ROZHOVOR PRE SME.SK

Fedor Gál: Holokaust sa nemôže zopakovať? Blbosť

Čím viac o tom období viem, tým menej som si istý, že sa to už nemôže stať, tvrdí v rozhovore Fedor Gál.

Narodil sa v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Absolvoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT. Pracoval vo viacerých chemických fabrikách, výskumných ústavoch, až sa v roku 1987 dostal na voľnú nohu vedeckého pracovníka. V roku 1990 založil Ústav(Zdroj: SITA)

Multimediálny projekt Krátka dlhá cesta, ktorý včera odštartoval na týchto webových stránkach, zaujme tak silou myšlienky, ako aj spôsobom realizácie. Na začiatku bol skutočný príbeh malej židovskej komunity z obce Partizánska (predtým Nemecká) Ľupča. Vojtech Gál sa dostal do koncentračného tábora Sachsenhausen, odkiaľ bol v roku 1945 do Schwerinu vypravený pochod smrti desaťtisícov väzňov. Životnú púť Vojtecha na ňom ukončila guľka nacistického vraha, keďže platilo Himmlerovo nariadenie - kto nebude kráčať, toho treba zastreliť.

Projekt realizuje a spolufinancuje jeho syn, Fedor Gál. Za spolupracovníkov si vybral zvučné mená - režiséra Martina Hanzlíčka, fotografa Mira Švolíka, kameramana Richarda Krivdu a hudobníka Mariána Vargu. O čo ide?

Gál hovorí: „Je strašné, že aj 21. storočie pozná masovú nenávisť, masakry, utečenecké tábory. Nemohol som inak, trasu pochodu smrti, na ktorej zomrel môj otec, som musel prejsť osobne. Jediný spôsob, ako zabezpečiť, že sa už nikdy nič podobné nezopakuje, je prinášať svedectvá konkrétnych ľudí a varovať pred zlom, ktoré sa môže kedykoľvek vrátiť, ak budeme ľahostajní." So svojimi kolegami sa teda vydal pátrať do minulosti Slovenska a do histórie malej židovskej komunity pred šoa, nevynechal ani povojnové obdobie - hľadá preživšie obete, svedkov, aktívnych aj pasívnych aktérov pochodu smrti. Zaujíma ho, ako miestni vnímajú tých, ktorí sa už nevrátili, a ako toto všetko reflektujú potomkovia obetí.

Sám Gál hovorí, že do projektu vložil všetko, čo doteraz „nažil" a čo sa naučil. Výsledkom tímovej práce je aj veľký dokumentárny film, kniha, fotogaléria a množstvo videí. Snaha nájsť odpovede na otázky, kde sa v ľuďoch berie nenávisť, kde a prečo i napriek dokázateľným utrpeniam prežívajú jej rezíduá, a čo ich akceleruje, odštartovala.

Film bude mať predpremiéru koncom januára v Prahe (súbežne s ním vyjde aj kniha), neskôr sa cez Brno a Bratislavu presunie do sveta, vyvrcholením by malo byť uvedenie filmu a diskusia s tvorcami na budúcoročnom festivale Pohoda.

O projekte sme hovorili s jeho autorom - Fedorom Gálom.

Včera ste spustili projekt Krátka dlhá cesta. Prečo vznikol?

Som človek, ktorý nevie, čo je to mať otca, babičku, či dedka. Keď som bol malý „šrác", nedochádzalo mi, že mi niečo v živote chýba. Prišlo však obdobie, keď som sa začal pýtať - čo som po predkoch prevzal, akí vlastne boli? Mama totiž o týchto veciach nikdy nehovorila. Mlčky mi vsugerovala predstavu heroického otca, ktorý ju prišiel zachrániť, keď sa za vojny ukrývala niekde v lesoch. Potom prišli Nemci, otec sa dostal do koncentráku a tam ho zastrelili - tak vyzerala moja dlhoročná predstava o tom, čo sa stalo.

Kedy tá predstava dostala trhliny?

V roku 1994, keď mama zomrela. Na jej pohrebe prehovoril pán Zoltán Lenský, ktorý prežil Sachsenhausen. Hovoril, že kráčal aj v pochode smrti, ktorý bol osudným pre otca. Nebol totiž zdravý, kamoši z Liptova ho ťahali, kým mohli, a keď už nemohli, tak ho nechali.

Čo bolo cieľom pochodu?

Platil Himmlerov likvidačný rozkaz - všetkých, ktorí dokráčajú zo Sachsenhausenu do Schwerinu, mali posadiť na lode a tie následne potopiť, aby neostali žiadni svedkovia. Ten peší pochod bol organizovaný v kolónach po 500 ľudí, trasa mala viac ako 300 kilometrov, zúčastnili sa ho najmä vyhladovaní, zoslabnutí väzni, pričom súčasťou rozkazu bolo aj to, že „kto nebude kráčať, toho treba zastreliť". Otec patril medzi nich. Vtedy vo mne skrsla myšlienka, že sa o tom musím dozvedieť viac.

