ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Judita Šomodiová: Do "držky" som dostala len raz

Príbalové letáky liekov sú napísané tak, že keď si ich niekto riadne prečíta, radšej by volil jed na potkany, tvrdí psychiatrička Judita Šomodiová.

Narodila sa v roku 1954 v Bratislave. Vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského, odbor všeobecné lekárstvo, má atestáciu z psychiatrie. Po štúdiu nastúpila do Výskumného ústavu lekárskej bioniky, pričom najskôr pracovala v Pezinku, neskôr v Štátn(Zdroj: Karol Sudor)

Na začiatku boli maily čitateľov, ktorí sa chceli dozvedieť viac o rôznych psychiatrických diagnózach, ale veľmi laickým jazykom. Psychiatria je však široká problematika, a v jednom rozhovore nie je možné ju postihnúť tak, aby sme sa venovali všetkému, čomu treba. Preto sme ju rozdelili na viac častí, pričom každý rozhovor bude s iným psychiatrom. Do všetkých sa môžu otázkami zapojiť aj čitatelia, zverejňovať ich budeme priebežne.

Dnes o depresiách, schizofrénii, Alzheimerovi a mániodepresívnej psychóze rozpráva psychiatrička Judita Šomodiová.

Čo je pravdivé na výroku, že všetci raz skončíme v Pezinku?

Ak nie priamo v Pezinku, tak minimálne na Prednej Hore, v Hronovciach, prípadne v inom rekreačnom zariadení tohto typu. (smiech)

Ako ste sa dostali k psychiatrii?

Jednoducho. Šla som na medicínu a v priebehu šiestich rokov štúdia som zistila, že pohľad na krv neznášam, pozerať ľuďom do rôznych otvorov akosi „nemusím", EKG sa v živote nenaučím prečítať, a tak bolo postupným vylučovaním rozhodnuté, pri akej atestácii skončím. Ľahké, však? (smiech)

Kedy má človek vyhľadať niekoho ako vy?

Keď má psychické problémy, ide však o veľmi široký záber. Každý by mal spozornieť prakticky pri všetkých neurózach a psychózach.

Ako to rozoznám?

Že niekto okolo vás sa náhle zmení oproti svojej dovtedajšej norme - v správaní, náladách, obsahu reči, teda v čomkoľvek, čo sa vám bude zdať neštandardné oproti prechádzajúcemu stavu. Takéto zmeny sú obvykle príznakom nejakej duševnej choroby.

Problém je, že ak chcem dotiahnuť niekoho k odborníkovi, obvykle narazím na jeho neochotu, pretože chorý seba vníma ako zdravého. Aké mám možnosti?

Malé, povedala by som, že priam obmedzené. Pomoc psychiatrov obvykle odmieta tak mládež, ako aj dospelí. Získať povolenie súdu zase nebýva práve jednoduché, pretože ten človek by v zásade musel niečo vyviesť, aby súd vôbec zasadol.

Okolie psychicky chorého nemá silné páky poslať niekoho na liečenie

Ak však niekto žije s človekom, ktorý má depresie alebo trpí inou psychickou chorobou, pričom sa nechce liečiť, asi by sa nemalo čakať, kým nechá pustený plyn, nie?

Psychicky chorý má právo urobiť v podstate čokoľvek, pretože mu v tom nemáte ako zabrániť. Jeho okolie pritom nemá nijaké silné páky, aby sa bránilo tak, že ho pošle liečiť sa. Každé liečenie je totiž podmienené dobrovoľnosťou, respektíve súdnym rozhodnutím, ktorého súčasťou bude aj nútená, takzvaná ochranná liečba.

To nie je bohvieaká perspektíva. Ak niekoho, kto ohrozuje okolie, posadím do auta a doveziem do Pezinka, robím to zbytočne?

K tomu, aby ho tam mohli zadržať, musí ohrozovať seba alebo okolie, vtedy ho príjmu ako takzvaný nedobrovoľný vstup, pričom sa posiela hlásenie na príslušný súd, ktorý rozhodne o tom, či je možné zadržiavať ho v nemocnici alebo nie. O prijatí rozhoduje prijímajúci lekár a jeho názor nemusí byť vždy totožný s názorom povedzme týranej manželky alkoholika. Ak ide naozaj o duševnú chorobu, zväčša nie je problém, pacienta príjmu proti jeho vôli, súd to odobrí a dotyčný sa lieči.

