Pokračujeme v sérii rozhovorov, v ktorej laik spovedá niekoho, kto je v danej brandži doma. Cieľom je, aby téme trochu porozumeli aj tí, ktorí sa v nej vôbec nevyznajú. Dnes sa dozviete o tom, ako fungujú veci vo vesmíre.
Kde končí a čo je za ním? Ako vznikol? Koľko stupňov by bolo na Zemi, keby vyhaslo Slnko? A ako je možné, že svieti? Prečo vyradili Pluto zo zoznamu planét? Prečo hviezdy svietia a prečo majú kométy chvost? Čo sa deje na oblohe, keď padajú hviezdy? Prečo majú niektoré planéty okolo seba prstenec a čo sú to čierne diery? Aký je rozdiel medzi asteroidmi, meteoroidmi, meteormi a meteoritmi? A čo sa deje s odpadom, ktorý nechávajú v kozme ľudia? Vedeli ste, že na Mount Evereste nie je možné uvariť si vajíčka natvrdo ani čaj? A tušíte, prečo je to tak?
O tomto všetkom polemizujte s nadšencom, astronómom - amatérom Romanom Pifflom.
Ako sa človek dostane k astronómii?
Jednoducho. Začne ho zaujímať, mňa chytila v období dospievania. Veľa potom závisí od toho, či má dieťa nejaké vedenie, či sa dostane do krúžku alebo do spoločnosti iných ľudí, ktorých to baví. Bratislava má v tomto smere pomerne veľký problém - ako jediné hlavné mesto v Európe nemá hvezdáreň. A nielen tú, ani len planetárium, čo je naozaj zlé.
Prečo nemá ani jedno, ani druhé?
Pokusy vybudovať to siahajú do čias prvej republiky, keď sa ešte pred vojnou robila aj finančná zbierka. Bohužiaľ, z peňazí, ktoré sa vybrali na hvezdáreň, sa tú bratislavskú vybudovať nepodarilo. Našťastie, boli aspoň minuté na vybudovanie observatória na Skalnatom plese počas vojny. V 60. rokoch sa kúpili dva prístroje pre planetáriá, jeden pre Prahu, jeden pre nás. To pražské stojí dodnes, k prístroju pre to naše sa ale nepodarilo postaviť budovu a nakoniec skončilo ako zdroj náhradných súčiastok pre to pražské.
S hvezdárňou je to ešte horšie, lebo o tej sa síce párkrát uvažovalo, ale nakoniec snaha stroskotala na odbornom posudku „profesionálov", ktorí tvrdili, že pre hvezdáreň nemá mesto dobrú oblohu. To je síce z tohto uhla pohľadu pravda, opomenuli však, že hvezdáreň, ktorá má približovať verejnosti pohľad na nebeské objekty a vysvetľovať princípy fungovania vesmíru, má predovšetkým popularizačnú funkciu, nemá to byť žiadne observatórium. Keď po príklad zájdeme opäť do Prahy, tam už desiatky rokov priamo v meste na Petříne úspešne funguje Štefánikova hvězdárna, ktorá patrí medzi najnavštevovanejšie kultúrne zariadenia.
Planetárium je umelé zobrazenie oblohy?
Áno. Ide o guľu, v ktorej sú dierky s malými šošovkami, pričom sú navŕtané tak, že presne zodpovedajú rozmiestneniu hviezd na oblohe. Uprostred tej gule je zdroj svetla, ktoré sa potom premieta na kupolu v podobe umelých hviezd. V zásade teda ide o presný obraz oblohy tak, ako ju vidíme vonku. Platí, že čím väčšie planetárium, tým je pocit reality väčší, existujú totiž aj tridsaťmetrové kupoly planetárií. Tou guľou sa dá pohybovať, čiže viete simulovať pohľad na oblohu z ktoréhokoľvek miesta na Zemi. Keďže ležíme na 48. stupni severnej šírky, na južnú pologuľu vidíme len obmedzene, aj vzhľadom na sklon zemskej osi voči rovine obehu, ktorý je 23 stupňov. V planetáriu sa teda môžete vybrať na južný pól a pozorovať oblohu odtiaľ.