Odvtedy však ubehlo veľa rokov.

Áno, pretože také niečo vo vás musí dozrieť. Na SME.sk som raz objavil výpoveď istého pána Bindera, ktorú zverejnil jeho syn. Tiež bol v tom sprievode, súčasťou článku bola aj trasa pochodu. Od tej chvíle mi bolo jasné, čo musím urobiť - ísť tam. Stále som však nevedel, ako na to. Chcel som prejsť celú trasu a pri troške šťastia nájsť miesto, kde sa to stalo... kde umrel môj otec. K tomu sa dalo dopracovať jedine štúdiom archívov a rozhovormi s množstvom ľudí.

Nekričí z toho všetkého snaha o sebatrýzeň?

Určite nie. Človek má predsa voči svojim rodičom isté záväzky a povinnosti. Bral som to ako pietu, ako niečo, čo musím urobiť. Vedel som však, že k tomu musím zavolať kamarátov, ktorí sú pracovitejší, systematickejší, s iným pohľadom na svet ako ja. Oslovil som kameramana Richarda Krivdu, ten poznal skvelého režiséra Martina Hanzlíčka. Mysleli sme si, že urobíme možno tri až štyri videá na internet, ale keď sme začali, doslova sme pokľakli pre celým balíkom vecí, ktoré na nás vyskakovali. Naraz nám totiž bolo jasné, že to vôbec nie je o židoch, ale o ľuďoch.

Prečo?

Lebo v Sachsenhausene boli nielen oni, ale aj nemeckí antifašisti, komunisti, kresťania, proste kdekto. Už som vedel, že to nemôže byť len môj príbeh, ale príbeh komunity, spoločnosti, štátu, epochy. Nabaľovali sa na to rôzne kontexty, až v konečnom dôsledku vznikol „projektisko ako hovado". Cítili sme, že hudba musí byť ďalším stupienkom k expresivite príbehu, tak sme oslovili Mariána Vargu, k tomu sa pridal vynikajúci fotograf Miro Švolík, ktorý bol s nami úplne všade. Po trase sme hovorili s desiatkami ľudí, pamätníkov, ich výpovede boli naozaj neuveriteľné.

Tých ste objavili kde?

Niektorí sa prihlásili sami. Napríklad raz som na túto tému napísal kratučkú esej, a z Rajca sa mi ozvala pani Podolanová. V pochode smrti bol totiž jej otec - kresťan. Neuveriteľnou zhodou okolností o tom čosi pri príležitosti svojich 80. narodenín nahovoril na video. Šli sme za tou pani, postupne sa zjavili ďalší ľudia, aj z Čiech, ktorí prežili, a dodnes sa spolu schádzajú. Boli sme v Nemecku, a rozprávali s nemeckými antifašistami. Viete, čo je zaujímavé? Že práve oni boli prvými väzňami Sachsenhausenu. Nie židia, ale oni. Ale to nie je všetko - len čo ich po skončení vojny pustili z koncentráku, ako prví sa celému svetu ospravedlnili za holokaust, za správanie sa Nemecka! Paradoxne, tí z nich, ktorí ostali vo východnom Nemecku, boli po zvyšok svojho života komunistami poriadne „kefovaní". Príbehov bolo toľko, že hoci na začiatku bola iba moja potreba prekráčať si vlastnými nohami pochod smrti a nájsť miesto, kde pochovali otca, na konci vznikol úplne iný typ výpovede. A oveľa silnejší.

V čom by bol môj život iný, keby som nestratil blízkych?

Cynik by mohol povedať, že Fedor Gál si mohol prešliapať trasu pochodu, precítiť svoje emócie, vnútorne si odžiť, čo potreboval, aj sám, a nezaťažovať svojou intímnou tragédiou verejnosť.

Iste. Bude to znieť trochu pateticky, ale aj tak to poviem - čím viac o tom období viem, tým menej som si istý, že sa to už nikdy nemôže zopakovať. Na to potom existuje len jediný spôsob sebaobrany.

Aký?

Neustále o tom hovoriť. Nepateticky, neideologicky a na pozadí konkrétnych príbehov ľudí.

Ste žid, pochod smrti a koncentráky sa hlboko dotkli vašej rodiny, vy sám ste sa narodili v Terezíne. Dá sa to potom spraviť bez pátosu?

Dá, také veci vstupujú do hry len veľmi sporadicky. Pamätám si len na jeden okamih z celej tej práce, keď som bol úplne namäkko. Bola to chvíľa, keď som našiel miesto s masovým hrobom, v ktorom s najväčšou pravdepodobnosťou leží môj otec. Hrob je bez mien, identifikácie, Richard s Martinom mi vtedy vraveli, že by som tam mal niečo povedať. Sedel som a dostal zo seba len jedinú vetu. Hlavou mi totiž behali myšlienky, v čom by bol iný môj, ale aj bratov život, keby sme takto nestratili blízkych. Netýka sa to však len nás, ale množstva ľudí - akí by boli, keby mali otcov, mamy, dedkov, babičky? Mama napríklad mala až do konca svojho života obrovskú averziu voči Nemecku a Nemcom, ja som potom v tejto nepatričnej emócii prežil takmer celý život. Keď som sa však túlal po Nemecku, zrazu som v ňom stretával ľudí, ktorých by som rád stretol aj u nás doma. Rozumiete mi?