Horšia situácia nastáva, ak ide o závislosti, teda alkoholizmus a ine toxikománie. U tých totiž liečba vyžaduje aktívnu účasť, pacient sa teda musí chcieť liečiť. Ak nechce, nedá sa proti jeho vôli nič podniknúť. To isté platí u porúch osobnosti, ktoré sme kedysi nazývali psychopatiami. Keď teda poruchy správania prekročia istú hranicu, nastupuje polícia, súdna mašinéria, ale dovtedy je rodina prakticky bezmocná, lebo po dvoch až troch dňoch pominú dôvody na nedobrovoľnú hospitalizáciu a dotyčného musia prepustiť. Doma sa potom mstí za to, že ho rodina „dala odviezť" na psychiatriu, a celý problém sa zacykluje.

Ak mám teda podozrenie, že niekto môže ohroziť seba, prípadne iných, najlepšie je volať políciu?

Presne tak. Obvykle sa volajú naraz polícia aj rýchla zdravotnícka pomoc. Tí prví otvoria byt, druhí naložia pacienta a odvezú ho preč.

Príčinou je chémia, ktorá sa nejako pokazí v hlave

Čo je to psychóza?

Definícií je strašne veľa, ale v podstate ide o ochorenie, ktoré sa prejavuje tak, že človek stráca kontakt s realitou. Môže si namýšľať, halucinovať, mať bludné presvedčenia o čomkoľvek. Jeho konanie je potom podmienené tými chorobnými myšlienkami.

Napríklad?

Nejaký vnútorný hlas alebo Boh mu našepká, aby niekam šiel a urobil to a to, prípadne je presvedčený, že ho naháňajú ľudia na motorkách, že ho niekto prenasleduje v červenom aute, chce ho zabiť a podobne.

Čo je spúšťačom takých stavov?

Chémia, ktorá sa nejako pokazí v hlave, teda v mozgu. Nie je jednoznačne dokázané, či ide výhradne len o geneticky podmienené veci, respektíve sa niečo stane počas života, čo zohrá úlohu spúšťača. Existuje iks teórií a stále prichádzajú ďalšie, ktoré tie pôvodné poprú. Podľa mňa tam do istej miery funguje aj dedičný faktor, ale nemožno povedať, že len ten.

Nie je teda pravidlom, že ak sú rodičia psychotici, stane sa ním aj dieťa?

Nie. Nedá sa to, samozrejme, vylúčiť, ale že by to tak bolo vždy, sa nedá skonštatovať. Psychiater si pri pacientoch prechádza aj kompletnú rodinnú anamnézu, mne to v praxi vychádza tak, že pri psychotikovi - rodičovi je trochu väčšia pravdepodobnosť, že psychóza sa prejaví aj u jeho potomka. Drvivá väčšina mojich pacientov však medzi rodičmi či starými rodičmi nemá žiadneho duševne chorého, ergo nemali to od koho priamo zdediť.

V minulosti schizofrenici často ostávali bezdetní, lebo vo veku, keď sa bežne uzatvárajú manželstvá, už boli chorí. Možno aj preto sa celosvetovo ich výskyt v populácii drží dlhodobo na úrovni jedného percenta. Uvidíme, čo sa s týmto číslom stane v dnešnom svete, keď sú vďaka liekom schopní žiť plnohodnotný život.

Schizofrenik oprávnene cíti samotu a nepochopenie okolia

Platí, že psychózy sa prejavujú najmä u starších ľudí?

Ale kde, ani náhodou. Napríklad o schizofrénii sa hovorí, že ide o chorobu tretieho decénia. Jadrová schizofrénia sa totiž v posledných rokoch prejavuje aj u stredoškolských a vysokoškolských študentov, teda u ľudí do 25 rokov. Začína sa vo veku krátko pred a po dvadsiatom roku života.

Laici často žijú v tom, že schizofrénia je v podstate akési rozdvojenie osobnosti. Je to pravda?

Nie, taká definícia je veľmi zjednodušená. Nedávno som však čítala jednu výbornú - nejde o rázštep v rámci vnútra jednej osobnosti, ale rázštep medzi tým človekom a jeho okolím. Povedané laicky - ak trpím schizofréniou, tak medzi mňa a ľudí, s ktorými som si dovtedy rozumela, sa postaví priehľadná stena. Rozprávame sa, ale nedokážeme sa naladiť na jednu vlnovú dĺžku.

Čo cíti schizofrenik?

Najmä samotu, cíti sa nepochopený, akoby sám na celom svete. Pozor - treba dodať, že sa cíti nepochopený úplne oprávnene, pretože jeho pocity a myšlienkové pochody najbližšie okolie nemá ako a prečo pochopiť. Táto choroba sa môže vyvíjať roky, ale tiež prejaviť búrlivo v krátkom období systémom „rana z jasného neba". Večer si ľahnem zdravá a ráno som už chorá.

