Je na ňom vidno, že predtým, ako niečo vysloví, riadne si to premyslí, a tiež to, že radšej sa vyjadruje hudbou, ako slovami.
Vraví, že záchvatom frajeriny sa v detstve vyhol, pretože rodičia ho ustrážili. Priznáva, že muzikantský život mu komplikuje partnerské vzťahy, že politika ho príliš nezaujíma, dodáva však, že Ficova vláda má víziu, a každá vláda urobila niečo dobré aj zlé. Superstar považuje za obrovský biznis, ale s dovetkom, že súťažiaci doň šli dobrovoľne.
Slováci musia v niečom dospieť, ale v mnohých veciach sme na tom oveľa lepšie, ako iné štáty, tvrdí v rozhovore pre SME.sk klavírny virtuóz Richard Rikkon.
Ak niekto začne hrať v štyroch rokoch na klavíri, v piatich získa cenu v národnej súťaži, v šiestich Bartókovu cenu v Maďarsku a v ôsmich ide na konzervatórium, aby v jedenástich vystupoval na Lisztovej akadémii v Budapešti, zaváňa to genialitou. Akú rolu v tom zohralo rodinné prostredie?
Veľkú, pretože pochádzam z hudobníckej rodiny. Okolo mňa sa neustále hralo, spievalo, hudbe sa venovali nielen moji rodičia, ale aj predchádzajúce generácie. Starý otec učil na konzervatóriu, prastarý otec taktiež, jednoducho to mám vo svojich génoch. S klavírom som síce začal už v štyroch rokoch, ale nie je na tom nič čudné, pretože hudba pre mňa bola vždy úplne všetkým. Iní sa hrali s hračkami, ja trochu tiež, ale podstatne viac času som trávil cvičením.
Práve to po čase väčšinu deti odradí. Kým iní behajú po vonku, oni musia sedieť doma alebo v škole, a cvičiť.
Mne sa to nestalo. Prispela k tomu aj skvelá učiteľka a jej metódy - šla na to veľmi nenútene, cvičenie som vnímal skôr ako bežnú hru. Nevysvetľovala mi veci klasickým spôsobom, že toto je nota „c" a toto „d", používala príklady - jabĺčko je celá nota, keď ho rozkrojíme, vznikne polovičná, na každej klávese som mal napísané, o aký tón ide a tak ďalej. V piatich som bol na svojej prvej súťaži, v šiestich na prvej medzinárodnej. Nehovorím to kvôli tomu, aby som sa chválil, ale preto, aby ste ma pochopili - na nich som počul skvelých klaviristov - rovesníkov, a práve to mi dodalo energiu, akúsi iskru, že sa oplatí cvičiť. Priorita teda bola jasná, hoci aj mne sa občas chcelo hrať radšej futbal s ostatnými.
Rodičia sa často snažia cez svoje deti prezentovať to, čo sami nedokázali. Niekedy im tým škodia, vidno to na netalentovaných, ale bohatých deťoch, ktoré sú nútené chodiť na tenis, krasokorčuľovanie a podobne. Výsledkom je silný odpor, ktorý v puberte vyvrcholí tým, že so všetkým praštia. Čo by spravili vaši, keby ste ten klavír po čase zavrhli?
Myslím si, že by to akceptovali, lebo sú veľmi dobrí. U mňa to však nehrozilo, a poviem aj prečo - ak raz pocítite kúzlo pódia, už ho nikdy neopustíte.
Na pódiu ste nahý
Je to o pocite, že počas vystúpenia ovládate masy?
Jednak to, jednak fakt, že za všetko zodpovedáte vy sám. Na pódiu sa nemôžete na nikoho vyhovoriť, ste tam úplne nahý, a publikum vás buď príjme, alebo odmietne. Ak ste spravili všetko preto, aby vás prijalo, máte čisté svedomie. Ak nie, prichádzajú výčitky svedomia, ktoré bolia. Treba si uvedomiť jedno - pódium vás formuje nielen ako umelca, ale aj ako človeka.
V čom?