Paradoxy života.

Presne. Hovorili sme s evanjelickým farárom, tvoriacim druhú generáciu nemeckých antifašistov, ktorí prežili Sachsenhausen. Pri rozhovore sa rozplakal a verte, vtedy mi nebolo všetko jedno. Takto postupne nám celej partii dochádzalo, že to nerobíme ani o holokauste, ani o židoch, ani o minulosti, celé to je o ľuďoch a o dnešku. Naša robota by nemala zmysel, ak by šlo len o historickú rekapituláciu, je to o otázke, ako sa postaviť potenciálnemu nebezpečenstvu, pretože ľudia podobnej mentality a charakteru, ako fašisti, dodnes žijú medzi nami. Ako sa im postaviť? Jedine tak, že budete hovoriť o tom, kam to môže viesť, že stále ide o reálne riziko. Meditácie, špekulácie, veda, teoretizovanie a podobne voči takému zlu nemôžu byť dostatočnou obranou.

Že sa už také hrôzy nemôžu udiať? Blbosť

Je tu však problém, takýto projekt zasiahne najmä ľudí, ktorí majú v rozlišovaní zla od dobra jasno. Na hajlujúcich hlupákov to žiadny vplyv mať nebude.

Ja ani nepočítam s tým, že nejako oslovím tých, ktorí si myslia, že židia a cigáni patria do plynu, Maďari za Dunaj, imigranti za hranice a tak ďalej.

Ale potom budete pred zlom a jeho dôsledkoch varovať najmä tých, ktorí to nepotrebujú, lebo už sú presvedčení.

Je to inak - nie každý, kto má zmýšľanie podobné tomu môjmu, je pripravený vstúpiť do nejakej akcie. Nie každý je pripravený obetovať kus svojho času, energie a peňazí tomu, aby svoje postoje vložil do verejného priestoru. Nie každý je schopný niečo konkrétne spraviť. Mobilizovať ostatných by teda mali tí, ktorí chcú a vedia, ako na to.

Ako?

Príspevkami, umeleckými dielami, informáciami, projektmi, osobným nasadením. Ľuďom totiž hovoria, aby nezabúdali na to, čo bolo za vojny, a aby sa netvárili, že už sa to nikdy nemôže stať. Aj medzi mojim najbližšími sú takí, ktorí hovoria, že dnes sa už také hrôzy vôbec nemôžu udiať. Lenže to je blbosť. Rovnako hovoria, že dobrou obranou je poznať príčinu. Ale zatiaľ kým my míňame čas na poznávanie príčin, iní sa vyzbrojujú, demonštrujú, konajú! Naša obrana je o tom, že musia existovať nadácie, inštitúcie, zoskupenia ľudí, ktorí o tom budú písať a hovoriť. Mne stačí ráno zapnúť internet a pozrieť sa, čo vyvádzajú Mečiar, Harabin alebo Slota. Vám nie? Veď to, čo robia, je otrasné.

Lenže antisemitské výroky Mečiara a Harabina zasahujú podvedomie ľudí ďaleko viac, ako celý váš projekt. Nebudete mať potom pocit márnosti?

Áno, zasahujú, ale len preto, že sú to politici, z iného dôvodu nie. Je rozdiel, ak niečo vysloví niekto v parlamente, a ak to povie obyčajný človek. Mečiar s Harabinom a Slotom svojím spôsobom legitimizujú ľudí, ktorí nemajú radi židov, cigáňov, Maďarov, imigrantov, akúkoľvek inakosť. Lenže tak to bolo aj s nacizmom, prakticky so všetkými hroznými udalosťami v histórii. Ja môžem urobiť jedno - makať, aby sa ľudia o hrôzach dozvedeli čo najviac. Netvrdím, že zvíťazím. Aspoň sa však o to pokúšam. Preto ten projekt nebude len o jednej viacjazyčnej webstránke, ale vzniknú aj film, kniha, fotogaléria. Cieľom nie je, aby sa antisemita zmenil na milovníka židov, aby sa fanatický nacionalista zmenil na občana, ale aby normálni ľudia našli silu postaviť sa voči zlu a inšpirovali tak ďalších.

f1.jpg

Ako chcete docieliť, že na webstránku projektu nezavítajú ľudia len raz? Obvykle je to tak, že si ju pozrú a zabudnú.

