Kopanice, lazy, štále, cholvarky, nivky, rale, klčoviská. Všetky tieto názvy predstavujú v miestnych nárečiach roztrúsené usadlosti, ktoré v minulosti charakterizovali veľkú časť Slovenska. Ešte v roku 1961 bolo na Slovensku 166 kopaničiarskych obcí s troma tisíckami kopaníc.
Zaberali takmer desať percent územia Slovenska, čo predstavovalo úctyhodných 4640 štvorcových kilometrov. V nasledujúcich desaťročiach sa mnohé zmenilo. Mnohé lazy spustli alebo úplne zanikli. Napriek tomu stále žijú ľudia, ktorí si iný život ako „laznícky" nedokážu predstaviť.
Pojmom kopanice odborníci označujú skupinu nepravidelných roztrúsených usadlostí, ktoré majú na území Slovenska viacero podôb. Ich vznik a vývoj je rovnako zaujímavý ako ich postupný zánik. Priniesol ho prechod na mechanizované socialistické poľnohospodárstvo, ktoré zobralo kopaniciam ich pôvodný význam.
Niektoré usadlosti zanikali, iné menili svoju primárnu funkciu. Namiesto poľnohospodárstva a chovu dobytka sa začali mnohé kopanice využívať na rekreačné účely. V súčasnosti je zložité zistiť, aký posun nastal od posledného komplexného prehľadu z roku 1961, keďže pri sčítaní ľudu sa kopanice ako štatistické jednotky nesledujú. Architekt Igor Thurzo hovorí, že kopanice ako historické krajinné štruktúry by si zaslúžili zvýšenú pozornosť:
„Obdobie industrializácie a snaha za každú cenu vytvárať strediskové obce mali na roztrúsené usadlosti zničujúci vplyv."
Z lazníkov chalupári Niektoré lazy sa podľa neho podarilo zachovať v takmer neporušenej forme iba vďaka rodinám, ktoré na kopaničiarskom spôsobe života doslova viseli. A to napriek tomu, že im komunistickí mocipáni dlhé desaťročia hádzali pod nohy polená. Nejeden kopaničiar, ktorému viac ako práca vo fabrike či na družstve voňalo vlastné hospodárstvo, bol totiž automaticky onálepkovaný ako kulak.
Fotogaléria
„Akýmsi prelomom boli šesťdesiate roky minulého storočia, keď sa ľudia z lazov začali hromadne sťahovať do miest alebo centier dedín. Pri mapovaní pôvodnej architektúry na štáloch pri Veľkej Lehote sme ešte v roku 1963 narazili prakticky iba na domy so slamenými strechami.
Dnes z tohto zaujímavého staviteľského prvku neostalo nič, hoci pôvodné chalupy sa v tom čase ešte dali zachrániť," hovorí architekt. Nasledujúcich tridsať rokov bolo podľa neho likvidačných, kým neprišla nová vlna záujmu o kopanice. Z Česka prenikol záujem o chalupárstvo aj na Slovensko, pričom mnohí ľudia sa orientovali práve na lazy.
Hoci pri rekreačnom využití kopaníc je ich primárna, hospodárska funkcia v úzadí, Igor Thurzo je presvedčený, že je to lepšie, ako keby mal nejaký z lazov zaniknúť úplne. „Mnohí dnešní majitelia majú k pôvodnej architektúre mimoriadne citlivý vzťah. Stretol som sa s ukážkovo opravenými pôvodnými stavbami, kde sa majitelia dokázali dokonale priblížiť pôvodnej funkcii stavieb," dodal.
Za všetko môže slamené povrieslo Štefan Wolf-Slameníkov prežil na novobanských štáloch celý svoj život. Je ostrieľaným gazdom, majstrom kamenárom a spisovateľom v jednej úlohe. Jeho posledná kniha Zem tŕním venčená, čerpá námet práve z kopaničiarskeho prostredia rodných štálov. Keďže štále nemali oficiálne názvy, pomenovali ich podľa charakteristickej črty prostredia, po niektorom z členov rodiny alebo jednoducho podľa udalosti, ktorá sa k miestu viazala. Inak by ste mohli vo vrchoch ľahko poblúdiť, lebo v okolí Novej Bane je niekoľko desiatok štálov.