Keď sa schizofrenik lieči, nemáte šancu rozpoznať, že je chorý

Aká je potom prognóza?

Dobrá. Pacient sa počas dvoch či troch mesiacov prelieči a život fičí ďalej, v pohode sa zaradí do života ako predtým. Horšie je to s takzvaným „plíživým" vývojom, keď sa choroba ťahá dlhé roky. Väčšinou ide o prípady, ktoré sa začínajú na strednej či vysokej škole. Dieťa je náhle nejaké čudné, viac unavené, horšie sa učí, pričom sa vylúčia všetky iné možnosti, napríklad drogy. Zvonku to pôsobí tak, že nič zlé nerobí, len jednoducho upadá, prejavuje sa to najmä na psychickej výkonnosti. Príklad - ide o jednotkára, ktorý zrazu nosí štvorky. Ak sa teda začne dieťa, prípadne mladík čudne správať, treba bezodkladne zájsť k odborníkovi. Takéto prípady rodičia často podceňujú, pretože v podstate ten človek nič zlé nerobí. Ale ak to prebieha roky, nastane chronické štádium, a kým sa niekto spamätá, môže byť neskoro.

Čo to znamená?

Že dôjde k trvalému defektu osobnosti. Kedysi sa tomu hovorilo „dementia praecox", teda predčasná demencia. Človek v podstate pomaly úplne ohlúpol.

Mávajú takí ľudia aj nejaké „jasné" chvíle?

Ak sú neliečení, tak nie. Čím viac sa to zanedbáva, tým horšie.

Ak sa schizofrénia podchytí včas, je plne liečiteľná?

Tak sa to nedá povedať. Ale ak sa jej chytí odborník v správnom čase, človek môže fungovať na liekoch a žiť plnohodnotným životom. Ak ho stretnete, nemáte šancu rozpoznať, že je chorý. V pohode môže dokončiť vysokú školu, zamestnať sa a žiť ako všetci ostatní.

Mávajú schizofrenici samodeštrukčné sklony?

Stáva sa aj to, ale nie je to ich hlavný prejav, trpia skôr vnútorne.

Na čom je postavená liečba?

Na užívaní liekov a ich udržiavacích dávok, ktoré dávajú do poriadku chémiu v mozgu. Reagujú na chemické reakcie v hlave a upravujú ich tak, aby prebiehali správne. Všetky duševné choroby sú totiž výsledkom nejakej chemickej poruchy. Vychádza sa z toho, v ktorom systéme došlo k poruche, podľa toho je možné nastaviť cielenú liečbu. Moderné lieky síce sľubujú, že sa bude dať pohnúť aj s tými ťažkými a zanedbanými stavmi, ale trvá to strašne dlho a celý proces si vyžaduje mimoriadnu spoluprácu zo strany rodiny pacienta.

Prečo?

Lebo taký človek sa obvykle necíti byť chorý, a teda ani nevidí dôvod, prečo by sa mal kŕmiť liekmi. Jednoducho nespolupracuje a treba naňho dohliadať.

Tu je hanbou nielen návšteva psychiatra, ale aj všetko ostatné

Ubližujú tým ľuďom aj predsudky spoločnosti, ktorá ich označuje za bláznov, a aj preto mnohí vyhľadajú psychiatra neskôr, ako je zdravé?

Samozrejme, veď v tejto spoločnosti nie je hanbou len návšteva odborníka, ale aj všetko ostatné - byť hejslovákom, Maďarom, komunistom, kádehákom, čímkoľvek. V tomto sme ešte mimoriadne nezrelí. Napríklad za 8.jpgkomunistov vyslovenie slova „psychoanalýza" znamenalo doslova horor. Na atestácii som si vytiahla nejakú šibnutú otázku o psychoterapeutických školách, a keď som vyslovila to slovo, pod stolom ma prísediaci tak kopol do členka, že mi skoro zlomil nohu.

Oproti vtedajšej dobe v psychiatrii nastali v zásade len dve zmeny - táto téma sa postupne detabuizuje a farmaceutický priemysel urobil výrazný skok dopredu. V začiatkoch mojej praxe bol človek so „schízou" doslova odpísaný človek, chudák, pričom dnes mu vieme pomôcť. Dokonca musím premýšľať, čo konkrétne mu z tej palety liekov predpíšem, ktorý mu najviac pomôže a ulahodí.

Nevyberajú psychiatri lieky tak ako mnohí iní lekári, že prioritne predpisujú výrobky tej firmy, ktorá ich najštedrejšie odmeňuje? A nemyslím tým len kongresovú turistiku na náklady farmaceutických gigantov.