Tak, že nebude mať statický obsah, musí byť neustále dopĺňaná. Zámerom je, aby to bola otvorená online aplikácia a pokiaľ nám sily, prachy a čas dovolia, musí to tam žiť. Neustále budú pribúdať nové fotografie, videá aj texty. Máme podklady pre 25 videí, aktuálne je ich na stránke osem, sú to silné výkriky ľudí, ktorí prišli o slobodu, príbuzných, majetok, národnú identitu. Sú to ľudia, ktorí boli a sú Slovákmi, ale čosi sa v nich vtedy zlomilo, keďže boli zradení a ublížení. Kniha vyjde do konca roka, budú v nej moje reflexie toho, čo sme na tej ceste stretli. Miro Švolík ako fotograf pripravil vlastné videnie tej cesty, takže na internete, aj v knihe nájdete jeho pohľad fotoobjektívom. Vznikne aj 90 minútový dokumentárny film, pripravujeme ho v anglickej, nemeckej aj českej verzii. Odvysielajú ho tie televízie, ktoré prejavia záujem. Ak sa pripojí aj STV, budem len rád.

Dostanú ho zadarmo?

Nie. Tento projekt stojí veľa peňazí, a ocenil by som, keby sa mi aspoň sčasti vrátili, veď na tom pracuje vyše 20 ľudí. K tomu pripravujeme monotematický blok na Pohode, tak sme sa aspoň predbežne dohodli s Mišom Kaščákom. Toto nesmie skončiť pri jednom type výstupu, musíme to prezentovať všade tam, kde bude záujem, a vo všetkých možných formách. Už dnes sa mi ozývajú ľudia z rôznych miest, takže pôjdeme aj do terénu. Nebudeme tam predsa posielať len nejaké DVD, musíme prísť osobne, premietnuť film a diskutovať.

Keby ste kedysi neboli pri zakladaní televízie Nova, a neskôr nepredali svoj podiel, vznikol by vôbec celý projekt?

Určite nie. Nebyť Nova úspešný komerčný podnik, nebol by ani tento projekt, ani sto kníh, ktoré som vydal vo svojom vydavateľstve, ani 25 skvelých kníh pre malé deti, ktoré napísala moja žena. Predaj môjho podielu mi zabezpečil, že nie som odkázaný iba na 10 300 korunový dôchodok od štátu, že nemusím robiť výhradne komerčne úspešné veci, ale trebárs len také, ktoré považujem za hodnotné a potrebné.

Kráčali sme po pocite

Celá téma je veľmi komplikovaná. Bol problém nájsť bod, ktorým začať a odvíjať všetky tie príbehy?

Mne to pripadalo hrozne jednoduché. Začali sme v Partizánskej Ľupči, ktorá sa pred vojnou volala Nemecká Ľupča. Žila tam malá a veľmi dobre integrovaná židovská komunita. Hovorili sme s tamojšími ľuďmi, boli sme doslova v nádhernom priestore, Liptov je krása sama o sebe. Priamych svedkov tých hrôz je dnes už málo, od vojny ubehlo priveľa rokov. Pomaly sme sa odtiaľ presunuli za ľuďmi, ktorí tiež majú čo povedať - historici v Bratislave, potom sme boli v Nemecku v Sachsenhausene, kráčali trasou pochodu smrti, navštívili Terezín, v ktorom som sa narodil, jednoducho vyskytli sme sa všade, kde sme mali pocit, že dané miesto je nejako zviazané s emóciou celého príbehu. Nehráme sa na expertov, jednoducho sme kráčali po pocite.

Do toho všetkého ste citovo zaangažovaný, každý však potrebuje korekciu, tlačiacu tvorcov k čo najväčšej objektivite. Dohliadalo sa aj na to?

Moja emocionálna zaangažovanosť je len moja. Miro Švolík je samostatný a slobodný človek, fotí vždy len to, čo sám chce. Rišo Krivda je vynikajúci kameraman a nikdy som mu ani slovkom nespomenul, kedy a čo má točiť. Raz som ho však zastavil, a to vtedy, keď po mne chcel, aby som sa choval ako herec. Mal predstavu, že sa postavím do brány Sachsenhausenu, na pokyn vykročím a začnem hovoriť do mikrofónu. Odmietol som, lebo som chcel robiť výhradne to, čo som cítil. To bola jediná vec, keď som zasiahol, všetko ostatné bolo na ňom. Ani Martinovi Hanzlíčkovi som nevravel, ako to má spracovať, všetko urobil tak, ako považoval za užitočné a správne. U Mariána Vargu sme pri skladaní hudby do filmu a videí nesedeli ani štyri sekundy, robil ju sám, bez našich pokynov. Celú našu partiu teda tvorili autonómni sólisti a považujem za šťastie, že sme vytvorili dobrý orchester.

Našli ste účastníkov pochodu smrti, ktorí sa v ňom stretli s vaším otcom?

Nie, nestretol som ani jedného, kto by šiel priamo s ním.

Ako ste sa potom dopracovali k miestu, kde pravdepodobne leží?

