Otáčanie smerových tabúľ, zatieranie tých, ktoré sa otočiť nedali, vydávanie letákov a plagátov s textom Rusi domov, Brežnev sa zbláznil, pochody mladých s československou zástavou a nápismi: Nevolali sme vás!, zapaľovanie sovietskych novín," to všetko sa dialo v Trenčíne po 21. auguste 1968. "Smer smetisko a smer Bratislava sme otočili a zrazu sa konvoj ruských obrňákov ocitol na smetisku," spomína si na udalosti po príchode vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie Emil Sedlačko, člen občianskeho združenia Rovnosť - bratstvo - sloboda a Klub My 68.
Naskenovaný denník Smena z augusta 1968 - kliknite.
O príchode vojsk Varšavskej zmluvy sa Trenčania dozvedeli z vysielania rozhlasu. Ako si Sedlačko spomína, bol 20. august 1968 a v rozhlase krátko po 23. hodine zaznelo mimoriadne vyhlásenie. "Občania, vojská Varšavskej zmluvy a spriatelených armád prekročili výsostné hranice Československa a takisto vytvoreným leteckým mostom idú k nám lietadlá, ktoré považujeme za nepriateľské. Dva mesiace predtým sa pritom v tlači tvrdilo a písali sa vyhlásenia, že k takému niečomu nedôjde." Podľa Sedlačka ľudia na oznam zareagovali tak, že väčšina odišla domov k rodičom. Báli sa, že bude vojna a chceli byť spolu. Nastal hukot lietadiel, helikoptér a príchod tankov.
"Ja som domov nešiel, premýšľal som nad tým, čo bude s nami. Mladé rodiny na slobodárni sa začali baliť a odchádzali k rodičom. Bol to veľmi smutný pohľad. Na ich očiach som videl rozpaky a obrovské rozčarovanie," spomína si Sedlačko. Niekoľko desiatok mladých Trenčanov vo veku od 16 do 25 rokov však zlá situácia združila. Už v apríli 1968 sa aktívni chlapci a dievčatá spojili a preukázali svoju rozhodnosť tým, že v predvečer 1. mája pomaľovali mesto nápismi bielou farbou. Žiadame stretnutie predstaviteľov Mestského národného výboru s mládežou. Ako dlho budeme čakať na klub - Help!, tak zneli heslá, ktorými bol pomaľovaný Trenčín. "Jeden dával pozor a jeden maľoval nápisy," spomína si Sedlačko ako napriek riziku, že ich prichytia, vznikali nápisy. "Keď ma raz chytili, mal som veľa veľa strachu. Bál som sa o život. Na výsluchu som nebol asi veľmi dlho. Ale mne sa zdalo, že je to večnosť," spomína si Sedlačko.
Kruté časy nastali i po normalizácii. "Ľudia zrádzali sami seba, po podnikoch chodili takzvané normalizačné trojky a kládli dve otázky: Súdruh, aký je tvoj vzťah k Sovietskemu zväzu a čo si myslíš o oslobodení a vstupe vojsk Varšavskej zmluvy?" spomína Sedlačko. Rodiny, ktoré mali malé deti, povedali, že je to dobré, niektorí mladí si však dovolili povedať aj opak. Nezostalo to bez následkov. Nasledovali výsluchy a znepríjemňovanie bežného života. "Celý systém vyšetrovania týchto ľudí, bol veľmi veľmi nebezpečne psychicky založený. Nemal som trinásty plat, prémie nula bodov. Bol som politicky nespoľahlivý. Ak bol niekto politicky nespoľahlivý, mal nárok akurát žiť," zdôraznil Sedlačko.
Pamätníci na udalosti po roku 1968 sú toho názoru, že na dianie z tohto obdobia by sa rozhodne zabudnúť nemalo. V roku 2003 založili Rovnosť - bratstvo - sloboda, ktoré boli Dubčekovým krédom a tiež Klub My 68. Cieľom členov týchto združení je pomenovať bezmenné námestie pred bývalým Domom armády na Námestie Alexandra Dubčeka, premiestniť reliéfnu pamätnú dosku Dubčeka, ktorá je v súčasnosti pri Fakultnej nemocnici v Trenčíne na novopomenované námestie a insignovanie Lipy slobody na Mierovom námestí. Tá bola zasadená v októbri 1968 pri príležitosti vzniku Československej republiky. Pod lipou sú zakopané pamätné listy z tých čias.
Na 40. výročie udalostí z 21. augusta 1968 si chcú trenčianski pamätníci zaspomínať aj tento rok. "Ak sa všetko podarí vybaviť, tak na trenčianske Mierové námestie sa 21. augusta vrátia obrnené transportéry, "unesie" sa niekto z vedenia mesta a pripraví sa výstava fotografií z tých čias," uviedol Sedlačko.
