Samson: Slabá Európa je spojencom druhej kategórie

Medzinárodná politika, vlani zmietaná vážnymi problémami, nebude jednoduchšia ani v nastupujúcom roku. Nový rok dedí konflikty svojho unaveného predchodcu. O niektorých aspektoch svetovej politiky hovorí TASR s Ivom Samsonom, analytikom Výskumného centra

Ivo Samson.(Zdroj: SME - Pavol Funtál)

BRATISLAVA. Medzinárodná politika, vlani zmietaná vážnymi problémami, nebude jednoduchšia ani v nastupujúcom roku. Nový rok dedí konflikty svojho unaveného predchodcu. Svet i Európska únia budú musieť rozhodovať o pálčivých otázkach, ktoré dávajú tušiť, že sú špičkou ľadovca.

O niektorých aspektoch svetovej politiky hovorí TASR s Ivom Samsonom, analytikom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA).

Ktoré tri udalosti medzinárodnej politiky sa dajú považovať za kľúčové pre rok 2009 a podľa vášho názoru môžu rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť život ľudí na Zemi, v Európe i na Slovensku?

Ja sklamem hneď na začiatku. To, čo je rozhodujúce pre niekoho, kto žije v Európe, nie je určujúce pre ľudí v Ázii či v Latinskej Amerike. Preto sa na otázku pozriem z eurocentristického hľadiska - čo je hlavné a dôležité pre Európu a Európsku úniu.

To najdôležitejšie asi bude, ako sa vyvinie otázka uznania Kosova. EÚ jednoznačne demonštrovala, že neberie do úvahy medzinárodné usporiadanie, založené na mandáte Bezpečnostnej rady OSN. Hoci ide o malú krajinu na juhovýchode Európy, považujem to za veľmi vážny moment. Čo je pre niektorých dobré, pre druhých zas znamená, že už neexistuje na svete autorita, ktorá by bola záväzná pre správanie sa medzi štátmi. A to sa môže vypomstiť, ale koniec-koncov ukázať aj ako pozitívne, ak nebude presahovať do nejakých iných ilegálnych aktivít pri vzniku nových štátov.

Myslím si však, že po vyhlásení nezávislosti Kosova existuje na svete ďalšia obrovská bezpečnostná hrozba. Popri terorizme, zbraniach hromadného ničenia a tzv. zlyhávajúcich štátov je to vznikanie nových štátov. Európa k tomu chtiac či nechtiac prispela tým, že ignorovala mandát BR OSN. Toto považujem za veľmi vážny precedens, ktorý asi nájde napodobnenie. Ide o jeden z kľúčových okamihov, ktorý sa začal odvíjať v minulom roku a čaká na rozuzlenie, alebo komplikácie v tomto roku.

Hašterivá Európska únia sa nedokázala dohodnúť na viacerých veciach, dokonca ani na vlastných reformách, čo ženie vodu na mlyn euroskeptikom. Nemôže vysnívaný európsky dom nakoniec spadnúť?

Čo s nami bude, ako ďalej s Európskou úniou, to je ďalší kľúčový moment. Nemožno nespomenúť Lisabonskú zmluvu, ktorou európska "dvadsaťsedmička" žila vlani. Ak sa dohodu tohto roku, po prekonaní odporu Írska, podarí ratifikovať, bude to prelom. Reformy EÚ a možnosti ďalšieho rozširovania dostanú zelenú. Bez toho Európa nemôže žiť, ak sa nechce stať akousi pevnosťou.

Pohnú sa i projekty implementácií, myslím najmä projekt Spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a tiež projekt Spoločnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky.

Tieto projekty nefungujú, pretože Európa nie je politicky zjednotená. V podstate je beznádejne neschopná prijať nejaký unifikovaný krok a hovoriť jedným hlasom. V množstve otázok, ako sú palestínsko-izraelský konflikt, rusko-gruzínsky konflikt, vzťah k tretiemu svetu či vzťah k Spojeným štátom a k intervenciám, ktoré USA vedú vo svete, najmä v Iraku alebo v Afganistane, únia nebola schopná zaujať jednotné stanovisko. To robí z Európy veľmi nespoľahlivého hráča. Ak sa vo svojom postoji nedokáže zhodnúť a zjednotiť, tak ju skôr či neskôr čaká veľmi smutný koniec. Zrúti sa veľký európsky sen o tom, že Európa bude naozaj niečím ako spojené štáty európske - mocný ekonomický, politický a morálny aktér vo svete.

