BRATISLAVA. Každoročne sa zo slovenských rodín z rôznych dôvodov vyjme od 1500 do 2000 detí. "Stále máme predstavu, že ich nechcú rodičia, ale posledné štatistiky nám trochu otvorili oči," uviedol pre TASR predseda Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar (ÚaD) Jozef Mikloško. V posledných dvoch rokoch bolo vyňatých z rodín viac chlapcov ako dievčat, pričom táto situácia je rovnaká vo všetkých krajoch okrem Prešovského kraja. Objasnil, že u dvoch tretín rodičov, kde bolo dieťa vyňaté, to nebolo preto, že potomok bol nechcený, ale z dôvodu nezvládnutia výchovy. Do tejto skupiny patria najmä osamelé matky alebo rodičia, ktorí nezvládnu výchovu veľkej súrodeneckej skupiny. Medzi dôvody, prečo sú deti umiestnené do ústavnej starostlivosti, patrí aj trestné stíhanie rodičov, úmrtie, ale aj násilie a týranie.
Mikloško konštatoval, že zníženiu počtu detí, ktoré smerujú do ústavnej starostlivosti, môže pomôcť práca s rodinou v teréne. "Keď sa s rodinou pracuje v teréne, tak sa väčšinou dá zachrániť. Je to veľká výzva pre Slovensko," podotkol. Niektorých rodičov musí niekto naučiť, ako vychovávať svoje deti. Aj preto ÚaD vytvára centrá rodičovskej zručnosti, pripomenul.
Veľký pokrok sme podľa Mikloška dosiahli v náhradnej osobnej starostlivosti, v čom vidí aj budúcnosť starostlivosti o deti, o ktoré sa nemôžu, nechcú alebo nevedia postarať rodičia. "Zo všetkých náhradných rodičov na Slovensku predstavujú 72 percent biologickí príbuzní týchto detí," priblížil s dôvetkom, že 65 percent sú starí rodičia. Tejto situácii napomohol aj fakt, že štát začal túto formu starostlivosti podporovať.
Deti sú okrem domovov umiestňované aj u pestúnov, prípadne ich adoptujú. Ako ďalej pokračoval, počet adopcií na Slovensku mierne stúpol, detí na adopciu však bude časom menej v dôsledku lepšej práce s rodinou. Do systému ústavnej starostlivosti často prichádzajú veľké súrodenecké skupiny a nie je dobré si adoptovať v takomto prípade iba jedno dieťa, to najmilšie a najkrajšie, poznamenal Jozef Mikloško.
Veľký kus práce sa urobil aj v detských domovoch, ktoré sa transformujú na tzv. rodinné typy a pripomínajú rodinné prostredie, myslí si Mikloško. Zdôraznil, že okolo 80 percent detí, ktoré vychádzali z internátnych domov, sa nevedelo zaradiť do života. "Boli naučené na kolektívny syndróm, pasivitu, čakanie v rade pred okienkom, systém inštrukcií, príkazov a zákazov," vymenoval s tým, že dochádzalo u nich aj k sociálnej izolácii. Tieto deti často končili na ulici či vo väzení a výnimkou nebolo ani to, že ich potomkovia sa tiež ocitli v ústavnej starostlivosti.