Po umeleckej stránke vás zdokonaľuje v hre, veľmi trefne ukazuje nedostatky aj pozitíva, ako človeka vás zase ovplyvňuje v tom, aby ste boli inteligentnejší, ušľachtilejší, rozumnejší, vnímavejší a zodpovednejší. Ak to tak nie je, znamená to, že hudobník ešte nie je úplne zrelý a vyvinutý.
To znie, ako keby ste si odmalička uvedomovali, že sa chcete živiť hudbou. Vážne vám to bolo jasné v takom mladom veku?
Môžem zodpovedne povedať, že áno. Niet sa čomu čudovať, veď klavír a hudba boli pre mňa všetkým.
Nestačí byť dobrým umelcom, ale aj človekom
Keď má dieťa úspech, a píšu o ňom noviny ako o výnimočnom talente, môže mu to stúpnuť do hlavy a stať sa arogantným, vzdorovitým a namysleným frackom.
Áno, stáva sa to. Niektoré deti, ktoré rodičia a učitelia neustrážia, zlyhajú. Nestačí byť totiž dobrým umelcom, treba byť najmä človekom. Dieťa nedokáže rozoznávať isté veci, a keď pochopí, že je v niečom veľmi dobré, priam výnimočné, často začne ponižovať ostatných. Iné deti vníma ako menejcenné, to je však veľmi nesprávne, a znamená to, že rodičia síce v ranom veku rozpoznali talent, ale nezvládli neskoršiu fázu. Výnimočné dieťa musí ostať pokorným a ľudským, inak bude mať problém aj v hudbe. Myslíte si, že cez hudbu necítiť, kto je aký človek? Hudba je totiž veľmi čistá vec, ukazuje autora a interpreta v celej nahote. Aj ja som sa už stretol so skvelými hudobníkmi, ktorí boli navonok mimoriadne namyslení, treba však dodať, že pre niektorých to bola len istá maska. Poviem konkrétny príklad - hrával som s vynikajúcim huslistom, ktorý bol jednak namyslený, jednak arogantný, jednak si rád vypil. Jedného dňa mi povedal, že je to jeho obrana, pretože vnútorne sa cíti byť slabým človekom.
Vy ste sa záchvatom frajeriny vyhli?
V tomto ma rodičia ustrážili. Od útleho veku som síce chodil na konzervatórium, počas základnej školy dokonca mával konzultácie na vysokej, to však neznamenalo, že mi bude odpustené, ak sa nenaučím matematiku. V takých prípadoch som jednoducho dostal päťku a akýkoľvek pocit výnimočnosti zmizol. Dieťa potrebuje momenty, ktoré ho zobudia, rodičia ma vedeli aj vyhrešiť, takže som ostal relatívne normálny. Som rád, že na to dbali, lebo to viem využiť aj dnes - keď odohrám úspešný koncert, žijem tým možno ešte jeden až dva dni, ale potom na to zabudnem a opäť sa vrhnem do práce, akoby som bol na začiatku. Zaspať na vavrínoch je pre umelca potopa. Nemôže žiť z toho, že kedysi vyhral nejakú súťaž, to by bol nezmysel.
Video: Bláznivé prsty Richarda Rikkona:
Boli ste poslucháčom VŠMU u profesora Dianovského, aj parížskej Conservatoire Superiore u medzinárodne uznávaného interpreta Eugena Indjica, ktorý bol žiakom Artura Rubinsteina. Na takýchto školách sa údajne žije bohémskym životom. Platí to?
Samozrejme. Mohol by som vám rozprávať také veci, no... o dievčatách, že ježišmária. (smiech) Vnímal som to však trochu inak, pretože prvýkrát som sa na konzervatórium dostal v ôsmich rokoch a stretával sa s oveľa staršími, dvadsaťročnými muzikantmi. Vtedy ma dievčatá vnímali len ako malého chlapčeka, skákali okolo mňa, starali sa... Na základnej škole to fungovalo tak, že ruky za chrbát, žiadna voľnosť, ale zrazu som bol na strednej, kde panovala úplná sloboda. Začal som si uvedomovať, že môžem robiť, čo mi len napadne, ale tiež to, že to nemusí byť len pozitívom. Mnohí začínajúci umelci vtedy zo svojej dráhy zídu, pretože to neustoja kvôli strate pevnej ruky nad hlavou. V danej chvíli musíte mať na pamäti, čo chcete dosiahnuť, aký je váš cieľ, inak skončíte. Voľnosť, dievčatá a sloboda sú silnými lákadlami, ktoré vás veľmi účinne dokážu odtiahnuť od čohokoľvek, čomu sa chcete venovať.
