ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Juraj Farkaš: Elán mal byť disidentská kapela či čo?

Laco Lučenič to povedal dobre - mali sme zlý sex, zlé drogy aj alkohol, tvrdí v rozhovore zakladajúci člen skupiny Elán a dnes podnikateľ na Floride Juraj Farkaš.

Narodil sa v roku 1955 v Bratislave. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú. Odmalička hral na husliach. V štrnástich rokoch sa s Vašom Patejdlom podieľal na založení skupiny Elán, do ktorej pritiahol aj lídra Joža Ráža. Na gitare v nej hral až do prelomu rok(Zdroj: Karol Sudor)

Laco Lučenič to kedysi povedal dobre - mali sme zlý sex, zlé drogy aj alkohol, tvrdí zakladajúci člen skupiny Elán, gitarista, huslista a dnes podnikateľ na Floride Juraj Farkaš.

Čím boli vaši rodičia?

Otca ako osemročného dali rodičia v rámci kresťanskej rehole „školskí bratia" do Belgicka, kde prešiel strednou školou, a ako jedného z prvých Slovákov ho poslali na svetoznámu London Business School. Po štúdiu títo absolventi učili v rôznych krajinách po celom svete, otec konkrétne na Ceylone (dnes Srí Lanka, pozn. autora). Absolvoval teda niečo podobné, ako vám kedysi v rozhovore odhalil pán Peter Tkáč, ktorý sa dostal do Singapuru. Jeho rozprávanie ma fascinovalo, aj preto, že otec o tých časoch nikdy nechcel hovoriť, bolo to tabu.

Na Ceylone prežil vojnu, strávil tam takmer 20 rokov, a vrátil sa domov v čase, keď sa tu chystali prevziať moc komunisti. Po roku 1948 mal šťastie, že ho ako nejakého západného kapitalistu neobesili, ako profesora ho však v roku 1950 vyhodili zo školy, neskôr mohol učiť akurát tak prvákov vo Vajnoroch. Vďaka angličtine ho však začali vyhľadávať aj papaláši, preložil knihu akademikovi Filkornovi, ktorý bol aj rektorom Univerzity Komenského, a tak sa mu vďaka cudziemu jazyku podarilo zamestnať na Lekárskej fakulte. Mama bola celý život učiteľka.

A vaša americká manželka?

Na plný úväzok sa stará o deti. Má síce absolvovaných viac škôl, ale viete, ako je to pri malých deťoch - zo školy na karate, tanec, klavír a podobne. U nás v podstate nefunguje verejná doprava, všade ich treba voziť autom, a aupair nepovažujeme za vhodné riešenie.

Často dnes chodievate na Slovensko?

Veľmi zriedka. Žijeme celkom spokojne na Floride, a poviem pravdu, príliš sa nám sem ani nechce. Aj teraz som tu sám, lebo s manželkou sme prišli najskôr do Prahy, ale bola jej zima, tak sa vrátila do tepla. (smiech)

Vaše deti vedia po slovensky?

Hm... hanbím sa za to, ale tie, ktoré sa narodili v Amerike, ani veľmi nie. Celé dni trávia s manželkou, s ktorou hovoria anglicky, ja behám kade-tade, takže som ich to poriadne nenaučil. Terezka sem chce prísť a jazyk sa naučiť, ale pre obe deti je Slovensko skôr exotická krajina.

Ako vznikol Elán?

S Jožom Rážom sme boli spolužiaci, obaja sme brnkali na gitare. Vašo Patejdl už mal nejakú kapelu - podotýkam, že všetci sme mali len 14 rokov - pričom s ním hral basgitarista Dušan Ďurík. Len pre zaujímavosť - Vašo nehral na klávesy, ale na gitaru, klávesy obsluhoval Ďuro Fábry. Práve ten sa ma v marci 1969 spýtal, či nechcem hrať v kapele. Ďuro totiž odchádzal do inej, Vašo prešiel na klávesy a ja som im ponúkol Joža Ráža, ktorý dobre spieval. To by však boli v kapele tri gitary, tak bolo rozhodnuté, že musí prejsť na basu. Lenže na tej hral Dušan, ktorý bol Vašov veľký kamarát. Nebolo to pre neho ľahké rozhodnutie, ale...

Musel odísť. Bol pre vás slabý?