Najskôr treba povedať, že kongresová turistika existuje na celom svete. Lekár je pre každú farmaceutickú firmu tým, kto pre ňu sprostredkuje obchod. Ak by všetci lekári ignorovali lieky jedného výrobcu, ten to môže rovno zabaliť.

Veď na to sa pýtam. Či nie je príliš lákavé predpisovať tie lieky, za ktoré sú lekári lepšie odmeňovaní bez ohľadu na to, že pre pacienta by boli vhodnejšie nejaké od konkurencie.

V praxi sa to podľa mňa deje. Nátlak však na lekárov vyvíjajú všetky farmaceutické firmy, takže sa to v zásade vyrovnáva. Šla by som predsa proti sebe, ak by som predpisovala pacientom horšie lieky, než aké potrebujú, len z dôvodu osobných výhod.

Nestáva sa organizmus dlhodobým užívaním liekov voči nim odolným, čo má za následok zvyšovanie ich dávok?

Nie, taká endogénna depresia či psychóza sa môže riešiť liekmi dlhodobo. Niekedy je však problém nastaviť ten správny liek, občas sa preto experimentuje a skúša, čo najlepšie zaberie. A to, samozrejme, istý čas trvá.

Príbalové letáky sú písané tak, že niekto by radšej vzal jed na potkany

Čo vedľajšie účinky?

Iste, že nejaké sú, ale myslím si, že keby ste si mali vybrať medzi tými, ktoré sú napísané v príbalovom letáku, a jednou poriadnou depresiou, zvolíte si to prvé. To je ako nebe a dudy. Netreba zabúdať, že príbalové letáky sú napísané tak, že keď si ich niekto poriadne prečíta, radšej by si zvolil jed na potkany.

Alibizmus výrobcov?

Áno, radšej tam napíšu všetko možné, teda kompletné príznaky, ktoré sa vyskytli počas testovania na všetkých, ktorí ním prešli, a to bez ohľadu na fakt, či to malo alebo nemalo súvis so samotným liekom. To je však problém všetkých liekov, nielen tých na psychické ochorenia.

Ako je to s preplácaním liečby psychicky chorých pacientov poisťovňami?

Relatívne dobre, poisťovne preplácajú kompletnú hospitalizáciu, doplatky pacientov na jedno balenie povedzme päťtisícového lieku sú vo výške okolo sto korún. Ak to vyjadríme v percentách, vyzerá to, že štát je v tomto pomerne veľkorysý. Ak však pacient berie viac druhov liekov a tie stovky sa spočítajú, je to preňho záťaž, pre niekoho to môže znamenať polovicu dôchodku. Ono ani nie je možné, aby tým ľuďom nebola preplácaná liečba, pretože to by bol ich koniec. A kto by toto hlásal, dopriala by som mu jednu slušnú depresiu, aby si to uvedomil. Poznám totiž niekoľko čudných revíznych lekárov, ktorí „depku" nepovažujú za chorobu.

Depresia je tiež psychóza?

Nie, ale postupne môže nabrať až psychotickú kvalitu. Presné príčiny vzniku depresií rovnako ako u väčšiny iných psychických ochorení však nepoznáme.

Príčiny nepoznáme, lebo všetko sa odohráva v mozgu

Zaujímavé. Staroveká psychiatria pritom údajne vznikla už v piatom storočí pred naším letopočtom, keď sa psychotickým poruchám pripisoval nadprirodzený pôvod. Dodnes nepoznáme bazálne dôvody ich vzniku?

Nepoznáme, lebo tieto veci sa odohrávajú v mozgu. A ako by ste chceli robiť výskumy na živom mozgu? Vy by ste obetovali svoju hlavu, aby vám počas života robili rôzne punkcie a kadečo iné?

Otázkou je, či je to jediná cesta. Kým nepoznáme presné mechanizmy vzniku ochorení, len ťažko nájdeme totálne účinnú liečbu.

Iste. To je tak - dvaja súrodenci žijú v úplne rovnakých podmienkach v spoločnej domácnosti, absolvovali rovnakú výchovu, majú približne rovnaké zamestnanie a stravovacie návyky. Jeden z nich však nosí vo svojom žlčníku obrovskú hrsť kameňov, ten druhý nie. Prečo má prvý z nich zanesené cievy a druhý nie? Prečo je prvý alkoholik, a druhý sa tomu vyhol? Mám spolužiakov, s ktorými som kedysi popíjala, ako to je bežné u väčšiny študentov. Oni dnes majú za sebou niekoľko liečení, ja nepijem vôbec. Prečo je to tak? Lebo do toho vstupuje iks ďalších faktorov, z ktorých mnohé dodnes nepoznáme.