Nespomenuli ste alkohol a drogy.
Tie to dokážu tiež, našťastie som s nimi nikdy nemal problémy, dokonca ani nefajčím, hoci som to, samozrejme, vyskúšal. Často som totiž počul o skvelých klaviristoch, ktorí neskončili šťastne práve kvôli drogám alebo fľaši. Pre mňa to bolo výstrahou.
Keď trávite všetok čas za klavírom, s dievčatami je problém
Na strane druhej mnohí umelci zložili výborné veci práve v čase závislosti, a nemyslím tým len Richarda Müllera u nás, ale aj mnohých v zahraničí.
Iste, sú aj takí. Osobne vyznávam názor, nech si každý robí, čo chce. S Richardom sme sa stretli na jednom benefičnom koncerte, jeho umelecké názory sa mi páčia. Zvykne sa hovoriť, že nerob inému to, čo nechceš, aby robili tebe. Držím sa toho, preto sa nestarám do druhých, ani by mi nenapadlo zakazovať niekomu to, čo robí, alebo to, čím sa inšpiruje. Sú však ľudia, ktorí sú mimoriadne talentovaní, a takéto veci by im mohli škodiť. Vtedy ich treba trochu usmerniť.
Čo dievčatá?
No... tak, dievčatá sú pekným príkladom. V živote umelca sú inšpirujúcim prvkom. (smiech)
Veľmi diplomatické.
Nemôžem povedať, že som mal v živote veľa báb, lebo primárna bola hudba. Keď trávite všetok čas za klavírom, je to problém.
Kariéra muzikanta teda robí problémy v súkromných vzťahoch?
Samozrejme. O tom by som vedel rozprávať hodiny. Keď ste známy človek, ženské srdce síce môžete získať ľahšie, je tam však jedno veľké „ale". Pod ním myslím to, že ak si neustrážite isté veci, partnerke môže vaša kariéra začať prekážať. Stále ste preč, poskytujete rozhovory, noviny o vás píšu aj nepravdivé veci, súkromie sa jednoducho stráca. Kto si to neustráži, má problém.
Doplácali na to aj vaše vzťahy?
Hm... človek sa učí. Touto vetou je vysvetlené všetko. (smiech)
Ficova vláda má víziu
Chodíte voliť?
No, raz som bol. (smiech) Počas volieb som bol zväčša v zahraničí, takže som nemal možnosť. Nepatrí sa však hovoriť, koho konkrétne som volil, nebolo by to férové.
Zaujímate sa o politiku?
Ani veľmi nie, prenechávam ju tým, ktorí sa v nej vyznajú lepšie. Mám určité názory na to, čo tu zažívame, ale to je snáď normálne.
Existuje suma, ktorá by vás zlomila, aby ste hrali na mítingoch politických strán, ako to robia mnohí iní umelci?
Pre každého umelca existuje hranica, ktorá by ho zlomila, nech si hovorí kto chce, čo chce. Chcel by som vidieť, komu by sa nezablýskali oči pri naozaj enormne vysokej gáži. Človek však musí myslieť trochu popredu, aby to neskôr neľutoval.
Ako Paľo Habera, ktorý kedysi hrával pre Rezeša a HZDS?
Práve na neho som nemyslel. (smiech) Deje sa to v USA aj u nás, nie je to nič výnimočné.
Sú umelci, ktorí hrajú pre politikov z presvedčenia, a nikto si ich pre svoje mítingy nekúpi - napríklad Lucie Bílá takto podporovala Václava Klausa. Keď jej HZDS chcelo zaplatiť viac ako päť miliónov, odmietla so slovami, že isté veci sa za peniaze nerobia.
Je to možné. Beriem to tak, že politika je síce dobrá vec, ale ja sa o ňu nezaujímam, ani ju nikdy nikde nerozoberám. Hranie na mítingoch ma neláka. Som rád, keď sú veci v politike tak, ako majú byť.
To je ako?
Keď to má hodnotu a perspektívu do budúcnosti.