To by malo byť cieľom prijatia Lisabonskej zmluvy. Keď sa to nepodarí, potom asi môžeme takmer zlomiť palicu nad tým, čomu hovoríme európsky sen.

A treťou najväčšou udalosťou, čo zasahuje každého, je finančná kríza. V tejto otázke sa odborníci najviac rozchádzajú - kde sú príčiny, aké sú vyhliadky, ako dlho potrvá. Či je to trvalé, systémová chyba, alebo iba nehoda, či kapitalizmus je vlastne niečím, čo sa ukázalo ako neschopné. Tieto otázky vyvstávajú aj v roku 2009 a jednoznačnú odpoveď v tomto roku nedostaneme.

V minulom roku sme boli vo svete svedkami množstva konfliktov, žiaľ, nekončia sa. Môže naše bytie ohroziť aj ďalší? Život ukázal, že Európa nie je imúnna voči požiaru vojny a svoj sen o bezpečnosti by nemala snívať so zavretými očami. Kde vidíte riziká pre EÚ?

Na Európu vplývajú tie konflikty, ktoré na ňu majú priamy ekonomický a politický dosah. Hlavným konfliktom, ktorý sa preleje do roku 2009 a ďalších rokov, je jednoznačne arabsko-izraelský konflikt. Je to alfa a omega európskej stability.

EÚ má bezpečnostnú stratégiu z roku 2003 a definuje tri hlavné bezpečnostné hrozby zbrane hromadného ničenia, to je latentná bezpečnostná hrozba. V roku 2008 sa nejako neprejavila, a asi sa neprejaví ani v tomto roku.

Potom sú to zlyhávajúce štáty, termín "darebácke" štáty Európa nepoužíva. Boli to slová administratívy z čias Billa Clintona, potom prišla "os zla" Georgea Busha, a nakoniec sa v USA výraz ustálil na problémových štátoch. Európa je veľmi obozretná v prijímaní silných amerických termínov, či už ide o vojnu proti terorizmu, alebo darebácke štáty. Vybrala si neutrálny pojem - zlyhávajúce štáty a použila ho aj vo svojej bezpečnostnej stratégii.

Zlyhávajúce štáty sú v blízkosti Európy, najmä v oblasti širšieho Stredného východu, nebezpečné. Preto únia vymýšľa a stále koncipuje akési stratégie, ktoré smeruje do oblasti severnej Afriky a širšieho Stredného východu. Vytvorila Stredomorský dialóg, koncipovala Barcelonský proces. Za francúzskeho predsedníctva tieto málo úspešné projekty opäť oprášila, a aby iniciatíve dala zdanie vynovenia, vznikla Únia pre Stredomorie. Ide o pokusy nepripustiť, aby v okolí Európy, na druhej strane Stredozemného mora, vyrástli chaotické, zlyhávajúce štáty.

Táto oblasť konfliktu je zatiaľ charakterizovaná iba arabsko-izraelským sporom, ale možno ju čoskoro poznačia konflikty v rámci islamskej komunity. Na Európu by zapôsobili katastroficky, pretože EÚ je čoraz viac závislá od prísunu ropy z tejto oblasti. Konflikt na Strednom východe by sa Európy veľmi dotkol. Môže kedykoľvek vzbĺknuť na základe sporu medzi Izraelčanmi a Arabmi, žijúcimi v Palestíne i mimo nej. Toto považujem za kritický problém, ktorý Európu ohrozuje a bude ohrozovať aj v budúcnosti.

Svet zostal šokovaný po decembrových leteckých útokoch Izraela na pásmo Gazy. Rakety pripravili o život vyše 300 ľudí, stovky utrpeli zranenia. Pritom konferencia v americkom Annapolise sľubovala dohodu medzi Izraelom a Palestínčanmi do konca roku 2008. Zdá sa, že dohoda je v nedohľadne.

Úprimne povedané, tá dohoda bola v nedohľadne už pred konferenciou v Annapolise. To muselo byť jasné každému, pretože konferencia bola vedome zle pripravená, išlo o gesto. Dohoda iba ešte viac "dobabrala" tzv. cestovnú mapu z roku 2003.