Eugen Gindl, môj kamoš, je novinárom, ktorý sa dokáže veľmi systematicky hrabať v archívoch, perfektne ovláda nemčinu aj komunikáciu s ľuďmi. Juraj Kalina z Ústavu pamäti národa sa tiež hrabal v archívoch, komunikoval so starostami dotknutých obcí, pričom obaja boli na mieste ešte predtým, ako som sa naň vybral ja. Mapovali terén, a Eugenovi sa presne podarilo zistiť, kade šla trasa, a kde presne pochovávali tých, ktorých zastrelili, lebo už nevládali ísť ďalej. Zo všetkých dostupných dokladov dedukoval, v ktorom hromadnom hrobe môže ležať otec. Vyšli mu dve miesta - jedno mi vychádza na asi 80, druhé na 90 percentnú pravdepodobnosť. Iste, možno neleží ani v jednom, neviem to vylúčiť. Zažil som však niečo zvláštne - ako sme šli z jedného miesta na druhé, naraz som cítil, že je to tam. Neviem, či naozaj, ale cítil som to! Tam došlo ku katarzii, tam som precítil stretnutie s otcom.

Ak si Hitler myslel, že som žid, tak ním budem

Majú tí, ktorí prežili pochod smrti, respektíve ich potomkovia, nejakú spoločnú črtu, znamenie, ktorého sa nedokážu zbaviť?

Nie. Každý príbeh je osobitý, a aj keby nejaké spoločné znamenie bolo, nedá sa vypozorovať. Raz sme naďabili na Róma, ktorý žil v Nemecku. Úrady mu oznámili, že je žid, a odpravili ho do Sachsenhausenu. Keď to celé prežil, vysťahoval sa do Izraela, a povedal nám: „Ak si Hitler myslel, že som žid, tak ním jednoducho budem." To sú unikátne príbehy, nenájdete v nich nič spoločné. A ak, tak jedine to, že zdieľali v koncentráku spoločné prične, hajzle a dozorcov, ktorí ich strieľali ako muchy. Predstavte si, že ste dva až tri roky v Sachsenhausene, vážite 42 kíl, a máte vyraziť na trasu, ktorá má viac ako 300 kilometrov. Ste hladný, chorý, slabý... Vojna nakoniec skončila skôr, ako stihli nastúpiť na tie lode, asi po 220 kilometroch.

Dokráčalo asi 15 tisíc ľudí, obohnali ich ostatným drôtom, pričom im Červený kríž posielal jedlo, kým úrady rozhodnú, čo ďalej. Skoro žiadne sa k nim nedostalo, lebo ho po ceste zjedli domáci a vojaci. Videl som tam ohryzené stromy! Tí ľudia ďalej umierali na choroby a hlad, jedli kôru zo stromov, pričom dnes je tam pamätník. Aj ten je obhorený, lebo nedávno ho chceli vypáliť neonacisti. Barák číslo 38 v Sachsenhausene, v ktorom bol asi aj môj otec, je tiež obhorený, lebo tam neonacisti vhodili zápalnú fľašu. Na stene v koncentráku má väčšina národností zavesenú pamätnú tabuľu svojim obetiam. Čo myslíte, ktorá tabuľa tam chýba? Tá pre slovenské obete! Kdejaký národ tam má kvety, tabuľu, my tam máme...!

Kašleme tým na históriu?

Samozrejme.

Čo si o pochode mysleli tí, ktorí žili na miestach, lemujúcich trasu? Také kolóny ľudí nemohli nezaregistrovať.

Hovorili sme najmä s takými, ktorí vtedy boli malými deťmi. Rodičia ich v čase, keď sa blížil pochod, zahnali do pivníc, nesmeli z nich vychádzať. Im sa pochod smrti stotožňuje s drevákmi, v ktorých kráčali väzni a klopkali nimi na cestu. Tisíce drevákov... ťap - ťap, ťap - ťap, do toho výstrely. Ráno šli do školy a na ulici videli mŕtvoly. Pre tých ľudí je teda pochodom smrti zvuk drevákov.

V Sachsenhausene sme našli rodinu, ktorá mala dom hneď za plotom koncentráku. Hlava rodiny tam bola železničiarom, celý čas, čo tam umierali ľudia, si však rodinka chodila na záhradu opekať špekáčiky, robila si proste klasické víkendové „dýchanky". Pýtali sme sa domácej pani, či fakt netušili, čo sa tam deje. Ona, že otec nikdy nehovoril, čo videl v práci, ale raz prišiel domov absolútne zlomený. Bola totiž zima, väzňov privážali v otvorených vagónoch, natlačených ako haringy. Vagóny sa vyklopili, pričom naspodku boli mŕtvi udusení, navrchu mŕtvi zmrznutí, a zo stredu sa ako červíky vyhrabávali tí, ktorí prežili. Keď to ten železničiar videl, zlomil sa. Rozplakal sa, ale do roboty chodil ďalej, veď prichádzal jeden transport za druhým.

f2.jpg

Bolo by nefér, ak by zo svojich životov škrtli 90 tisíc zavražených

Mnohí starí ľudia vojnový slovenský štát nepociťovali ako zlo, pretože sa jednoducho objektívne mali dobre. Nemyslím tým žiadnych arizátorov a kolaborantov, skôr bežných ľudí, hovoril som s mnohými. Časť z nich relativizuje aj podiel štátu na deportáciách židov. Práve táto generácia však formuje postoje tých ďalších. Nemyslíte, že ich vplyv je oveľa silnejší, ako môže dosiahnuť váš projekt?

