O viere v Boha, Slovákoch a ich (ne)kvalitách, žurnalistike za mečiarizmu, o Markíze, kauze Gamatex, povinných jazdách v spravodajstve za Pavla Ruska, o pričastom zjavovaní sa ministra Harabina vo vysielaní Markízy, o tom, či by napríklad Paľba mohla odvysielať kauzu, ktorá by znamenala stopnutie reklamy za milióny, i o ďalších veciach, sme hovorili so šéfom publicistiky TV Markíza.
V blízkom čase prinesieme aj druhú časť rozhovoru, ktorá sa týka jeho sedemmesačnej cesty po Afrike s bohatou fotografickou aj filmovou prílohou.
Keď to TA3 nechce robiť seriózne, nech vysiela telenovely, tvrdí v rozhovore pre SME.sk Henrich Krejča.
Ako vyrastal malý Heňo?
Formovali ma silné osobnosti - otec, mama a dedo. Mama mi dala výchovu a more citu. Otec na mňa vplýval po stránke umeleckej a vo vzťahu k prírode, keďže bol vynikajúcim výtvarníkom aj biológom, dokázal rozoznať až tristo druhov fialiek. Dedo bol disidentom, zakladateľom Demokratickej strany s pánom Martinom Kvetkom, dlhé roky strávil vo väzení. V roku 1949 totiž prišiel vykonštruovaný proces, zavreli ho pre kontrašpionáž. Od detstva som teda nasával tak disidentský rozmer, ako aj samotnú politiku.
Tá bola doma bežnou témou?
Áno. Ako osem až deväťročného, keď som ešte vôbec nechápal súvislosti, ma dedo dokonca nútil čítať Rudé právo a Pravdu, aby som si tvoril vlastný názor. Následne sme sa o tom rozprávali, pýtal sa, čo si o tom myslím, doplnil svoj postoj a chcel, aby som si vytvoril na vec vlastný pohľad. Zrejme vtedy som si začal uvedomovať, že raz by som mohol byť aj ja novinárom.
Počas revolúcie ste teda mali ako šestnásťročný mladík k socializmu jasný postoj?
Naši doma bežne počúvali Slobodnú Európu a Hlas Ameriky, takže v tomto som bol asi vyspelejší ako spolužiaci, ktorých vychovávali v klasickom socialistickom duchu. Doma sa snáď každý večer debatovalo až nadávalo na systém, celkom slušný názor som mal teda vytvorený už v štrnástich.
Vaši nikdy nechceli emigrovať?
To bolo ťažké, lebo u otca existovali isté rodinné väzby, ktoré mu to nedovoľovali. Od mamy bol starší o 22 rokov, už predtým mal nejaké manželstvá, žena mu emigrovala do Austrálie, chcel to urobiť aj jeho syn... bolo to komplikované, mal za to aj isté postihy. V staršom veku by sa mu už zase odchádzalo ťažšie. Zomrel vo veku 71 rokov dva roky po revolúcii. Chvalabohu, že to stihol.
Bál som sa, že otec spolupracoval s ŠtB, našťastie bol protištátny živel
V istom rozhovore ste spomínali, že bol veľký cestovateľ.
Bol, mal možnosť cestovať po celom svete. Nedávno som si klikol na zoznam spolupracovníkov ŠtB, zadal jeho meno a normálne sa zdesil, lebo mi ho ukázalo na troch miestach. Veľmi opatrne som ich postupne otváral, aby neprišiel veľký šok, ak zistím, že naozaj spolupracoval, ale našťastie sa ukázalo, čo som celý čas vedel - že je tam vedený len ako protištátny živel.
Ako potom mohol cestovať?
Na základe toho, že ako výtvarník vždy niekomu z miestnych úradníkov namaľoval obraz. Vďaka tomu precestoval Áziu, Európu aj severnú Afriku.
Filmový producent Fero Turňa mi v rozhovore tvrdil, že to, čo tu máme po revolúcii, je prakticky rovnako zlé ako pred ňou, keďže v spoločnosti absentuje morálny rozmer, hovorí tiež, že sme zbabelí, alibistickí, nekultúrni. Mýli sa?
Súhlasím s ním na sto percent. V tejto krajine sme si nedefinovali zlo, do dnešnej doby sme sa nedokázali vysporiadať s eštebákmi, prisluhovačmi a zlými komunistami. Tí dokonca dodnes hýbu nitkami spoločnosti. Pohybujú sa v obchode, kultúre, všade.
Sme neschopní
Sme teda takí neschopní alebo skôr dobráci?
Je to naša neschopnosť. Koniec koncov, okrem SNP si nespomínam, že by slovenský národ dokázal ako prvý povstať a ísť bojovať. Vo filme Obsluhoval jsem anglického krále Oldřich Kaiser o Čechoch povedal, že sú národ zbabelcov a udavačov. Takto doslovne to o Slovákoch nechcem tvrdiť, lebo tu žijem a viem, že existujú aj ľudia, o ktorých by som to v živote nemohol povedať, ale myslím si, že máme v sebe strach, a veľmi rýchlo sa zmierujeme s nešťastím. Potom sme síce smutní, ale miesto „ideme žiť" si povieme „ideme prežívať". A veľakrát nám to stačí. Za takmer dvadsať rokov sme mali obrovskú šancu sa s tým všetkým vysporiadať, dodnes sme tak však neurobili. Doteraz tu píšu a predávajú knihy aj bývalí eštebáci, ktorí udávali môjho otca i ďalších známych, považujeme ich dokonca za veľkých spisovateľov...
O koho ide?
Nechcem ich menovať. Je mi však z toho do plaču. V rámci našej spoločnosti som sa stretol s naozaj nepochopiteľnými úkazmi. Turňa má teda úplnú pravdu. Ak totiž v tejto krajine minister spravodlivosti začne niekomu antisemitsky a xenofóbne nadávať, pričom sa mu vôbec nič nestane, ak vieme, že politici tu tunelovali, kradli, pričom nikdy nikoho nepostihli, maximálne odstúpili z funkcie... My to tu na Slovensku berieme ako niečo úplne normálne.
Ideme aspoň dobrým smerom, alebo je neschopnosť našou neoddeliteľnou črtou?
Minule som počúval jedného z našich ministrov, a nemám pocit, že ideme dobrým smerom, keďže mu všetko prešlo, a dodnes je vo funkcii. Precestoval som svet krížom krážom, žil v zahraničí, stretával sa tam s novinármi, a tak viem, že keby politik vo vyspelej demokracii povedal to, čo u nás Harabin, vo funkcii by neostal ani hodinu. My si tu akurát tak žmurkneme, zabudneme a ideme ďalej.
Také zlé susedské vzťahy som videl len na Slovensku
Nebude to aj tým, že tu si už pomaly nikto nemôže na niekoho dovoliť ukázať prstom, lebo je sám do niečoho namočený?
Sme malá krajina, každý každého pozná, každý každému niečo dlží. Ťažko sa tu potom pracuje, podniká, poukazuje na iných. Samotné slovo podnikateľ je u nás sprofanované, urobili sme si to však sami. Vo svete to slovo predstavuje niekoho, kto musel naozaj tvrdo makať, dokonca aj vtedy, keď peniaze len zdedil, lebo ich musel vedieť v tomto globálnom svete udržať. U nás sa však za podnikateľa označuje hocijaký mafián alebo tunelár, pričom my to tolerujeme.
Nebola to nevyhnutná daň za transformáciu zo socializmu na kapitalizmus, ako alibisticky tvrdia viacerí politici?
Neviem, možno. V takom Slovinsku alebo Česku to tak ale nebadať. Slovenskej mentalite je asi vlastné to, že rýchlo zabúdame, odpúšťame, a radšej si povieme „je to náš Janko alebo Vladko, oni to tak zle nemysleli". Pochádzame z veľkých dolín, na ktoré v októbri padnú hmly a odídu až v máji, pričom nevieme, čo sa deje v doline vedľajšej, do toho sa tiež mieša naša neskutočná závisť. Také neuveriteľne zlé susedské vzťahy, ako na Slovensku, som nevidel v žiadnej krajine Európy.
Je to o charakterovej nízkosti?
Platí to, čo povedal aj Fero Turňa. Chýba nám historické opretie sa o kráľa, o vzdelanú šľachtu...
Absencia elít?
Áno. Česi historicky mali svojich Karlov, Václavov, boli národom šľachty a vzdelania, nám to chýba. Preto som nesmierne šťastný, že naši mladí ľudia hneď po strednej škole idú do sveta, učia sa, pracujú, hoci tam začínajú trebárs aj podradnými prácami. Dokážu sa však vypracovať a pomaly vytvárať tú chýbajúcu elitu.
Boh je mojím vládcom i partnerom
Ste veriaci?
Som hriešny, ale veľmi veriaci. Vychovali ma v kresťanských hodnotách, Boh pre mňa neznamená len nejakú spásu, ale aj nekonečné rozhovory s ním po večeroch. Hovoríme spolu, často mi vynadá, pochváli, nasmeruje ma... Som rád, že celý život mám pri sebe bytosť, ktorú môžem milovať a ktorá ma sprevádza, či pomáha zorientovať sa.
Čo inštitúcia viery, teda cirkev?
Tú tvoria len ľudia, teda hriešnici. Základom viery je pre mňa Biblia, cirkev je len akýmsi sprostredkovateľom viery na Zemi. Myslím si, že najmä katolícka cirkev bude musieť prejsť transformáciou a nájsť riešenia na isté veci. Tvrdiť, že prvý pohlavný styk má prísť až v manželstve, alebo že farári majú dodržiavať celibát, už dnes nemá ten pravý význam, vieme predsa, čo sa deje v pozadí. Samozrejme, pre cirkev je ťažké zmeniť to, nie som na to odborník, ale raz to bude musieť prísť.
Znie to, akoby ste si vyberali hrozienka, ktoré vám vyhovujú, u ostatných vecí chcete zmenu.
Nie, nejdem sa hrať na nevinného, nehriešneho, prípadne na toho, kto pácha minimálne množstvo hriechov a vždy dodržiava Desatoro. Vážim si však to cnostné, v dejinách cirkvi sme predsa už mnohé veci upravili, s dobou by sa mali obmieňať aj ďalšie. Nemyslím prispôsobovať, ale aspoň niektoré veci inak chápať. Ťažko sa mi však o tom debatuje, je to veľmi hlboká studňa, do ktorej ťažko vidieť.