Stanovuje tie isté požiadavky, o ktorých iniciátori a signatári museli vedieť, že sú nesplniteľné. Na prvom mieste opäť požadovala zastavenie násilia zo strany Palestínskej autonómie a potlačenie teroristických aktivít, čo si nijaká ústredná vláda Palestínčanov nedovolila urobiť. Znamenalo by to v rámci tejto autonómie občiansku vojnu, ku ktorej vlastne sčasti došlo, keď Hamas prevzal kontrolu nad pásmom Gazy.

De facto sa vyvinul stav, že v arabskej Palestíne existujú dve palestínske centrá moci, dve vedenia, dve vlády obe sa dostali k moci demokraticky, voľbami. Pásmo Gazy však kontroluje organizácia, ktorá neuznáva to, čo palestínska autonómia robila predtým. Neuznáva nijaké dohody, počínajúc dohodami z Osla z roku 1993, neuznáva štát Izrael a hlása jeho zničenie s tým, že bude útočiť a vyháňať Židov.

To nemohla ignorovať ani EÚ, keďže sa hlási k dohodám z Osla, k cestovnej mape i záverom z Annapolisu. Samotná únia musela konštatovať, že Hamas je teroristická organizácia, prerušiť s ním kontakty a zastaviť pomoc pásmu Gazy tretej existujúcej palestínskej entite po Jordánsku a západnom brehu Jordánu. Urobilo sa tak napriek tomu, že EÚ v tomto spore, najmä Francúzsko a jemu blízke štáty, chytajú stranu skôr Palestínčanom. Hamas sa však tak trochu diskvalifikoval sám.

A možný vývoj? Netrúfam si odhadnúť nejaký pozitívny vývoj, stav sa skôr zhorší. Túto oblasť asi čaká totálne víťazstvo alebo totálna prehra, či už pre jednu alebo druhú stranu. Skôr si myslím, že Izrael hrá o čas. Ako sa vyvinie situácia medzi Iránom a ostatnými arabskými štátmi, či prípadne nedôjde ku konfliktu v samotnom arabskom svete. Keby sa islamský, alebo stačí arabský svet, spojil, tak Izrael zrejme nemá šancu na prežitie jeden jediný rok. Iba ak za cenu toho, že by sa bránil všetkými prostriedkami. Keď hovorím všetky, tak myslím naozaj všetky. Čo by asi opäť znamenalo katastrofu pre Európu, ktorá je veľmi blízko.

Nielen cesta od Európy na juh vedie do ohniska vojen. Globálny svet znamená, že starý kontinent je vystavený novým výzvam ďaleko za svojimi hranicami, nervozitu vyvolal rusko-gruzínsky konflikt. Netápe EÚ aj vo vzťahu k Rusku?

Ďalším konfliktom, ktorý zaujíma hlavne východnú Európu, ale asi málokoho hoci v Mikronézii, je konflikt medzi Gruzínskom a Ruskou federáciou. Rusko prvý raz od rozpadu ZSSR v roku 1991 porušilo akési tabu a siahlo na svoju bývalú zväzovú republiku.

Argumentovalo tým, čo väčšina sveta neprijala že bráni záujmy svojich občanov v oblasti - a zaútočilo na zvrchovaný štát. Do dnešného dňa sú vlastne obsadené aj územia, ktoré pod ruskou kontrolou neboli ani do minulého augusta.

To trochu znepokojilo, myslím si, najmä bývalé zväzové republiky, teraz samostatné štáty. Niektoré sú, tak povediac, za vodou. Pobaltské krajiny sú ako členovia NATO očividne veľmi spokojné, chráni ich článok číslo päť. Ani v čase agresívnej fázy svojho polčasu rozpadu si ZSSR nikdy nedovolil napadnúť nejakú krajinu NATO. Z tohto hľadiska sa pobaltské krajiny cítia byť bezpečné a po vojne s Gruzínskom v nich mimoriadne vzrástla už i tak veľká popularita aliancie.

Nedôvera voči Rusku je tam historicky daná. Pobaltské krajiny a Poľsko najostrejšie vystúpili proti Rusku v rusko-gruzínskom konflikte a odsúdili ho veľmi tvrdými slovami - ako agresora. Ostatné krajiny boli zdržanlivejšie, SR dokonca na úrovni vlády nepriamo podporila Rusko, v ČR tak urobil prezident.