Aj so štálom U Slameníkov je spojená zaujímavá historka. „Môj dedo mal na bruchu prietrž, kýlu. Lekára v tom čase v Novej Bani nebolo, chodil k nám až z Pukanca. A to bolo nielen ďaleko, ale bolo to aj drahé. Mnohé veci sa vtedy ešte neoperovali, a tak si ľudia museli pomôcť sami. Aj dedovi niekto poradil, aby si uplietol povrieslo zo slamy a viazal si ho na mieste, kde je hrča," hovorí Štefan Wolf-Slameníkov.
Pruh, stiahnutý slameným povrieslom, prestal robiť šarapatu a človek mohol robiť od rána do večera naplno. Chtiac-nechtiac však dedovi prischla prezývka Slamenák či Slameník a preniesla sa na celý rod. Štefan Wolf je na ňu dnes hrdý a občas ju aj netradičným spôsobom zdôrazní. Pri malom obchodíku v centre štálu, ktorý tiež nesie meno U Slameníkov, sú pod ihličnatým stromom uložené netradičné vianočné darčeky pre obyvateľov celého štálu. Veľké balíky slamy, previazané červenými mašľami.
Nakopol ho Gavril Gryzlov Keďže veľkú časť novobanských štálov pred storočiami založili a zveľadili nemeckí osadníci, aj pôvod rodu Wolfovcov je nemecký. Po meči pochádzajú z dolného Saska, po praslici z Bavorska. Usadili sa v obciach Píla a Veľké Pole, neskôr aj na Wolfovom štále. Na tom istom štále, ktorý si o mnoho desaťročí neskôr vybral ako dobrovoľnú pustovňu známy spisovateľ a novinár Gavril Gryzlov. Bolo to krátko po tom, ako odsúdil okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Štál nazýval láskyplne Vlčím lazom a tam aj skončil svoj relatívne krátky a pohnutý život.
„On prvý si prečítal moje riadky a doslova ma nakopol, aby som si ich nenechával pre seba," hovorí Štefan Wolf. Najprv mal zábrany, veď koho by už zaujímali osudy nejakého človeka z lazov. Keď videl, že Gavril mal pravdu a ľudia si jeho príbehy radi prečítajú, osmelil sa. Ako vďaku za priateľstvo a prvotný impulz k písaniu postavil pred niekoľkými rokmi Gavrilovi Gryzlovovi na štále malý pamätník.
Len nie babu z činžiaka Rod Wolfovcov žije na štáloch pri Novej Bani poriadne dlho a Štefan Wolf pozná svoj rodokmeň až do desiatej generácie. Medzi významnými predkami bol aj novobanský richtár Juraj Wolf či vzdelanec Štefan Wolf -Kňazolúcky. Väčšina predkov sa však venovala obrábaniu pôdy a hospodárstvu.
„V nás je tá nemecká precíznosť asi zakódovaná. Ak nerobíme štrnásť hodín denne, tak máme pocit, že leňošíme. Preto sme zdraví. Keď robíme, nemusíme brať lieky," hovorí. Priznáva, že do popredia vždy išli majetky. Aby sa grunty nedelili, manželku im našli v rodine. „Potom prišli predkovia na to, že rod sa začína degenerovať a ak sa brali bratanci a sesternice, často nemohli mať ďalšie potomstvo. Preto sme si už my najmladší mohli brať Slovenky," dodáva.
Rodičia mali iba jednu podmienku: nech to nie je žena z mesta a činžiaka. A tak si Štefan a jeho dvaja bratia priviedli robotné ženy z okolitých štálov. Jeden z Richtárovho vrchu, ďalší dvaja z Bujačieho a Hrošovho vrchu. „Rodičia vždy hovorili - radšej dva metre na štále ako jeden k mestu. Splnili sme im to, všetci traja sme si vybrali dobre," smeje sa.
