtedy nádhernú kázeň, celý kostol nahlas plakal, mohli nás postrieľať. (plač) Ten Štedrý večer bol strašný. K tomu tie opakované udania na otca...

spol.jpg

V Ľupči ostali len priaznivci Slovenského štátu

Kto ho udával?

Všelijakí gardisti z Ľupče. Nevedeli síce nič dokázať, ale snažili sa. Necítim však voči nim nenávisť, hoci niektorých udavačov tam dodnes stretávame. Nezabudli sme však. Jeden sa až na smrteľnej posteli otcovi priznal, že ho udával, odpustil mu. Otto však otcovi vždy hovoril: „Pán Holécy, budete mať kontrolu z gestapa, dajte mi pištoľ, ak nejakú máte, aj rádio". Vtedy sme nesmeli mať doma ani zelenú vojenskú deku. Otec mu zase povedal: „Večer príde voz prevziať potraviny pre partizánov a židov v horách. Nechoďte von, tomu druhému Nemcovi to však nepovedzte." Ani mu nepovedal. Takto spolupracovali. Bol to čestný esesák, skutočne čestný, pomáhal, kde mohol. Po jeho odchode sme si písali, a keď otcovi znárodnili majetok, vytkli mu, že jeho dcéra si píše s Nemcom. Listy, ktoré mi chodili, som musela nosiť na krajský výbor strany, hoci som presvedčená, že tam nikto nemecky nevedel. Keď som začala učiť, listy som pálila, lebo som sa bála. Naraz som dostala cez dánsky Červený kríž správu, že Otto chce, aby som sa za neho vydala. Zvážila som si to a celkom rozumne - keby som odišla, otca by veľmi prenasledovali.

Nebáli ste sa, že vďaka kontaktom s tým Nemcom, hoci len písomným, vám prischne nálepka kolaborantky s fašistom?

Nie, ani mi to neprischlo. Vytýkali to len môjmu otcovi. Lenže svet nie je čiernobiely, ten človek bol jeden veľký charakter, veď nás chránil! Keď som sa vydala, cez listy si potykal aj s mojím mužom.

V rámci evakuácie do hôr odišla väčšina obyvateľov Ľupče?

Postupne skoro všetci, v dedine ostali akurát priaznivci Slovenského štátu. Keď prichádzala prvá várka Nemcov, vítali ich ako svojich. Ale žiadna pomsta sa nerealizovala, nikdy sme sa im nerevanšovali, hoci jednak kolaborovali, jednak nás po evakuácii vykrádali. Všetok majetok sme si totiž so sebou nemohli vziať.

Prebehli v Slovenskej Ľupči arizácie židovského majetku?

V našej dedine priamo nie, hoci tam žilo 33 židov, všetko podnikateľov - bryndziarov a podobne. V Banskej Bystrici však boli obchody, ktoré arizovali ľudia z Ľupče. Prebehlo to jednoducho - arizátor vstúpil do cudzieho obchodu a začal v ňom hospodáriť. A darilo sa mu. Zo židov, ktorých nakladali do nákladných áut - aj chromých na vozíku - sa po vojne ani jeden nevrátil. Ženy poslali do Serede, chlapov do Novák. Aj môj otec tam skončil, neskôr bol v Leopoldove a nakoniec v Mauthausene.

6.jpg

Ľutujem, že sa otec nedožil Novembra 1989

Prečo skončil v koncentračnom tábore?

Vďaka udaniu za to, že pomáhal partizánom a židom, vedeli sme to od Otta. Robilo sa to aj takým spôsobom, že Nemci jednoducho vyhlásili, aby si všetci chlapi od 16 do 60 rokov zbalili jedlo a deky, a odviezli ich. Celá dedina proste ostala bez mužov. Blížil sa front, horel Telgárt, Nemci však stále pokračovali v represáliách. Vzali z dediny stádo kráv, takže sme ostali aj bez jedla, bez mlieka, potom roztrhali elektrické drôty, nakoniec chceli Ľupču zapáliť na štyroch miestach. Našťastie na to nemali dostatok času. Otec s nami nebol od januára 1945, bežne nás všetkých v noci vyhnali na dvor do snehu, mysleli sme si, že nás postrieľajú. Mňa budili pažbou zbrane, vchodové dvere sa ani nesmeli zamykať.

Otec po návrate rozprával, čo sa dialo v koncentráku?