Tak ale pred duševnými ochoreniami nemôže existovať prevencia, nie?

No, nejaká je - zdravá životospráva, vyhýbanie sa stresu, nechľastanie, nefajčenie, dostatok spánku, pohybu, čerstvého vzduchu a podobné veci. Z hľadiska toho, či ochoriete alebo nie, to nemá prehnane veľký význam, ide skôr o klišé, ktoré sa spomína ako prevencia pred všetkými chorobami. Aj preto, lebo ak budete robiť presný opak, určite vám to neurobí dobre. Kauzálna súvislosť tam však určite nie je.

Serotonín vám "vytečie" ušami

Od depresie môžem očakávať, že príde z ničoho nič?

Presne tak. Večer si ľahnete šťastný ako blcha a ráno sa zobudíte v depresii, pričom netušíte žiadny dôvod. Jednoducho vám sérotonín „vytiekol" ušami. Problém je, že neviete prečo. Existuje však množstvo liekov, ktoré zabraňujú jeho spätnému vychytávaniu, označujú sa ako antidepresíva a sú pomerne účinné.

Dá sa depresia vyliečiť navždy?

Čo pre vás znamená vyliečenie?

To, že ňou nebudem trpieť.

Jasné, ale kedy - dnes, zajtra, o rok, o dva?

Nikdy.

A sme doma. Ide o to, že niektoré lieky, ktoré sa používajú, majú 20 aj 25 rokov, iné sú novšie. Žiadny psychiater vám nedokáže povedať, že pacient, ktorý bol preliečený a cíti sa dobre, nebude mať o päť alebo dvadsať rokov recidívu. Dôležité je, že vďaka tým liekom dokážeme ľudí v depresii vždy dostať do normálu.

Vždy? Poznám prípad, keď psychiatrička u pacienta skonštatovala, že si už nevie rady a jednoducho sa nedá urobiť nič viac.

Vždy sa dá, neverím, že nie. Iste, sú prípady, keď pacient nespolupracuje, celá rodina si myslí, že užíva lieky, ten ich však klame. Otvorene hovorím - myslím si, že vyliečiť sa dá úplne každá depresia, musí však spolupracovať aj rodina, lebo pacient sám od seba spolupracovať nebude. Ak však depresia prejde do psychotického alebo chronifikovaného stavu, môže byť s jej liečbou problém.

6.jpg

Ľudia s Alzheimerom sa postupne čudujú všetkému

Prejdime k Alzheimerovej chorobe.

Tá patrí k veľkému okruhu organických poškodení. Nie je liečiteľná, liekmi vieme iba spomaliť celý proces degeneratívneho poškodzovania buniek mozgu. To poškodzovanie je veľmi vážne a nezvratné, bunky jednoducho strácajú svoju funkčnosť.

Dôsledkom je, že človek sa prestáva orientovať v tomto svete?

Áno, stáva sa úplne dementným. Inteligentný človek napríklad stratí schopnosť používať príbor. Sedí pri stole, pozerá sa naň, ale nevie, čo s ním robiť. Dostáva sa to do polohy, ako keby ste chceli naučiť jesť príborom trebárs psa. Dáte mu do ruky diaľkový ovládač od televízora, ale on netuší, na čo mu je. Čo je horšie, degeneratívny proces sa môže začať aj pomerne skoro. Mám pacienta, ktorý ochorel už v štyridsiatke. Zväčša sa to síce týka ľudí po šesťdesiatke, ale nemusí to byť pravidlom. Ten môj pacient je veľmi milý, ale v dome už netrafí ani do kúpeľne, hoci tam žije od narodenia. Ráno sa zobudí a spýta sa ženy, kde vlastne je, napriek tomu, že leží vo vlastnej posteli. Opäť treba povedať, že pacient si obvykle vôbec neuvedomuje, že je chorý, len sa všetkému čuduje.

Postupom času to prechádza do štádia, keď sa už čuduje úplne všetkému?

Áno. Možno by sa však tým ľuďom dalo pomôcť trochu lepšie, teda viac spomaliť celý proces, keby tomu nebránili pravidlá hry, nastavené zdravotnými poisťovňami.

Konkrétne?

Poisťovne si stanovili, od akého momentu uhrádzajú liečbu ľudí s Alzheimerom.

Chcete povedať, že ju neuhrádzajú od prvého momentu identifikácie choroby?

Presne tak. Začínajú platiť až v čase, keď už je trochu neskoro. Vhodné by bolo uhrádzať liečbu úplne od prvých príznakov.