Nerozumiem.
Keď cítim, že ľudia sa budú mať lepšie. Politik musí mať víziu. Keď sa mu ju podarí splniť, je to dobrý politik.
Má Ficova vláda víziu?
Určite má. Často koncertujem v zahraničí a vidím, ako to je. V niektorých veciach síce ešte musia Slováci dospieť, ale v iných sme na tom oveľa lepšie, ako napríklad susedné štáty. Pozrite si našu pripravenosť na euro v porovnaní s Maďarskom.
Niekedy je aj jeden kamarát veľa
Osem rokov sme tu mali viac či menej pravicovú vládu, dnes sú pri moci socialisti. Skúste ich porovnať.
Keď som bol malý chlapec, vyhral som Bartókovu súťaž v Maďarsku. Na ňu som sa dostal tak, že som musel najskôr zahrať na Ministerstve kultúry a dokázať tým, že som vôbec spôsobilý. Dnešná mládež má v porovnaní s týmto neskutočne veľké možnosti, každý môže ísť študovať či pracovať do Ameriky, kamkoľvek, stačí ovládať jazyk. Tým chcem povedať to, že súčasný režim, ktorý prišiel po revolúcii, sa mi proste páči. Ostatné veci nechcem hodnotiť, závisia na našich politikoch a na tom, čo im dovolíme.
Vyhli ste sa odpovedi.
Poviem to inak, ako čakáte, a nech so mnou pre mňa za mňa nesúhlasia ani čitatelia - kedysi sme na Slovensku nemali toľko bezdomovcov ako dnes. Niektorí si za to síce môžu sami, ale nie všetci. Chcem tým povedať, že každá vláda urobila niečo dobré, a v niečom úplne zlyhala. To platí pre obe vlády, na ktoré ste sa pýtali. Priznám sa, že sa mi na to ťažko odpovedá.
Ste veriaci. Viedli vás k tomu odmalička, alebo ste sa k tomu dopracovali časom?
Vieru podľa mňa musíte mať v sebe. Môžu vás ju učiť, plieskať po hlave, aby ste sa modlili, ale buď to máte, alebo nie. Rodičia ma k tomu viedli veľmi prirodzene. Kedysi som hrával na lodiach, a vďaka tomu som videl mnohé africké štáty. V nich žijú ľudia, ktorí nemajú čo jesť a piť. Keď na nich hľadíte, je jedno, či ste miliardár alebo nie, jednoducho začnete viac premýšľať o živote. Keď som sám, pomodlím sa, a myslím si, že mi to pomáha. Určite je nad nami niečo, čo vládne celému vesmíru, veľmi tomu verím. Ľudia sa k Bohu utiekajú najmä vtedy, keď majú problémy, ako k akejsi fáze prvej pomoci. Podľa mňa je potrebné, aby sa vedeli poďakovať Bohu aj vtedy, keď im je dobre. Ja sa o to snažím. Veľmi rád napríklad navštevujem kostoly a meditujem v nich, pretože majú svoju históriu, sú obrovské, fascinujúce, vyžaruje z nich energia. Dobre sa v nich čistí duša a svedomie.
Po súťaži Slovensko hľadá Superstar ste sa stali známym v očiach bežnej verejnosti. Popularita prináša aj kamarátov, ktorí by sa nimi nikdy nestali, keby nebolo výhodné sa s vami ukazovať. Dajú sa rozpoznať?
Dajú, hoci niekedy trochu ťažko. Preto sa v takýchto a podobných momentoch najlepšie cítim v cudzine. Tam vás nikto nepozná, pokojne si môžete kdekoľvek sadnúť a nikoho nepodozrievať, že je s vami z vypočítavosti. Popularitu beriem, vnímam ju normálne a triezvo, nesnažím sa byť namyslený či robiť formu, vyrovnať sa s tým musia skôr tí okolo mňa. Každý človek vyžaruje istú charizmu, energiu. Tým, že vďaka svojej profesii prichádzam do kontaktu s obrovským množstvom ľudí, niekedy mi na rozpoznanie zámeru človeka stačí veľmi málo, občas dokonca len intuícia. Jednoducho sa vycvičíte a rozoznáte, kto je na akej úrovni a čo od vás chce, či s akým zámerom sa drží blízko vás. To je celé, žiadne umenie. Uvedomíte si, že máte veľa kamarátov. Potom ich poctivo, ale naozaj poctivo vyselektujete. Zistíte, že skutočným kamarátom je možno jedna osoba. Niekedy je pritom aj jeden kamarát veľa.