Augustový konflikt je nevyriešený a prenáša sa do roku 2009. Veď Rusko nesplnilo ani pôvodnú dohodu, ktorú vyjednal francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, aby sa stiahlo na líniu pred konfliktom. Rusko zdanlivo vyhralo a EÚ nakoniec súhlasila, Moskvu už prakticky za okupáciu nekritizuje. Aj reakcia na Gruzínsko poukazuje na biedu EÚ, neschopnej plniť úlohu, ktorú si vysnila. Niektorí politici, hlavne v súkromných rozhovoroch, Rusko podporili, avšak iní sa naň vrhli s rétorikou studenej vojny.

Konflikt môže a nemusí byť určitým ukazovateľom pre tento rok, pretože ak by Rusko pokračovalo, tak zrejme narazí na väčší odpor zo strany západných krajín. Asi by to už netolerovali, lebo by začali mať strach samy o seba.

Problémy Blízkeho východu rezonujú denne, vojne Ruska s Gruzínskom venovali európski politici (i novinári) veľa priestoru. Málokto si všíma problémy Afriky, pritom imigranti z vojnou zmietaných afrických krajín narážajú na južnú hranicu EÚ. A zomierajú v búrkach Stredozemného mora. Ich zúfalý hlas nepočuť?

Povedzme, že úplne formálne by sa Európa v roku 2009 mala cítiť ohrozená konfliktami v Afrike, pretože od britského predsedníctva je Afrika hlavnou prioritou EÚ. Bolo to však iba preto, že išlo o britské predsedníctvo. Ako bývalá koloniálna mocnosť Veľká Británia mala, prirodzene, isté záujmy v Afrike, premieta sa tam určitá historická zodpovednosť. Koniec-koncov za posledné dva roky sa tri štvrtiny až 80 percent všetkých rezolúcií BR OSN týkalo Afriky.

Formálne je to priorita aj pre Európu. Nikoho ale nezaujíma napríklad to, že v roku 2001 skončila v Kongu tzv. prvá africká svetová vojna, v ktorej zahynuli štyri milióny ľudí, my sme si to ani nevšimli. Konžská demokratická republika je opäť uprostred občianskej vojny a EÚ tomu nevenuje veľa pozornosti, pretože ju to priamo neohrozuje.

A Somálsko? Formálne existuje ako štát, ale pritom vlastne nie je štátom. V skutočnosti sú tam "štáty v štáte", územia a entity, na ktoré nemá ústredná vláda nijaký dosah. Somálsko začalo vzrušovať EÚ v momente, keď sa z tohto typického zlyhávajúceho štátu alebo "súštátia" začali projektovať pirátske aktivity, ktoré ohrozujú európsky obchod a európske ekonomické záujmy.

Nemyslím si, že je to niečo, čo by Európu bezpečnostne ohrozilo. Obťažuje ju to, ale nemá ten dosah ako napätie na Blízkom východe alebo recidíva ruského imperializmu. Rusko sa postavilo na nohy a dostalo z defenzívy. Snaží sa reštaurovať svoj štatút veľmoci, z čoho Európa zatiaľ nemá strach, pretože pred rinčaním zbraní z Moskvy sa členské štáty NATO cítia byť chránené.

Z toho ale vyplýva, prečo Európa, hoci nerada, tak ochotne sľubuje USA pomoc v Afganistane. A to je tým tretím veľkým konfliktom, ktorý sa prejavuje v rámci života únie.

Na jednej strane sa väčšina členských krajín EÚ naozaj cíti byť chránená Severoatlantickou alianciou, v ktorej hrajú prím Američania. Ďalšie európske štáty sa snažia do aliancie dostať. Na druhej strane zahraničná politika USA úniu v čase vlády Georgea W. Busha iritovala, najmä Irak. Nie je to paradox?

NATO v roku 2001 po teroristických útokoch v USA, hneď 12. septembra aktivizovalo článok číslo päť a vstúpilo do vojny proti Talibanu v Afganistane. Aliancia je vo vojne ako medzinárodný pakt. Ak to pritiahneme za vlasy, každý jej člen sa má cítiť ako krajina vo vojne, ktorá pomáha spojencovi - USA - v boji proti terorizmu.

Európa až tak veľmi neprivítala americkú intervenciu v Iraku, dokonca ju často verejne odsúdila. Teraz síce nerada, ale sľubuje podporu a zvýšenie počtu vojakov v Afganistane. Nie preto, že by členské štáty tamojšiu vojnu schvaľovali, priamu vojenskú podporu poskytujú spravidla proti verejnej mienke. Sľubujú však pomoc preto, lebo sú si vedomé, že ak by v tomto NATO zlyhalo, USA nemajú nijaký záujem na tom, aby aliancia ďalej existovala. Jednoducho sa odpútajú.