Z gazdu hrobár Hospodárstvo manželov Wolfovcov je rozsiahle, obracať sa treba celý deň. Chovajú hovädzí dobytok, ošípané, hydinu, obrábajú sady a polia. „Nestíhame sa ani povadiť. Ak, tak o robote," hovorí Štefan Wolf. Za pravého gazdu sa však nepovažuje. „Skutoční gazdovia žijú tu opodiaľ, na Kostivrchu. Nevenujú sa ničomu inému, iba gazdovstvu. Ja som však aj kamenár a píšem. Deň mám rozdelený medzi robotu, čítanie novín a kníh."
V ich rode vraj mali knihy vždy svoje miesto, starí rodičia vlastnili knižnicu so šesťsto knihami. Čítali ich hlavne v zime, keď bolo menej roboty. Aj dnes je zima akýmsi zvláštnym obdobím. „Do sýtosti sa najeme, aby sme nabrali pár kíl navyše a v lete pri tvrdej robote mali čo zhadzovať. Na jeseň už nezostane z kíl nič."
Keby nebolo gazdovstva, zrejme by išli wolfovskí chlapci do škôl. Ale bolo treba obrábať zem. Všetci sa vyučili remeslu, lebo to bola tradícia. Štefan Wolf je kožušník a hneď sa pochváli kožúškom bez rukávov, ktorý je jeho dielom. Barana vychoval, zabil, kožu spracoval, zafarbil a ušil kožuch.
Komunisti im dali zabrať Za socializmu si rodina užila svoje. Znárodnili im časť pozemkov, nesmeli na ne vstupovať, pobrali im kosačky traktory, stroje. Museli odovzdávať produkty na verejné zásobovanie, čo často znamenalo nadľudskú námahu. „Kravy sme kupovali na dolniakoch a neraz sme ich peši po nociach hnali až sem. Za kilo hovädziny pritom platili iba 3,50," hovorí. Ani to komunistom nestačilo a ich nároky rástli. Gazdovská rodina Wolfovcov sa im vôbec nepozdávala. Ako 42-ročný musel ísť preto Štefan prvýkrát do práce. Za hrobára. Keďže bol šikovný, zakrátko prešiel od kopania hrobov do kamenárskej dielne. Naučil sa sekať do kameňa a dnes sa môže pochváliť ojedinelým rekordom - vytesal už viac ako dvadsať miliónov písmen. Ale aj práca hrobára mala pre neho význam. Zážitky z nej chce zužitkovať v knihe, ktorú práve dokončuje. Bude sa volať Naša hrobárka Lojzka.
Výkričník pre stromy Celú oblasť štálov kedysi živili prevažne ovocné sady. Dnes sú jablká a hrušky v nemilosti, hoci aj tento rok sa ich urodili celé vagóny. „Za celú sezónu nik nevykúpil ani jablko zo štálov. Náš trh je zaplavený zahraničným ovocím, v ktorom je viac chémie ako vitamínov. Zdravé, nestriekané jablká z našich čistých sadov ostali na stromoch," ťažká si. V pivniciach má uskladnených niekoľko metrákov jabĺk, ale skončia hlavne ako krmivo pre dobytok a ošípané. „Tristo rokov živili náš rod ovocné stromy a teraz sa ich možno budeme musieť zbaviť." Namiesto nich chce vysádzať les, ktorý má už dnes úctyhodných päť hektárov. Niekedy si však s nostalgiou spomenie na časy, keď boli ovocné sady pýchou štálov. Na pamiatku zničených stromov dokonca postavil aj pamätník, ktorému dal príznačný názov výkričník. Bolo to v čase, keď komunisti rodine sady pobrali a osemtisíc ovocných stromov na Slameníkových zemiach dali bezdôvodne vypíliť.