Šoubiznis je jaskyňa plná zvierat
Keď už sme pri tej súťaži, ako ju hodnotíte? Nie ako bezcitný biznis, v ktorom chce pár podnikateľov vytĺcť zisk na takmer ešte deťoch? Lebo žeby tá súťaž produkovala talenty, sa nedá povedať. Okrem Cmorika a snáď Prednej sa z desiatok súťažiacich nikto neuchytil.
Keď som videl americkú Superstar, v ktorej jedenásťročné dievčatko zaspievalo na úrovni Whitney Houston, povedal som si, že pre takéto talenty sa to proste oplatí robiť. Ide totiž o Boží dar, ktorým by sa nemalo mrhať, ale dať mu šancu.
Pozrite sa, ako autori a manažéri zlými a nevhodnými pesničkami „zabili" inak výborne spievajúcu Schindlerovú. Dobrá interpretácia je teda jedna vec, pre úspech však treba aj dobrých autorov.
Áno, ale ak niekto spieva na vynikajúcej úrovni, treba mu dať šancu. Vtedy je jedno, či vám zaspieva uspávanku alebo niečo iné, prijmete to, lebo je to senzačné. Určitým spôsobom je pravdou, že Superstar je obrovský biznis, ale každý zo začínajúcich spevákov do toho šiel dobrovoľne, lebo sa chcel presadiť. Keď som začínal ja, nebola šanca, aby som prerazil zo dňa na deň, dnes tá možnosť je, tak prečo ju nevyužiť? Tí mladí ľudia nevedeli, do čoho sa púšťajú, a zrazu prišlo veľké ožiarenie slávou, obrazovkami, peniazmi, popularitou. Iné je však spievať prevzaté pesničky, a iné postaviť sa na vlastné nohy. To už je aj o manažéroch a nejde o srandu, ale vážnu vec.
Nie je však zvrhlé vťahovať do šoubiznisu deti typu Berkyová? Ide o natoľko mladé dievčatá, že ich neúspech môže poznačiť na celý život, tobôž potom, čo na nich vytĺkli peniaze tí, ktorí ryžovali na vlne Superstar. Najskôr im naservírujú kompletný servis, a keď už niet na čom zarobiť, odkopnú ich. Dieťa to vníma inak, ako dvadsaťpäťročný súťažiaci.
Tým, že niekto vyhrá Superstar, štartujú okolo neho úplne iné veci, aké sa diali dovtedy. Človek naplno vstupuje do šoubiznisu, čo je jaskyňa plná zvierat, doslova levov. Je v nej nejaký vládca, ktorý chce zarobiť. Treba priznať, že nie každý manažér a producent chce týmto deťom pomôcť, na bližší pohľad to naozaj vyzerá úplne inak, ako sa prezentuje navonok. V tejto brandži sú totiž aj ľudia, ktorí na vás vyryžujú a potom odkopnú, sám som bol toho svedkom. Je to chyba, manažér by mal mať dlhodobú víziu, nebyť len chamtivcom, ktorý zarobí na vystúpeniach „superstaristov" v rámci firemných večierkov, kým sú žiadaní.
V zahraničí to funguje trochu inak. Veľa závisí od toho, aký urobíte marketing, reklamu, ako často budú dotyčného hrávať v médiách. Ak toto niekto podcení, zabudne sa aj na najlepších spevákov. To však nie je chyba organizátorov Superstar, ale tých, ktorí sa angažujú následne. Ja som so všetkými súťažiacimi vychádzal veľmi dobre, akceptovali, ak som im poradil, a cítili, že im nechcem ubližovať.
Jednotlivé série doteraz vyhrali Katka Koščová, Peter Cmorik a Vierka Berkyová. Boli to tí správni?
No... dá sa to tak povedať. (smiech)
Čo klavír, to iný zvuk, umelina to nenahradí
Čím je fascinujúci klavír?