V oblasti transatlantickej kolektívnej obrany by tak Európa stratila hlavného sponzora, a pred tým má strach. To vysvetľuje paradox. Ak sa pozriete na výdavky európskych štátov na obranu, tak v dejinách, ktoré poznáme, Európa ešte nikdy neinvestovala do obrany tak málo ako teraz - v priemere 1,2-1,3 percenta hrubého domáceho produktu. Je to odraz pocitu bezpečnosti, Európa sa necíti byť ohrozená ako v čase vzniku NATO, keď vnímala ZSSR ako novú, postnacistickú hrozbu.

Terorizmus, na rozdiel od USA, rieši skôr v rámci iných zložiek ako armády polície, justície, tajných služieb. A je to tiež pohodlnosť i ekonomická nevyhnutnosť, pretože Európa má obrovské ekonomické problémy. Je to najrýchlejšie starnúci kontinent, vymiera. Má a bude mať obrovské problémy so svojimi dôchodkovými reformami, čo sa tohto roku prejaví. I to, ako získať nových mladých ľudí v aktívnom veku. Odkiaľ prídu... Z Afriky a širšieho Stredného východu radi prídu mladí ľudia. No sú skôr ekonomickou príťažou a často dokonca bezpečnostnou hrozbou. Európa sa nachádza v začarovanom kruhu.

Do sveta veľkej politiky oboma nohami vkročil Obama. Na novozvoleného prezidenta USA sa upiera veľa zrakov a mnohí si od neho sľubujú rázne kroky v otázke pošramoteného amerického imidžu, transatlantických vzťahov či vývoja konfliktov. Nevkladajú sa do neho priveľké očakávania? Veď zázračný prútik nemá.

Vkladajú sa priveľké očakávania, to je jasné aj Barackovi Obamovi a jeho tímu. Popularita novozvoleného prezidenta je v samotných USA okolo 80 percent. Nie je nič horšie pre politika, ako keď mu ľudia tak veria po voľbách! Potom totiž môže popularita iba klesať.

Myslím, že vývoj sa bude uberať porovnateľne s minulosťou, keď sa v USA dostal k moci idealistický prezident s veľkými víziami. Po druhej svetovej vojne ich Spojené štáty zatiaľ mali dvoch J.F. Kennedyho a Ronalda Reagana. Z obidvoch sa stali jastraby. To znamená tí, ktorí sa nejakým spôsobom snažili posilniť úlohu USA vo svete.

V oblasti zahraničnej politiky Obama už vopred avizoval, že bude silným prezidentom. Republikáni naozaj viedli politiku, najmä zahraničnú, ktorú Európa neakceptovala. Ak si však niekto myslí, že Obama pristúpi na európsky sen, priamo európsku posadnutosť, ktorá sa volá multilateralizmus, mýli sa. Nijaký americký prezident nebude multilaterálne rokovať s niekým, kto je slabý. Ak Európa nezvýši svoje výdavky na obranu, svoje angažmán vo svete, tak bude pre každého amerického prezidenta spojencom druhej kategórie.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Malé knedličky, veľké dojmy
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  5. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  6. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  7. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  8. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  9. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  10. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 630
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 622
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 570
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 613
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 170
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 823
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 869
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 278
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 962
  10. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 2 507

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Chaos okolo cien elektriny pokračuje. Koľko vlastne zaplatíte po novom?

Začiatkom roka v niektorých prípadoch stúpli ceny za elektrinu neúmerne. Po politickom tlaku preto z postu šéfa regulátora odstúpil Jozef Holjenčík.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov, kriminality.

Neprehliadnite tiež

Diabetická noha izoluje od spoločnosti

O živote pacienta s diabetickou nohou sa denník SME rozprával s viceprezidentkou Zväzu diabetikov Slovenska ANNOU LALIKOVOU.

Blíži sa voľba šéfa RTVS, Rezník z TASR by bol pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

Kotlebov galavečer v Rimavskej Sobote nebude, vyhlásil primátor

Kotlebovci chystali podujatie v deň vzniku slovenského vojnového štátu.

Zmeny vo fungovaní zdravotnej služby môžu podľa Slovak Business Agency ušetriť milióny

Úprava legislatívy má znížiť náklady malým a stredným podnikateľom vrátane živnostníkov so zamestnancami v prvej a druhej kategórii prác.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop