BRATISLAVA. Záujem ľudí predávať archeologické nálezy štátnym múzeám výrazne poklesol v dôsledku prijatia pamiatkového zákona z roku 2002. "Tým, že ponúknu nález, sa vlastne priznajú, že niečo majú," povedal pre TASR zástupca riaditeľa Slovenského národného múzea, Archeologického múzea v Bratislave Zdeněk Farkaš.
Zo zákona totiž nález, ktorý napríklad stavebník objaví pri hĺbení základov domu na svojom pozemku, nepatrí jemu, ale štátu. Vyplácanie nálezného komplikuje legislatívna situácia. Výšku odmeny stanovuje v zmysle príslušných právnych predpisov znalec, vyplatiť ho má Pamiatkový úrad SR. "Paradoxne na to doplácajú práve slušní ľudia, ktorí nález nahlásia," poznamenal Farkaš, podľa ktorého môže byť príkladom nález stredovekých mincí v Oščadnici.
Priekupníci z čierneho trhu totiž nemajú problém vyplatiť peniaze "na drevo" a vzácne pamiatky miznú bez toho, aby sa miesto nálezu odborným spôsobom zdokumentovalo. "Ten predmet v kontexte, v akom sa nájde, má veľkú vypovedaciu cenu. Keď je vytrhnutý z tohto kontextu, je to len pekný predmet," vysvetľuje Farkaš význam lokalizácie a dokumentovania náleziska.
Keďže tak priekupník, ako aj nálezca konajú ilegálne a oficiálne sa nikde nič nenahlási, je mimoriadne ťažké takúto trestnú činnosť vôbec zaregistrovať. "Archeologické nálezy sú zo zákona majetkom štátu, čiže oficiálne by sa v žiadnej súkromnej zbierke nachádzať nemali. Že sa tam nachádzajú, to už je druhá vec," poznamenáva Farkaš. Veľká časť nálezov, ktoré sa predajú na čiernom trhu, pritom nielenže neskončí v múzeách, ale ani v slovenských súkromných zbierkach - prepašujú ich do zahraničia.
Múzeá na Slovensku pritom podľa Farkaša získavajú nákupom len veľmi malú časť zbierok, väčšina pochádza z vlastného výskumu, len v malej miere aj z darov alebo prevodov od iných inštitúcií. "Do roku 1989 sa ponuka a dopyt v podstate vyrovnávali. Ponuka bola veľmi malá a bolo aj veľmi málo peňazí," vysvetľuje Farkaš veľmi malý podiel nakúpených exponátov. Po roku 1989 ponuka nálezov dočasne stúpla, ale múzeá neboli schopné zohnať dostatok financií na ich vykúpenie. "V súčasnosti sa zdá, že by nejaké peniaze možno aj boli, ale ponuka na základe zákona z roku 2002 o ochrane pamiatok, v ktorom je zahrnuté aj archeologické kultúrne dedičstvo, výrazne poklesla," uzavrel.
Múzeá podľa neho z času na čas kúpia pamiatku od oficiálnych starožitníctiev, prípadne od ľudí, ktorí vyhlásia, že ich získali dedičstvom alebo darom. V takom prípade sú totiž budúce exponáty ich vlastníctvom a môžu ich legálne predať. Aj v tomto prípade je komplikované dopátrať sa k pôvodnému miestu nálezu. "Napríklad, starožitník sa snaží pri kúpe získať informácie o mieste nálezu, treba ich však brať so značnou rezervou," vysvetľuje Farkaš, podľa ktorého bežne bývajú nepresné, iba čiastočne pravdivé alebo nepravdivé.
Istota pri lokalizácii je najmä pri nálezoch, ktoré sa v posledných tridsiatich rokoch odborne zdokumentovali. "Archeologický výskum môže zo zákona vykonávať len osoba na to splnomocnená a oprávnená. Musí to byť inštitúcia, v žiadnom prípade nie jednotlivec. Môže to byť štátna, ale v súčasnosti už aj neštátna organizácia, ale musí v nej byť zamestnaný človek s tzv. osobitným odborným oprávnením od komisie z ministerstva kultúry, musí mať minimálne tri roky praxe v teréne," vysvetľuje zástupca riaditeľa Archeologického múzea.
Farkaš pritom odhaduje, že v súčasnosti sa na Slovensku možno až 10.000 ľudí zaoberá príležitostne hľadaním kovových artefaktov pomocou detektorov kovu. Tých, ktorí sa tým živia", je len zopár. "Ak niekto niečo hľadá, tak veľmi málokedy preto, aby to odovzdal múzeu," odpovedá na otázku, čo sa deje s takto získanými nálezmi. Časť "detektorákov" si nálezy ponecháva vo svojich zbierkach, prípadne si ich s niekým vymieňa a ďalšia časť hľadá vyslovene kvôli predaju. "To sú tí poslední, ktorí sú s archeológmi, alebo múzeami a štátnymi inštitúciami ochotní vojsť vôbec do nejakého kontaktu," uzatvára Farkaš.
Agentúra TASR v pôvodnej verzii správy chybne uviedla, že výšku nálezného vypláca samospráva. To robí Pamiatkový úrad SR na základe posudku znalca a nie Pamiatkového úradu. Tiež nie je pravda, že držiteľ osobitnej odbornej spôsobilosti musí mať päťročnú prax a nemusí mať vzdelanie archeológa.
Za chybu sa ospravedlňujeme.