Dialógy s Bohom vediete vtedy, keď si zúfate, alebo aj keď je vám dobre?
Stále. To sú každodenné hodinové debaty, Boh je moja najbližšia bytosť, v srdci je mojím vládcom i partnerom, s ktorým pôjdem celý život. O tom ani nechcem polemizovať, lebo nie je o čom. Viera vo mne je absolútne čistá, a Ježis Kristus a Biblia sú niečím, čo je vo mne hlboko zakorenené.
Čo ste robili pred príchodom do Markízy, teda pred rokom 1996? Kdesi ste sa vyjadrili, že ste vystriedali 27 zamestnaní.
27 druhov prác. Keď mi zomrel otec, mama nemala veľa možností pracovať, bolo teda nevyhnutné, aby som nastúpil ja. Chcel som však chodiť aj do školy, takže som študoval popri zamestnaní. Bolo to ťažké, ale podarilo sa. Fungoval som akosanitkár, poštár, robotník na píle, pri výrobe olejov, vo vinohrade... Zarábal som si však už na strednej škole. Keď totiž mama zistila, že ako pätnásťročný fajčím, povedala, že od nej viac nedostanem ani korunu. Ráno som teda roznášal noviny a večer predával Večerník.
Na obrazovku by sa mal redaktor dostať až v štyridsiatich piatich rokoch
Žurnalistika pri vzniku Markízy bola v zúfalom stave. Z hry síce vypadli sprofanovaní komunistickí novinári spred revolúcie, fungovala však skupina čudákov, servilných k Mečiarovi, vynikala v tom najmä Kubišova STV a denník Slovenská Republika. Zároveň sa však formovala vlna veľmi mladých novinárov ako Karol Lovaš v Twiste a ďalší, ktorí robili to, čo na Západe mohli len skúsení novinári. Tam je nemysliteľné, aby redaktor, ktorý má len niečo cez dvadsať rokov, moderoval politickú diskusiu. Bol to normálny stav?
Pravdou je, že v Twiste, Markíze a Sme bolo vtedy najslobodnejšie prostredie, ako žurnalisti sme si mohli dovoliť strašne veľa. Vnútorne absolútne nesúhlasím s tým, ako to bolo, redaktor by sa mal na obrazovku dostať až v štyridsiatich piatich rokoch, keď už má za sebou nejaký background. Dovtedy by mal len behať s diktafónom a robiť „veľkému" redaktorovi asistenta, riadne sa učiť, študovať, pomáhať robiť rozhovory. V svetových spravodajských televíziách to funguje tak, že „behúni" robia rozhovory a hlavný redaktor to kompletizuje. Veľakrát som sedel v komisii, keď sme vyberali ľudí do Markízy. Niekedy to bolo na zaplakanie, dvadsaťdvaroční študenti žurnalistiky bežne neovládajú základné a triviálne veci o spoločnosti, politike, o chode štátu, pritom rok na to majú promovať.
Koho je to chyba? Máme zlé školy alebo študenti nevedia odhadnúť na čo majú, keď sa hlásia do médií?
Tvrdím, že neexistuje zlá otázka, len zlá odpoveď. Ak chce niekto niečo skúsiť, nech ide, a ak je neschopný, jednoducho dostane po ústach. Vtedy si možno uvedomí, že na to nemá, že tam nepatrí. Niekto ma trebárs očarí vynikajúcu rétoriku, hlasom, tým, ako ovláda prácu s mikrofónom, ale ak mu chýba background, nejde to. Ten sa dá získať len poctivým sledovaním toho, čo sa deje v spoločnosti a štúdiom kníh. Mladý človek si totiž nemôže spomenúť na významné kauzy spred desiatich rokov, keď mal vtedy len dvanásť rokov, musí si ich naštudovať.
Vrátim sa k tomu, čo ste sa pýtali - ja som do Markízy nastupoval ako dvadsaťtriročný, väčšina z nás boli „uchá". V podstate sme ani nemali nárok robiť najsledovanejšie spravodajstvo na Slovensku a pýtať sa niečo Mečiara, prezidenta, šéfa parlamentu alebo zahraničných politikov. Lenže bola tu obrovská diera po novinároch spred revolúcie, a niekto ju musel vyplniť. Televízia chcela mladých a dravých ľudí, ktorí by vydržali aj to pekelné tempo. Vtedy sme totiž robili 27 - 28 dní v mesiaci dva až tri príspevky denne, v práci sme trávili aj 20 hodín. Starší ľudia by to nevydržali, ja sám som bol po piatich rokoch taký vyšľahaný, že mi bolo úplne jedno, čo sa deje.
Neboli ste sám, vyhoreli viacerí, Patrik Herman dokonca skončil v nemocnici.
Áno, lebo nech si o ňom hovorí kto chce, čo chce, on naozaj v noci vstával ku každej vražde, k požiaru, havárii, čo bola práca na tridsať dní v mesiaci. Na začiatku nás bolo snáď osem až deväť redaktorov, dnes ich je možno štyridsať.