Tým, že je to nástroj, ktorý možno v pohode nazvať orchestrom. Klavír je čosi dokonalé, dá sa na ňom zahrať v podstate každý ďalší nástroj, každá skladba.
Sú v tomto gitara alebo basa či husle menejcenné nástroje?
Dobrá otázka. Veľa záleží na tom, kto na nástroji hrá, ale isté veci urobíte len na klavíri. Má v sebe istú špecifickosť - môžete na ňom zahrať aj organové skladby, či skladby, určené pre iné nástroje. Takéto vymoženosti jednoducho iné nástroje postrádajú. Všetko však závisí od umelca, či dokáže z klavíra vytiahnuť to, čo treba.
Mnohí muzikanti, trebárs Vašo Patejdl, mi spomínali, ako za socializmu závideli Braňovi Hroncovi, ktorý už vtedy vlastnil Hammond organ, pretože stál neskutočné peniaze. Vy máte doma viac nástrojov, je však taký, ktorý by ste chceli mať, ale nemôžete?
No, musel by som odohrať strašne, ale strašne veľa koncertov, aby som si mohol dovoliť kúpiť napríklad značku Steinway. Tá je stradivárkami medzi klavírmi. K tomu by som musel mať aj veľký byt alebo dom, lebo do paneláku by som koncertný nástroj tohto typu nezmestil. Stojí strašne veľa peňazí, ale je to neuveriteľne dobrý klavír.
Lenka Filipová mi zase hovorila, že gitary časom starnú, po čase sa s nimi nedá vystupovať, a teda neplatí, že čím starší a „vyhranejší" nástroj, tým lepší, ako napríklad pri husliach. Ako je to s klavírmi?
Gitara a husle sú úplne iné nástroje. Mal som v rukách stradivárky, kamarát zase hral na originál husliach od Paganiniho, a jednoznačne platilo, že čím staršie husle, tým lepšie. Pri klavíroch je to rôzne, ale môžem povedať, že ak ide o veľmi starý nástroj, staré drevo dosť manipuluje s výsledným zvukom. V Hamburgu som si zahral na Steinway klavíroch, rovnako v New Yorku, keď som vystupoval v Carnegie Hall, hneď vedľa je totiž predajňa rovnakej značky. Úplne nové nástroje tam pritom zneli skvele. Pri klavíroch teda neplatí pravidlo, že čím staršie, tým lepšie.
Majú rôzne koncertné krídla rôzny zvuk?
Totálne. Čo klavír, to iný výsledok. Je to ako u ľudí, každý z nás je iný. Vo firme Steinway som mal vedľa seba možno dvadsať klavírov, vyskúšal som každý, a všetky vydávali iné zvuky. Nedávno som však bol v jedných hudobninách, zahral si na digitálnych pianách, a bol som príjemne prekvapený.
Môžu raz práve tie nahradiť klasický klavír dokonalým zvukom?
Určite nie, to sa nikdy nepodarí. Môžu mať skvelý zvuk, obsahovať iné zvuky od výmyslu sveta, ale nahradiť klavír? Nehrozí. To, čo vám dá dobrý klavír, keď otvoríte krídlo, zahráte a cítite ten dozvuk, digitálne piano nikdy nedokáže. Živý nástroj je živý nástroj, žiadna umelina.
"Slovenskosť" v sebe nedokážem vymazať
Niektorí hudobníci mi priznali, že trochu ľutujú, že sa nenarodili v inej krajine, či aspoň svojho času neemigrovali, pretože keby vonku dokázali to, čo tu, boli by niekde úplne inde. Čo si o tom myslíte?
Pozrite - ak ste sa raz narodili na Slovensku, môžete pokojne odísť aj na Mars či Jupiter, stále budete len Slovákom. Aj ja by som mohol fungovať vo Francúzsku alebo v Nemecku, mám to však v sebe, tú „slovenskosť" nedokážem vymazať. Keď som študoval vo Francúzsku, aj som premýšľal, že tam ostanem, ale nešlo to. Musel by som začínať úplne odznovu, a ktovie, ako by to dopadlo. Rozhodol som sa, že budem žiť tu, a do zahraničia budem cestovať s tým, že sa vždy vrátim.
