Tomáša Hulíka sme vo Víkende mali takto pred rokom. Hovoril o svojich skúsenostiach s bobrami, ako jeden z mála ľudí vôbec si získal dôveru bobrej rodinky a nakrútil medzinárodne uznávané dokumenty. Medzitým urobili s Pavlom Barabášom film Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase. Bol čas na ďalší projekt.
Skok - pár dní a pár stovák kilometrov. Vezieme sa v požičanom land roveri s logom Návrat rysov prekrásnou zasneženou dlhou dolinou vo Veľkej Fatre. „Minulý rok našli na Orave pri vypaľovaní haluziny dve troj-štvortýždňové rysíčatá," hovorí Tomáš.
"A všetko bolo jasné. Už dávnejšie som mal v hlave projekt filmu o návrate rysov na slobodu. Môjmu priateľovi, strážcovi Národného parku Malá Fatra a znalcovi divých zvierat Milošovi Majdovi sa už podarilo vychovať rysa - Mikiho, pochádzajúceho z bojnickej zoo - od mláďatka a vrátiť ho do voľnej prírody. Tak som to chcel zopakovať s tým, že budem o návrate nakrúcať film a zároveň to bude dôležité aj z hľadiska prírodovedy, lebo rys je veľmi plaché, uzavreté a tajuplné zviera a veľa toho o ňom nevieme."
Na jar, keď sa sneh roztopí, pôjdu už po svojom.
Miestnosť pre zvieratá
Je večer, parkujeme na prístupovej cestičke k chate. Sme v divočine, nie je tu mobilný signál ani internet. Len dva mladé rysy - Muro a Líza, pes a minimálne jeden človek. Tomáš sa strieda s Milošom Majdom a jeho ženou. Nikdy neodídu na dlhšie.
„Nie je to ani tak pre rysy samotné, ako pre ľudí. Nie všetkým sa páči prítomnosť rysov a niektorí sa nejako dozvedeli, kde sme a chcú sa chodiť pozerať, ale toto nie je zoo," hovorí Tomáš. Prekračujeme elektrické oplotenie a vchádzame do idylickej chalupy, kde už končia „službu" Miloš Majda a jeho žena. Oheň praská, a to, že nie sme v minulosti, naznačuje iba Tomášov notebook a filmovacia technika.
Z predsiene vedie troje dverí. Do kuchyne, obývačky a miestnosti rysov. Tie v noci spia vnútri a cez deň chodia cez okno do klietky, odkiaľ ich pravidelne vypúšťajú, aby sa prebehli a niečo naučili. Dôležitý účastník projektu je mladá fenka - nemecká ovčiačka a možno aj trochu vlčica Lila, ktorú Miloš zachránil pred utratením v psom útulku.
„Ako sme spoznávali mláďatá, začali sme ich odlišovať. Neuveriteľné je desivé pišťanie, je to ako nejaký lesný duch, počuli sme ich doďaleka."
Tomáš Hulík, filmár a dokumentarista
„Najprv som ju nechcel, myslel som si, že spôsobí komplikácie, ale priznávam, že som sa mýlil," hovorí Tomáš. „Fantasticky sa vie s rysmi zahrať, a keď sa zatárali, tak ich vždy našla. Sú kamaráti. Rys už v tomto veku vie vytasiť trojcentimetrové pazúry ostré ako nôž. Pes by nemal šancu. Ale aj keď sa niekedy naháňajú úplne bláznivo, pazúry na Lilu ešte nikdy nepoužili," podotýka Hulík.
Muro a Líza.
Neblahý osud
Muro a Líza nie sú tie rysie siroty, ktoré našli v lese. Tieto rysiatka museli ísť podľa zákona do karantény v bojnickej zoologickej záhrade. „Tam mali neblahý osud. Jedno uhynulo, druhé má vážne zdravotné problémy, ktoré by mu nedovolili prežiť v prírode. Projekt bol však rozbehnutý a rozhodli sme sa, že rysie mláďatá zoženieme.
Nakoniec boli veľmi ústretoví v ostravskej zoo, kde nám rysy dali. Poznajú nás, s Milošom spolupracovali na projekte s orlami, mňa poznajú zasa cez filmy, a tak mali k nám dôveru. A pritom sa mohlo a môže naozaj stať všeličo," prízvukuje Hulík a dodáva, že aj riaditeľ ostravskej zoo povedal, že je to vždy lepšie, ako keby mali rysy ostať v zajatí.
Náhradní oteckovia
Malé rysy najprv žili u Miloša Majdu v byte, potom im Národný park Veľká Fatra poskytol chatu. Miloš a Tomáš sa stali rysími rodičmi. Okrem kŕmenia ich musia naučiť aj loviť a osvojiť si vlastne všetky zručnosti potrebné na to, aby prežili a zvládli aj stretnutie s divo žijúcimi rysmi - tie už dokončia započatú výchovu, aj keď to mladých bude asi stáť nejaké jazvy.
