Bratislava 6. septembra (TASR) - Od prijatia Ústavy SR uplynulo 1. septembra už 16 rokov. Na jej príprave sa významným spôsobom podieľal aj súčasný prezident Ivan Gašparovič. V exkluzívnom rozhovore, ktorý pri tejto príležitosti poskytol TASR, opisuje udalosti počas prípravy ústavy, hlasovanie o nej či legislatívnu smršť pri transformácii štátu. Nevyhol sa ani otázke o opätovnej kandidatúre, postoji k aktuálnej politickej situácii a výhodám, ktoré mu z funkcie prináležia.
-Čo musí spraviť človek, ak chce napísať ústavu?-
Písať ústavu nie je jednoduché. Nielen písanie, ale vôbec sa rozhodnúť ju napísať. Čo má byť obsahom a na čo klásť dôraz. Bolo to v čase, kedy už padlo rozhodnutie o rozdelení ČSFR. Boli názory, že nie je potrebné napísať ústavu, keď ešte nie je štát, že stačí potom. No som rád, že v tom čase prerazil názor, kedy sme hovorili: 1. januára 1993 bude samostatná republika, a to už musíme mať napísanú a prijatú ústavu. Som rád, že sa nám podarilo do parlamentu dostať aj Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska, hoci niektorí právnici hovorili, že nemá žiadnu právnu silu. Nebol to rozhodujúci dokument, ale naznačili sme ním, akou cestou chceme pokračovať. Bola to predpríprava k napísaniu ústavy. Myslím si, že sa nám to ozaj podarilo. Keď sme prijímali ústavu, nebol len jeden spoločný návrh. Bolo ich niekoľko, ktoré predkladali politické strany. Nakoniec sme sa rozhodli, že urobíme ústavu, ktorá bude vychádzať z názorov celej spoločnosti. Niektoré názory sa dali akceptovať, niektoré nie. Napokon čas ukázal, že táto ústava, aj keď bola osemkrát novelizovaná, spĺňa všetky náležitosti modernej ústavy demokratického sveta.
-Z akých dokumentov ste pri tvorbe ústavy vychádzali a ktoré boli najproblematickejšie? Neuvažovalo sa o silnejšom postavení prezidenta či o dvojkomorovom parlamente?-
Československo po roku 1989 prešlo totálnou zmenou politicko-ekonomického systému. Povedali sme si, že budene vychádzať z listiny občianskych práv a slobôd, že ústavu postavíme na demokratických princípoch. S tým, že Slovensko bude zvrchovaný štát a musí si vytvoriť orgány štátnej správy a samosprávy. Bola veľká diskusia okolo toho, akým spôsobom majú byť vytvárané, aj okolo kompetencií jednotlivých ústavných činiteľov. O kompetenciách prezidenta a Ústavného súdu SR. Boli to témy, ktoré musí vyriešiť novovznikajúci štát.
-Ústavu prijali poslanci v parlamente 114 hlasmi, čo je veľká väčšina, ale nie všetci. Myslíte si, že aj napriek tomuto faktu, má tento základný dokument svoju legitimitu? A ako sa s odstupom času pozeráte na argumentáciu ľudí, ktorí nehlasovali za prijatie ústavy?-
Ústava Slovenskej republiky prešla oponentúrou významných európskych ústavných právnikov. Od všetkých sme dostali potvrdenie, že náš návrh spĺňa atribúty modernej demokratickej ústavy. Preto sme s ňou do parlamentu išli ako s dokumentom, ktorý by všetky politické strany mali akceptovať. Bol som trochu sklamaný, že niektoré politické strany (Spolužitie a MKDH, pozn. TASR) opustili rokovaciu sálu a iná politická strana hlasovala proti (KDH, pozn. TASR), aj keď zdôrazňovala, že nehlasuje proti ústave, že nesúhlasí s predloženým znením. Dnes, potom ako je Slovensko akceptované nielen ekonomicky, ale aj politicky, ich to možno už aj trochu mrzí. Pretože brániť vzniku tak prosperujúcemu štátu, ako je dnes Slovensko, sa ťažko priznáva.