Áno, ale nechcem o tom príliš hovoriť, je to boľavá téma. Vrátil sa až dva mesiace po skončení vojny s poškodeným zrakom a hneď šiel na operáciu. V Bystrici už vlastne začal život, oslavoval sa koniec vojny, ale my, čo sme nemali doma otcov, sme stále plakali. Jeho brat v koncentračnom tábore zomrel. Spomínal, že tam od hladu jedli aj to zelené, čo na jar začalo rásť na stromoch. Iné nemali, boli úplne vyhladovaní. Pamätám si tiež na to, ako sa po vojne vrátili z hôr židia, ležali pri schodoch ako žobráci, otec však stále nebol doma. Pomáhali sme im, veď inak sa ani nedalo, sme ľudia. Otec sa nakoniec dožil 84 rokov a po operácii videl na oči lepšie ako ja. Do Mauthausenu šiel inak s ostatnými peši, lebo pri Melku ten ich transport bombardovali. Strašne veľa ľudí vtedy zomrelo. Po revolúcii som spravila zájazd, celú tú trasu som prešla, muselo to byť hrozné. V autobuse sme všetci plakali, cítili sme, ako tí ľudia museli trpieť. (plač) Viete, čo dodnes ľutujem? Že sa otec nedožil Novembra 1989. To by bolo pre neho veľké zadosťučinenie.

Asi sa vám ťažko akceptuje fakt, že po svete pobehujú skinheadi, rôzni popierači holokaustu, či sympatizanti fašizmu.

Poviem vám jedno - to, čo niektorí hlásajú, vedie k tretej svetovej vojne. Takto to ďalej nemôže ísť. Ak sa niektorí stále hlásia k fašistom a sympatizujú s takou ideológiou, neveští to nič dobré. Ľudia rýchlo zabúdajú, čudujem sa tomu. Takí v sebe nemajú žiadny morálny kódex, poriadok, hlavy majú úplne prevrátené, proste koniec.

7.jpg

Medzi Maďarmi a Slovákmi nebol žiadny problém

Ako vás prijali pri maďarských hraniciach, kde ste začali po roku 1948 učiť na škole?

S pompou, boli sme len 800 metrov od hraníc, mali sme tam veľmi dobré vzťahy, medzi bežnými Maďarmi a Slovákmi nebol absolútne žiadny problém. Katolícky farár ma tam prišiel vziať na koči. Na škole bolo 27 učiteľov, všetci sme boli jedna rodina. Nerozumiem, prečo sa to neskôr pokazilo a prečo sú dnes medzi nami také zbytočné spory. Neviem, prečo nie sme slušní Slováci, ale niektorí ako takí debili, veď sa pozrite na to, čo vraví Slota. Ten hocčo tresne, pritom to ide do celého sveta. Dôležitý je stupeň kultúry, pochopenia, inak vždy budú problémy. My sme mali s Maďarmi nádherné vzťahy.

Naznačujete, že problémy medzi národmi sú najmä vďaka politikom, ľudí nič také netrápi?

Aj sa to bojím nahlas vysloviť, aby mi niekto na ulici netresol po hlave. Ale je to tak. Kto robí rozbroje? Bežní ľudia? Kdeže. Prežila som tam nádherné učiteľské roky.

Boli ste mladá, vnímali ste to, čo sa dialo v päťdesiatych rokoch?

Prišla menová reforma, peniaze sa menili v pomere 1 k 50, no hrôza. Ale okrem politických procesov boli aj iné strašné veci, napríklad povinné vstupovanie do družstiev. Poznala som ľudí, ktorí potom, čo im vzali majetky, spáchali samovraždu. Niečo strašné, plakali sme, ľuďom sa diala obrovská krivda. Poznám jedno krásne motto, ktoré mi veľmi uľahčuje život. Keď si naň spomeniem, vždy mi je lepšie.

Aké?

Podaj mi ruku človek, nech cítim tvoje teplo, a potom sa mi priznaj - chceš stavať raj, či peklo. Autor je neznámy, zoštylizovala som si to z cudzej reči, keď som to niekde čítala.

8.jpg

To, ako sa tu chovali Rusi, je neodpustiteľné

Lákali vás komunisti do strany?