Publikum v rôznych krajinách sa údajne prejavuje rôzne. Známy, ktorý vystupoval v rôznych krajinách, mi spomínal, že Slováci dokážu byť emotívni počas celého vystúpenia, Rakúšania skôr počkajú na koniec skladby, až potom zatlieskajú, Japoncom chvíľu trvá, kým sa prejavia, ale keď si ich získate, idú sa zblázniť. Platí to?
Je to možné, ale v globále platí, že ak ide o dobrého umelca, publikum vás ocení, a je jedno, či hráte na Slovensku, v Paríži, Amerike alebo na Mallorce. Vo Francúzsku som raz bol na koncerte vynikajúceho klaviristu, a ten dokázal zaplniť celú halu. Nemyslím fyzicky, hoci bola plná aj tak, ale v každom rohu bolo cítiť jeho hudbu, publikum ním bolo doslova nasýtené, akoby v tranze.
Vy ste mali koncerty, pri ktorých ste cítili, že ste zlyhali?
Zaujímavá otázka. Vždy sa snažím zahrať čo najlepšie, a vždy vnútorne cítim, či sa mi to podarilo na patričnej úrovni. Nie každý deň je však nedeľa. Čo môžem povedať, nikdy som koncert neodflákol zámerne, nech som bol akokoľvek indisponovaný. Publikum totiž nezaujímajú vaše problémy, oni si zaplatili ťažké peniaze za predstavenie, a tak im musíte odovzdať všetko. Nemôžete si dovoliť s nimi šachovať, nech by ste mali akékoľvek starosti, alebo by ste boli trebárs chorý. Ak cítim, že koncert nebude mať potrebnú úroveň, radšej ho odrieknem, ako by som mal zlyhať. A urobím tak, nech je za tým akýkoľvek honorár.
Aj v hip-hope občas počuť výbornú harmóniu
Mnohým sa klasická hudba nepáči, jednoducho ich nezaujala. Kým by mali začať, aby neboli odradení hneď na začiatku?
Mladým ľuďom nemôžete doporučiť hneď v úvode, aby začali počúvať Beethovenovu symfóniu, pretože ju okamžite vypnú. Treba ich teda nechať počúvať najmä to, čo sami chcú, a je jedno, či pôjde o hip-hop, rock, metal alebo džez. Neskôr sa to vykryštalizuje. Chvalabohu, že každý počúva niečo iné, a ak chcete niekoho navodiť k tomu, aby sa zaujímal o klasickú hudbu, odporúčam začať známymi skladbami, prípadne ich časťami, napríklad od Čajkovského klavírny koncert b-mol. Ideálny tiež je Turecký pochod, ktorý zaujme prakticky každého, až potom sa dá prejsť na vážnejšie a menej známe veci. Ja vážnu hubu propagujem trochu inak - na koncertoch predvádzam aj transkripcie a parafrázy veľmi známych melódií, ktoré ľudia poznajú z iných štýlov. Virtuóznu vec totiž možno vytvoriť prakticky z každej melódie.
Je dobrou cestou aj prienik operných spevákov do popovejších polôh, ako to občas robili Pavarotti, Domingo, Carreras, či pravidelnejšie Bocelli, prípadne vystúpenie zboru Opery SND či londýnskeho Royal Choral Society na Pohode? Konzervatívni znalci klasiky to považujú za prznenie žánrov, hoci je evidentné, že ľudí to zaujalo.
Osobne to vôbec neodsudzujem, pokiaľ na to niekto má, a dokáže to robiť na úrovni, prečo nie? Musí však pritom zachovávať istú štýlovosť. Nie som ten typ, ktorý by hodnotil štýly hudby ako horšie alebo lepšie, pre mňa sú relevantné všetky, rovnako beriem, ak sú prezentované aj na iných pódiách, než na aké na prvý pohľad patria. Ak je muzika urobená dobre, uznávam ju, a je mi jedno, či ide o rap, techno, dancefloor, čokoľvek. Sám počúvam mnoho žánrov, balkánsku, židovskú, dokonca aj rumunskú hudbu, hip-hop, Freddieho Mercuryho, Stevieho Wondera, Bobbyho McFerrina... Aj v hip-hope je občas počuť výbornú harmóniu, ktorá nie je tuctová, a cítiť za tým vážnych hudobníkov, ktorí vedia, čo robia.