Novinári typu Kapusta nám zatvárali v parlamente dvere
Nepodcenila to samotná Markíza, keď na obrovský balík problémov krajiny za tretej Mečiarovej vlády zamestnala tak málo redaktorov?
Mali sme v sebe neskutočný entuziazmus. To, v akom prostredí, neuveriteľnom bordeli a korupcii sme žili, nás tak veľmi štvalo, že sa nám jednoducho chcelo pracovať. A aj napriek tomu, čo sa dialo niektorým novinárom, že sa im vyhrážali, poškodili ich autá, sme šliapali a nebáli sa. Dnes fúkne vietor a redaktor často padne, jednoducho má strach.
Zaujímavé je, že hoci novinárov za mečiarizmu sledovala SIS a prekvitala mafia, dnes sa to javí tak, že vtedy boli odvážnejší. V čom to bolo?
Najmä v neuveriteľnej spolupráci redaktorov ako takých. Všetci sme po tom šli, chceli dosiahnuť pravdu, vedieť, ako je to v skutočnosti s Mečiarom, Lexom, SIS, so všetkým. Videli sme, čo sa deje v parlamente, videli sme aroganciu moci a tiež to, ako novinári STV typu Kapusta a tá jeho... pardon, už som zabudol jej meno...
Eremiášová?
Áno. Spomínam si, ako pred nami tí dvaja zatvárali dvere v parlamentnom salóniku, pričom oni už boli na opačnej, poslaneckej strane, kým my sme museli ostať vonku. To boli nepochopiteľné absurdity, ktoré nás o to viac hnali vpred. Mečiar sa tiež k novinárom správal neuveriteľne - na mňa vyskočil na pohrebe Duckého v roku 1999. Chytil ma a napriahol ruku s tým, že mi rozbije hubu, sprevádzal to takými vulgarizmami, že...
Novinári Kubišovej STV nám boli na smiech
Tam zaútočil na redaktora televízie Prima Mišauera, nie?
Najskôr na mňa, potom obehol auto a napadol Mišauera. Robil som z toho asi štvorminútovú reportáž, na začiatku ma totiž poslal „do riti s kamerou", lebo mi vraj jednu vylepí. Mišauer ho pri tom „cvakal", rozbehol sa teda aj za ním. Mečiar takto napadol novinárov viackrát, neuvedomuje si, že ak to niektorému spraví, ešte viac ho núti, aby vytrvalo šiel po veciach, ktoré sleduje.
Ako vtedy novinári vnímali promečiarovských kolegov, ktorí vo verejnoprávnej STV produkovali relácie typu Fašírka, provládne spravodajstvo, dokonca provládne komentáre?
Boli nám na smiech, vedeli sme o nich svoje. Ste odo mňa mladší o dva roky, takže si veľmi dobre pamätáte, akí boli.
Pokiaľ vás však vtedajšia koalícia (HZDS - SNS - ZRS, pozn. autora) vytáčala a nútila byť čo najtvrdšími k moci, ako ste riešili svoju objektivitu?
Pravdou je, že pri tom tempe a v tých podmienkach bolo dodržiavanie objektivity často na hranici a za ňou. Určite áno, to sa však týkalo všetkých novinárov na Slovensku. Tým, že koalícia odmietala s novinármi debatovať, že poriadne nefungovala polícia, súdy, len ťažko bolo dopátrať sa istých informácií a overiť si ich. Často sme museli vychádzať zo stanoviska jednej strany s tým, že sme síce požiadali o názor aj druhú, tá však takmer nikdy nebola zastihnuteľná. Boli sme teda nútení povedať, že nám odmietajú dať rozhovor, takto museli končiť mnohé reportáže. S tým sme však nemohli nič urobiť, Mečiar a jeho ľudia jednoducho odmietali komunikovať.
Ani za opozíciu by som nedal ruku do ohňa
Nie je to opäť o „malosti" nášho národa, ak sme toho istého Mečiara aj Slotu pustili späť do koalície?
Je to v nás. Aký pán, taký krám. Koho si zvolíme a necháme pri moci, ten je stelesnením toho, akí v skutočnosti sme. Žiaľ, aniza opozíciu by som nedal ruku do ohňa, tiež narobila kopu afér, tunelovania a korupcie, veď práve to ju položilo na kolená. A vďaka tomu politik, kto mal pred ôsmimi rokmi štyri percentá, ich má dnes 40.
V roku 1998 bola revolúcia aj v Markíze, keď vypukla kauza Gamatex. Ako ste to vnímali?
Väčšina z nás stála za Paľom Ruskom, mnohí sa však otočili aj na druhú stranu, ku Kočnerovcom.
Verili ste Pavlovi Ruskovi?
Áno, lebo Paľo nás nezradil, pracovali sme pre neho radi, bavilo nás to, a zrazu po „newsroome" chodil vyholený a po rusky hovoriaci Kočnerov človek, ktorý mal pištoľ za opaskom, pričom pozeral na to, aké komentáre píšeme. Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, ale väčšina z nás vtedy stála za Ruskom.
Aj keď sa neskôr ukázalo, že práve Rusko bol tým, kto nedodržiaval dohody, čo bolo príčinou celej kauzy?