Ja to tak nemôžem povedať, ako by to vyzeralo? Len som tvrdil, že Ráž musí hrať s nami, lebo dobre spieva. Vašo sa trochu vzpieral, ale nakoniec súhlasil. Podmienkou bolo, že Jožo musí odkúpiť Dušanovu basu.

7.jpg

Anglický názov by neprešiel

V hre boli aj názvy kapely ako The Hungries alebo The Words. Prečo z toho bol nakoniec Elán? Keďže to slovo sa neskôr sprofanovalo, dnes to na mnohých pôsobí tak... zväzácky.

No, to je zaujímavé, máte pravdu. Kdeže by nám však vtedy prešli anglické názvy? To neexistovalo, veď sme nesmeli spievať ani anglické pesničky. Vy ste tú dobu nezažili. Jeden známy, Marián Ježek, sa nás raz spýtal, že keď sme takí a onakí, prečo sa nevoláme Elán. Bolo to v roku 1971. My sme sa tešili, že nám vôbec dovolili cvičiť v Dome pionierov (dnes prezidentský palác, pozn. autora).

Vy ste však plánovali hrať v Lúčnici na husliach. Prečo z toho zišlo?

Lebo Elán sa už pomaly rozbiehal. Nedalo sa sedieť na dvoch stoličkách, tak som sa musel rozhodnúť. Urobil som dobre, celá moja hudobná kariéra bola nakoniec spojená s Elánom.

Kde ste vzali na nástroje?

To bola vážna vec. Museli sme si na ne poctivo zarobiť, veď len mikrofón stál okolo 1500 korún. V sedemnástich sme každú sobotu a nedeľu hrávali U troch zajacov v Rači. Vašo pomaly prinášal vlastné pesničky, takže sme začali aj s vlastnou tvorbou, ale rozhodujúce bolo určiť, čo vlastne chceme robiť. Existovala tu kopa komerčne zameraných orchestrov a spevákov typu Velčovský, Hronec, Konárik a podobne, ktorí často chodili na Západ, kde si dobre zarobili. Nás to tiež lákalo, hoci sme chceli preraziť najmä doma a byť niečo ako Paľo Hammel. Bez nástrojov to však nešlo, takže sme vycestovali. Bol to kompromis, hrávali sme po zahraničných baroch prevzaté skladby a potom doma vlastnú tvorbu.

Počas vysokej školy ste začali nahrávať v rozhlase.

Áno, s tým prišli aj naše prvé hity - Semafor, Dám ti a tak ďalej, dokonca sme sa dostali do televízie.

Nedostali ste sa do zahraničia najmä pre nadštandardné vzťahy so SZM?

Nie, to s tým nič nemalo. Von sa dostali mnohí, šlo to cez Slovkoncert, ktorý na tom solídne zarábal, pretože veľkú časť z gáže vám strhával. Už v osemnástich sme hrávali v Tunise, neskôr v Škandinávii. Čosi o tom viem, pretože tie zájazdy som vybavoval ja.

Zaujímavé je, že keď ste šli po škole na vojnu, skončili ste na jednom mieste, dokonca ste tam mohli mať vlastnú aparatúru.

Pôvodne sme žiadali ísť do Vojenského umeleckého súboru, lebo sme nechceli, aby nás rozdelili. Odmietli to však páni Ján Štrasser a Milan Novák, vtedy ešte súdruhovia. Tí trvali na tom, že vezmú len jedného alebo dvoch. Nakoniec sa nám podarilo ísť do Humenného, a keďže bola Bratislavská lýra (socialistický hudobný festival, pozn. autora), na ktorej sme získali striebro za skladbu Kaskadér, hneď po vojne sme získali štatút slobodných umelcov a odštartovali tak profesionálnu kariéru.

8.jpg

Museli sme držať hubu a krok

Mnohí vám dodnes vyčítajú, že ste boli poplatní komunistom. Jožo Ráž to v rozhovore pre SME.sk odmietol, doslova povedal, že ste proti socializmu bojovali „svojimi možnosťami, hudbou aj životom". Realitou však je, že ste hrávali trebárs na Festivale politickej piesne v Martine, na socialisticky zafarbených akciách v Moskve aj všelikde inde.

