BANSKÁ BYSTRICA. Ľudia často nepoznajú svoje práva v oblasti antidiskriminácie, preto si ich ani neuplatňujú a takýchto súdnych sporov je na Slovensku veľmi málo.
Niekedy sa aj boja ísť do sporov, najmä so svojimi zamestnávateľmi, lebo aj keď ich vyhrajú, môžu sa stať obeťou druhotnej diskriminácie. Uviedla to v pondelok v Banskej Bystrici na konferencii Za Slovensko bez diskriminácie riaditeľka organizácie Občan a demokracia Šarlota Pufflerová.
Pripomenula, že pri sporoch týkajúcich sa diskriminácie, je obrátené dôkazné bremeno, čiže žalovaná strana musí dokázať, že nediskriminovala. Navyše ľudí pri takýchto sporoch môžu zastupovať nielen advokátske kancelárie, ale aj mimovládne organizácie.
„To je dobré, lebo mnohé mimovládne organizácie sa priamo zaoberajú problémami konkrétnych skupín ako zdravotne postihnutých alebo rómskeho etnika a aj tí ľudia sa budú s dôverou viac obracať na tie organizácie,“ uviedla Pufflerová.
Prvým krokom podľa nej musí byť informovanosť, aby ľudia vedeli rozpoznať diskrimináciu ako porušovanie práv. Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky totiž ľudia samotnému pojmu diskriminácia nerozumejú presne a často za diskrimináciu považujú akúkoľvek subjektívne vnímanú krivdu.
A na druhej strane často diskrimináciu nerozpoznajú. Ďalším krokom je vzoprieť sa diskriminácii a vedieť ako sa brániť, na koho sa obrátiť. Najdôležitejšie sú však preventívne kroky, na ktoré je zameraná aj dnešná konferencia. Orgány verejnej správy podľa Pufflerovej neuplatňujú antidiskriminačnú legislatívu dostatočne v praxi, nerobia aktívne opatrenia, aby sa diskriminácia nediala.
Tohtoročný prieskum Inštitútu pre verejné otázky ukázal aj to, že diskrimináciu chápu ľudia kontextovo, čiže za určitých okolností ako ospravedlniteľnú. Diskrimináciu subjektívne pociťuje 17 percent slovenskej populácie, častejšie muži než ženy a častejšie aj sociálne znevýhodnení občania. „Najčastejšie vystúpila do popredia diskriminácia z dôvodu veku, ktorú považovali za subjektívne najdôležitejšiu, ale aj zdravotné postihnutie a rasový a etnický pôvod,“ uviedla analytička z Inštitútu pre verejné otázky Martina Sekulová.
Podľa právničky Janky Debrecéniovej zo združenia Občan a demokracia nie je problém diskriminácie na Slovensku dostatočne legislatívne pokrytý, aby korešpondoval s medzinárodne uznanými štandardmi. „Základný legislatívny východiskový rámec – antidiskriminačný zákon – je celkom kvalitný, ale potom v rôznych zákonoch máme stále množstvo ustanovení, ktoré nenasvedčujú tomu, že by diskriminácia bola legislatívne úplne eliminovaným javom z našej spoločnosti,“ povedala Debrecéniová.
Ako príklad uviedla zákon o súdnych poplatkoch, ktorý niektoré skupiny ľudí diskriminuje v prístupe k súdom. Problémom podľa nej je aj pripravenosť justície a právnických povolaní vôbec na požiadavku vyrovnať sa s fenoménom diskriminácie. Nereaguje na to ani vzdelávanie na právnických fakultách.
„Diskriminácia je jeden z najväčších problémov, aké naša krajina má, o to viac, že si ho vlastne vôbec neuvedomuje. Pritom sa týka v podstate všetkých,“ povedala Debrecéniová. Nenarodené deti však podľa nej nemôžu byť z právneho hľadiska diskriminované, keďže nie sú subjektom práva. Na ich pomenovanie uprednostňuje pojem plod.