-Podstatnou zmenu ústavy bolo zavedenie voľby prezidenta občanmi. Priama voľba je podľa učebníc politológie príznakom silnejšieho postavenia prezidenta. Myslíte si, že by sa malo zmeniť v prospech hlavy štátu?-
Kompetencie prezidenta sa vytvárali v odraze na to, že prezident je volený poslancami, nie priamo. Zmenu voľby prezidenta treba akceptovať ako veľmi pozitívnu. Posilnilo sa tým postavenie prezidenta, je volený občanmi, zodpovedá občanom. Možno, že niektoré kompetencie by mohol mať jednoznačnejšie. Ale vzhľadom na charakter Slovenska ako parlamentnej republiky, kedy v ekonomických a sociálnych otázkach rozhoduje vláda a má celú zodpovednosť za vedenie štátu, sú kompetencie dostatočné.
Vo vzťahu k vláde má prezident svoje postavenie. Vláda mu musí predkladať všetky medzinárodné zmluvy, ktoré prezident schváli, alebo neschváli. Prezident má dostačujúce právo aj v parlamente, kde má právo veta. Sú názory, či by po prelomení prezidentského veta parlamentom nemal mať silnejšie postavenie. Mohol by mať, ale je ešte objektívnejšie, ak nahradzuje arbitra ústavný súd. V zahraničnej politike má tiež prezident svoje postavenie.
-Ako by ste hodnotili kvalitu zákonov, ktoré dostávate na prezidentský stôl? Vedeli by ste ju porovnať s kvalitou zákonov, ktoré sa prijímali v čase, keď ste sedeli v parlamente?-
Dá, aj nedá sa to porovnať. Bol som posledným predsedom Slovenskej národnej rady a prvým predsedom Národnej rady SR. Menil sa celý právny systém, to znamená, že sme prijímali všetky nové zákony. Federálne zákony boli písané v prostredí socialistickej republiky a my sme museli prejsť na iné. Bolo to kvantum zákonov. A preto častejšie dochádzalo k novelizáciám. Zákony nie že by boli horšie, ale boli podľa predstáv v čase privatizácií. V čase, kedy sa rozpadla ekonomika, poľnohospodárstvo prakticky neexistovalo, strojársky priemysel neexistoval. V devízových rezervách sme mali toľko, že to nestačilo ani na jeden deň. Museli sme vytvárať zákony, ktoré sa museli prispôsobiť aj potrebe rýchlo získať nejaké financie pre štát, dokázať sprivatizovať v rámci predstáv trhovej ekonomiky niektoré podniky.
Myslím, že sa to celkom nepodarilo ani v jednej postsocialistickej krajine. Ale dostali sme sa z problémov a republika funguje veľmi dobre. Dnes je na zákonoch vidieť, ktorá politická strana dominuje a akú silu má opozícia. V poslednom roku dochádzalo často k prijímaniu vládnych zákonov, ktoré po novelách poslancami, vlastne vládnymi ani neboli. V súčasnosti dobre mienený vládny zákon poslanci niekedy upravia tak, že je na rozhodnutí prezidenta, niekedy aj Ústavného súdu SR, či ho podpíše.
-Konzultujete zákony už počas ich prípravy? Oslovujú vás ich tvorcovia?-
Často sa stretávam s predkladateľmi a oponentmi zákonov. Znamená to, že akceptujú prezidenta. Že niekedy je práve on tou postavou, ktorá dokáže zákon dostať do polohy, aby mohol byť prijatý. Často sú v paláci tvrdé boje medzi oponentmi a predkladateľmi. V paláci pri takýchto zákonoch vždy sedím s množstvom ľudí. Pomáha mi občiansky názor na niektoré zákony. Často chodím do obcí, do miest a s ich poslancami rokujeme o zákonoch. Poznatky z týchto stretnutí som mnohokrát uplatnil práve pri vracaní zákonov.
-Politické spektrum je voči Vašej osobe pomerne jasne vyprofilované. Smer-SD a SNS vás podporujú, opozícia nešetrí kritikou a postoj HZDS je veľmi špecifický. Ako sa s tým vyrovnávate? Deklarovali ste, že chcete byť nadstranícky, darí sa Vám to?-
Som presvedčený, že áno. Mám šťastie, že som prezidentom za fungovania vlád dosť rozličných pohľadov na politiku, ekonomiku, sociálnu problematiku. Môžem povedať, že v čase, kedy dochádzalo k nezrovnalostiam bývalej koalície a opozície, práve v prezidentskom paláci došlo častokrát k rozuzleniu. Nakoniec, aj posledný krok minulého volebného obdobia, predčasné voľby, sa rozhodol v týchto miestnostiach.