Ak mám teda doma niekoho s Alzheimerovou chorobou, ktorá je potvrdená odborníkom, prvé štádium liečby musím hradiť z vlastných zdrojov?

Najprv by ste si vo veľmi včasnom štádiu museli všimnúť, že sa s vaším príbuzným vôbec niečo deje, a zobrať ho k lekárovi. Hlavný problém však spočíva v tom, že pacienti väčšinou prichádzajú, respektíve sú privedení pomerne neskoro, lebo podchytenie ochorenia v takom včasnom štádiu je nepravdepodobné. A teraz k veci - áno, je možné, že pri podchytení ochorenia po prvých príznakoch sa pacient nezmestí do kritérií, stanovených na predpisovanie antialzheimerík.

Alzheimer sa dá naisto potvrdiť až po smrti

Dá sa teda vôbec na začiatku choroby povedať, že pacient má Alzheimera?

Úplne na sto percent nie, v tomto prípade ide o „histologickú diagnózu". Chcem tým povedať, že jednoznačne sa dá potvrdiť až po smrti človeka pri pitve. Do mozgu vám predtým nikto poriadne nevidí, dá sa vychádzať len z prejavov pacienta.

Patrí potom Alzheimer skôr do rúk psychiatra alebo neurológa?

Takým človekom by sa mali zaoberať obaja, ale pravdou je, že v skutočnosti sa ním nechce zaoberať nikto, možno nejakí gerontopsychiatri - fanatici.

To neznie optimisticky.

Myslím to obrazne, nikto takého pacienta nevyhodí, naopak. Myslela som tým to, že liečiť niekoho na Alzheimerovu chorobu je pre lekára veľmi bezútešná práca, lebo pri liečbe nevidí perspektívu, zlepšenie, nič. Maximum, ktoré môže odborník dosiahnuť, spočíva v tom, že sa situácia u pacienta nezhorší povedzme šesť mesiacov či celý rok, potom však choroba postúpi. To nie je ako pri depresii, že nasadíte lieky a pacient príde o dva týždne povedať, ako sa má fasa. Netrápi sa len lekár, pri Alzheimerovi sa borí s obrovskými problémami prakticky celá rodina.

Kvôli neustálej starostlivosti?

Presne tak. Pacient s Alzheimerom potrebuje dvadsaťštyrihodinovú opateru.

Pre príbuzných ide o nepríjemnú a ťažkú situáciu

Ten pacient trpí alebo žije vo vlastnom svete bez trápenia?

Ťažko povedať, nevidíme do jeho hlavy, v zásade sa dá povedať, že sa tmolí po svete a čuduje všetkému naokolo. Seba ako chorého určite nevníma. Komunikuje a na otázku, kde sa nachádzame, miesto Bratislavy povie Dunajskú Stredu. Rovnako nepovie svoj správny vek, prípadne žije v tom, že aktuálne je rok 1979. Sedemdesiatročný pacient hľadá svoju mamu, lebo nevie, že už zomrela, chodí po meste a nevie, kde je, prípadne sa manželky spýta, čo robí v jeho byte, keďže ju nepozná. Pre najbližších príbuzných je to veľmi nepríjemná a ťažká situácia, ktorá sa zvláda len s veľkými problémami.

Je riešením ústavná starostlivosť? Lebo nie všetci si môžu dovoliť odísť z práce a starať sa o niekoho 24 hodín denne.

Aj keby ste chceli dať niekoho do ústavu, je to problém. Existujú tam šialené čakacie lehoty, miesto sa uvoľní len 5.jpgvtedy, keď iný z obyvateľov zomrie. Rovnako je to v domovoch dôchodcov. Hospice v tomto tiež nemôžu nijako pomôcť, pretože ľudia s Alzheimerovou chorobu sú v podstate fyzicky zdraví, odchádzajú duševne. Fyzicky degenerujú až postupne a podstatne neskoršie ako mozgovo. V zásade umierajú na obdobné príčiny ako ostatní ľudia.

Poviem jednu perličku - existuje istý test, ktorý rieši banálne základné záležitosti ako orientácia, ročné obdobia, opakovanie slov, drobné počty, odkreslenie nejakého obrázka a podobne. Výsledky však ukázali zaujímavú vec. Úplne zdravý, ale subnormný, teda ľahko duševne zaostalý jedinec ho nespraví na plný počet bodov, hoci nemá žiadneho Alzheimera. Naopak - vysoko inteligentný človek v ťažkom štádiu Alzheimerovej choroby ho urobí na plný počet bodov.

Mánie často vybuchujú v lete

Prejdime k bipoláru, teda k mániodepresívnej psychóze.