Tie informácie prenikali dlhé mesiace, ale v televíznom prostredí je ich každý deň strašne veľa, ľudia neverili a nechápali. Ja sám som dodnes doslova zmätený z toho, čo sa dialo, nerozumiem, ako sa môže stať, že ľudia sú niekoho nástrojom. Je to za nami, vnútorne verím, že som stál na správnej strane.
Ale cítite, že redaktori televízie boli zneužití?
Dodnes v tom nemám jasno, veľmi ťažko sa mi hovorí, ako to bolo. Rusko tam už nie je.
Kamarátenie sa s politikmi je absolútny nešvár novinárov
Majú novinári právo kamarátiť sa s politikmi, stretávať sa v súkromí, chodiť na kávu, pivo či spolu dovolenkovať?
Také niečo považujem za absolútny nešvár Slovenska, novinár by nemal chodiť dokonca ani na plesy jednotlivých strán. V takom prípade totiž, logicky, stráca odstup.
Pýtal som sa preto, lebo viacerí novinári Markízy, ale aj iných médií, to robili.
Slovensko je malé, a ani mnohí novinári nie sú takí, akí by mali byť. Mnoho z nás chodilo na takéto akcie, a potom som aj cítil z niektorých reportáží, že nie sú úplne kóšer.
Chodili ste na ne aj vy?
Nie. Len raz som bol s približne štyrmi kolegami na vínku SDKÚ, ale to som už nepracoval ako novinár. Zdržal som sa tam asi dvadsať minút.
Máte dnes v politike kamarátov?
Mám takých, ktorí mi tykajú, ja im však stále vykám, ani neviem, kde k tomu tykaniu prišli.
Zaujíma ma to v kontexte toho, že dnes ste šéfom publicistiky.
Nie, v tomto smere žiadne kontakty v politike nemám.
Na novinárov do roku 1998 si budú ľudia pamätať ešte dvadsať rokov
Markíza za Ruska do istej miery „vyrábala" lídra SDK Dzurindu, neskôr prezidenta Schustera, nakoniec aj jeho samotného. Ako na to dnes pozeráte?
Bola to neštandardná doba, a som rád, že je už za nami.
Znamená to, že sme sa už za tých desať rokov posunuli kvalitatívne dopredu, alebo má pravdu Fico, že novinári stále robia politiku?
Dnes prichádzajú „nezatienení" novinári, ktorí sú čistí, poctiví a svedomití, takí, akí majú byť. Chýbajú však osobnosti, aké sme tu mali v rokoch 1995 - 1998, ktoré si ľudia budú pamätať ešte minimálne dvadsať rokov. Sú to tí, ktorí vtedy pracovali v Markíze, v rádiu Twist alebo v denníku Sme. Bolo ich dokopy možno pätnásť, ale tvorili piliere, ktoré začali otáčať dejiny a žurnalistike u nás dali nový výraz, nový formát.
Nespočíva absencia osobností len v tom, že dnes nie sú také viditeľné? Súčasnosť totiž nie je ani zďaleka taká nedemokratická ako za mečiarizmu, logicky nemusia byť tak na očiach.
No neviem, podľa IVO sme opäť dostali zhoršenú známku z demokracie, takže táto spoločnosť úplne demokratická určite nie je. V našej brandži je to o tom, že veci nedoťahujeme do konca. Pozrite, koľko ministrov odišlo z tejto vlády, pričom my, novinári, sme ich nechali tak. Nepátrame po veci, nejdeme poriadne do hĺbky, nemáme ani na to, aby sme politikov dotiahli pred súdy, či aspoň k tomu, že ich parlament zbaví imunity. Kedysi mali novinári silnejší ťah na bránku, dnes sa však zase robí žurnalistická práca čistejšie, menej zaujato. Problém je, že nevieme dostať politikov do situácie, aby sa obvinenia na ich adresu buď potvrdili alebo vyvrátili. Česi sú v tomto oproti nám majstrami.
Povinné jazdy sú za nami, dejú sa všade na svete
Prečo zaostávame?
Pozrite sa na TA3. Novinári odchádzajú z médií kvôli frustrácii, v duchu si hovoria, že „tak ja tu budem robiť za nejaké peniaze, nervovať sa, a oni mi budú zakazovať isté materiály, pričom nakoniec nebudem môcť nič odvysielať, nech by som na mocipánov zistil čokoľvek?"
Narážate na Vincenta Štofaníka?
Áno. Viete, po tomto všetkom tu ostane málo skutočných osobností, lebo odídu mimo tejto brandže. Žurnalistika, ak sa robí poctivo, je totiž obrovská obeta, doslova život. Je to poslanie, nedá sa brať ako obyčajné zamestnanie.
Pavol Fejér, ktorý robil publicistiku v Markíze, mi v rozhovore spomínal, že v spravodajstve boli za Ruska takzvané „povinné jazdy". Robo Beňo ich v inom rozhovore poprel. Aká je pravda?
To obdobie bolo, a som rád, že skončilo. Treba však rozlišovať, čo je povinná jazda. Ak nakrútime divadelné predstavenie, ktorého sme mediálnym partnerom, je to iná vec.