Môže byť. Ale tí ľudia to tak cítia, lebo je v tom istá fabulácia. Keby ste sa ma spýtali, aké bolo moje detstvo a dospievanie, určite vám nezačnem hovoriť o komunistickom útlaku, ale o kamošoch, debatách pri pive, prvých láskach, o hrách, ako som sa oženil, o svojich deťoch. Prežívali sme všetko to, čo životu dáva ten...

Esprit?

Presne. A škrtnúť pozitívne zážitky svojej mladosti len preto, že tu bol komunizmus alebo fašistický štát, jednoducho nejde. Bolo by to voči tým ľuďom nefér. Bolo by však nefér od nich, ak by zo svojich životných príbehov škrtli tých 90 tisíc zavraždených spoluobčanov, pričom za každého deportovaného zaplatili vyše 500 mariek. Tu predsa nejde o to, aby sme ľuďom vzali mladosť, lásky, dospievanie, čokoľvek. Nemôžu sa však zbaviť ani iných faktov, týkajúcich sa ich životov.

Ľudia predsa prirodzene vytesňujú nepríjemné spomienky zo svojich pamätí.

Iste, ale máme tu umenie, historiografiu a iné odbory, ktoré slúžia na to, aby tomu zabránili. Celý náš rozhovor aj môj projekt je len o tom. Nerobím predsa žiadnu ideologickú propagandu, len sa snažím upozorniť na to, čo tu bolo, a že sa to raz opäť môže vrátiť. Bavíme sa predsa o kúsku zeme, na ktorom žijeme, o tom, čo sa dialo v našich domovoch. Okrem toho, život nie je len prechádzka ružovou záhradou, ale aj neustálym procesom riešenia problémov, konfliktov a podobne. To je organická súčasť, ba priam korením života! Človek, ktorý nemá čo riešiť, je mŕtvy. Veď jednanie parlamentu, keď exceloval Harabin s Mečiarom, mi šialene pripomínalo jednanie nemeckého parlamentu z tridsiatych rokov! Nebudem predsa čakať na to, že môj pocit, že história sa môže zopakovať, sa raz premení na istotu. Musím konať už teraz.

Nie je to prílišný skepticizmus?

Nie som skeptik, je to o realite. Myslieť si, že vo svete dominuje dobro, je nezmysel. V každom z nás bojuje tak dobro, ako aj zlo. Niektorí z nás si ten boj vedia vybojovať, niektorí nie, a tí sú nebezpeční pre všetkých ostatných. Ja fakt nebudem čakať, kým mi niekto siahne na moju dôstojnosť, existenciu, vieru, deti, vnukov.

Necítim žiadnu nenávisť

Čo dnes cítite k ľuďom, ktorí popierajú holokaust, respektíve hlásajú fašistické nezmysly?

Nemusíte mi veriť, čo teraz poviem, ale najmenej negatívne emócie voči takým názorom cítia ľudia, ktorí si prežili najviac negatívneho. Sú akoby nad vecou, pričom to nie je len moja osobná skúsenosť. Tí, ktorí trpeli najviac, sa dokážu akoby odosobniť. Nehovorím, že som úplne nad vecou, ale určite necítim žiadnu nenávisť. Nenávisť je totiž veľmi zlá emócia, jed, otrava. V tomto smere sa dá na sebe pracovať, a ja už mám dosť rokov na to, aby som to mal odmakané.

Ľahostajné vám však také názory určite nie sú.

Nie. Cítim totiž niečo iné - hlásanie bezbrehej tolerancie je len barlička. Za určitou hranicou je už akceptovanie takého stavu zbabelosťou a ľahostajnosťou. Čo tým myslím? To, že kto napríklad toleruje hlúpe výroky Mečiara a Slotu, je zbabelý a ľahostajný. Existuje hranica, za ktorú sa už nedá ísť, vtedy voči tomu treba nastaviť aj svoj vlastný ksicht.

Kde je tá hranica?

Tam, kde niekto siahne na vašu ľudskú dôstojnosť, etnicitu, náboženstvo, vieru, na majetok. Ja som toleranciu k Mečiarovi aj Slotovi stratil už veľmi dávno.

Lenže politici túto hranicu prekračujú permanentne, Slota je vzorový príklad urážania dôstojnosti iných. Trvá to už takmer dve desaťročia a nikto s tým nevie nič spraviť. Čím väčšie urážky a vulgárnosť, tým väčšie preferencie.