Dnes sa tomu hovorí bipolárna porucha. Ide o dva striedajúce sa javy - mániu a depresiu, pričom samotná mánia vie byť veľmi zaujímavá. Ide o štádium, v ktorom má pacient pocit, že svet je gombička, že všetko môže, všetko vie, na všetko má peniaze, jednoducho úplne stráca zábrany. Vrhá sa do nových vecí, investuje, míňa, pričom sa nezamýšľa nad dôsledkami. Následne prejde do depresie, pričom tie dva póly sa nemusia striedať pravidelne. Môže ísť o líniu mánia - depresia, zase mánia, zase depresia, inokedy to vyzerá tak, že ide depresia - depresia - depresia - mánia - depresia, u ďalšieho mánia - mánia - depresia - mánia - mánia a tak ďalej.

Depresia teda priamo nesúvisí s mániou?

Nie. Jednoducho len nastane zrkadlový obraz stavu človeka, pričom neplatí, že depresia prichádza ako dôsledok uvedomenia si, že niekto počas mánie trebárs rozhádzal všetky svoje peniaze. Spúšťač tejto choroby nepoznáme, kedysi nás učili, že ide o sezónnu záležitosť typu jar - jeseň. V praxi je to však poposúvané, mánie často vybuchujú v lete a v posledný augustový týždeň pomaly prichádzajú depresie.

Ak ale za vami príde pacient vo fáze depresie, viete zistiť, že sa to uňho strieda s mániou?

Na začiatku nie, vtedy mu liečim depresiu. Párkrát si tie epizódy v priebehu niekoľkých rokov zopakuje a zrazu za mnou príde v mánii. Následne prepíšem jeho diagnózu na bipolárnu poruchu a začnem tlmiť mániu.

Ako?

Opäť liekmi, inak sa to ani nedá. Veľký dôraz sa dáva na takzvané tymostabilizéry, teda akési vyrovnávače nálady. Tie majú aj preventívny charakter. Choroba ako taká nie je vyliečiteľná, ale na liekoch môžeme pacienta udržiavať v stave, v ktorom sa správa normálne. Otázkou je, či by to u neho znovu vybuchlo, ak by bol pacient niekoľko rokov bez príznakov a vysadili by sme mu lieky. Treba tiež povedať, že človeka s mániou je dobré dať - obrazne povedané - pod zámok, lebo rád nakupuje, míňa a rozhadzuje a dôsledky bývajú dosť zlé.

Vedomosti bývalého závisláka nedobehnete

Okrajovo sa dotknime aj alkoholizmu, drog, anorexie či bulímie. Ľuďom s týmito problémami radia odborníci, ktorí ničím podobným neprešli, teda čerpajú najmä z kníh a praxe s bývalými klientmi. Nie je chybou, ak sa do procesu nezapájajú aj tí, ktorí o tom vedia viac a prežili to na vlastnej koži? Vlado Schwandtner, prípadne Gabina Weissová totiž k téme určite majú čo povedať.

Nesporne áno, ľudia, ktorí si prešli nejakým súkromným peklom, by určite vedeli dobre poradiť aj motivovať súčasných pacientov. Je tu však jeden problém - nemocnice v zmysle legislatívy nijako nemôžu zamestnať ľudí, ktorí nemajú adekvátne medicínske vzdelanie. O tom, či by to malo byť inak, sa dá diskutovať. Priestor pre takýchto ľudí vidím aktuálne skôr v kluboch abstinujúcich alkoholikov a podobných svojpomocných skupinách. Tie majú obrovskú šancu byť úspešné. Legislatívu nezmením ani ja, ani vy, to môžu len tí hore. Niet pritom pochýb, že kto prešiel alkoholizmom alebo anorexiou, vie o danej téme najviac. Určite viac ako samotní terapeuti. Tí o tom môžu mať načítané, koľko chcú, vedomosti bývalého závisláka v podstate nikdy nedobehnú.

Ďalší problém - alkoholici, drogovo závislí či anorektičky sa po ústavnej liečbe vracajú do prostredia, ktoré ich do choroby dostalo, opäť sa stretnú s kamarátmi z mokrej štvrte, dílermi a podobne. Nie je to systémová chyba?