Ale veď inde sa ani hrať nedalo. Mohli sme si vybrať - buď zahráme tam, alebo nikde. Boli sme stlačení tak, že si to neviete predstaviť, veď ste vtedy nežili. Na jednej strane boli Prúdy a Collegium Musicum, na druhej totálna komercia, my niekde medzi tým. Boli sme len obyčajní študenti, a tí predsa musia držať hubu a krok. To sme sa mali stiahnuť do undergroundu? Realitou je, že sme na socialistický systém nadávali, veď ja sám mám podnikanie v krvi snáď od narodenia, robil som manažéra Elánu pre zahraničie. Vy to ani nemôžete objektívne hodnotiť. Kedy ste sa narodili? (smiech)

Veď to nehodnotím, len sa pýtam. Na jednej strane Ráž hovorí, že ste bojovali proti socializmu, na druhej ste hrávali pre komunistov, Ráž s Patejdlom priznali, že aj na papalášskych žúroch a večierkoch.

Na politickom festivale v Martine hrávali dokonca aj Taktici s Vladom Koleničom, a tých ťažko podozrievať, že sympatizovali s režimom. Nikto nám tam predsa nepredpisoval, čo máme hrať, jedinou podmienkou bolo, aby sme nespievali anglicky. Komouši boli radi, že tam sme, lebo potom došli aj diváci.

Čiže žiadny kompromis so svedomím?

Myslíte, či to bolo niečo za niečo? So svedomím to možno bolo v konflikte, ja by som tam najradšej nehral, ale...

Keby ste odmietli ísť do Martina, čo by to znamenalo?

Pre komerčné a barové kapely by za to asi nenasledoval zákaz. Nemali vlastný repertoár, takže ich tam ani nikto nevolal. Pre nás ako slávnu kapelu to však bola podmienka, o tom sa vôbec nedebatovalo. Nikto sa nepýtal, či chceme alebo nie, jednoducho nám oznámili termín a hotovo.

1.jpg

Ja byť Jožom Rážom, s politikmi by som sa nestýkal

Vašo Patejdl v rozhovore pre SME.sk povedal, že ste tam chodili, lebo vás vydierali. Buď vraj prídete, alebo sa vám zruší koncertná šnúra.

Nebolo to otvorené vyhrážanie sa, skôr také tajomné, ale s jasným posolstvom - tu máte termín, a ak neprídete, viete, čo to znamená. A dodali, že si našu účasť želá veľký komunistický papaláš Pezlár. Čiže priame vyhrážky tam neboli. Mimochodom, veď na takýchto akciách musel hrať aj Olympic. Čo sme mali robiť? Mali sme byť disidentská kapela či čo? My sme neboli disidenti, chceli sme riadne žiť, a ani sme netušili, že ten režim neskôr padne. Aj tak sme sa držali na vlásku, veď komunisti všeobecne nemali radi hudobné skupiny. Mali nás v hrsti, keby chceli, zakážu nám cestovať.

Paradoxne, Jožo Ráž dnes nadáva na Ameriku a chváli Rusko.

No, to si naozaj neviem nijako vysvetliť. On mal vždy svojské názory, často sme sa hádali o rôznych veciach, ale... Poviem to tak, že som jeho názormi dosť prekvapený. Žiadna krajina síce nie je pre život ideálna, ale lepšiu ako Amerika fakt nepoznám.

Možno preto, že ste v iných nežili.

Ale videl a zažil som ich naozaj dosť. Joža však do istej miery chápem, lebo je zrejme sklamaný z toho, čo sa tu dialo po revolúcii.

Nemá byť z čoho, on je ten, kto podporoval Mečiara, ktorého tretia vláda túto krajinu po roku 1989 humpľovala asi najviac.

Pozrite, ja byť Jožom alebo nejakým športovcom, určite by som sa s politikmi nestýkal. Mečiara neviem ohodnotiť, lebo ho nepoznám, nežijem tu už desaťročia, akurát som o ňom počul. Nechápem ani Joža, ani Petra Šťastného, že sa dali na politiku, alebo verejnú podporu niektorých strán. Možno to robia z presvedčenia, majú na to právo.