„Nemalo to žiadnu logiku. Myslím si, že tak urobili iba z nenávisti k nám," hovorí. Ku každej historickej stavbe a pamiatke na štáloch má osobitý vzťah. Obzvlášť k prícestnému krížu z 19. storočia, ktorý dal postaviť jeden z jeho predkov a on ho zreštauroval. Obyvatelia štálu volajú pána Štefana aj richtárikom. Nie richtárom, lebo štál u Slameníkov nie je samostatná obec. Nebráni sa tomu, veď aj malý štál treba spravovať a starať sa oň. Keď vojde do maštale k dobytku, najprv sa pozdraví. „My na štáloch sme už takí. Aj toto považujeme za slušnosť a prejav úcty k živým tvorom, ktoré nám rôznym spôsobom slúžia," hovorí.
Hrozí im zánik? Docent František Petrovič z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre skúmal pred časom novobanské štály v rámci vedeckej úlohy Ústavu krajinnej ekológie SAV. Nebolo to jednoduché, keďže posledné komplexné skúmanie kopaničiarskeho osídlenia na Slovensku robil v šesťdesiatych rokoch architekt Peter Nahálka s kolektívom.
Nové poznatky o novobanských štáloch v oblasti Jedľových Kostolian, Veľkej a Malej Lehoty však iba potvrdili pomalý zánik tohto zaujímavého krajinného fenoménu. „Výskum potvrdil, že v súčasnosti je vznik nových kopaníc nereálny, skôr pretrváva trend ich úpadku, prípadne menia svoju primárnu funkciu na rekreačnú," konštatoval docent Petrovič.
Kým celkový počet obyvateľov sledovaných obcí klesol medzi rokmi 1961 a 2006 o 11,5 percenta, na štáloch bol pokles oveľa prudší. Dosiahol viac ako sedemdesiat percent. Tridsať zo 169 štálov už nemalo stáleho obyvateľa, dvadsaťšesť z nich iba jedného a sedemnásť dvoch obyvateľov. „Podľa toho môžeme predpokladať, že v najbližších rokoch bude štyridsať percent štálov novobanskej oblasti bez trvalých obyvateľov a pretransformujú sa na rekreačné účely," dodal.
Dlhá história Vznik roztrúseného osídlenia súvisí na území Slovenska s troma kolonizačnými vlnami - valašskou, horalskou a kopaničiarskou.
Najstaršia - valašská trvala približne od pätnásteho do sedemnásteho storočia a priniesla osídľovanie severného a stredného Slovenska pastierskym obyvateľstvom. Horalská kolonizácia spadá do sedemnásteho a osemnásteho storočia, keď horali osídľovali predovšetkým oblasti Kysúc, Oravy a Spiša. Kopaničiarska zasa znamenala osídľovanie horských a podhorských oblastí domácim obyvateľstvom v šestnástom až osemnástom storočí. V čase sčítania ľudu v roku 1869 bola sieť kopaničiarskych obcí prakticky dotvorená. Iba v rozsiahlych katastroch prichádzalo aj po tomto roku k osamostatneniu kopaničiarskych obcí. Tento proces sa zavŕšil v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
Nástup cudzincov Zatiaľ čo mnohí Slováci kopanice od druhej polovice dvadsiateho storočia hromadne opúšťali, po nežnej revolúcii ich začali objavovať Holanďania, Nemci či Angličania. A tak dnes už nie je nič výnimočné na tom, že pôvodní obyvatelia lazov majú za susedov cudzincov.
Muž z lazov neďaleko malej dedinky Opava v Honte je so svojimi holandskými susedmi nadmieru spokojný: „Nechovajú síce žiaden dobytok, ale o celý pozemok sa veľmi dobre starajú. Opravili dom, ktorý by bol dávno spadol, aj nám dajú zarobiť, keď pomáhame so senom. To viete, musia myslieť na zadné vrátka. Časť Holandska raz môže byť pod vodou a vo vnútrozemí sa cítia bezpečne."