Je, dokonca veľká. Na Slovensku totiž vôbec nie je vybudovaný poriadny systém chráneného bývania. Človek sa z nemocnice vráti domov, pričom je hodený napospas svetu, ktorý ho sčasti uvrhol do problémov. Veď kam inam sa má vrátiť, ak nie domov? Na Západe to funguje inak, pacienti môžu ísť bývať a pracovať do iného prostredia. Samozrejme, ani tam to neplatí všade a pre každého. U nás však v tomto nefunguje absolútne nič. Pacient sa vráti do problémovej rodiny, opäť sa stretáva s drogovo závislými kamarátmi, pričom často odvrhne aj ambulantnú liečbu. Je to komplikovaná problematika, nedá sa vyriešiť zo dňa na deň, tu však nie je ani snaha. Navyše okrem organizačnej je to aj finančná otázka. Potom sa stáva, že niekto je šesť mesiacov v ústavnej starostlivosti úplne čistý, príde domov a pri prvom probléme opäť padne tam, kde bol predtým.

Buch mi ľavý hák pod pravé oko

V médiách bolo počuť o prípadoch, keď duševne chorý pacient napadol svojho lekára. Stalo sa to aj vám?

Raz áno, dostala som do držky od jednej kočky, bolo to skvelé. Šlo o veľmi slabomyseľnú dievčinu, ktorá ku mne chodila s veľmi slabomyseľnou maminkou. Posadila som ju a spýtala sa: „No ako sa máš, Andrejka?" Andrejka sa v tej chvíli postavila a buch mi ľavý hák pod pravé oko. Ostala som pozerať ako puk. (smiech) Maminka ďalej sedela na svojom mieste a iba pokojne zahlásila: „Andrejka, veď nebi pani doktorku."

Keď som ešte robila na psychiatrii v Pezinku, v noci bežne dorazili policajti a doviezli pacienta v želiezkach. Vošli do prijímacej ambulancie, želiezka mu dali dole a odišli preč. Ja som s ním ostala sama, pričom v noci nikde nikoho, všade tma, len ja a nebezpečný pacient. Skvelé situácie, ale za celú prax som dostala nakladačku len od Andrejky. Takéto veci tiež nie sú systémovo riešené a ja určite nebudem nosiť v kabelke obušok či pištoľ. Policajti majú zvláštnu predstavu, že vám dovezú pacienta, ktorého niekde zbalili, pričom si myslia, že v miestnosti psychiatrie sa zázračne zmení na krotkého baránka.

Máte dostatok času na každého pacienta, ktorý za vami príde? Lekári obvykle nestíhajú a vyhadzujú ľudí po pár minútach.

Musím mať, iné mi neostáva. Ak niekto potrebuje rozprávať dve hodiny, jednoducho sa mu treba venovať, nemôžem ho vyhodiť. Práca psychiatra navyše nemá pevnú pracovnú dobu, nech máte na ambulancii napísané akékoľvek ordinačné hodiny. Na telefóne som nonstop, má ho drvivá väčšina pacientov, je skôr výnimkou, keď mi nikto nevolá. Ak chce niekto so mnou hovoriť o tretej ráno, nie je o čom, musím sa mu venovať. Platí tiež, že ak to pacient potrebuje, som s ním aj tri hodiny v kuse, veď na to tam som.

Nezneužívajú to niektorí pacienti?

Niektorí áno, aj preto nemá moje číslo úplne každý. Po rokoch praxe to už viem zväčša odhadnúť.

Rozhovor bol autorizovaný, Judita Šomodiová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  2. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  6. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  8. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou
  9. Desať obľúbených miest v Chorvátsku
  10. Viac času pre rodinu by uvítala viac ako tretina Slovákov
  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  4. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  5. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  6. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  7. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  8. Cambridge Business School, škola novej doby
  9. Cykloturistický trip študentov SvF STU v Bratislave – Vol. 4
  10. História sťahovania
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 10 215
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 076
  3. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 7 954
  4. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 7 849
  5. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 6 761
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 6 055
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 255
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 660
  9. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 761
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 2 438

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.

DOMOV

Lipšicovi zamietli dohodu o vine a treste

Generálna prokuratúra zamietla obvinenému dohodu o vine a treste.

EKONOMIKA

Evku vybral Lajčák priamo, pred mesiacmi hovoril niečo iné

Minister sa bránil prieskumom, teraz priznáva, že žiadny nebol.

TECH

Odhalili tajomstvo starovekej antikoncepcie. Skutočne fungovala

Rastlinné zložky zabránia počatiu.

Neprehliadnite tiež

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Extrémista Marian Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti tamojších voličov, hovorí pre SME politický geograf TIBOR MADLEŇÁK.

Sudcovia si vyberajú, ako má vyzerať spravodlivosť

O osem voľných miest v Súdnej rade sa uchádza sedemnásť ľudí. Rozhoduje asi 1360 sudcov z celého Slovenska.

Lipšicovi zamietli dohodu o vine a treste

Generálna prokuratúra zamietla obvinenému dohodu o vine a treste.

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.