Ráž sa okrem Mečiara kamarátil aj s mafiánmi, takže fakt nemá byť z čoho sklamaný. Sám mi povedal, že „od revolúcie z mojich tridsať kamarátov skončilo trinásť s guľkou v hlave. Ja som rád, že som nažive, čo si budeme hovoriť." Zavraždeného mafiána Čongrádyho označil za férového človeka a čudoval sa, že sa iní čudujú, keď mu šiel na pohreb.

To neviem posúdiť, nezažil som to, žil som vonku. Ja som v živote žiadneho mafiána nezažil, ani nechcem. Ale ktovie, možno sa okolo nás motali už v 80. rokoch, veď sa motali všade.

Lenže vtedy to boli v porovnaní s tým, čo vystrájali v 90. rokoch, len neškodní veksláci, postávajúci pred Priorom.

Áno, tak to bolo. Tuzex, bony... Neviem, k tomu, čo bolo neskôr, sa nemôžem vyjadriť, tunajšie pomery nepoznám, chodil som sem málo.

Keď ste hrali s Elánom na Západe, nechceli ste tam preraziť?

Ja som Vašovi hovoril, že tam musíme spraviť jeden poriadny hit, ale to sa nedalo, veď sme hrávali v bare šesť dní v týždni po päť hodín, potom sa žúrovalo, a boli ste radi, keď ste sa trochu vyspali. V Škandinávii sa každé dva týždne cestovalo do iného podniku, nebola to žiadna sranda. Ten jeden deň voľna ste mohli akurát tak prespať, nieto nahrávať pesničky alebo naháňať anglické texty. Raz sa to však skoro podarilo, keď sme hrali v Amsterdame. Prišla za nami anglická manažérka EMI, ktorej sme sa zdali fantastickí, že nás hneď berie. Vraj máme prísť budúci mesiac nahrávať. Myslela si, že to bude jednoduché, že prídeme do Bratislavy a komunisti nás pustia. Niečo aj poslala na Slovkoncert, ale nakoniec to celé zakapalo.

2.jpg

Mali sme dvetisíc mariek na osobu mesačne

Koľko ste zarábali na Západe?

Fúha, to boli vysoké gáže. Hrávali sme na „dvojité" zmluvy, lebo Slovkoncert nám bral 50 percent. Obchádzalo sa to teda tak, že oficiálna zmluva znela na tisíc mariek na osobu, pričom podľa inej zmluvy sme dostávali oveľa viac. Raz sa takáto naša „skutočná" zmluva dostala na Slovkoncert a bolo z toho neskutočné haló. Tieto praktiky inak kdesi potvrdil aj Karol Konárik, ktorý si vonku tiež prišiel na svoje.

Takže ste si v 70. rokoch žili na vysokej nohe.

No, keď ste hrali vonku mesiac či dva, mohli ste si kúpiť prakticky akýkoľvek hudobný nástroj. Kapely brali dvetisíc mariek na osobu mesačne. Na slovenské pomery to boli nenormálne peniaze. Keď sme však šli na vojnu, na Západ sme prestali chodiť a venovali sa len našej tvorbe. Prišli hity, spravili sme tri slovenské platne, potom jednu anglickú, a už sa to mlelo.

Elán mal svojský spôsob prerozdeľovanie zárobkov. Aký?

No, to áno, bol spravodlivý, žiadna kapela nemala taký ako my. Všetci sme mali jasné úlohy, už od študentských čias sme si peniaze poctivo delili. Ja som manažoval celý Západ aj Slovkoncert, takže som mal nejaký prídavok, ale fungovalo to tak, že tantiémy, príjmy za televíziu, rozhlas, predaj platní a podobne, sme vždy dali na jednu kopu a podľa istého kľúča každému prerozdelili. Dokonca sme na to mali podpísaný papier.

Koľko percent ste mali vy?

Pri poslednom rozdelení 25 percent zo všetkých príjmov, Jožo Ráž, Jano Baláž a Vašo Patejdl 20 percent, Zdeno Baláž 15 percent. Každý rok sa to však menilo podľa toho, kto ako prispel svojou prácou. Mal som síce viac ako ostatní, ale to znamenalo, že keď mi Vašo zavolal, že o štvrtej poobede chce mať v štúdiu v Pezinku syntetizátor, musel som to zabezpečiť, rovnako som chodieval na letisko vyzdvihovať ľudí, keď sme robili anglickú platňu.

Blížil sa však rozpad prvej zostavy Elánu.

Áno, začali sme sa umelecky štiepiť. Hrávali sme nenormálne veľa, a keď robíte 200 koncertov za rok, logicky príde ponorková choroba. Šlo o nenormálnu situáciu, do toho sme dva mesiace hrali v Rusku, neustále sme cestovali, dvakrát som sa na ceste vybúral s Jožom, raz s Vašom, opakovane sme sa prevrátili na strechu. Vždy som si potom spomenul na Mariku Gombitovú, proste to začínalo byť nebezpečné, tobôž, keď sme sa presúvali trebárs z jedného konca Československa na druhý, a mali sme na to len 24 hodín po skončení koncertu. Prišla teda únava, Vašo chcel sedieť viac doma, ale nedalo sa, lebo sme boli v kolotoči. Jednoducho nás to prestávalo baviť.

Video: Skladba Stužková

Prečo odišiel Vašo Patejdl?

Chcel robiť sólovú kariéru, v Eláne však nemal čas skladať. Túžil byť jednotka na pódiu a vydávať vlastné albumy. Treba však povedať, že on je fakt hudobník - remeselník. Bez problémov zloží skladbu aj na tento pomarančový džús, čo tu pijeme.

To hej, nedávno spravil pesničku pre kataster nehnuteľností.

(smiech) Počul som o tom, keď som si tam niečo vybavoval. Fakt neuveriteľné. Nájdem tú skladbu na SME.sk? Ešte som ju totiž nepočul a to si nemôžem nechať ujsť.

Prelinkujem vám ju pri autorizácii. Prečo odišiel bubeník Zdeno Baláž?

Boli za tým umelecké problémy, už ho nechceli.

Ráž sa po nástupe nového bubeníka Gabriela Szaba vyjadril, že konečne za sebou cítil poriadnu rytmiku. Zjavne narážal na hráčske schopnosti Baláža.

Áno, on mal taký... iný rytmus. Hľadali teda nejakého lepšieho a tvrdšieho. Možno Zdenovi ublížilo aj to, že sme dlho hrávali po baroch, a tam sa hrá inak ako na koncerte, v podstate sme sa len „šmodrchali". Platne však s nami zvládol, hoci s tým bolo trochu viac roboty. Pesničkám starého Elánu sa z hľadiska výkonu muzikantov nedá nič vyčítať. Okrem toho, hneď ako odišiel z kapely, začal hrávať na Západe. Rozpad Elánu bol aj tak len otázkou času.

3.jpg

Vyžiť sa dalo, ale mali sme nenormálnu spotrebu

A váš dôvod na odchod?

Jožo s Janom (Balážom, pozn. autora) najskôr chceli, aby som ostal, lenže dovtedy som bral gážu 25 percent a Jano mi v Zelenom dome povedal, že dostanem len 15. Odmietol som, lebo za tie prachy sa to nedalo. Navyše som bol vyčerpaný, tri roky som tú kapelu manažoval, hrával v nej, žúroval, okrem toho som mal frajerku z Ameriky, s ktorou som sa zoznámil v Sovietskom zväze, keď sme hrali v Soči. Odchod bol teda jediná správna voľba. Zažil som všetko, čo bolo treba a chcelo to iný život. Kým som odišiel do USA, robil som ešte manažéra Tublatanky a skupiny Gravis (neskôr mala hit Skúšky z lásky, pozn. autora), ktorá sa vtedy rozhodovala, či bude skupinou Mariky Gombitovej.

Ráž mi hovoril, že najvyššiu gážu za koncert mal šesťstopäťdesiat korún brutto, v čistom asi tristopäťdesiat. Z toho dal dvesto technikom a hral za stopäťdesiat. Po zverejnení mi napísal jeden známy hudobník, že je to nezmysel, lebo reálne tam boli iné sumy - okrem honorárov, ktoré ostávali slobodným umelcom po zdanení takmer celé, sa na koncertoch zarábalo na cestovnom a aparatúrnom, honoráre vraj boli vedľajšie. Okrem toho tantiémy, podľa neho v státisícoch, tvorivé odmeny za angažovanú činnosť, extra odmeny od SZM za festivaly, televíziu, rozhlas, filmy, zahraničné vystúpenia za bony a podobne. To je v rozpore s Rážovým tvrdením, že s peniazmi ste vždy mali problém.

Ja vám presne poviem, ako to bolo, lebo som fungoval ako manažér kapely, určite najlepší v republike. Robili sa oficiálne prehrávky pred komisiou, ktoré keď ste absolvovali, zaručovali vyššie honoráre. Najvyššia trieda fakt bola okolo 600 korún za koncert, lenže vďaka veľkému dopytu po nás, keď sme vypredávali dvanásťtisícové amfiteátre, sme na Slovkoncerte požiadali, aby nám platili viac. Veď na nás predávali celé programy. Platila nejaká vyhláška, na základe ktorej sme mohli dostávať päť percent zo vstupného. Áno, za to sme mali tisíce korún, takže Jožo nemal úplnú pravdu, ak hovoril len o 600 korunách v hrubom. Ďalšie peniaze sme dostávali za amortizáciu nástrojov a podobne, takže sme zarobili celkom dobre.

Takže neplatia Rážove slová, že z muziky sa nedalo poriadne vyžiť?

To závisí od toho, čo si predstavujete pod vyžitím. (smiech) Nemali sme toľko peňazí ako Bon Jovi. Vyžiť sa dalo, ale mali sme aj nenormálne veľkú spotrebu.

Čoho?

Všetkého, veď sme veľa žúrovali. Neskôr sa však chalani poženili, tak sme to obmedzili. Ale musím dať Jožovi za pravdu - na také vyžitie, aké som si predstavoval, a aké mám povedzme dnes, to ani zďaleka nebolo. Nehovorím, že sme trpeli chudobou, veď vo východnom bloku sme predali milión platní. Problém bol, že sme nešetrili, hoci sme ako študenti po baroch zarábali 20 až 40 tisíc mesačne, teda v časoch, keď bežní ľudia dostávali možno dve tisícky. Keď sme potom rovnakých 20 tisíc zarobili doma po desiatich rokoch, tak to bolo, logicky, málo. Joža teda chápem, žili sme proste v inom svete. Vezmite si, že máte 20 rokov, študujete, cestujete po svete, zarábate veľké peniaze, žúrujete... treba to chápať v súvislostiach.

4.jpg

Bokovky? Užili sme si všetci

Čo drogy? Jožo Ráž tvrdil, že vyskúšal všetky, najviac sa mu pozdával kokaín, ale dodal, že ste im ako kapela nikdy nepodľahli, skôr sa chľastalo. Laco Lučenič mi zase spomínal, že za jeho čias to bolo o zlých drogách, zlom alkohole a zlom sexe.

(smiech) No, s Lacom musím súhlasiť, presne tak to bolo. Jožo fakt vyskúšal kokaín? Na to si nepamätám. Viem len, že raz nám v Rusku niekto niečo ponúkol, ani sme nevedeli čo, a dostal som z toho takú hnačku, že... Určite sme veľa pili, ale klasické drogy sme nebrali. A nikdy sa nestalo, že by bol niekto taký opitý, že by nemohol hrať, teda okrem mňa, keďže som raz prespal koncert v Humennom. Ale to sa nepočíta, lebo sme boli na vojne. Navyše sme každý deň hrali futbal. Mňa nezaujímalo, že sa v Rusku žúrovalo do rána do štvrtej, o jedenástej museli ísť všetci na ihrisko a hrať. Ja som z nich bol najlepší futbalista, Vašo celkom dobrý, ale ostatní... hm, tí boli slabí. Hrávali sme hádajte o čo. O vodku. Tak sme porazili aj českú kapelu Turbo.

A sex?

Jáj, ten bol tiež. V časoch „elánománie" sme si užili všetci, ale určite sme v tom neboli najaktívnejší. Mali sme síce frajerky, ale nemôžem tvrdiť, že neboli aj bokovky. Počkajte, musím z toho nejako diplomaticky vykĺznuť. Napíšte, že hudbu sme robili kvôli babám a peniazom, veď to musí byť každému jasné. (smiech) Vezmite si tisícové davy na koncertoch a to, že v Československu boli nenormálne krásne baby. Keď sa žúrovalo, tak sa tam dialo všeličo, aj „bokovkovalo", ale to je nič oproti tomu, čo som počul o iných kapelách.

Na čo narážate?

My sme nikdy takéto akcie nerobili spolu... ak mi rozumiete. Jožo Ráž však mal smolu. Keď sa zaľúbil do Barbory (jeho manželka, pozn. autora), čo bola tiež naša spolužiačka, a na žúre sa vyskytli dievčatá, postavil sa a povedal: „Chlapci, neviem, čo sa tu bude diať, ale ja sa toho nezúčastním." A odišiel. (smiech) On bol taký...

... celibátnik?

Ako viete? Veľmi skoro sa oženil, tak čo mohol robiť. Pravdou však je, že sex bol jedným z motorov rockovej muziky. Lučenič to povedal veľmi dobre.

Mali ste problém so zakazovaním textov?

No, nejaké boli, ale Boris Filan to hore vždy nejako uhral, vychádzal s tými, ktorí o tom rozhodovali. Schválenie textov bola významná vec, lebo niekedy sa zakazovali aj úplne nevinné veci. Doba, v ktorej ste nemohli vystúpiť v televízii v texaskách, mala svoje zvláštne špecifiká.

5.jpg

Ani jeden z Elánu nespolupracoval s ŠtB

Po svadbe ste dostali povolenie vysťahovať sa do USA. Bolo to bežné?

Áno. Každý, kto si vzal za manžela alebo manželku cudzieho štátneho príslušníka, povolenie dostal, na to boli medzinárodné zmluvy. Problémy robili len okolo svadby, ale keď sme to zvládli, ostatné už šlo rýchlo. Akurát som musel zaplatiť nejakých 20 tisíc za to, že som tu vyštudoval vysokú školu. Zdôvodnili to tak, že pracujúci ľud na moje štúdium makal, takže to treba uhradiť. Zaplatil som rád, veď to bolo menej ako tisíc dolárov, doslova smiešna suma.

ŠtB za vami neprišla, aby ste jej dodávali informácie?

Práveže nie, hoci toho som sa bál najviac. Aby niekto neprišiel a nedal mi niečo podpísať. Pozrite si dnešné zoznamy eštebákov - ani jeden člen Elánu nikdy nespolupracoval. Tie kurvy pritom mohli prísť a žiadať to odo mňa, ale, našťastie, mal som pokoj. Papiere na vysťahovanie som si vybavoval na Februárke (sídlo ŠtB, pozn. autora), tým mladých príslušníkom som doniesol aj platňu. Všetci tam boli veľmi príjemní, až som bol prekvapený.

Ako hodnotíte tvorbu Elánu po prvom rozpade? Prišli totiž megaúspešné albumy ako Detektívka či Rabaka, ale aj pomerne neúspešný Nebezpečný náklad.

Poviem pravdu, ja tvorbu kapely po mojom odchode skoro nepoznám. Ak, tak pár pesničiek ako Tanečnice z Lúčnice a podobne. Neviem to teda posúdiť. Keď som bol na ich vystúpení v Carnegie Hall v New Yorku, poznal som len to, čo som s nimi hrával ešte ja. Našťastie, zväčša prezentovali staré hity. Keď prídem na Slovensko na nejaké dva tri dni a počujem v rádiu Joža Ráža, tak viem, že ide o neho, ale že by som vnímal hity... to nie. Možno mám na to aj nejaký mentálny blok, pretože pre mňa Elán znamená prvé štyri platne. Niekto mi púšťal v Prahe akúsi pesničku od Vaša Patejdla pre Hanu Zagorovú, a pripadalo mi to ako Alla Pugačevová z 80. rokov. Proste sa mi to nepáči, mám na to akýsi blok. A Elán v Amerike ešte nehrajú, takže smola. (smiech)

Som inak veľmi rád, že som dokázal odísť na vrchole, hoci to nebolo jednoduché. Dnes na všetko spomínam ako na krásnu minulosť, aj keď v hrozných komunistických podmienkach. Pamätám si len dobré a vtipné zážitky, a môžem úprimne povedať, že nič neľutujem. Slováci a Česi v USA za mnou totiž stále chodia s otázkou, či neľutujem odchod z Elánu.

A?

Odpoveď je úplne jednoznačná - nie, v žiadnom prípade neľutujem. Nemám čo, neviem si ani predstaviť žiť na Slovensku za posledných dvadsať rokov.