Na svoj obraz ste prerobili mnohé populárne hity, zaspievali si s vami Ivan Tásler, Kuly, Maťo Ďurinda, či Richard Krejčo a ďalší. Nebola za tým najmä vidina istého zisku z takého CD?
Premýšľal som o nejakom novom projekte, a vydavateľstvo mi navrhlo niečo takéto. Ja som tú myšlienku doplnil, pretože prepracovanie hitov na balady, prípadne do podoby, šmrncnutej džezom, či prezentácia s veľkým orchestrom, bolo lákadlom. Nevedel som, čo od toho môžem očakávať, nakoniec to bolo úspešné. Bolo mi cťou spolupracovať s týmito spevákmi, sú fantastickí, vidno, že ich úspechy sú založené na talente a poctivej práci. Pre mňa to bol podobný pocit, aký asi zažíval slávny džezový klavirista Herbie Hancock, keď spolupracoval s Tinou Turner, Carlosom Santanom a ďalšími. Budúci rok by som rád urobil podobný projekt. Prerábať slávne skladby do iného štýlu je výzva.
Varovali ma pred Ďurindom, ale ani raz to medzi nami nezaškrípalo
Aké sú vzťahy v šoubiznise? Väčšina v tej brandži priznáva, že otrasné.
Tým, že často hrávam v zahraničí, ich vnímam s nadhľadom, ako niekto tretí. Áno, dejú sa rôzne veci, muzikanti si občas kradnú aj kšefty, ale ja s tým problém nemám. S každým, s kým som mal tú česť spolupracovať, mám vynikajúce vzťahy, s nikým nie som rozhádaný. A či majú problémy oni so mnou, to neviem. Hudba dokáže veľké veci, netreba nad ňou filozofovať, ani o nej rozprávať, ona hovorí sama za seba, spája nás. Keď som šiel prvýkrát robiť s Maťom Ďurindom, niektorí mi hovorili, aby som si dával pozor, lebo to nie je ľahké. Realita bola taká, že sme si okamžite sadli a ani raz to medzi nami nezaškrípalo. Každý sme nejaký, závisí len od nás, či niekoho prijmeme takého, aký je, alebo ho odmietneme kvôli predsudkom. Maťo je super muzikant a spevák, ktorý vie, čo chce, a ako to chce. Mojím cieľom je robiť dobrú hudbu, nič iné, takže som nemal problém s nikým od Michala Davida až po Ivana Táslera, rovnako ani s tými, s ktorými som spolupracoval v Superstar.
Čo aktuálne pripravujete?
Jeden veľký projekt, ktorý sa volá Tri oriešky pre Richarda Rikkona. Dlho som v sebe nosil ideu, že nejako pomôžem mladým hudobne talentovaným ľuďom, ktorí nemajú dosť možností presadiť sa. Napadlo mi, že urobím koncertnú šnúru, v rámci ktorej im dám možnosť vystúpiť. V zásade je jedno, či to bude inštrumentalista alebo vokalista. Navštívil som rôzne ľudové školy umenia, vypočul si mnohé deti, a tie, ktoré považujem za výnimočné talenty, budú mojimi hosťami a budú mať možnosť zahrať si spolu so mnou. Pre ne je to čosi nové, na čo sa veľmi tešia a pripravujú. Účinkovať na veľkom pódiu a učiť sa od profesionálov, či vnímať odozvy publika, sú neoceniteľné skúsenosti. Tieto koncerty prebehnú v novembri. Projekt je aktivitou Európskeho roka medzikultúrneho dialógu, a myslím si, že je veľmi zmysluplný.
Súťažte o CD Richarda Rikkona s jeho podpisom
Do nedele 26. októbra 2008 do 16.00 hod. zašlite na karol.sudor@smeonline.sk správnu odpoveď na otázku:
Koľkokrát bol Richard Rikkon voliť?
Nezabudnite, prosím, uviesť svoje celé meno, priezvisko, adresu a telefónne číslo. Výhercu CD Čarovný klavír zverejníme pod pondelkovým rozhovorom.
Rozhovor bol autorizovaný, Richard Rikkon v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
