BRATISLAVA. Tohtoročné Vianoce nesú číslo 2008. Malo by znamenať 2008 rokov od prvých Vianoc, čiže príchodu Božieho syna na Zem v tele človeka, ale moderné skúmania už dávno spochybnili výpočet začiatku nášho letopočtu. Základom malo byť narodenie Ježiša Krista. Biblia tento historický okamih nazýva "plnosťou času".
V Rímskej ríši sa roky počítali od založenia Ríma. Až v 6. storočí zaviedol grécky mních Dionýzius Exiguus kresťanský kalendár od Ježišovho narodenia, ktoré stotožnil s rokom 754 od založenia Ríma. Podľa Biblie vtedy vládol Herodes Veľký a v čase jeho smrti mal Ježiš asi tri roky. Ako však dokázali neskoršie výskumy, Herodes zomrel v roku 750 rímskeho letopočtu. Ježišovo narodenie je preto potrebné posunúť na rozhranie rokov 747 - 748 rímskeho kalendára, čiže do roku šesť až sedem pred Kristom. Úprava letopočtu by však spôsobila nemalý zmätok, preto sa nerobila.
Významným prameňom na určenie skutočného roku Kristovho narodenia bolo aj Bibliou spomínané sčítanie ľudu v Palestíne, počas ktorého pricestovala jeho matka Mária do Betlehema. Evanjelista Lukáš uvádza, že sčítanie sa konalo za vlády Quirínia v Sýrii. Ten však vládol v rokoch 6 až 10 po Kristovi, čiže keď mal Ježiš 12 rokov. Vedci sa napokon zhodli, že išlo o sčítanie v čase, keď bol Quirínius len pomocníkom alebo zástupcom sýrskeho panovníka, aj jemu však patril titul hegemon - vladár.
Sčítanie ľudu zároveň naznačuje ročné obdobie, do ktorého možno Ježišovo narodenie umiestniť. Uskutočnilo sa totiž pravdepodobne až po jesenných prácach v čase zimných zrážok, keď bolo viac času na občianske povinnosti. Preto má zimný termín slávenia Vianoc aj logickú oporu.
Niektorí historici zároveň zdôrazňujú spojitosť so židovským sviatkom posvätenia chrámu Chanuka. Slávi sa osem dní od 25. kisleva, čo podľa židovského lunárneho kalendára pripadá na niektorý decembrový deň. Rímsky dejepisec Jozef Flavius nazval tieto dni Sviatkami svetiel, čo korešponduje s Ježišovým poslaním byť Svetlom sveta. Zároveň možno predpokladať, že Jozef s Máriou cestovali do rodného Betlehema sláviť Chanuku.
Tajomstvo Vianoc súvisí s prvým hriechom
Na Štedrý deň slávia meniny Adam a Eva. Pamiatka prarodičov pripomína prvý hriech a jeho následky, ale aj nádej na spásu. V Biblii sa uvádza, že Boh stvoril človeka ako vrchol tvorstva na svoj obraz. Znamená to, že ako jediné stvorenie ho obdaril dušou a slobodnou vôľou. Keď videl, že Adam nemá medzi ostatnými živočíchmi partnera, stvoril mu Evu a rozkázal im množiť sa a podmaniť si Zem.
Prví ľudia boli dokonalí, bez náklonnosti k hriechu. Nemali zomrieť, ale plynulo prejsť do večnej blaženosti. Aby si však túto blaženosť zaslúžili a sami sa rozhodli pre Boha, dostali slobodnú vôľu a zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla. Diabol, čiže padlý anjel, ktorý za svoju vzburu voči Bohu už dostal večný trest, ľuďom závidel. Oklamal Evu a naviedol ju prestúpiť Boží zákaz a ona naviedla na hriech aj Adama. Ľudia stratili nevinnosť, čo Biblia vyjadruje slovami “zbadali, že sú nahí”.
Boh všetkých účastníkov hriechu potrestal. Preklial hada, žene predpovedal pôrodné bolesti a večnú nenaplnenú túžbu po mužovi, ktorý bude nad ňou vládnuť, a Adam ako zástupca ľudstva mal spoznať námahu, spojenú s dorábaním chleba. Hlavným trestom však bola strata spojenia s Bohom. Ale spravodlivý sudca zároveň prejavil svoje milosrdenstvo a prisľúbil ľudstvu vykupiteľa.
Súvis medzi prvým hriechom a vykúpením z neho – čiže aj medzi udalosťou z raja a Vianocami - zdôrazňuje pomenovanie Ježiša Krista “posledným Adamom” a jeho matky Márie “druhou Evou”.
Eva je matkou prirodzeného života ľudstva, Mária zas duchovného života vykúpených. Prvý Adam symbolizuje ľudskú slabosť a hriešnosť, Ježiš Kristus víťazstvo nad smrťou a spásu.
O živote Adama a Evy po vyhnaní z raja sa Biblia nezmieňuje. Spomína iba ich synov a dcéry, z ktorých menuje troch - Kaina, Ábela, ktorého Kain zabil, a Seta, náhradu za Ábela. Cirkev zachovala tradíciu o bohumilom živote Adama a Evy, na východe sa dokonca uctievajú ako svätí.
Vianočné sviatky majú na Slovensku rôzne mená
Pre 24. december máme na Slovensku niekoľko názvov. Oficiálne sa tento deň a večer pre bohato prestretý stôl a množstvo jedál nazýva Štedrý. Na východnom a čiastočne aj na strednom Slovensku sa vyskytuje názov “vilija” alebo “vigilija”, odvodený od latinského “vigília”, čo znamená predvečer sviatku.
Slávenie sviatku večer pred jeho skutočným termínom prebrala cirkev zo židovskej tradície. Pre Židov sa totiž deň začína predchádzajúcim večerom. Preto sa slávnostné vianočné omše slúžia o polnoci z 24. na 25. decembra. Hlavná vianočná omša je však 25. decembra predpoludním.
V prevažne evanjelických dedinách stredného Slovenska nájdeme staré pomenovanie Dohviezdny večer. Používajú sa aj spojenia Pôstny alebo Postiaci a Svätý večer. V Novohrade a v časti Hontu a Zemplína sa zachovalo staré slovo Kračún. Používa ho aj ukrajinčina (Kračun), bulharčina (Kračon), maďarčina (Karácsony) aj rumunčina (Grăčiun). Jeho etymológia sa vysvetľuje dvojako - pochádza buď zo slovesa krátiť, čo súvisí s krátkosťou dní v čase zimného slnovratu, alebo z latinského creatio – narodenie.
V juhozápadnej polovici Slovenska sa ustálil názov Vianoce zo staronemeckého Winnahten. V severovýchodnej časti Slovenska sa na označenie Vianoc používa slovo Hody. V severnej časti Trenčianskej stolice a na Kysuciach sa im hovorilo jednoducho Sviatky.
Podľa tradície sa veľké sviatky slávia v predvečer
Sláveniu Vianoc vtlačilo v našom kultúrnom priestore osobitú tvár kresťanstvo.
Podľa tradície prebratej zo židovstva slávia kresťania veľké sviatky už večer pred ich skutočným termínom. Preto máme Štedrý večer 24. decembra a polnočnú svätú omšu v noci z 24. na 25. decembra. K slávnostne prestretému stolu si ľudia sadali podľa starého zvyku po objavení sa prvej hviezdy na oblohe.
"Keď neskoršie zasadneme, budeme v lete meškať s robotou," pripomínalo sa v dedinských domoch. Po večeri sa deti rozbehli po susedoch spievať pod oknami koledy, za čo ich v každej rodine počastovali vianočnými dobrotami.
Slávnostná atmosféra vrcholila polnočnou svätou omšou, ktorá patrila medzi najnavštevovanejšie a nadobúdala dokonca ekumenický charakter, pretože v tento deň prichádzali do kostola aj neveriaci alebo príslušníci iných náboženstiev. Na mnohých miestach sa táto omša nazýva utiereň, čo je odvodené od slova utro, jutro - ráno.
Hneď zrána na sviatok Božieho narodenia - 25. decembra, sa slúžievala tzv. pastierska omša. Dopoludnie bolo plné vinšov a žičení, po hlavnej svätej omši sa však ľudia ponáhľali domov, lebo vraj kto dobehol prvý pred dvere, prvý obstál v prácach na poli, prvý skončil jarné aj letné roboty, pozvážal z poľa úrodu a predbehol ostatných s mlatbou. Zvyšok dňa charakterizovalo domáce silencium (ticho).
Platil prísny zákaz všetkých prác, na obed sa len prihriali jedlá od večera a rušiť sviatočný pokoj návštevami sa považovalo za spoločenskú netaktnosť. Ľudia sa mali zamýšľať nad príchodom Spasiteľa na svet a ďakovať Bohu za túto milosť.
Atmosféra druhého vianočného sviatku, zasväteného prvému mučeníkovi - svätému Štefanovi, bola omnoho voľnejšia. Mládenci vyberali od dievčat “sviatočné” za postavenie vianočného stromu uprostred dediny a za výzdobu chrámovej lode. Popoludní hrávali divadlá a večer patril svätoštefanskej veselici. Až touto tanečnou zábavou sa vlastne končilo pôstne adventné obdobie, keď boli hlučné svadby a iné radovánky zakázané.
Sviatočnú atmosféru čiastočne zopakoval silvestrovský večer, podobný najmä jedálnym lístkom tomu Štedrému. Vyvrcholením bol sviatok Troch kráľov alebo Zjavenia Pána 6. januára a následná nedeľa, ktorá je posledným vianočným dňom. Po tomto termíne sa v kostoloch prestanú spievať vianočné piesne, odstraňuje sa vianočná výzdoba a betlehemy môžu ostať iba v bočných kaplnkách.