Pozerať na hviezdy a nuda? Kdeže
Je astronómia drahým koníčkom?
Veľmi drahým. Technika stojí veľké peniaze. Ďalekohľady sa pohybujú cenovo od desaťtisíc až do rádovo miliónov, k tomu treba mať špeciálne citlivé kamery, aby ste mohli fotiť, a aj tie sú dosť drahé. Potrebujete tiež zariadenie, ktoré vedie kameru za hviezdami, pretože rotáciou Zeme sa nám hviezdy po oblohe pohybujú. Expozícia totiž nie je nejaká šesťdesiatina sekundy, ako keď fotíte na ulici, ale niekoľko desiatok minút, lebo tie objekty sú veľmi slabé. Nejaký prístroj teda musí zabezpečovať, že kamera mieri stále na ten istý objekt, kvalitnejší stojí od niekoľkých desiatok tisíc, končí to opäť pri miliónoch.
Čo vás na tom tak baví? Nie je nuda pozerať na oblohu celé hodiny?
Kdeže, práve naopak. Amatéri dnes v pohode objavujú nové objekty, ktoré voľným okom nevidno. Často sa podieľajú napríklad na odhaľovaní komét, premenných hviezd či supernov.
Ako na to prídu?
Tak, že jeden večer si spravia fotografiu časti oblohy, na druhý deň tiež a porovnaním zistia, že tam niečo pribudlo, ubudlo či sa pohlo. Takto môžete odhaliť asteroid, kométu a tiež to, že nejaká hviezda je premenná, lebo dnes svieti jasnejšie ako včera, a podobne. Treba tiež povedať, že dnes majú amatéri k dispozícii kvalitnejšiu techniku ako profesionáli pred dvadsiatimi rokmi. Slovo amatér má u nás zbytočne pejoratívny nádych, v takom Rusku sa používa výstižnejší pojem „astroľubiteľ".
Na Mount Evereste vajíčka ani čaj neuvaríte
Začnime najskôr zemskou atmosférou. Skúste veľmi laicky vysvetliť, čo je to.
Tenký, približne stokilometrový plynový prúžok okolo Zeme, tvorený najmä dusíkom a kyslíkom, ktorý ju chráni pred nepriateľským kozmickým a slnečným žiarením. Čím vyššie idete, tým je redšia, to je aj hlavný dôvod, pre ktorý nemôžu napríklad vrtuľníky zachraňovať ľudí na Mount Evereste. Atmosféra vytvára aj nejaký tlak, ktorý sa však výškou, pochopiteľne, mení. Voda v Bratislave vrie pri sto stupňoch. Viete, pri koľkých vrie na Lomnickom štíte alebo Mount Evereste vzhľadom na nižší tlak vzduchu?
Netuším, ale vy mi to poviete.
Na Lomnickom štíte pri 91,5 stupňa, na Mount Evereste pri 68 stupňoch. Vajíčko natvrdo si teda na ňom neuvaríte.
To znie ako výzva.
(smiech) Tam si nevylúhujete ani čaj, lebo voda vám síce bude vrieť, ale bude mať slabých 68 stupňov. Var totiž nie je prejavom teploty, ale zmeny skupenstva. Keď som praxoval na Lomnickom štíte, všetko sa tam varilo v kuchte, inak to nešlo. Na to, aby ste dosiahli potrebnú teplotu, totiž potrebujete adekvátny tlak. A inak - vedeli ste, že na južnej pologuli odteká voda do umývadla vírom, ktorý sa točí proti smeru hodinových ručičiek, pričom na severnej je to naopak?
Už viem. Koľko hviezd obvykle vidíme, keď pozrieme na oblohu?
Voľným okom sa dá z jedného miesta pozorovať plus mínus šesťtisíc hviezd, veľa závisí od toho, či ste v meste alebo na horách.
Vesmírni "snajpri" musia triafať lepšie ako tí na Zemi
Najbližšou hviezdou je Proxima Centauri?
Nie, tá je druhou najbližšou, lebo prvenstvo patrí Slnku, čo si ľudia bežne neuvedomujú, často sa to používa aj ako chyták. Proxima Centauri je od nás vzdialená približne štyri svetelné roky, čo znamená, že svetlo z nej k nám letí štyri roky.
Po prepočítaní na kilometre aby mal človek strach vysloviť to číslo. Priletieť k nej by asi „chvíľu" trvalo.
(smiech) To áno, problém by mali aj tie najrýchlejšie sondy, ktoré by sme urýchľovali gravitačnými kopancami od rôznych planét.
Čo sú gravitačné kopance?
Gravitačný kopanec funguje ako akýsi prak. Hmotné teleso, v našom prípade planéta, si sondu k sebe na chvíľu pritiahne, no jej príťažlivosť nie je dosť veľká na to, aby ju udržala, tak ju zasa vypustí ďalej s väčšou rýchlosťou. Keď sa toto skladanie síl dobre spočíta, môže sonda získať takú rýchlosť, že bez použitia motorov doletí až do najvzdialenejších kútov Slnečnej sústavy.
Vysvetlím to na príklade sondy Galileo, ktorá bola vyslaná k Jupiteru. Aby sa tam dostala, musíte ju niečím poháňať, pretože si nemôže so sebou vziať iks ton pohonných hmôt. Používajú sa dva spôsoby, prvým je vystrelenie sondy z nosnej rakety priamo tam, kam potrebujeme, pričom vo vesmíre už letí zotrvačnosťou. Galileo bol vystrelený tak, aby letel najprv okolo Venuše, a to tak blízko, že mu uštedrila gravitačný kopanec. Gravitačným pôsobením tejto planéty sa teda rýchlosť zvýšila. Potom sa pre ďalší kopanec vrátila sonda k Zemi a až potom letela k Jupiteru, pričom sa cestou ešte zastavila pri planétke Gaspra. Tie kopance sa dajú robiť opakovane podľa toho, ako potrebujeme. Nie je to inak žiadna sranda, také strieľanie sond do vesmíru je komplikovaná vec.
Vezmite si posielanie sond na Mars. Ten môže byť najbližšie od Zeme povedzme 54 miliónov kilometrov, jeho priemer je necelých sedemtisíc kilometrov. Z toho vidno, o aký malý terč vo vesmíre ide. Najlepší strelci zo zbraní na Zemi sú v porovnaní s týmto úplne nepresní. Vesmírni „snajpri" sú úplne o inom, musia triafať lepšie. (smiech)
Stáva sa, že netrafia?
Jasné. Smolou je, že pri každej sonde máte len jeden pokus. Ak to nevyjde, treba začať odznovu. A omyl pri mierení stojí rádovo desiatky až stovky miliónov dolárov.
Funguje vo vesmíre nejaké trenie?
To funguje všade. Rozdiel je v tom, že vo vesmíre na jeden kilometer kubický pripadajú možno iba jedna až dve molekuly. Väčšina hmoty vo vesmíre, ktorú vidíme, je totiž niekde skoncentrovaná vďaka pôsobeniu gravitačných síl.
Čo je za koncom vesmíru? Nezmyselná otázka
Z čoho sa skladá vesmír?
Z viditeľnej a neviditeľnej hmoty. Jej väčšiu časť tvoria častice a žiarenie, ktoré pochádzajú ešte z čias vzniku samotného vesmíru. Boli teda prvotnou polievkou, z ktorej sa následne všetko uvarilo.
Ako dôsledok Veľkého tresku?
Presne tak, to je najpravdepodobnejšia verzia. Žiadna iná teória dnes to, čo sa deje vo vesmíre a čo dokážeme pozorovať, uspokojivo nevysvetľuje.
Aj Veľký tresk však musel z niečoho vzniknúť. Logika teda hovorí, že niečo muselo byť aj pred vznikom vesmíru.
To sú práve tie mylné predstavy, že už niečo existovalo - obrazne povedané - nejaká prázdna miestnosť a do nej sa potom rozprskol vesmír. Nezmysel. Žiadna miestnosť, v ktorej vybuchla malá gulôčka, čím ju naplnila, neexistovala.
Ako to teda bolo?
Že práve tá miestnosť bola zhmotnená v malej guľôčke.
A tá guľôčka bola z čoho?
To nevie nikto, šlo o nejakú singularitu, teda akési jadro všetkého. Vybuchlo to, lebo v tom buď bola nejaká porucha, alebo to tam už bolo geneticky zakódované. Niektoré modely hovoria, že vesmír je konečný, že sa teda rozpína, až dôjde do bodu, keď sa rozpínanie skončí, začne sa spätne zmršťovať a opäť skončí ako malá guľôčka.
Ak je vesmír konečný, čo je za ním?
Nič. Taká otázka totiž nemá zmysel.
Chýba hmota, bez ktorej nám nesedia rovnice
Má. Ak sa vesmír rozpína, musí sa tak diať v nejakom priestore, nie v ničom. Nie je vysvetlením existencia Boha?
Pochybujem. Vedci sa k tomu snažia prepátrať, aj k vzniku samotnej guľôčky. Dostávajú sa v čase čím ďalej, tým hlbšie. Astronómia je svojím spôsobom archeológia, lebo to, čo dnes pozorujeme, sa už stalo. Keď pozeráme na Proximu Centauri, vidíme ju tak, ako vyzerala pred štyrmi rokmi, pretože toľko trvalo, kým sem doletelo svetlo z nej. Ak sa pozeráme na veľkú hmlovinu v Androméde, čo je najbližšia veľká galaxia, vzdialená od nás tri milióny svetelných rokov, vidíme, ako vyzerala pred tými tromi miliónmi rokov.
Dnes už teda teoreticky nemusí existovať.
Presne tak. Astronómovia sa teda snažia rôznymi spôsobmi dostať čo najhlbšie v čase, teda čo najbližšie k okamihu Veľkého tresku.
Kam sa už dostali?
Odhaduje sa, že plus mínus 300 tisíc rokov od Veľkého tresku, ktorý sa mal odohrať približne pred 13,5 až 14 miliardami rokov. Pomôcť by mal aj urýchľovač v CERNe, ktorý slúži okrem iného na to, aby sa našli isté častice, ktorých existencia sa predpokladá, nikto ich však nikdy nevidel.
Higgsov bozón?
Áno, ten by mal byť akousi pračasticou. Keby sa našiel a odhalili by sme jeho vlastnosti, doplnili by sme ich do rovníc. Potom by sa nám možno podarilo dostať ešte hlbšie. K dispozícii máme totiž veľký objem dát, ktoré sa však neustále reanalyzujú podľa toho, aký nový kamienok do mozaiky sa objaví. Je to beh na dlhé trate.
Vráťme sa k neviditeľnej hmote vo vesmíre. Ak ju nevidíme, máme istotu, že vôbec existuje?
Odborníci namerali, že všetka hmota sa vo vesmíre nejako konkrétne pohybuje. Keď to prepočítali, vyšlo im, že aby sa presne takto pohybovala, chýba nejaký materiál, bez ktorého to v rovniciach jednoducho nesedí. Nazvali ju skrytá hmota. My totiž vieme detekovať len hmotu, ktorá žiari od röntgenového až po rádiové žiarenie, teda v celej šírke spektra. Po prepočtoch tam však stále niečo chýba, aby dostalo logiku to, akým spôsobom sa pohybujú jednotlivé galaxie. To chýbajúce čosi sa ale neprejavuje žiarením na žiadnej vlnovej dĺžke.
Čiže jej existencia je len hypotézou?
Nie, existenciu máme potvrdenú z jej prejavov. Každá hmota sa totiž nejako gravitačne prejavuje a tu sa také niečo dokázateľne deje. Pokiaľ tú hmotu nájdeme, budeme môcť povedať, či je náš vesmír otvorený, stacionárny alebo uzavretý, teda aj to, či sa bude rozpínať donekonečna alebo nie.
Vesmír nemá svoj stred
Teraz sme v štádiu rozpínania?
Áno. Vesmír však nie je nekonečný, ako si mnohí myslia, niekde sa v tejto chvíli končí, ale za ním nie je nič. To nie je tak, že sedíme v tejto miestnosti, prebúram jej stenu a za ňou uvidím niečo iné. Vesmír sám je totiž tou miestnosťou. Keby sme šli na koniec vesmíru, dostaneme sa znovu na to isté miesto, z ktorého sme štartovali. Predstavte si balónik a na ňom namaľované bodky. Začneme ho nafukovať...
... čím sa bodky logicky od seba vzďaľujú, teda aj objekty vo vesmíre.
Áno. Lenže potom nám dôjde dych a balónik sa začne smršťovať, až sa zmenší na úplne malú bodku, ktorej hovoríme singularita.
Prejdime k viditeľnej časti vesmíru.
Budeme sa venovať Slnečnej sústave, tá je malým vesmírom sama osebe. Predtým však treba povedať, že vesmír nemá svoj gravitačný stred, majú ho len jeho podmnožiny.
Ktorými sú?
Zámerne to veľmi zjednoduším, lebo ide o mimoriadne komplikovanú problematiku, často jej nerozumejú ani odborníci. Prvou podmnožinou sú kopy galaxií, potom galaxie a v rámci nich jednotlivé hviezdy.
Čo je to galaxia?
Súbor gravitačne viazaných hviezd, ktoré obiehajú okolo jej stredu, plus nejaký prach a plyn. Kopy galaxií sú zase súborom jednotlivých galaxií.
Na hviezdach svieti plyn, nie jadro
Všetko vo vesmíre sa hýbe?
Presne tak. Vo vesmíre neexistuje žiadny objekt, ktorý by sa nepohyboval. Ak by to niekto tvrdil, je vedľa. Všetko je v pohybe, aby bola udržaná kinetika. Keby to tak nebolo, spadne to do seba.
Z čoho sa skladajú hviezdy?
Prevažne z vodíka, hélia a prímesí ťažkých prvkov. Závisí to od typu hviezdy, lebo tých je veľa, a aj od toho, v akom prostredí vznikla. Sú hviezdy veľké, ťažké, ktoré svietia jasne, ale aj neduživé ledva uplácané hviezdičky, tie žiaria menej.
Prečo hviezdy svietia?
Nie preto, že v ich jadre prebieha jadrová reakcia, ale z dôvodu, že tá reakcia zahrieva povrch hviezdy, ktorý potom žiari.
Niečo ako láva?
Ako plazma, teda žeravý plyn. Svieti ten plyn, nie samotné jadro, takže žiarenie je len sekundárnou záležitosťou, vedľajším produktom jadrových reakcií.
Keby zhaslo Slnko, máme tu mínus 273 stupňov
Aký je rozdiel medzi planétami a hviezdami?
Taký, že planéty nesvietia vlastnou energiou a „žijú" z energie, ktorú do priestoru posiela Slnko. Keby zhaslo, planéty by ostali, ale nikto by ich vo vesmíre nevidel. Napríklad taký Jupiter je takmer hviezda. Keby bol dvadsaťkrát väčší, mohli by sa v ňom začať jadrové reakcie a stal by sa hviezdou.
Koľko by bolo na Zemi stupňov, keby Slnko zhaslo?
Postupne až mínus 273 stupňov.
Prečo je horúce?
Lebo má vo svojom vnútri akoby jadrový reaktor, v rámci ktorého premieňa vodík na hélium, a prebytočná energia, ktorá vzniká v rámci tejto premeny, zohrieva vonkajšie vrstvy, až sa dostane na povrch. Ten má vďaka tomu nejakých 5600 stupňov. Zem sa nachádza v akejsi zóne života, takže tu nemáme veľký rozdiel teplôt, pričom napríklad na Merkúre sa teploty menia až v rozmedzí 400 stupňov.
Ako ďaleko sme od Slnka?
150 miliónov kilometrov, teda asi osem svetelných minút. Raz inak vychladne aj Slnko, dovtedy však ešte ubehne veľmi veľa času.
Foto (Roman Piffl): Blesky počas letnej búrky nad Bratislavou
Padanie hviezd znamená, že do atmosféry prenikli smeti
Čo v praxi znamená, keď na Zemi hovoríme, že padajú hviezdy?
Slnečná sústava je plná smetí, ktoré svojou gravitáciou nedokázali „povysávať" hmotnejšie telesá. Smeti sú buď pôvodné, alebo vznikli zrážkami väčších telies. Padanie hviezd nie je nič iné než to, že do zemskej atmosféry vnikol iný objekt, teda tie smeti, ktoré označujeme ako meteoroidy. Ide o kamienky, ktoré sa rozhodli, že spadnú na našu Zem. Prerazia do atmosféry rýchlosťou 20 až 60 kilometrov za sekundu, pričom sa začnú trením zahrievať, až sa vyparia.
Niektoré však dopadnú na Zem.
To znamená, že pôvodné teleso bolo príliš veľké, aby sa celé vyparilo. Jeho zvyšky dopadnú na Zem, voláme ich meteority. Postupnosť je teda nasledovná - kamienok obieha vesmírom okolo Slnka, volá sa meteoroid. Pri prechádzaní atmosférou sa tá rozžeravená stopa volá meteor, ide teda o jav, nie o teleso, a na Zem dopadne „šuter", ktorý voláme meteorit.
Učili nás, že medzi planéty v našej sústave patria Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a Pluto. Prečo Pluto vypadlo zo zoznamu?
Lebo ho degradovali, z čoho sú na nervy najmä Američania, bola to jediná planéta, ktorú objavil Američan v roku 1930. Zistilo sa totiž, že takých objektov ako Pluto, je veľmi veľa. Boli dve možnosti - buď povedať, že nemáme deväť planét, ale povedzme 38, čo by bolo smiešne, alebo priznať, že Pluto patrí do skupiny telies, ktoré nie sú planétami. Pluto má totiž priemer nejakých 2300 kilometrov, pričom takýchto objektov sa v Slnečnej sústave objavilo oveľa viac.
Prvé štyri planéty sú "šutre", zvyšné sú plynné
Doplatilo teda na svoje malé rozmery?
Áno. Jednoducho sa zaviedla nová kategória, ktorá sa označuje ako trpaslíčia planéta. Nomenklatúrne sa stanovili minimálne rozmery pre planéty a hotovo. Bol okolo toho veľký boj, Američanom sa to, logicky, nepáčilo, Medzinárodná astronomická únia však tak rozhodla kvôli správnemu zaškatuľkovaniu objektov vo vesmíre, teda kvôli kategorizácii.
Ako sa delia samotné planéty?
Na dva typy, prvý je terestriálny. Zaraďujeme sem kamenné planéty, teda akési pevné „šutre", ide o prvé štyri: Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Merkúr nemá atmosféru, Venuša ju má pomerne hustú, Mars riedku. Ostatné sú plynné - Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.
Čiže nejde o „šutre"?
Presne tak, nemajú žiadne pevné jadro, aspoň sa nič také nepredpokladá.
Ktoré planéty majú okolo seba prstenec?
Riedky prstenec má okolo seba Jupiter, Urán aj Neptún, viditeľnejší zase Saturn, ten je doslova unikátom, pánom prsteňov. Je to však hádanka aj pre odborníkov. Hovorí sa, že ide o zvyšok nejakého gravitačného drtenia, teda že sa nejaké mesiace dostali príliš blízko gravitačného poľa planéty a roztrhalo ich s tým, že hmota z nich sa potom rozprestrela do priestoru. Ten prstenec je inak extrémne tenký, má hrúbku len pár desiatok metrov a priemer zhruba 150-tisíc kilometrov. Je zložený v podstate z prachu a kamienkov.
Inak, svoj prstenec má aj Slnko, je to pás asteroidov, ktorý vznikol tiež z drtenia nejakej planéty buď vplyvom kombinácie gravitačných síl Marsu a Jupitera, medzi ktorými sa nachádza, alebo hmoty v danom priestore bolo príliš málo na to, aby sa z nej „uplácala" nejaká planéta.
Foto (Tomáš Maruška): Astronomický ďalekohľad na paralaktickej montáži, ktorá sleduje pohyb hviezd, s pripojenou CCD kamerou a notebookom - základná výbava dnešného astronóma amatéra
Kométy sem doletia z oblasti mimo Slnečnej sústavy
Čo sú to asteroidy?
Buď ide o kamene, ktoré sa nestihli pozliepať a spojiť do väčších objektov typu planét, alebo objekty, ktoré vznikli zrážkami telies v našej sústave.
Čiže asteroidom by bol aj odtrhnutý kúsok Zeme, ktorý by lietal vesmírom?
Presne tak.
Prejdime k mesiacom.
Tak ako má Slnko svoje satelity, teda planéty, tak aj samotné planéty majú objekty - mesiace, ktoré obiehajú okolo nich. Merkúr a Venuša nemajú žiaden, Zem má svoj jedinečný Mesiac, Mars má dva mesiace, Jupiter niekoľko desiatok, rovnako aj Saturn, Urán a Neptún. Mesiace sú kamene, niečo ako planéty, ale neobiehajú okolo Slnka priamo, ale len sprostredkovane - behajú totiž okolo svojich planét a až spolu s nimi aj okolo Slnka.
Prečo majú kométy žiariaci chvost?
Kométa je špinavá snehová guľa, ako ju raz nazval Fred Lawrence Whipple. Je pozliepaná z kameňov a ľadu, pričom k nám priletí z takzvaného Oortovho oblaku. Ten je oblasťou ľadových objektov kdesi na hraniciach Slnečnej sústavy. Nejakým impulzom sa telesá v ňom pohnú, zmení sa ich dráha a vletia do Slnečnej sústavy. Ide o pomerne sypký ľad, Česi na to majú správne slovo „těkavý", ktorý keď sa odparuje, vidíme ho ako okrasu, teda chvost kométy. Niektoré kométy pri približovaní sa k Slnku zhoria, iné ostanú a lietajú po svojej novej obežnej dráhe. Keď sa priblížia k Slnku, zasvietia a potom zase zhasnú. Najznámejšia je asi Halleyova kométa, u ktorej sa to opakuje každých 76 rokov.
Často počuť o súhvezdí Raka, o Malom a Veľkom voze a tak ďalej. Kde sa vzali tie názvy?
To má korene ešte v staroveku. Zoskupenia hviezd na oblohe ľuďom pripomínali rôzne tvary, tak si ich jednoducho podľa nich pomenovali. Preto sa niektoré volajú súhvezdie Veľkej medvedice, Labute, Lýry a podobne. Je to taká detská hračka, kde si pospájate jednotlivé body do obrazca, žiadny iný zmysel to nemá, tie hviezdy v obrazci so sebou nijako nesúvisia, možno ich ľudia používali pre orientáciu.
Raz nás pohltí čierna diera
Pre mnohých je zaujímavá Severka, respektíve Polárka.
Vychádza to z mena Polaris, čiže správne je Polárka. Ide v podstate o najjasnejšiu hviezdu v súhvezdí Malá medvedica. Aj Venušu inak voláme Zornička alebo Večernica podľa toho, či je na rannej alebo večernej oblohe. Severka je len takým synonymom, nachádza sa na severe, ľudia na južnej pologuli majú smolu, lebo jednak ju nevidia, jednak žiadnu „južku" nemajú. (smiech)
Posledný termín - čierna diera.
Čierna diera je skolabovaná hmota, ktorá okolo seba vysáva ostatné objekty. Miznú v nej, pretože tam pôsobí obrovská gravitačná sila. Zjednodušene si to možno predstaviť ako jamku v zemi a v nej guľôčky, ktoré do nej padnú, keď sa k nej priblížia. Funguje to vlastne ako vír, miznúce objekty sa zakomponujú do tej pôvodnej hmoty, ktorá sa tak zväčšuje.
