BRATISLAVA. Udalostiam, ktoré sa diali v mediálnej sfére alebo sa jej dotýkali, nebola na Slovensku asi ešte nikdy venovaná taká verejná pozornosť ako v minulom roku. Myslí si to predsedníčka Slovenského syndikátu novinárov (SSN) Zuzana Krútka. Podľa nej je to určite aj zásluhou tlačového zákona, ktorý v minulom roku prešiel Národnou radou (NR) SR a nahradil svojho mnohokrát novelizovaného 42-ročného predchodcu.
Zákon v čase prípravy a schvaľovacieho procesu vyvolal značné kontroverzie, aj vďaka pokusom o spojenie hlasovania o ňom a Lisabonskej zmluve, no nakoniec ho poslanci 9. apríla schválili samostatne a začal platiť od začiatku júna. Podľa Krútkej to však bola "premárnená šanca na prijatie naozaj kvalitného zákona, ktorý by bol vyvážený". Domnieva sa, že najväčšou chybou zákona je práve jeho nevyváženosť, pretože povinností, ktoré médiám ukladá, je príliš veľa.
"Ten zákon vlastne o novinároch vôbec nehovorí, pretože bola obava vôbec definovať, kto je novinár," hovorí šéfka syndikátu. "My, z pozície syndikátu, hlavne vyčítame tomu zákonu to, že novinára vôbec nechráni. Nechráni ho pred nikým. Dáva mu síce právo dostávať informácie, ale nezabezpečuje nijaké sankcie pre toho, kto informácie neposkytne. Odvoláva sa na to, že je z ústavy cenzúra zakázaná, ale nehovorí o tom, čo tá cenzúra je, pričom vieme, že cenzúra nie je len cenzúra nejako etablovaná inštitucionálne, a nie je to len cenzúra politická, ale môže to byť aj akási vnútroredakčná - povedala by som, že podstatne nebezpečnejšia, pretože je skrytá," vysvetľuje.
Klauzula, ktorá v tlačovom zákone vyvolala najvášnivejšie reakcie, sa týkala novozavedeného inštitútu práva na odpoveď. K nej tlmočili svoje výhrady nielen vydavatelia, ale aj opozícia v parlamente. Obavy vyvolala formulácia, podľa ktorej ak periodická tlač alebo tlačová agentúra uverejnia tvrdenie, ktoré sa dotkne cti, súkromia a dôstojnosti súkromnej osoby, či názvu a dobrej povesti právnickej osoby, môže táto osoba žiadať o uverejnenie odpovede.
"My si myslíme, že právo na odpoveď má byť, ale zároveň si myslíme, že je veľmi nešťastne naformulované a že by malo byť zlúčené s právom na opravu a bolo by to asi jednoduchšie, prehľadnejšie, aj ľahšie by sa potom uplatňovalo," nazdáva sa predsedníčka syndikátu. Ten pritom v apríli uviedol, že je s uzákonenou normou v zásade spokojný. Napriek tomu SSN spísal svoje výhrady s príslušným odôvodnením a pokúsil sa docieliť, aby sa zákonom zaoberal Ústavný súd (ÚS) SR. Syndikát zvolil cestu cez verejného ochrancu práv Pavla Kandráča.
Ombudsman však ich odôvodnenie v 17-stranovom podnete na podanie na ÚS SR nepovažoval za adekvátne. Prečo, to sa Krútka podľa vlastných slov nedočítala ani v jeho liste. "Ten list je veľmi stručný, to je v podstate jedna veta, ktorá hovorí, že nenašiel na to dôvody," dopĺňa predsedníčka.
Pokiaľ ide o verejnoprávne médiá, uplynulý rok nebol pre ne vôbec ľahký a Krútka nezávidí manažmentom Slovenskej televízie (STV) a Slovenského rozhlasu (SRo) ich prácu v momentálne kritickej situácii týchto vysielateľov. Treba si však podľa nej uvedomiť, že zlá situácia sa nedostavila zo dňa na deň. "Tento stav nevznikol dnes ani včera. Je to výsledok toho, ako sa tieto inštitúcie vyvíjali od roku 1993, keď sa osamostatnili od federálnych inštitúcií, čo sa od nich chcelo a čím všetkým prešli," domnieva sa.
Rozhlas podľa Krútkej v deväťdesiatych rokoch začal postupne chudobnieť, mal napríklad sústavne poddimenzované rozpočty na vykrývanie vysielania na stredných vlnách. Žil v neistote a pridružilo sa k tomu mnoho ďalších faktorov, tvrdí. "Podobne aj STV - x generálnych riaditeľov, x vĺn prepúšťania. Medzi prepustenými boli pritom ľudia, ktorí mali profesný fortieľ. Dnes sa mnohí z nich už nechcú vrátiť, alebo ťažko už naskočia vzhľadom na technologický posun, ktorý v novinárskej práci medzitým nastal."
Predsedníčka si myslí, že kľúčom k úspechu verejnoprávnych médií sú investície do ich programu a tvorby. Vytvorenie mediálneho komplexu, s myšlienkou ktorého prišiel minister kultúry Marek Maďarič, preto nevidí Krútka optimisticky. "Bolo by naozaj vhodnejšie časť peňazí - podstatne nižšiu časť - vložiť do programu a pozdvihnúť ten program, pretože ten živorí. A nie dávať to do budov. Navyše sa ukazuje, že sa neráta s tým, že by sa v tom novom komplexe postavili štúdiá natoľko izolované a odhlučnené, ako sú aj v pyramíde aj v Mlynskej doline postavené systémom dom v dome. Okrem toho sa nepočíta ani s priestormi pre archívy, z ktorých musia novinári a programové pracoviská sústavne čerpať. To je naozaj nedomyslené," tvrdí Krútka.
Verejnoprávni vysielatelia podľa nej potrebujú podporu a aj si ju zaslúžia, a to najmä preto, aby u nich nedochádzalo ku kopírovaniu komerčných vzorov. "Nám veľmi leží na srdci osud týchto médií, ktoré poskytujú službu verejnosti. Keby dobre fungovali, mali by aj silu potlačiť nevkus v komercii, lebo potom by sa aj komercia ťahala za tým, kto je lepší. Dnes je to ale presne naopak."