Ste s exkolegami vôbec v kontakte?

Keď sem prídem, akurát si zavoláme, a to je tak všetko. Kedysi sme sa vždy všetci stretli a žúrovali, ale dnes sme starí fotrovia a už sa nám akosi nechce. (smiech) Nie je na to ani čas, musím obehnúť aspoň svoju rodinu. Teší ma však, že ak v rádiách počujem pesničky od Elánu, zväčša ide o staré skladby, pri ktorých som ešte bol.

6.jpg

Pesničky Elánu zľudoveli

Tak to vám stále musia chodiť tantiémy.

No, s tými je to dosť zložité. Previedol som ich na dcéru, ktorá tu žije, ale o to sa treba pravidelne starať, strážiť si to, chodiť za tým, takže nič moc. Kedysi sme sa tiež dohodli a podpísali v Eláne papier, že peniaze za staré skladby sa budú deliť rovnakým kľúčom, ako keď sme spolu hrávali. Samozrejme, situácia sa zmenila a všetko je inak, práva malo vydavateľstvo Opus a ktovie, kto ich má dnes. Nejaké peniaze však chodili a chodia.

Ako sa dá vysvetliť, že u ľudí sú dodnes populárne kapely a umelci, ktorí boli na vrchole už za socializmu? Elán alebo Gombitová nemusia roky nič vydať a stále sú v popredí čudných rebríčkov typu Slávik, v Česku je doteraz obľúbený Karel Gott, Michal David, Helena Vondráčková a im podobní.

Vysvetliť sa to dá úplne jednoducho - nostalgiou. Nijak inak, nič iné za tým nehľadajte. Predstavte si, že ľudia na niečom vyrastajú, majú svoje prvé lásky, hudbu z pásky... Každý na to rád spomína. Okrem toho, mnohé pesničky Elánu jednoducho zľudoveli. Mláďatá, Vymyslená, Zaľúbil sa chlapec, Chcel by som ti šepkať, Kráľovná bielych tenisiek... to sú spomienky ľudí, ktoré im nikto nevezme, nikto na ne nezabudne. Keď prišla revolúcia, pre mnohých bola tá zmena ťažká, takže spomínanie je pre nich o to príjemnejšie. Čo iné ako nostalgiu by za tým mohol niekto vidieť? Kto nerád spomína na mladosť? A ak na koncerty takýchto umelcov chodí aj dnešná mládež, asi je to spôsobené tým, že tie veci počujú doma od rodičov.

Odchod z pódií vám fakt nikdy nechýbal?

To viete, že áno. Chýbal mi až príliš. Poznáte predsa prípady, keď niekto ukončí úspešnú kariéru a skončí na drogách alebo pri alkohole, nevyhýba sa to ani športovcom. Mal som však šťastie, lebo mojou drogou sa stala nová krajina a manželka. Tým sa všetko vynahradilo.

Video: Skladba Zaľúbil sa chlapec

Rozhovor bol autorizovaný, Juraj Farkaš v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  2. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  6. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  8. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou
  9. Desať obľúbených miest v Chorvátsku
  10. Viac času pre rodinu by uvítala viac ako tretina Slovákov
  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  4. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  5. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  6. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  7. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  8. Cambridge Business School, škola novej doby
  9. Cykloturistický trip študentov SvF STU v Bratislave – Vol. 4
  10. História sťahovania
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 8 849
  2. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 8 096
  3. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 7 995
  4. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 7 736
  5. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 7 080
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 5 171
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 148
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 513
  9. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 759
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 1 978

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.

EKONOMIKA

Lajčák hovorí o výbere Evky niečo iné, ako pred mesiacmi

Minister sa bránil prieskumom, teraz priznáva, že žiadny nebol.

Neprehliadnite tiež

Lipšicovi zamietli dohodu o vine a treste

Generálna prokuratúra zamietla obvinenému dohodu o vine a treste.

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.

Svedkovia v prípade volebnej korupcie otočili: Bratia sa obviňujú z nátlaku

Rómovia, ktorí na polícii tvrdili, že ich starosta Gemerskej Polomy podplácal vo voľbách, zrazu zmenil výpovede.

UNESCO: Karpatské pralesy ohrozuje ťažba dreva

Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka boli vyhlásené Svetové dedičstvo.