Bratislava 30. augusta (TASR) - Bolo by krásne, ak by Slovensko dosiahlo podobnú úroveň ústavného patriotizmu, ako existuje v Nemecku, z viacerých dôvodov je to však v tomto čase nereálne. Pri príležitosti nadchádzajúceho 16. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky (v pondelok 1. septembra) to pre TASR povedala politologička Soňa Szomolányi.
"Nemeckí politológovia a sociológovia boli prekvapení, keď zistili, že vo verejnej mienke došlo vo vnímaní symbolov, ktoré sa spájajú s vlastenectvom k posunu od viazanosti na významné osobnosti, hudobníkov a literátov k tomu, že sa za zdroj hrdosti začala považovať ústava," upozorňuje Szomolányi. "To sa aj volá konštitucionálny patriotizmus a je prejavom vysokej demokratickej politickej kultúry," dodáva. Na Slovensku, možno aj vďaka relatívne nedávnemu obdobiu totality, takúto hrdosť na ústavu prieskumy zatiaľ nezaznamenali.
"Ústava sa v totalitnom režime nechápala ako niečo, čo je najvyšší zákon a niečo, čo je určitým spôsobom posvätné. Najmä v podvedomí staršej generácie existuje predstava, že ústava je papier, ktorý nie je až tak záväzný," vysvetľuje. Podľa Szomolányi sa to začalo meniť v rokoch 1994-1998, keď Ústavný súd SR preukázal svoju autoritu tým, že na základe ústavy kládol vtedajšej Mečiarovej vláde limity. "V tom období Ústavný súd SR aj požíval vysokú dôveru občanov," pripomína Szomolányi, ktorá neočakáva, že by si podobnú podporu občanov vedel získať Ústavný súd SR aj v dnešnom zložení.
"Je to základný zákon. Chybou je, že u nás nemajú bežní ľudia vedomosti o svojich právach," poukazuje na možnú príčinu relatívne menšej hrdosti Slovákov na ústavu historička práva Katarína Zavacká. Napríklad v USA podľa nej občania svoje ľudské práva poznajú a v prípade potreby sa na ne odvolávajú. "Prečo Američania poznajú svoju Deklaráciu a vedia o všetkých dodatkoch?," pýta sa Zavacká, podľa ktorej je to do istej miery spôsobené aj vzdelávaním.
"U nás sa napríklad nevenovala absolútne žiadna pozornosť vzdelávaniu v ľudských právach ľudí, ktorí ukončili školy pre rokom 1989," vysvetľuje. Keď Československo v roku 1919 prijalo zákon o všeobecnom volebnom práve od 21 rokov, presadilo do právneho poriadku aj zákony o výučbe občianskych práv a slobôd. "Bol prijatý zákon, ktorý prikazoval obciam zriaďovať knižnice, kde boli zaradené materiály o ľudských právach a obce boli povinné organizovať na túto tému prednášky, aj v jazykoch menšín," dodáva.
Podľa Zavackej aj podľa Szomolányi bola prvá slovenská ústava z roku 1992 šitá trochu horúcou ihlou a čerpala popri ústave ČSFR a ČSSR najmä z predvojnovej československej ústavy, ktorá vošla do platnosti v roku 1920. Za ideový vzor prvej československej ústavy pokladá Zavacká americkú koncepciu ľudských práv, ktorú si veľmi vážil prezident Tomáš Garique Masaryk, v praxi však podľa nej najviac čerpala z textu ústavy nemeckej Weimarskej republiky. Slovenská ústava z roku 1992 mala podľa Zavackej viacero nedostatkov, ktoré potom počas dvoch Dzurindových vlád parlament do značnej miery odstránil. Nebol napríklad jednoznačne definovaný spôsob aplikácie rozhodnutí Ústavného súdu SR, nebola dostatočne vyriešená ani situácia, ktorá potom aj reálne nastala, teda že bolo Slovensko istý čas bez prezidenta.
Podľa Szomolányi napriek nedostatkom zohrala prvá slovenská ústava v histórii pozitívnu úlohu a s Katarínou Zavackou sa zhodnú aj v názore, že prípadné úvahy o novej ústave by mali počítať s dlhoročným horizontom jej vypracovávania. "Inak by to bola devalvácia významu ústavy," poznamenala Zavacká. Podľa Szomolányi nová ústava vždy znamená novú etapu vo vývoji štátu. "Nová ústava by sa určite nemala robiť v takom chvate, ako sa robila dnešná. A nová ústava sa spája aj s určitým prelomom, keď si zoberiete napríklad Francúzsko, kde sa podľa toho ráta napríklad prechod od štvrtej republiky k piatej republike," uzavrela.