Myslel som skôr „povinné" nakrúcanie nezmyselných šotov z akcií, na ktorých sa mihol Schuster v čase jeho kandidatúry na prezidenta, reportáže z akcií Ruskovej strany ANO a podobne.
To bolo, a už je to za nami.
Igor Adamec mi hovoril, že detská relácia Kakao bola od istej doby zašpinená tým, že Markíza predala reklamný priestor, vďaka čomu sa isté výrobky jednoducho museli objaviť na obrazovke, raz skryto, inokedy otvorene.
Neviem, čo sa tam dialo, takže sa k tomu nedokážem vyjadriť.
Dialo sa niečo podobné v spravodajstve alebo publicistike?
Podľa mňa sa to deje všade. Nebol by som však dvanásť rokov v televízii, keby som si bol vedomý toho, že som spravil nejaké svinstvo alebo účelovú reportáž. Je na cti redaktora, kam je ochotný zájsť. Povinné jazdy sa dejú všade na svete, lebo všade sú aj tlaky, či už zo strany politikov, reklamných partnerov alebo majiteľov médií. Otázkou je, kam až je schopný novinár zájsť.
Zatiaľ som nezabránil odvysielaniu ničoho, s čím prišli redaktori
Na Slovensku existujú obrovskí zadávatelia reklamy, trebárs mobilní operátori. Keby vaši investigatívci - povedzme v Paľbe - odhalili veľkú kauzu na ich strane, pričom jej zverejnenie by znamenalo stopnutie ich reklamy na Markíze, pustili by ste to do éteru?
Hm... To, čo hovoríte, sa na Slovensku určite deje. U nás totiž chýba zákon, ktorý by také niečo dokázal ošetriť, lebo vami menovaný prípad je jednoznačne slepá ulička. Je však jasné, že ak náš redaktor na veľkého reklamného zadávateľa niečo vytiahne a dokáže, trebárs kšefty s ministrom, našou povinnosťou je dať to von.
Čiže by ste to pustili?
Našťastie som nič takéto konkrétne nemusel riešiť. Pri každej reportáži je dôležité byť poctivý a každú informáciu si riadne overiť.
Vám osobne sa stalo, že ste v Paľbe alebo v Lampárni stopli reportáž nejakého redaktora?
Nie. Zatiaľ som nezabránil odvysielaniu ničoho podstatného, s čím prišli naši redaktori. Za ten čas, čo som šéfom, sa nestalo ani to, že by prišiel nejaký zákaz z vedenia. Iste, treba vždy dávať pozor na slová, lebo niečo sa nám môže javiť ako vážna vec a „hurá, ideme to odvysielať", ale na druhý deň sa môže ukázať, že všetko je inak. Vtedy by som asi navrhoval počkať na tlačovku, na ktorej budú všetky médiá, nech s takou vážnou kauzou ideme von spolu.
Snahou každého média je exkluzivita, teda to, že s vážnou kauzou príde ako prvé. Nechce sa mi veriť, že by ste ju „pustili" konkurencii.
Dávate mi ťažké otázky. (smiech) Realitou je, že všetko, čo som dostal na stôl, šlo do vysielania. Možno sme niektoré veci akurát prebrali trochu dôkladnejšie, aby sme sa nevystavovali prípadným žalobám. S čímkoľvek môžeme vyjsť až vtedy, keď máme stopercentnú istotu, že pravda je na našej strane, bolo by totiž zlé nechať sa položiť na lopatky prehratým súdom a k tomu ešte aj odchodom reklamného partnera. Všetko teda musí byť potvrdené aspoň z dvoch rôznych zdrojov, treba k tomu pristupovať opatrne.
Budem hľadať kľučky pre použitie skrytej kamery kvôli korupcii
Dá sa definovať, kedy si ako šéf trúfnete zasiahnuť do príspevku redaktora tak, aby to ešte nebola cenzúra?
Ak je tam balast, ak obsahuje nezmysly, neobjektívne veci, ak reportáž nie je vyvážená. Ak niekto na niekoho niečo tvrdí, ale nie je daný priestor protistrane, okamžite zasahujem. Von to môže ísť len pri maximálnej objektivite. Za rok, čo túto prácu robím, som však ani raz nepovedal, že „tá a tá téma sa nesmie vysielať".
Ako je to s používaním skrytej kamery?
Ťažko, lebo u nás platí zákon, ktorý nás v tomto smere - na rozdiel od Česka - dosť obmedzuje. Schválili ho politici, a tí sa vždy boja. Nahrávame s ňou však ďalej, ale dávame pozor na to, aby vo vysielaní neboli zverejnené identifikačné znaky osoby, ktorú sme nakrútili. Von ide len zvukový záznam a nejasný obraz, ale všetko máme uchované pre prípad dokazovania na polícii. Osobne sa však vždy budem snažiť nájsť kľučky, ako odhaľovať korupciu aj prostredníctvom skrytej kamery. Radím sa v tomto aj s naším právnym oddelením.