Je príjemné, že ma verejne podporuje najsilnejšia politická strana. Myslím, že ani jeden prezident by to neodmietal. Môj program sa odvíjal od otázok sociálneho postavenia občanov a postavenia štátu ako silného národného štátu vo vzťahu k zahraničiu. Túto politiku má Smer-SD. Nevidím dôvod, prečo by som nemal spolu so Smerom-SD podporovať tieto názory. Ale to neznamená politickú príslušnosť. Takisto názory niektorých politikov z opozičných strán sú mi veľmi blízke. Napríklad kresťanskí demokrati hovoria o sociálnom postavení alebo cirkvi. Cirkev má sociálne programy, ktoré sú zhodné s mojím.
-Napriek tomu, že sa vidíte v nadstraníckej pozícií, odohráva sa ostrý politický zápas. Ako vnímate politický diskurz, ktorý začal premiér Robert Fico? Je to normálny zápas, ktorý na Slovensku pozorujeme?-
Viem, že vy dávate otázky a ja mám odpovedať, ale ja by som si neodpustil otázku. Prečo si myslíte, že začal premiér Fico a kedy? Kto začal a ako to začalo?
-Premiér. Jednoznačným postojom k opozícii, keď ju obvinil z ekonomickej vlastizrady pre privatizáciu.-
Ale veď to isté tvrdila súčasná opozícia, keď bola vo vláde, o tom, čo sa dialo za Mečiara, to je jedno a to isté. Najväčším nešťastím pre Slovensko bola privatizácia. Ale bez privatizácie sme nemohli zmeniť systém, privatizácia bola nevyhnutná. Nie vždy sa však robila správnym spôsobom. Niektoré podniky odišli mimo Slovenska, niektoré sa dostali do konkurzu, štátu uniklo z privatizácie veľa peňazí. A keď premiér niektoré skutočnosti pomenoval, ja sa k nemu prikláňam. Privatizovať Slovenské elektrárne a SPP takým spôsobom, akým sa privatizovali, pre Slovensko nebolo dobré. Pokiaľ ide o vlastizradu, to je výrok, ktorý sa dá povedať aj inak, ale nechcem o tom hovoriť. Dal by som to aj do inej pozície.
Pozrite sa, čo sa stalo po voľbách, keď sa mala vymenovať nová vláda. Kto hovoril o tom, že Slovensko stroskotá za niekoľko mesiacov? Kto povedal, že vláda bude Slovensku kaziť meno? Ktorí poslanci v parlamente hovorili o zhoršení postavenia národnostných menšín? Ja sám som vystúpil proti týmto poslancom. Sú poslanci SR a majú SR obhajovať a nie haniť. Áno, problémy, samozrejme, musím kritizovať a upozorniť na ne. Ale to môžem doma. A táto kritika bola kritika politických strán, ktoré sa nedostali do vlády a boli sklamané zo svojho postavenia. Chceli okamžite spochybniť postavenie budúcej vlády, aby sa proti tejto vláde obrátila aj zahraničná mienka. Nehovorím, že táto vláda robí všetko dobre.
Ale Slovensko funguje, je uznávané v ekonomike aj v oblasti zahraničnej politiky. Slovensko predsedalo Bezpečnostnej rade OSN a otvorili sme tam témy, ktoré dodnes OSN rieši. Slovensko je úspešné aj na Balkáne, máme tam diplomata, ktorý dosiahol veľmi dobré postavenie. Slovensko ako prvé a veľmi jednoznačne otvorilo otázku Kosova. Dnes o Kosove nikto nemôže povedať, že je bezproblémové. A my sme na tie problémy upozorňovali.
-Slovensko sa pripravuje na návštevu Alžbety II. Je ťažké pripraviť sa na túto návštevu?-
Na každú štátnu návštevu sa musí krajina pripraviť, pretože dojem, aký zanecháva u predstaviteľov druhého štátu, je veľmi dôležitý. Návšteva Alžbety II. bude pre Slovensko jedna z najvýznamnejších. Je veľká pocta, že kráľovná, ktorá nie často cestuje mimo svojej krajiny, príde na Slovensko. Kráľovná má pri návštevách špecifické postavenie. Nehovorí o vnútornej, ani zahraničnej politike. Ide skôr o predstavenie Slovenska v občianskom živote. Sú určité problémy ako vyplniť program. Program nie je na základe našej predstavy, kráľovná, respektíve jej protokol, naznačí, čo by chcela vidieť. Musíme sa prispôsobiť.