Áno, ale neuspeli, stačilo im, že som bola odborárka. Navyše som mala biľag, lebo otec bol kedysi súkromník. Pre komunistov bol živnostník, bývalý člen Sokola, demokrat, v roku 1948 volil Demokratickú stranu, v ničom teda poriadne nevyhovoval. Bol však natoľko schopný, až ho nakoniec požiadali, aby im pomáhal s niektorými vecami, napríklad so spartakiádou v roku 1965. Požiadali o to tí sviniari, ktorí ho kedysi prenasledovali. Komunistov som nemala rada, tobôž potom, čo sa udialo v roku 1968.

V auguste?

Áno. Večer sme prišli s manželom domov, o pol dvanástej zrazu v uliciach tanky, ktoré zhadzovali letáky typu „vydajte Dubčeka". Muž zapol Viedeň, kde hlásili „...a v týchto chvíľach Slovensko obsadzujú spojenecké vojská". Do rána sme plakali. Boli ako divé zvery. Ľudia nemali múku, chodila som ju nakupovať pre kolegyne, lebo mali deti, námestie bolo obsadené Rusmi... tak ani za vojny nebolo. To, ako sa chovali, je k neodpusteniu. Jedni vylepovali Dubčeka, istý eštebák to strhával. Hovorím mu, aby sa to neopovážil robiť, lebo nevieme, čo nám môžu Rusi urobiť. Nezažili ste, ako sa ľudia vtedy cítili. Pálili sme sviečky za tých, ktorí vtedy zomreli, aj to nám vytýkali, poslala som ich dočerta. Som spravodlivý vlastenec, ale to, čo sa dialo počas normalizácie... Tu sa závidelo aj to, keď mal niekto krajší kabát.

Mohli ľudia na spojenecké vojská reagovať inak?

Nie, veď by ich postrieľali. Koľkí aj tak prišli o život, ani za nič nemohli. To nebola normálna doba. Viete - na to, ako sa správať, neexistuje jasné riešenie. Je mi z toho všetkého smutno na duši, ani o tom nerozprávajme.

9.jpg

Tú partiu už otec so synom nedohrajú

Staráte sa o hendikepovaného syna. Čo sa mu stalo?

To je kapitola sama o sebe, už sú to dve desaťročia, mal vtedy 21 rokov. Raz sme s manželom neboli doma, a prepadli ho s nožom, vykradli nám byt. Do toho času bol úplne samostatný, chodil na hotelovú školu, ale utrpel taký šok, že sa už z neho nikdy úplne nepozbieral. Prišli sme domov, nič podozrivé sme nezbadali, akurát sme našli rozbitú vázu s Rembrandtovými výjavmi, čo bolo dedičstvo po svokrovcoch. Muž ju šiel zlepiť, ale povedala som mu, nech na to kašle, že niečo sa stalo synovi, je celý vyplašený. O dve hodiny nám povedal, že mu je zle, prišli lekári, a povedali, že ide o veľký šok. Mňa dokonca vôbec nespoznával. Je to moje veľké trápenie, lebo sa bojím, čo s ním bude, až sa pominiem. (plač)

Našťastie mi pomáha aj sestra, ja ho učím veci, ktoré by mu mali pomôcť zorientovať sa - aby vedel, kde je poliklinika, kde nájde pomoc. Nechcem, aby šiel do ústavu. Dvadsať rokov som nemohla mať deti a vidíte, po dvadsiatich ďalších rokoch prišlo čosi takéto. Už som aj myslela na to, či nás niekto nepreklial. Syn je však vynikajúci vo veciach okolo elektriny, všetko opraví, dokáže navariť, miluje hudbu, má však aj dni, keď vôbec nerozpráva. Mám ho veľmi rada, bol zlatým dieťaťom a ťaží ma, čo bude v budúcnosti. Nesmiem sa však vzdať, musím ho zabezpečiť tak, aby to zvládol. Vinou jedného prepadu sa nám kompletne zmenil život.

V izbe má rozostavené karty a šachy. Hrávate spolu?

Nie. Neuveríte, ale ten šach aj karty na skrinke sú nedohraté jedenásť rokov, ide o nedokončené partie s otcom. Už som mu to aj chcela upratať, manžel predsa nežije, nikdy tie hry neuzavrú, ale nedovolí to. Prach musím utierať pomedzi figúrky, nesmiem s nimi pohnúť. Je mi z toho smutno. Ale práve preto, že je tu on, musím byť optimistická a nedať pred ním najavo svoje trápenie.

Na začiatku ste spomínali, že ste veľmi chceli byť učiteľkou. Prečo ste od toho odišli tak skoro, už v roku 1955?