V Česku aktuálne beží diskusia o tom, ako redaktor televízie Nova Janek Kroupa ulovil riadneho politického kapra(s volavkou - poslancom Tlustým z ODS - pripravil falošné kompromitujúce fotografie vo vani so ženou - figurantkou. Cieľom Kroupu bolo zistiť, či o ne niekto prejaví záujem. Prejavil ho iný poslanec ODS - Jan Morava. Ten si k tomu chcel doobjednať aj fotografie dcéry poslankyne Zelených Zubovej, pozn. autora) Novinári v Česku aj u nás teraz diskutujú, či sa žurnalista má alebo nemá správať ako agent provokatér. Čo si o tom myslíte?
Môžeme sa hrať na etiku, že novinár také niečo nemá robiť, ale kým absentuje v politike, nevidím v tom žiadny problém. Politici etiku jednoducho nemajú, tak sa nesnažme hľadať ju u žurnalistu. Kroupa len chcel ukázať, ako to chodí v praxi, a podarilo sa mu to. Na žurnalistov vždy bude existovať dvojaký pohľad - polovica ľudí ich miluje, polovica nenávidí. Ale on odhalil niečo, o čom vedel, že sa skutočne deje, nešiel do toho predsa naslepo. Dejú sa svinstvá v politike? Dejú. Tak prečo by sme mali odsudzovať novinára, ktorý ich podložil dôkazmi? Jeho prácu teda nevnímam ako porušenie novinárskej etiky, ale ako dobre vykonanú robotu, ktorá si vyžadovala tvrdú, niekoľkomesačnú drinu.
TA3 už neverím, keď to nechcú robiť poriadne, nech vysielajú telenovely
Dobrí investigatívci idú často do rizika ohrozenia zdravia, niekedy aj života. Aj Paľba už riešila kauzy, ktoré zaváňali nebezpečenstvom, pri vŕtaní sa v mafiánskych prípadoch nie je nikdy nič isté. Sú za to adekvátne zaplatení, ak pripúšťame, že morálne docenení našou spoločnosťou určite nie sú?
Myslím si, že v rámci našej televízie sú zaplatení primerane tak, ako môžu byť. Veľmi ma však napríklad trápi to, čo sa deje v TA3 - redaktori tam spravia dobrú robotu a niekto im klepne po prstoch deň pred vysielaním, lebo tam existujú čierne a biele zoznamy. To je vážna demotivácia. Novinár totiž bude robiť aj za pätnásťtisíc, ak tú prácu miluje. Keď potom dosiahne nejaký úspech, môže požiadať o vyšší príjem. Novinárčina je poslanie, to nie je o tom, že prídete ráno o ôsmej a o pol piatej idete domov, aj my dvaja tu teraz sedíme v sobotu večer, a pracujeme. Ak vám však niekto začne sekať po prstoch, ak vidíte, že Mečiarove amnestie bránia doriešeniu kriminálneho činu, ak vidíte, ako konajú majitelia televízie, tak je to ten najväčší problém. Najlepším platom novinára je dobrá motivácia, tá rozhoduje najviac.
Otázkou je, či čierne a biele zoznamy sú len záležitosťou TA3, alebo aj iných médií.
V Markíze takéto veci nikdy neexistovali.
Nemusia existovať len na papieri alebo v excelovskej tabuľke, stačí ich mať v hlave.
Bolo by to absurdné. Ak majú existovať, tak nerobme žurnalistiku, lebo načo ju potom robíme? Keď TA3 nechce robiť riadnu investigatívu, nech vysiela telenovely. Keď sa však rozhodla robiť reláciu ako Čierny Peter, nech ju robí poriadne, nech je to transparentné. Po tom, čo sa u nich dialo, im už neverím. Veď to nie je len prípad Štofaníka, vezmite si prípady, ktoré sa tam stali mesiace predtým. Ja už TA3 neverím, pre mňa v tomto smere Čierny Peter nie je čistá relácia.
Vylučujete, že by boli obdobné zoznamy v Markíze?
O žiadnych vôbec neviem.
Priveľa Harabina v Markíze som si všimol aj ja
V poslednej dobe však Markíza akosi preferuje ministra Harabina - objavuje sa v Smotánke, v Lampárni, v Modrom z neba, teda tam, kde by jeho účasť divák vôbec nečakal, rovnako v spravodajstve. Nie jeho prezentácia v pozitívnom duchu priveľa?
Pôjdem proti sebe - stále je to minister spravodlivosti, stále nebol z ničoho obvinený, a háji jeden z najuctievanejších postov vo vláde.
V poriadku, ale prečo najmä on? Aj iní sú ministri a na uctievaných postoch.
Neviem, nikdy som po tom nepátral. To, čo hovoríte, som si však všimol aj ja.
Problém je, že ho vykresľujete v pozitívnom svetle - opakovane ho ukazujete, ako tancuje na večierkoch, ako púšťa Vila Rozborila do väznice, aby splnil želanie väzňa, potom je v Lampárni, následne ikskrát po sebe v spravodajstve... Jednoducho čudné.
Môžem odpovedať iba za Lampáreň - keby to bol minister, ktorého si ľudsky vážim, poviem svojmu redaktorovi, že „super, gratulujem ti, že k nejakej regionálnej téme máme aj stanovisko ministra". Treba však zdôrazniť aj to „b"- mám podľa vás povedať reportérovi, že žiadny Harabin nebude, aby som sa mu mstil? Ako šéfredaktor to nemôžem urobiť. Je to stále minister, z ničoho nie je obvinený, jeho súdom nech je v tomto prípade parlament. A nech si skôr sám pán premiér uvedomí, akého človeka má vo vláde. To už však hovorím ako občan, nie ako novinár.