Problémy máme aj s ubytovaním kráľovnej - nemáme ju kde ubytovať. Ona nebýva v hoteloch. Jej protokol tu bol a oni hľadajú, kde by mohla bývať. Ak by sme mali Rusovce, nemáme tento problém. Každá krajina má reprezentačné zariadenia, kde prijímajú hlavy štátov, Slovensko nie. Mohli by sme mať, keby sme dali do poriadku Rusovce, kde by to bolo ozaj reprezentačné. Aj pre Rusovce by to bol prínos. Problém je s nevysporiadaným vlastníctvom, treba to veľmi rýchlo vyriešiť.
-Stretávate sa aj so zástupcami krajín, ktoré majú problém s dodržiavaním demokratických princípov. Otvárate pri rozhovoroch s nimi otázku ľudských práv? Pred odchodom do Číny Vás oslovili niektoré organizácie a vyzvali, aby ste sa k tomu vyjadrili.-
Mám vám povedať, koľko novinárov píše, že na Slovensku nie je demokracia? A keď tu nie je demokracia, ja mám druhých oslovovať, aby ju aj oni mali? Choďte sa spýtať Číňana, povie Vám, že je tam demokracia. Mnohí naši občania nám píšu listy, že Slovensko nie je právny, demokratický štát, lebo sa im nenaplnili predstavy. Ja to akceptujem. Často majú pravdu, to je všade vo svete. Niekde viac, niekde menej. V Číne som navštívil aj budhistický chrám, hovoril som s budhistami. Nie je riešením prísť a buchnúť na stôl, povedzte mi, čo to tu robíte. To chce úplne iný systém. Na to máme inštitúcie, na to máme OSN.
-Čiže z protokolárneho hľadiska tam nevidíte žiaden priestor na takéto rokovania?-
A prečo, o čom? Pozrite, máme na Slovensku rómske osady? Možno, že aj Čína má také, som o tom presvedčený. Ja im mám nadávať za ich osadu a ja mám tuto osadu, kde nemajú elektrinu, hygienu, okná. Budem protestovať a Číňan mi povie: ja som bol u vás, v cigánskej osade, o čom mi to chcete rozprávať?
-Podľa prieskumov verejnej mienky máte vysokú podporu občanov. Je to pre vás dôležitý faktor pri úvahách o opätovnej kandidatúre?-
Určite je to vážne rozhodnutie, ale v súčasnej dobe sa nezaoberám budúcou kandidatúrou, pretože som prezident a mám povinnosti, ktoré mi z tejto funkcie vyplývajú. Moje cesty na vidiek, do miest a do krajov, môže, kto chce, označiť ako predvolebnú kampaň. Nie, je to výkon môjho úradu, môjho poslania. Od prvého dňa od inaugurácie chodím po všetkých kútoch Slovenska a stretávam sa s ľuďmi. Viem, že občianska iniciatíva zbiera podpisy pre moju kandidátku. Nepotrebujem ich podpisy, mne stačí 15 podpisov poslancov, ale napriek tomu chcem. Keď zozbieram podpisy občanov a bude ich také množstvo, že z toho môžem usudzovať, že ma akceptujú, a že ma budú podporovať, samozrejme, že kandidovať pôjdem. Cítim sa na to fyzicky aj psychicky pripravený a som presvedčený, že by som mohol ešte vo veľa veciach Slovensku pomôcť.
-Ako prezident máte množstvo povinností, ale aj výhod. Je pravda, že všetci prezidenti sú skromní, alebo to o sebe prinajmenšom tvrdia, ale predsa: ktorá z výhod sa Vám páči? Povedzme, lístky na hokej...-
Lístky na hokej som nikdy nepotreboval a nepotrebujem ich ani teraz. Namiesto výhod mám nevýhodu. Viete, že mojou najväčšou záľubou a koníčkom je jazda v aute. A dnes nemôžem ísť do auta, jedine, keď sú preteky, tak proti vôli všetkých sa aspoň tam idem trošku povoziť. Ochranka má s tým najväčšie problémy, pretože je zodpovedná za môj život. A po prípadnom skončení vo funkcii prezidenta opäť nebudem môcť riadiť ani svoje auto. Budem mať auto z úradu aj so šoférom a zase nebudem môcť šoférovať...
