ŽILINA. Pred sedemdesiatimi rokmi, 6. októbra, v Žiline zástupcovia väčšiny slovenských politických strán pod vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vzniesli požiadavku na politickú autonómiu Slovenska. Praha návrhu vyhovela a nasledujúci deň vznikla autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom. Takzvaná žilinská dohoda bola významným medzníkom v krátkej, ale dramatickými udalosťami nabitej histórii druhej Československej republiky.
Požiadavku na autonómiu Slovenska vznášala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) už od svojho vzniku. V priebehu existencie prvej Československej republiky jej však nebolo nikdy vyhovené. Parlament nepresvedčila ani skutočnosť, že návrhy predpokladali zachovanie spoločného štátu.
Zvrat v otázke postavenia Slovenska prišiel po uzatvorení Mníchovskej dohody 29. septembra 1938. V atmosfére neistoty a obáv z budúcnosti, ktorá v Československu zavládla, sa 5. októbra zišli v Žiline zástupcovia slovenských politických strán s výnimkou sociálnych demokratov a komunistov. Pod vedením HSĽS, ktorá bola od polovice dvadsiatych rokov najsilnejšou politickou stranou na Slovensku, bola nasledujúci deň podpísaná deklarácia, žiadajúca pre Slovensko autonómiu.
Pražská vláda návrh prijala a prakticky obratom vymenovala krajinskú autonómnu vládu pod vedením Jozefa Tisa. Nový štatút Slovenska potom 22. decembra potvrdilo ústavným zákonom i Národné zhromaždenie. Pre reorganizovaný štát sa začalo používať označenie Česko-Slovenská republika.
Dominantnou politickou silou Slovenskej krajiny, ako sa autonómny útvar nazýval, sa stala HSĽS. V strane, ktorá sa považovala za jediného autentického reprezentanta slovenského národa, začalo rýchlo silnieť jej radikálne krídlo. Autoritárske tendencie ešte posilnili v dôsledku frustrácie z územných strát, ktoré Slovensko utrpelo v novembri 1938 pri prvej viedenskej arbitráži.
Počas jesene 1938 došlo na Slovensku k likvidácii pluralitného straníckeho systému a nastoleniu faktického mocenského monopolu ľudákov. "HSĽS vie, čo je pre Slováka dobré, čo mu chýba, prípadne dá rozkaz, čo musí Slovák urobiť," charakterizoval nový stav predseda vlády Tiso. Zároveň pochválil vládu za prijatie zásady "jeden Boh, jeden národ, jedna organizácia, jedna strana na Slovensku".
Okrem ľudákov mohli v krajine pôsobiť už len dve politické strany: Deutsche Partei a Maďarská strana na Slovensku. Ostatné strany boli buď zakázané, alebo pod tlakom splynuli s HSĽS, ktorá si k svojmu názvu pripojila ešte prívlastok Strana slovenskej národnej jednoty. Vo voľbách do Snemu Slovenskej krajiny, ktoré sa konali 18. decembra, tak už bola voličom predložená len "jednotná kandidátka".
Popri politických stranách boli v mene zachovania jednoty národa zlikvidované aj viaceré spoločenské organizácie, došlo k sprísneniu cenzúry a oponentov nového režimu zastrašovali príslušníci takzvaných Hlinkových gárd.
Poprenie liberálnych a demokratických princípov prvej republiky nepostihlo len slovenskú časť štátu. V Česku ovládla politickú scénu Strana národnej jednoty, ktorá taktiež vykazovala viacero neprehliadnuteľných konzervatívne autoritárskych prvkov.
Okrem domácich pomerov prešla zásadnou premenou aj zahraničnopolitická orientácia Slovenska. Do čela sa postupne dostali zástancovia odtrhnutia krajiny ako Ferdinand Ďurčanský a Vojtech Tuka, ktorí o tejto možnosti rokovali s predstaviteľmi Nemecka.
Silnejúce separatistické tendencie sa pokúsila centrálna pražská vláda spacifikovať vyhlásením výnimočného stavu v noci na 10. marca 1939. Svojím nepremysleným rozhodnutím však skôr nahrala na smeč separatistickým silám. Samostatné Slovensko, ktoré bolo fakticky pod kuratelou hitlerovského Nemecka, bolo vyhlásené popoludní 14. marca 1939.
dto jpa fil boa