Muro a Líza nie sú žiadni maznáčikovia. Tomáš má pred nimi rešpekt, Miloš, s ktorým predsa len vyrastali tesnejšie, si ich dovolí aj pohladkať, ale opatrne. Raz ho Muro sekol pazúrom do stehna tak, že mu vystrekla krv prúdom.
Miloš Majda vypúšta rysy von oknom.
To však bola výnimka. Muro a Líza sa k človeku správajú pragmaticky mierumilovne. Neprejavujú nepriateľstvo, niekedy v ľudskej spoločnosti ožijú, to znamená, že im je príjemná. „Akceptujú nás, komunikujú s nami, a to je asi tak všetko," hovorí Tomáš Hulík. K sebe navzájom sa správajú nesmierne nežne. Rysy v mladom veku potrebujú spoločnosť, neskôr, keď sa stanú individualistami, sa už vzťahy so súrodencami končia.
Malé rysy vydávajú množstvo rozličných zvukov. „Ako sme spoznávali mláďatá, začali sme ich odlišovať. Neuveriteľné je desivé pišťanie, je to ako nejaký lesný duch, počuli sme ich doďaleka. Nedávno sme boli s Murom vonku a Líza sa začala prvýkrát ozývať ako dospelý rys."
Tomáš vpúšťa súrodencov do drevenice. Normálne sú vraj divoké a veselé, teraz vidia cudzieho človeka, tak prejavujú zvedavosť. Tomáš im zatiaľ ustieľa na stole, spávali tam, ale zhodili si koberec. Onedlho sa už ukladajú spať, nežne sa túliac k sebe.
Naháňačka
Ráno je pre Bratislavčana viac než svieže, ale Tomáš sa len smeje - vraj je teplo - mínus štrnásť. Z veľkého mrazáku vyberá kurčatá. „Tieto som kúpil v akcii, boli určené pre ľudí, ale už podľa farby ich môžu jesť jedine zvieratá, aj to nie všetky, ale rys to hádam ešte zvládne."
Lila behá okolo klietky a rysy sa ju snažia cez pletivo capkať. Onedlho prichádza čas na rozcvičku. Rysy vypúšťajú po jednom, aby sa lepšie kontrolovali, ale Muro ani Líza dnes nejavia záujem ujsť. Naháňajú sa s Lilou tak zápalisto a je jasné, aká je táto hra prípravou na život. V prírode nemá zviera do desiatich metrov pred rysom žiadnu šancu a je ľahké domyslieť si, prečo. Sú nielen neskutočne rýchle, ale aj dôvtipné. Keď Lila berie zákrutu oblúčikom, rysy si oblúk skrátia priamkou. Rysy sa skvele kryjú za terénne nerovnosti, toto umenie vie lepšie Líza ako Muro. Skryje sa za klátom a občas len spoza jedného alebo druhého konca nenápadne vykukne kúsok hlavy. Rysy totiž vo voľnej prírode na korisť striehnu. Preto majú aj kvalitný maskáč - už z krátkej vzdialenosti splývajú s terénom.
Hra
Dovidenia
Keď sa roztopí sneh, príde čas, keď rysy vypustia úplne navoľno. Najprv sa budú vracať každý večer, potom raz za dva-tri dni, raz za týždeň. „A jedného pekného dňa neprídu vôbec - a to bude najlepšie. Poloha bude kontrolovaná satelitnými vysielačkami, takže v každom okamihu budeme vedieť, kde sú. A aby to bolo zaujímavejšie z prírodovedného hľadiska, pokúsime sa odchytiť dva divo žijúce rysy, dáme im tiež vysielačky a budeme sledovať ich vzájomné pohyby," vysvetľuje Hulík.
Muro a Líza budú mať čo robiť. Rysy sú samotári a teritoriálne zvieratá, takže keď si budú určovať teritórium, určite prídu do konfliktu s divo žijúcimi rysmi. „Je tu jeden paradox," hovorí Tomáš. „Napriek tomu, že chceme vrátiť rysy do divej prírody, potrebujeme aj to, aby sa čo najčastejšie vracali v období, keď aj v prírode žijú s matkou, potom nech idú kade ľahšie. Takto ich budeme môcť dobre odsledovať. „Nebude vám ľúto? pýtam sa. „Jasné, že bude. Ale takto to má byť."
Kapacita
Keď Tomáš Hulík pracoval s bobrami, stal sa rýchlo európskou kapacitou, pretože robil niečo ojedinelé. S rysmi to smeruje k takému istému výsledku. „V Rusku je jeden človek, ktorý vracia rysy do živej prírody, ale to je asi všetko. Dosť ľudí chovalo jedného rysa, viem aj o jednom, čo mal dvoch, ale nebolo to s úmyslom vypustiť ich do prírody," hovorí mi cestou k vlakovej stanici Tomáš.
Bavíme sa aj o prípade, keď poľovník v objekte závodu v Bolešove bezcitne a bez povolenia zastrelil rysa - celoročne chránené zviera - ktorý sa tam zatúlal a vystrašene vyliezol na vysokozdvižný vozík. Po tom, čo som spoznal Lízu a Mura, sa mi to zdá ešte viac hyenistické. Dúfajme, že deckám sa bude dariť.