Je to jednoduché - nechcem uraziť voličov Slotu alebo Mečiara, ale to, že sa ako obyčajní vojaci hlásia pod ich zástavy, istým spôsobom znamená, že sú rovnakí ako oni. Symbolizujú totiž ich hodnoty. Ja voči takémuto niečomu nie som, a ani nikdy nebudem tolerantný! Nikdy! Kto akceptuje zlo, je zbabelý, ľahostajný, prípadne zlý.

Čo s tým?

Treba sa proti tomu postaviť!

Ako?

Poviem príklad - českí neonacisti sa ozbrojujú, bijú, ubližujú, zraňujú. Postaviť sa proti neznamená, že sa budeme ozbrojovať, biť, ubližovať, zraňovať, ale to, že budeme verejne hovoriť o tom, čo sú zač. Nie každý má chuť ísť do politiky, ale mali by sme byť aspoň angažovanými občanmi, ktorým nie je jedno, čo sa deje hore. Nie je iná cesta, treba niečo robiť, mlčaním totiž umožňujeme, aby sa to zlo šírilo ďalej.

Niečo robiť - to je floskula, ktorej len málokto vie dať aj obsah. Internet je plný plamenných výziev a takmer nič z toho.

Pozrite - keď v Česku skinhead zavraždil Filipa Venclíka (vrahom bol Petr Skála, Venclíka napadol v pražskom metre v roku 1993, pozn. autora), založili sme Hnutie občianskej solidarity a tolerancie. Dodnes existujú ľudia, ktorí makajú na dokumentačnom stredisku extrémistických skupín. Makajú a fest - ich výsledkom sú dokumenty v televízii a na internete, či kriminálnici, ktorí vďaka nim skončili vo väzení. Toto je jeden príklad z mnohých.

f3.jpg

Existujú konkrétni ľudia, ktorí nedovolia zabudnúť

Keď však zavraždia Daniela Tupého, máme problém nielen s dolapením vrahov, ale aj s ľahostajnosťou. Po čine sa objaví pár protestov, odhalí pamätník, ale ľudia jednoducho zabudnú a preberie ich až ďalší prípad. Obdobný prípad je Hedviga Malinová a Slotove konšpirácie bez dôkazov o tom, že za všetkým sú sprisahania maďarskej tajnej služby.

O tom, že sa zabúda, by som trochu polemizoval. Zabudlo by sa, keby sa o tom nehovorilo v médiách, keby neexistovali Eugen Korda, Roman Kvasnica, psychiater Hašto, Kaščák, ktorý im dal priestor na Pohode a tak ďalej.

Nemyslel som jednotlivcov, ale spoločnosť v globále.

Keby som hovoril ďalšie mená, zistili by ste, že sa nezabudlo, lebo tu sú konkrétni ľudia, ktorí zabudnúť jednoducho nedovolili. Že zabúdajú ľudia ako Slota, ma neprekvapuje. On však tiež nie je blázon, aby veril tomu, že sa tá dievčina sama zmlátila v parku, jednoducho si celú kauzu len prispôsobuje pre voličov, lebo taký má marketing. Vraj maďarská tajná služba! Čo to je za blbosť?

Je Slovensko dostatočne vysporiadané s vojnovou minulosťou?

To nebudem hodnotiť, ale ak sa niekto fest vysporiadal so svojou fašistickou minulosťou, boli to práve Nemci, nie Slováci alebo Česi. Keď sme šli po trase toho pochodu, všade sa vyskytovalo niečo, čo Nemcom pripomínalo, že „práve tadiaľto šiel pochod smrti, šlo sa zo Sachsenhausenu do Schwerinu, toľko a toľko ľudí zomrelo"... na každom kroku sa pripomínali tie hrôzy. Nemci tak dlhodobo bojujú so svojím svedomím, vinou, svedčí o tom aj pamätník obetiam holokaustu v Berlíne či Sachsenhausene, rovnako literatúra, ktorá tam vychádza.

My na Slovensku a v Česku sme si za symbol vojnového marazmu vybrali nemeckého nacistu, sami sa však cítime nevinní. Dokola tu počúvame nezmysly typu „slovenský štát bol najlepšie riešenie", „sme nevinní, za nič nemôžeme", „Tiso za nič nemohol". V roku 1988 sa ospravedlnili Mikloško s Čarnogurským, Janom Langošom a ďalšími, ale to je predsa málo! Naše vyrovnávanie sa s našou škaredou minulosťou? Nula bodov. Kedy sa s tým vyrovná cirkev? Nech zverejnia kompletné fakty nielen o svojej kolaborácii s fašizmom, ale aj s komunistickou ŠtB, nech Slovensko zverejní mená arizátorov... Toto všetko by bol istý druh terapie pre ľudí, nesúcich v sebe stigmu. Ako sa chceme zbaviť traumy? Tak, že deti našich detí už o tých hrôzach nebudú nič vedieť? Otázkou je, či sa niektorí vôbec tej traumy chcú zbaviť. Pre Tisa ako kňaza mal byť život blížneho hodnota číslo jedna, alfa a omega. Nekonal tak, dokonca mal šialené výroky, napríklad, že je kresťanské zbaviť sa židovskej pliagy. Veď to je otrasné. A ešte ho niektorí velebia?

