Bratislava/Praha 26. októbra (ČTK) - Ústavný zákon o federatívnom usporiadaní Československej socialistickej republiky, ktorý bol prijatý 27. októbra pred štyridsiatimi rokmi, bol jedným z mála "výdobytkov", ktoré sa podarilo presadiť v obrodnom procese v roku 1968. Mal priniesť obom národom rovnoprávnosť a suverenitu. S ohľadom na politickú realitu, danú uplatňovaním totalitnej moci komunistickej strany, zostal však model československej federácie podľa niektorých historikov len na papieri.
Podľa historika Jiřího Kociana sa federalizácia československého štátu, presnejšie proces jej tvorby, stala v roku 1968 súčasťou neúspešného pokusu o spoločenskú reformu. Požiadavku na federatívne usporiadanie vyslovila Slovenská národná rada na jar 1968. Úpravu štátoprávnych vzťahov si predstavovala na zásadách rovnosti, rovnoprávnosti a národnej svojbytnosti. Tieto princípy prijal i Akčný program KSČ z apríla 1968 a program vlády. Tvorbu zákona o federácii a následne aj jeho faktické fungovanie však poznačila augustová invázia vojsk krajín Varšavskej zmluvy a jej dlhodobé politické dôsledky.
Ústavný zákon číslo 143/1968 o československej federácii prijalo Národné zhromaždenie 27. októbra 1968 a do platnosti vstúpil 1. januára nasledujúceho roku. Na základe tohto zákona sa Československá socialistická republika stala federatívnym štátom dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov, tvorená dvomi suverénnymi republikami: Českou a Slovenskou socialistickou republikou. Každá z oboch republík mala svoj zákonodarný orgán (národnú radu) a svoju vládu. Česká národná rada mala 200 poslancov, Slovenská národná rada 150 poslancov.
Najvyšším zákonodarným orgánom štátnej moci na úrovni federácie bolo Federálne zhromaždenie (FZ) - dvojkomorový parlament tvorený Snemovňou ľudu a Snemovňou národov (SN), ktorému bola zodpovedná federálna vláda i prezident. Ústavný zákon vymedzil kompetencie federácie i republík a ich orgánov.
Výkonným orgánom na úrovni federácie bola vláda ČSSR, skladajúca sa z predsedu, jeho zástupcov, ministrov a štátnych tajomníkov a rozhodujúca opäť vo vymedzenej kompetencii. Pokiaľ bol ministrom občan ČSR, mal byť štátnym tajomníkom občan SSR.
Špecifikom federácie ČSSR bol princíp zákazu majorizácie. Spočíval v tom, že pri hlasovaní o určitých zákonoch bol nutný súhlas väčšiny, prípadne ústavnej (trojpätinovej) väčšiny poslancov SN zvolených v ČSR a väčšiny poslancov zvolených v SSR.
Už v čase svojho prijatia mal však zákon svojich kritikov. Právnik Viktor Knapp, spravodajca návrhu ústavného zákona o federácii, sa už vtedy vyslovil k dvom nebezpečiam, ktoré môžu nastať: federácia môže buď tiahnuť ku konfederácii, a tým k rozpadu štátu, alebo sa môže zvrhnúť v unitárny štát "prezlečený do federálneho rúcha". Ako ďalší vývoj ukázal, jeho obavy boli v oboch smeroch celkom oprávnené.
Už v decembri 1970 schválilo FZ súbor zákonov, ktorým bol podstatne zmenený, skôr však deformovaný, obsah federácie. Zmeny, ktoré podstatne obmedzili právomoci republík v prospech centra, boli súčasťou celkových normalizačných tendencií spustených v apríli 1969. Okrem iného bolo zavedené jednotné hospodárstvo a jednotný štátny plán, pričom nanovo vymedzoval kompetencie medzi federáciou a republikami tak, že federácia bola fakticky republikám nadradená. Zmeny zdôvodnil vtedajší predseda FZ Dalibor Hanes okrem iného postavením ČSSR v socialistickom tábore a nutnosťou kooperácie v rámci RVHP, ktorá vyžaduje centrálne plánovanie.
V normalizovanej podobe potom federácia pretrvala až do pádu komunistického režimu. Po novembri 1989 boli v ústavnom zákone urobené niektoré zmeny (okrem iného zrušenie ustanovení o vedúcej úlohe KSČ či stanovenie postupu pri nahrádzaní poslancov, ktorí stratili dôveru voličov). Platnosť ústavného zákona o československej federácii sa skončila so zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 31. decembra 1992.
pd ima boa