Logicky by teda raz mala tak zväčšiť svoj objem, že pohltí aj nás.
Presne tak, ale toho sa určite nedožijete, ten proces je veľmi pomalý. Z gravitačného poľa tej diery nič neunikne, všetko má pod kontrolou. Takto by sme mohli prenesene za čiernu dieru označiť v podstate aj samotný vesmír.
Keby do zemskej atmosféry vletel poriadne veľký objekt a zrazil sa s nami, čo by sa stalo?
To, čo s dinosaurami. Odhaduje sa, že niečo takéto s globálnymi následkami sa stalo už päťkrát, z tohto dôvodu zrejme „zahučali" aj trilobity. Tá zrážka totiž spôsobuje skleníkový efekt - okrem vzniku kráteru je najničivejšie to, že sa vyvrhne hmota, ktorá sa vymrští do atmosféry a kým popadá späť na zem, obal z tej hmoty spôsobí prudké oteplenie, pretože odrazené slnečné žiarenie sa nebude môcť dostať mimo neho, a následne prudké ochladenie, lebo cezeň nepreniknú slnečné lúče. Nastala by totálna globálna zmena klímy, pričom nepripravené organizmy by jednoducho vyhynuli. Tak skoro nás to ale nečaká, určite ani naše deti, hoci nikdy nehovor nikdy.
Foto (Tomáš Maruška): Špičková technika, pomocou ktorej fotia nadšenci astronómie oblohu, má dnes hodnotu menšieho auta
Vo vesmíre sú vďaka nám desiatky ton odpadu
Vás baví sledovať najmä takzvané zákryty, teda prekrytia jedného telesa iným. Na čo je to dobré?
Vezmite si napríklad zákryt, ktorý sa označuje ako zatmenie Slnka. Keď ho Mesiac dokonale prekryje, ukáže sa nám slnečná atmosféra, takzvaná koróna, a vidíme to, čo by sme inak nevideli. Za normálnych okolností je to okolie neviditeľné, lebo je prežiarené Slnkom. To je ako pozerať sa do svietiacej žiarovky - nevidíte jej okolie. Keď si pred ňu dáte palec, vidíte všetko. Pri zákrytoch hviezd planétkou tiež môžeme zistiť jej veľkosť - vrhne totiž na Zem tieň, ktorý presne kopíruje jej obrysy. Prepočtami a kombináciou s inými údajmi sa potom vieme dopracovať k pomerne presným rozmerom.
Ten zákryt však trvá len pár sekúnd.
Presne tak, niekedy len zlomky sekúnd. Je to adrenalínová vec, pretože občas cestujete sto kilometrov len kvôli takej krátkej dobe a na mieste zistíte, že buď bola nepresná predpoveď a ste mimo tieňa, alebo je zamračené, a môžete ísť domov. Fascinujúce na tom je to, že ak sa vám to podarí, dokážete vďaka zákrytu povedať, že planétka XY má rozmery povedzme 14 x 8 kilometrov. Príležitostí sledovať oblohu je však čím ďalej, tým menej, keďže osvetlené miesta na Zemi nám to vďaka civilizácii komplikujú. Preto sa mnohí astronómovia sťahujú na miesta, kde je väčšia tma, napríklad do Južnej Ameriky a podobne. Dnes pozriete v noci na ulicu a vidíte svetlo lámp miesto hviezd.
Čo sa deje s odpadom, ktorý v kozme nechávajú ľudia?
Lieta, dnes sú ho tam desiatky ton, postupne sa však tie kúsky približujú k Zemi, pričom skôr či neskôr zhoria v atmosfére. Týka sa to všetkých zvyškov rakiet, sond a podobne. Len katalogizovaných kusov, ktoré lietajú okolo Zeme a majú umelý pôvod, je okolo 30 tisíc. Keď vidíte v noci na oblohe letiaci objekt, vôbec to nemusí byť vesmírna stanica alebo sonda, ale trebárs odtrhnutá časť nosnej rakety.
Rozhovor bol autorizovaný, Roman Piffl v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
