BRATISLAVA 25. augusta (SITA) - V Slovenskom národnom povstaní, začiatok ktorého si pripomíname v piatok 29. augusta, bojovalo aj niekoľko stoviek slovenských Nemcov. Najaktívnejší boli členovia zakázanej komunistickej strany, a to najmä v Gelnickom okrese, ale aj v niektorých nemeckých obciach v stredoslovenskom Hauerlande. Obec Zeche v súčasnosti Malinová, kde žila silná nemecká komunita, sa označovala aj ako „malá Moskva“. Z týchto oblastí pochádzala väčšina osôb, ktorá bola v SNP. Zoskupovali sa najmä v dvoch partizánskych oddieloch s rovnakým názvom "Ernst Thälmann“, uviedol pre agentúru SITA historik a pracovník Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa Michal Schvarc. Presný počet slovenských Nemcov, ktorí boli účastníkmi povstania, sa ale podľa neho dodnes nepodarilo zistiť. Oni aj ich rodinní príslušníci sa po jeho potlačení stali terčom perzekúcií nacistických policajných orgánov. Viacerí boli transportovaní do koncentračných táborov, priblížil historik.
Podľa Schvarca sa na nemeckú menšinu v období slovenského štátu nemôžeme pozerať jednostranne. Nie všetci Nemci sympatizovali pred rokom 1938 s Karpatskonemeckou stranou, predchodkyňou Deutsche Partei (DP), ktorú po októbri 1938 podporovala "Tretia ríša“. Neboli to len členovia a sympatizanti strany maďarských kresťanských socialistov, ale aj sociálni demokrati a komunisti, a to najmä na strednom Slovensku a v údolí riek Hnilca a Bodvy. "Táto diferenciácia sa nedala jednoducho odstrániť, iba utlmiť, takže jednota všetkých Nemcov na Slovensku, ktorú proklamoval líder DP Franz Karmasin bola skôr iluzórna," skonštatoval historik. Zlé vzťahy medzi nemeckým a slovenským obyvateľstvom v tomto období Schvarc vidí najmä v politike DP, ktorá bola presadzovaná funkcionármi pochádzajúcimi prevažne zo Sudet. Táto oblasť sa považovala za "predĺženú ruku“ nemeckej ríše na Slovensku, čo po obrate pri Stalingrade a po páde Mussoliniho v auguste 1943 prispelo k posilneniu protinemeckých nálad v slovenskej spoločnosti. Najviac sa to prejavilo "počas SNP, keď najmä partizáni považovali nemecké obyvateľstvo principiálne za nepriateľa a slovenskí Nemci zas nadobudli dojem, že akcie povstalcov smerujú v prvom rade proti nim," vysvetľuje historik. Práve tu vidí príčiny, prečo došlo k neospravedlniteľným excesom voči zväčša nevinným civilistom z radov slovenských Nemcov v Sklenom, kde sa obeťou masovej exekúcie stalo 187 nemeckých civilistov, či v Banskej Štiavnici a ďalších mestách a obciach. Osoby nemeckej národnosti boli sústreďované aj v internačných táboroch v Slovenskej Ľupči (tu boli väznení aj niektorí prominenti či exponenti ľudáckeho režimu), v Hronci a vo Vlkanovej, dodal Schvarc.
Časť slovenských Nemcov bola neskôr, od druhej polovice septembra 1944, nasadzovaná aj proti povstalcom. "Karmasin nariadil v auguste formovanie polovojenských jednotiek Heimatschutz - domobrany. Najprv to bolo na základe dobrovoľnosti," približuje historik. Ako ďalej dodáva, "od 3. septembra 1944 na rozkaz nemeckého veliteľa na Slovensku, generála SS Gottloba Bergera, sa stalo prihlasovanie do Heimatschutz povinnou pre všetkých mužov od 16 do 60 rokov." Mladšie ročníky boli sústreďované v SS-Heimatschutz. Tie sa zúčastňovali aj protipartizánskych akcií, prípadne protižidovských razií, ako napr. v Bratislave v septembri 1944. Staršie ročníky boli sústredené v Allgemeiner Heimatschutz a aktívne pôsobili predovšetkým pri evakuácii nemeckého obyvateľstva do Nemeckej ríše, priblížil. "Treba však dodať, že služba v Heimatschutz najmä medzi staršími mužmi nebola príliš populárna a snažili sa jej vyhnúť," dodáva Schvarc.
Samotné povstanie historik vysvetľuje ako vojenskú organizovanú akciu, ktorá bola zameraná nielen proti nacistickému Nemecku, ale aj proti domácemu ľudáckemu režimu. "SNP malo dostať Slovensko na stranu víťazných mocnosti, umožniť kreovanie obnovenej ČSR na báze rovný s rovným," uvádza Schvarc. V žiadnom prípade podľa neho nešlo o teroristický akt, ktorý vyústil do vyvražďovania civilného obyvateľstva ako to vidia niektorí historici. "V prípade povstania išlo, zjednodušene povedané, o revolučný akt, a tak, ako každá revolúcia, aj SNP priniesla so sebou isté vedľajšie negatívne javy." Historik tiež odmieta tvrdenia, že SNP prispelo k deportácii zvyšných príslušníkov židovskej komunity. "Politika slovenského štátu bola totiž antisemitská a územie Slovenska by sa tak či onak stalo operačným územím nemeckej armády, na ktorom by došlo pravdepodobne k ďalším deportáciám, resp. priamej fyzickej likvidácii rasovo prenasledovaných osôb." Príprava SNP počítala s dvoma alternatívami, pokračuje Schvarc. Prvý ofenzívny variant počítal s prienikom jednotiek Červenej armády (ČA) na územie Slovenska a za týchto okolností mala armáda otvoriť priesmyky na východnom Slovensku a umožniť ČA prechod Slovenskom. Defenzívny plán počítal s tým, že Nemecko obsadí Slovensko a predpokladal, že sa povstanie udrží do príchodu jednotiek ČA. Organizátori ozbrojeného vystúpenia sa museli podľa neho prikloniť k druhej alternatíve, keďže viaceré nepremyslené akcie sovietskych organizátorských skupín urýchlili príchod nemeckých jednotiek na Slovensko, dodal na záver Schvarc.