Neprišiel žiadny príkaz zhora, ktorý znie v duchu: „Robme z Harabina sympaťáka"?
Nie. Nevidím do pozadia iných relácií, pravdou je len to, že aj ja som si všimol, že Harabin bol v Markíze častejšie. V rámci Lampárne to však bolo v poriadku. Reportáž, v ktorej sa vyskytol, bola nahraná ešte pred jeho extempore v parlamente. Odpovedal nám na viacero tém, preto ho môžeme použiť vo viacerých reportážach.
V tomto kontexte je zaujímavé, že keď mala nedávno SDKÚ programovú konferenciu, na ktorej predstavila svoj komplexný program ako alternatívu voči Ficovej vláde, vo večernom spravodajstve sa o tom neobjavila žiadna zmienka.
Hm, to bolo zaujímavé.
Teda o tom viete?
Nie, bol som vtedy v zahraničí. Tie televízne noviny som nevidel, ale je to zaujímavé.
Žitný bol pre nás citlivou témou, redaktori nevedeli, čo robiť
V spravodajstve sa bežne vyskytujú prípady autonehôd, pri ktorých redaktori strkajú mikrofóny pod nosy obetí alebo pozostalých, na TV JOJ je to ešte viditeľnejšie ako u vás. Pri vašom kolegovi Rasťovi Žitnom ste sa však zachovali inak. Netrúfli ste si na to? Lebo vyzerá to, akoby existoval dvojaký meter.
Slovo netrúfli nie je správne. Všetci sme boli v šoku, lebo nech sa o ňom dnes hovorí čokoľvek, bola to naša rodina, náš kamarát. Ako to mali redaktori spracovať, ako to dať von, ako to odprezentovať? Vychádzali sme z prvotných informácií, nevedeli sme, či je vinný, nevinný, aká je pravda.
Tieto informácie Markíza nemá ani pri iných autonehodách, a bežne o nich informuje.
Informovali sme aj o tejto autonehode.
Ale inak, ako o iných - šlo o krátku čítanú správu na konci správ, kým inokedy sa dáva emotívna nakrútená reportáž, umiestnená na začiatku.
Miera zlyhania televízie je v tomto naozaj vecou diskusie. Myslím si, že sa zachovala tak, ako v danom momente cítila. Aj my sme len ľudia, premýšľame srdcom, ťažko sa mi to hodnotí, nepracujem v spravodajstve. Urobilo sa to tak, ako sa v daný okamih dalo. Na väčšiu diskusiu je skôr to, čo nasledovalo potom - tá neuveriteľná paľba bulváru, ktorá Rasťa úplne zmietla zo stola. Samozrejme, urobil vážnu chybu, bude sa mu vracať každú noc až do smrti, nijako ho neľutujem, pokiaľ sa dokáže, že naozaj jazdil ako blázon. Pyká, pričom rodine to dieťatko nikto nevráti. Nerobme však z Rasťa najväčšieho zločinca. Pre nás to bola tak neuveriteľne citlivá téma, že redaktori jednoducho nevedeli, čo robiť. Ďalšie dni sme sa k téme vrátili, takže sme ju neobišli.
Televízie generujú aj celebrity, ktoré si daný pojem vôbec nezaslúžia, pretože ak sa niečím preslávili, tak možno len drahým oblečením, vymetaním večierkov a striedaním partnerov. Umelými elitami sa tak stávajú moderátorky, rosničky, ktoré by sa nimi za normálnych okolností nikdy nemohli stať. Je to v poriadku?
Do istej miery máte pravdu, STV si neplní to, čo je jej povinnosťou, a neprofiluje skutočné osobnosti v oblasti medicíny, kultúry a vedy. Komerčná televízia však potrebuje zarábať, a tak svojich ľudí, logicky, promuje aj na verejnosti. Že tí potom ovplyvňujú mladú generáciu, je často smutné, najmä ak čítam niektoré rozhovory s umelými celebritami. Tak je to, žiaľ, na celom svete. Paris Hilton je dedička veľkého impéria, neurobila dokopy nič, a napriek tomu je permanentne prezentovaná v médiách. Ľudia si však môžu vybrať aj médiá, v ktorých sú skutočné osobnosti. Je to o našej kultúre, o našom vzdelaní. Ak niekomu stačia len takéto celebrity...
Máme tu predsa aj alternatívu, napríklad časopisy .týždeň, Žurnál, denník Sme a tak ďalej. Kto však u nás vie o filme Slepé lásky, ktorý bude kandidovať na Oscara? A koľko by o ňom vedeli, keby nebolo kauzy okolo Báthoryčky? Koľkí vedia o Tomášovi Hulíkovi a jeho dokumentoch? Je to o našom chcení. Keby mal v našej televízii svoju talkšou lekár, a bola by sledovaná, všade na titulkách by svietil on. Ale tak to jednoducho nie je. A aký je dopyt, taká je aj ponuka.
Rozhovor bol autorizovaný, Henrich Krejča v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