Z jediného dôvodu - na retiazke som nosila krížil a na kontrolu prišiel krajský inšpektor - môjho uja spolužiak. Sadol si do zadnej lavice a pred všetkými deťmi mi povedal: „Súdružka učiteľka, ten kríž nepatrí ani pod skriňu, nieto na krk." Odpovedala som mu, že sa uvidíme v zborovni. Som pokojný človek, ale vtedy musel prísť riaditeľ, čo som doň tak strašne skočila. Akým právom sa stará do vecí, do ktorých ho nič nie je, keď má hodnotiť moju výučbu? Následne ma prenasledovali, aj tam, kde by som to nečakala - v cirkevnom aj odborárskom spevokole. Nepochopím to. Koncom roka som prišla domov, vtedy učitelia nemali prázdniny, dva týždne museli fyzicky brigádovať. Ja som vozila tehly na traktore. Otcovi vravím, že do školy sa už nevrátim. Platil však zákon, že pokiaľ nie ste oficiálne uvoľnený z dovtedajšieho zamestnania, nesmú vás prijať do žiadnej inej roboty. Kto dal výpoveď sám, jednoducho mal smolu. Vtedy mi pomohli stavbári na Pozemných stavbách, šesť mesiacov ma doslova kryli. Keby sa prišlo na to, že mi dali prácu, dokonca na sekretariáte riaditeľa, majú problém. Viete, čo je to za život, keď vás niekto prenasleduje za jeden blbý krížik a spev v evanjelickom chráme?

Vtedy boli povinné prípravy na hodinu, ja som si ich robila veľmi poctivo, kolovali ako vzor po celom lučeneckom okrese. Vždy som dokázala nájsť nejaký ten výchovný cieľ, a oni ma prenasledovali kvôli takej hlúposti. Tak som odišla a hoci inšpektor otca prehováral, aby mi to vyhovoril, nemal šancu. Otec povedal, že som dospelá a bude tak, ako sa sama rozhodnem.

Miesto oddychovania na dôchodku ste ešte 15 rokov pracovali v Istropolise. Prečo?

A však čo budem doma? Prišla som tam na osobné oddelenie a povedala im, že keď tú budovu stavali, vravela som si, že v nej na dôchodku skončím. Pýtali sa, čo by som chcela robiť, tak som priznala, že sme dve priateľky a že by sme radi robili šatniarky. Čudovali sa, ale vzali nás. Nastúpili sme a rok sme sa mali úplne bohovsky - dali nám sedem korún na hodinu. Potom nás zavolal riaditeľ, že potrebujú niekoho, kto by plánoval služby, kontroloval šatne, zahajoval predstavenia a tak ďalej. Zrazu som mala 35 korún na hodinu, ale roboty bolo naozaj veľa - naraz bežala Veľká sála, Teátro, kino aj Radošinské naivné divadlo. Do služby mi denne nastupovalo 33 ľudí, proste vážna organizácia. (smiech) Po pätnástich rokoch som tam skončila, ale poprosili ma, aby som ostala pomôcť s ďalšími vecami, tak som sa ešte nárazovo snažila. Doma od práce oddychujem dva roky, starám sa o barák, teda o celú bytovku. Ale to už štyridsať rokov, takže to netreba spomínať. Aj tu je kopa roboty, veď okolie, kde bývame, musí nejako vyzerať, nie?

Výherca súťaže z predošlého rozhovoru

DVD Lúčnice na základe správnej odpovede na otázku pod rozhovorom s riaditeľom Lúčnice Mariánom Turnerom zasielame Milanovi Vajovi zo Starej Huty.

Rozhovor nebol autorizovaný, Zdenka Orbanová to nepožadovala.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 7 552
  2. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 7 114
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 612
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 430
  5. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 2 128
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 089
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 1 686
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 624
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 168
  10. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa 777

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Čím sa viac vypije, tým prostorekejšia je reč. Ako sa žije v kraji, kde bane miznú

Tak ich tu vnímajú. Ako náletové buriny, ktoré sa uchytili v pustnúcom baníckom kraji.

SVET

Článok 7: Nukleárna zbraň, ktorá prvýkrát hrozí Poľsku

Štáty sa nebudú hrnúť do používania tohto nástroja, hovorí analytička.

SVET

Poliaci masovo protestujú, krajina stráca slobodu

Vládna strana postupne ovládla súdnictvo či médiá.