Ústava Slovenskej republiky je hierarchicky najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike. Schváleniu základného zákona štátu, Ústavy Slovenskej republiky 1. septembra 1992, predchádzal nemenej významný akt súvisiaci s Deklaráciou o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Dokument vznikol "v záujme presadzovania práva príslušníkov národností a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike s vedomím zodpovednosti za budúcnosť slovenského národa a vyjadrujúc jeho vôľu" a bol Slovenskej národnej rade (SNR) predložený na schválenie 16. apríla 1991. Predsedníctvo zákonodarného zboru pod vedením Františka Mikloška rozhodlo, že dokument bude v zmysle rokovaní o postupe a východiskách riešenia ústavnoprávneho postavenia predložený komisii pre prípravu spoločného návrhu Ústavy Slovenskej republiky.
Rokovania najsilnejších politických zoskupení daných parlamentnými voľbami v roku 1992, na Slovensku Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a v Čechách Občianskej demokratickej strany (ODS), vyústili do rozhodnutia slovenskej politickej reprezentácie schváliť Deklaráciu v zákonodarnom zbore. Jej znenie vyhlásil na základe uznesenia nový predseda SNR Ivan Gašparovič 17. júla 1992.
Predsedníctvo SNR v januári 1990 poverilo profesora Karola Planka zostavením tímu na prípravu Ústavy Slovenskej socialistickej republiky už bez inkriminovaného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany. Zároveň boli menovaní experti do spoločnej odbornej Komisie Federálneho zhromaždenia ČSSR na prípravu federálnej ústavy. Prvá verzia pripravená v apríli 1990 medzi základnými postulátmi uvádzala, že Slovenská republika je demokratický a sociálne spravodlivý štát slovenského národa. Obsahovala aj ustanovenie o dobrovoľnom zväzku s Českou republikou a možnosť dobrovoľne zo zväzku federácie vystúpiť. Medzi najdôležitejšími bodmi vtedajších politických rokovaní oboch štátov bola otázka, ktoré ústavy majú byť prijaté skôr, či federálna, alebo národné. Slovenská reprezentácia trvala na prioritnom schválení národných ústav. Preto bolo nutné pristúpiť k zmene zákona o Československej federácii, ktorý predpokladal súčasné prijatie všetkých troch ústav.
Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) pripravilo v roku 1991 vlastný návrh ústavy, ktorá neobsahovala explicitné ustanovenie o zväzku s Českou republikou. Z textu vyplývalo, že "Slovenská republika môže vstupovať do spojenia s inými zvrchovanými krajinami a utvárať s nimi na základe zmluvy štátne zväzky v podobe suverénnych štátnych subjektov medzinárodného práva a postúpiť im časť svojich práv. Z uzavretého štátneho zväzku môže vlastným rozhodnutím aj vystúpiť".
Predsedníctvo SNR 18. júna 1991 konštatovalo svojím uznesením, že okrem oficiálneho návrhu komisie má k dispozícii ďalších šesť návrhov ústavy pripravených poslancami. Prvý pripravili Vladimír Čečetka, Miroslav Kusý, Miroslav Sládek, Peter Tatár, Martin Krajčovič, Marcel Strýko z Verejnosti proti násiliu (VPN), druhý Ivan Čarnogurský, Ján Klepáč, Július Brocka z Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), tretí Jozef Prokeš, Anton Hrnko, Marián Andel, Vladimír Miškovský zo Slovenskej národnej strany (SNS), štvrtý Roman Hofbauer, Ján Findra, Peter Ďurišin, Anton Kerti, Karol Dubjel, Pavol Homola, Miroslav Miček, Pavol Okres, Alfonz Zoričák z Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), piaty Peter Brňák a šiesty skupina poslancov Pavol Boroň, Gabriela Kaliská, Vladimír Miškovský, Jozef Moravčík, Jozef Pokorný, Jozef Prokeš, Milan Sečánsky. Všetky boli hodnotené ako názorovo blízke a schopné vecnej symbiózy. Preto bolo zverené vypracovanie spoločného návrhu Ústavy SR všetkým parlamentným poslaneckým klubom.
Po rokovaniach Predsedníctva SNR a Predsedníctva ČNR 5. a 6. septembra 1991 v Bratislave bolo zrejmé, že medzi nimi dochádza k zásadnému rozporu. Slovenská strana chcela dôsledne presadiť nový pohľad na federáciu, ktorý spočíval v tom, že základom spoločného štátu sú dve suverénne republiky - česká a slovenská, dobrovoľne odovzdávajúce časť svojich kompetencií federálnym orgánom, kým politická reprezentácia ČNR zastávala názor, že kompetencie republík sú odvodené od kompetencií federálnych orgánov.
Uznesením pléna SNR z 12. decembra 1991 bola vyhlásená verejná diskusia k návrhu Ústavy SR a bolo zabezpečené publikovanie návrhu ústavy v dennej tlači. Za mesiac už SNR evidovala 670 pripomienok k jej zneniu.
Po júnových parlamentných voľbách novozvolená Slovenská národná rada prijala 17. júla 1992 Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorej v súlade s právom národov na sebaurčenie vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa. Predtým sa na politických rokovaniach zástupcovia Hnutia za demokratické Slovensko a Občianskej demokratickej strany, najvplyvnejších politických zoskupení, dohodli na postupe legitímneho zániku federácie.
Slovenský zákonodarný zbor začal rokovať o návrhu ústavy v auguste 1992. Ústavnoprávny výbor riešil na svojom takmer týždennom zasadnutí aj Preambulu ústavy, ku ktorej mali všetky poslanecké kluby svoje návrhy. Na rokovaní slovenskej a českej politickej reprezentácie v Brne 27. augusta 1992 padlo definitívne politické rozhodnutie o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky od 1. januára 1993.
Slovenská národná rada 1. septembra 1992 väčšinou hlasov vo verejnom hlasovaní Ústavu Slovenskej republiky schválila. Z prítomných 134 poslancov hlasovalo 114 za, 16 proti a štyria sa zdržali. Ústavu SR slávnostne podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade za účasti mnohých významných hostí a účinnosť nadobudla dňom jej vyhlásenia - 1. októbra 1992. Jej výklad a kontrolu, či je dodržiavaná, má na starosti Ústavný súd SR.