Okolnosti okolo nevysporiadania sa cirkvi s Tisom pre SME.sk zaujímavo vysvetlil František Mikloško. Povedal, že je to aj dôsledok toho, že sa siahlo na život Božieho pomazaného.

Ale prosím vás, cirkev sa nevie vysporiadať so všeličím, toto nie je jej jediný problém. Nevie predýchať, že judaizmus je koreňom kresťanského náboženstva. Starý zákon je „grunt" Biblie. Nenávisť k židovstvu by mala úplne iné rozmery, keby katolícka hierarchia takéto veci uznala a k judaizmu pristupovala seriózne. Lenže to by musela od začiatku tvrdiť, že židovstvo je ich starší brat, že všetci apoštoli vrátane Krista boli obrezaní židia, a že v istom okamihu došlo k rozkolu rovnako, ako dochádzalo k rozkolom neskôr, keď sa rozdeľovali a drobili na množstvo prúdov aj kresťania. Musela by povedať, že nenávisť ku komukoľvek je proti kresťanskej viere a proti Ježišovi Kristovi, a lásku k blížnemu by si nesmela vysvetľovať tak, ako sa jej to práve hodí. Musela by tiež pochopiť, že kázať vieru a robiť politiku sú dve nesúmerateľné role. Čo má čo farár robiť prezidenta a pliesť sa do politiky?

f4.jpg

Ako na vás pôsobil arcibiskup, žehnajúci šéfovi Slovenskej pospolitosti?

Sokol ako človek, velebiaci vojnový štát a žehnajúci šéfovi Slovenskej pospolitosti, pre mňa nie je, nemôže byť, a ani nikdy nebude symbolom lásky k blížnemu. Takí ľudia sú skôr symbolom tých, ktorí nás kedysi hnali do koncentrákov. Kňazi všeobecne sa nemajú čo namáčať do vecí, ktoré súvisia s ekonomikou a mocou. Cirkev mi často pripadá ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Zámerne teraz nehovorím o Bohu, ale o cirkvi ako inštitúcii.

Projekt Krátka dlhá cesta musí mať nejaký cieľ. S čím budete spokojný?

Nerobíme to primárne ani pre Slovákov, ani pre Čechov, ale pre ľudí, ktorí žijú kdekoľvek na svete, aj preto pripravujeme jazykové mutácie. Je určený pre tých, ktorí sú ochotní počúvať aj takéto informácie, v podstate akoby pre svojich najbližších. Z odbornej literatúry viem, aká je funkcia starých rodičov pri výchove detí. Ja som ich nepoznal, ale nebol som sám, vyrástla tu jedna mohutná generácia, ktorá nechyruje, čo je to mať starých rodičov. My ani len netušíme, ako by dnes vyzerala Európa, keby v Katyni kedysi nevyvraždili poľskú intelektuálnu elitu, keby Stalin nevyvraždil svoje elity, keby hore komínom nevyfučali milióny židov. S európskym genofondom sme my - ľudia - dokonca v 21. storočí, urobili neuveriteľné veci! To, čo sa tu stalo počas fašizmu a komunizmu, nemá historický precedens.

Historik Ivan Kamenec, ktorý sa tiež objavuje v našich videách, našiel zápis slovenského úradníka, ktorý sa úplne vážne pýtal, či by nemali byť žlté pásky aj na židovských kočíkoch s deťmi, keď už ich nosia aj samotní židia. Aby vraj bolo jasné, že tam leží malý žid. Že také niečo vôbec napadne úradníka! Našiel aj zápis od iného úradníka, ktorý sa pýtal, či treba preclievať batožinu židov, ktorí smerovali do koncentrákov. Preclievať batožinu tých, ktorí šli na smrť! O tom sú dokumenty, hoci je to neuveriteľné. Na toto a iné veci sa nesmie zabudnúť.

Rozhovor nebol autorizovaný, Fedor Gál to nepožadoval.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  2. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Auto na splátky môžu získať aj začínajúci živnostníci
  2. Equadiff 2017 – svetová konferencia o diferenciálnych rovniciach
  3. Priemerné ceny bytov v júni boli vyššie ako pred rokom
  4. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  5. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  6. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  7. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  8. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  9. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  10. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 10 886
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 908
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 4 605
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 3 968
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 677
  6. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku 3 573
  7. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz 2 782
  8. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 543
  9. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného 2 444
  10. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 2 125

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Prečo Rusko stojí za Severnou Kóreou? Chce vyzerať ako veľmoc

Rusko sa na medzinárodnej scéne v posledných mesiacoch správa ako spojenec severokórejského režimu.

DOMOV

Polícia bola na koncerty extrémistov prikrátka

Koncerty extrémistov sa podľa odborníka dajú zastaviť.