Aj Mária Maliniaková z lazu Tereňovci neďaleko Slatinských Lazov je so svojím belgickým susedom spokojná. „Krásne si to tu porobil, má zlaté ruky. Väčšinu robôt zvláda sám a vidieť, že má tento kus kraja rád." Belgičan si vzal Slovenku, majú malé dieťa a pod jeho rukami tento zabudnutý kus Slovenska doslova ožil. Opravil dom a zriadil tam malú farmu, kde chová koňa Ringa, somára Kuba, psov a mačky. V čase, keď odchádza do Belgicka, mu hospodárstvo strážia Maliniakovci. „Neodradil ho ani pomerne drsný život, ktorý na lazoch vládne. Práve naopak, úplne je ním posadnutý," hovorí suseda. Keďže Belgičan žije na lazoch pomaly desať rokov, dávno padla aj jazyková bariéra. Pani Maliniaková žije na lazoch od detstva a hovorí, že mnohí mladí ľudia z okolitých usadlostí boj s prírodou vzdali a ušli do miest či do centier dedín. Starí pomreli a mnohé lazy začali pustnúť.
„Najhoršia býva zima, hoci tie posledné neboli až také kruté. Ale my už zo zvyku vieme prežiť zimu s dobrými zásobami a pripraviť sa, ak by nás na pár dní zavialo. Jej belgický sused nie je jediným cudzincom, ktorý sa usadil v okolí. Neďaleko si už kúpili domy ďalší dvaja Belgičania. „Ja to vidím ako dobrú vec. Vniesli život na miesta, ktoré by možno úplne schátrali," uzavrie pani Maliniaková.
Ujo Melich odišiel, legenda ostala Lazy robia lazmi ľudia. Vdychujú im nezabudnuteľný kolorit, farbu a vôňu. Kým v meste sa človek rýchlo medzi ostatnými stratí, na lazoch je dobre čitateľný. A tak sa niektorí obyvatelia lazov stali pre ľudí z okolia doslova legendami. Jedným z nich bol nepochybne aj ujo Imrich Melich spod Melichovej skaly.
V domčeku vysoko nad Detvou - Skliarovom prežil celý svoj život. Hoci mu v starobe začalo ubúdať síl a vedel, že v doline by sa o neho rodina dobre postarala, odmietol svoj domov opustiť. „Ja tam dolu neviem dýchať. Dusí ma to tam. Tu hore sa vždy nadýchnem, lebo viem, že sem patrím," zvykol hovoriť. Ku koncu života väčšiu časť dňa presedel na lavičke pred domom, kde mal ako na dlani celé Podpoľanie. Dokázal sa naň pozerať celé hodiny. Najradšej mal turistov, ktorí smerovali k Melichovej skale alebo na Poľanu. Nikdy ho neobišli, v malom domčeku mali akúsi nepísanú základňu. Navarili si tam čaj, neraz u uja Melicha prespali a on ich vždy vítal s radosťou: „Hosť do domu, Boh do domu."
Ozdobenú vianočnú vetvičku mal vo váze aj počas horúceho leta, lebo pre neho bol každý deň sviatkom. Nemal strach z ničoho. Zo samoty na laze ani z divej zveri. Zimomriavky mu naháňala iba predstava, že by musel na sklonku života rodný grunt opustiť. Jeho želanie ostalo vyslyšané. Pred necelými šiestimi rokmi sa ujo Melich uložil na spánok a viac sa nezobudil. Ľudia však na neho nezabudli ani po rokoch. Kedykoľvek idú ku skale, ktorá je pomenovaná podľa rodu Melichovcov, nikdy sa nezabudnú pristaviť a zaspomínať si na dobráckeho dedka s neuveriteľne modrými očami.
Kopanice na Slovensku
1. Oblasť kopaničiarskeho osídlenia v Slovenskom rudohorí a okolitých pohoriach
( podoblasti: podpolianska, krupinská, lučenská, rimavskosobotská, breznianska)
2. Javornícko-beskydská kopaničiarska oblasť ( kysucká, považskobystrická, žilinská, oravská)
3. Kopaničiarska oblasť Bielych Karpát a Myjavskej pahorkatiny
4. Novobanská štálová oblasť
5. Oblasť kopaničiarskeho osídlenia v Strážovských vrchoch ( valašsko-belianska)
Beata
Balogová
