Prinášame ďalší rozhovor s kandidátom na prezidenta. Po Ivanovi Šimkovi, Dagmar Bollovej a Františkovi Mikloškovi sme vyspovedali aj Zuzanu Martinákovú. Tej prekáža, akým spôsobom náš denník písal o jej kandidatúre v čase, keď nebola oficiálne ohlásená. Považuje to za nehoráznosť a zasahovanie do súkromia. Pýta sa tiež, za akých okolností podporili KDH a SMK Ivetu Radičovú. Podľa nej nemáme byť naivní, pretože dnes nikto nedá nič zadarmo ani v Tescu.
V akej rodine ste vyrastali?
Celá rodina bola veriaca, chodili sme do kostola, hoci som to počas dospievania nemala rada. Veľmi som sa búrila, pretože v nedeľu po diskotéke som chcela najmä spať.
Názor na socializmus v rodine asi nebol pozitívny.
Nikto nebol v strane. Vôbec nikto, ani súrodenci mojich rodičov, tety, ujovia, bratranci... nikto. Nevychovávali nás ale nenávistne, mama vždy hovorila, že dôležité je to, či ide o dobrého človeka, ostatné je vedľajšie.
Politika bola doma tabu?
Rozprávali sme sa o nej. Mala som tetu, ktorej snúbenca po roku 1948 ako protištátny živel zatvorili. Skončil v uránových baniach, vrátil sa po asi desiatich rokoch a ona ho doopatrovala. V obývačke mala drevenú stenu a za ňou knižnicu, v ktorej sa nachádzali snáď všetky zakázané knihy. Hoci som sa prostredníctvom nich konfrontovala s tým, že režim nebol v poriadku, nikto to do nás priamo nevnášal. Osobne som necítila, že by nás komunisti prenasledovali. Knihy som inak čítala už ako štvorročná, po nástupe do školy som mala načítané všetky bežné rozprávky, v druhej triede som začala s Andersenom. Kým sa k jeho rozprávkam dopracovali ostatní, ja som sa už začala venovať indiánkam a dobrodružným príbehom. V štrnástich som čítala Dostojevského, v sedemnástich Kafku. Na gymnáziu som bola jediná z triedy, čo čítala noviny.
Čím boli vaši rodičia?
Otec pracoval ako ekonóm, istý čas bol aj ekonomickým námestníkom v cementárňach, mama bola zdravotná sestra. Obaja teda mali relatívne dobré postavenie.
Dnes ste líderkou strany, čo predpokladá vodcovské sklony. V detstve to bolo ako?
Problém so sociálnymi väzbami som nikdy nemala, vždy boli okolo mňa priatelia. Bola som chalanský typ, mala som rada hry na indiánov. Tým, že som veľa čítala, v partii som mohla všetkým presne hovoriť o všetkom, čo indiáni robili.
Vy ste hrali Rybanu?
Nie, vždy náčelníka. Ostatným som zamlčala, že žena u indiánov taký post nezastáva. Nikdy som sa ničoho nebála. Ako jedenásťroční sme dokonca uzavreli stávku, kto dlhšie vydrží na cintoríne. S prehľadom som vyhrala.
Chalani na vás leteli?
Tak normálne. Mala som dobrú priateľku, bola tmavá, ja blondínka. Tvorili sme dvojicu, ktorá bola pre všetkých vždy zaujímavá. Hovorili nám, že chalani sa za nami obracajú, ale bolo to v norme.
Čo cigarety a alkohol?
Celý život nefajčím a nepijem. Deti mi povedali, aby som sa k tým veciam nevyjadrovala, lebo o nich nič neviem, aby to nebolo trápne.
Nikdy ste neboli opitá?
Nie. Keď mal syn sedemnásť rokov, prišiel domov trochu spoločensky unavený, na druhý deň mu bolo zle. Ako matka som považovala za potrebné mu dohovoriť. Sadli si s druhým bratom, drgli do seba a hovoria: „Čo nám ona o tom môže hovoriť, keď v živote nebola opitá? Čo ona vie, ako sa cítime?" Som teda celoživotný abstinent.
Pre odľahčenie - nefajčíte, nepijete, podľa postavy vyzeráte, že toho veľa ani nenajete... načo žijete?
(smiech) Som s tým spokojná. Mnohé ženy sa ma pýtajú, čo robím s postavou. Nie je to póza, ak poviem, že nič moc, je to dané geneticky. Pravidelne však chodím na tréningy, venujem sa tancu.
Aj na diskotékach v rámci predvolebnej kampane, ako si mohli všetci všimnúť.
To áno, ale niekedy len pozerám, čo sa tam tancuje. Občas som zhrozená aj z hudby, čakala som nejaké hity a pritom je tam také zvláštne techno.
Po škole ste sa stali novinárkou v Slovenskom rozhlase.
Po materskej som premýšľala, kam nastúpiť. Na výške som chodila na recitačný krúžok, napríklad aj so Soňou Műllerovou, ktorý viedol profesor Mistrík. Soňa vtedy vyhrávala súťaže, ja som na ne nechodila, lebo nerada súťažím.
No, politička, ktorá nemá rada súťaženie...
Možno je to v politike moja slabá stránka.
Otázkou je, koľkí tomu uveria.
Ale je to tak. Raz som doma varila a počula, že v rozhlase je konkurz na hlásateľky. Vzali ma, nastúpila som v roku 1988, pol roka sa zaúčala a chodila po školeniach. A len čo som sa trochu zabehala, prišla revolúcia.
Novinári z minulého režimu nemali byť kompletne odstavení
Aká bola ponovembrová žurnalistika?
Vznikla silná skupina novinárov, ktorá revolúciu privítala, formovala a niekam sa dostala. Neskôr sa rozliezla, niektorí šli do politiky, iní mimo ňu, ďalší ostali. Bola tu tiež silná, ale zneistená skupina novinárov z bývalého režimu s veľkými profesionálnymi skúsenosťami. V STV tých ľudí kompletne vyhladili, čo bolo pre budúci vývoj trochu na škodu, v rozhlase naopak - zrgrupovali sa v Rádiožurnále pod vedením Ivana Mjartana. Ukázalo sa, že tak, ako tá relácia dobre poslúžila jednému režimu, rovnako tak urobila Mečiarovi. Treba však povedať, že bola robená profesionálne, a my, čo sme pracovali v iných médiách, sme si nedovolili ju nepočúvať. Stále však len niekomu slúžila a presne o tom bola naša dilema - ako dosiahnuť kvalitnú žurnalistiku bez toho, aby robila niekomu slúžku.
Proti tomu, čo vyvádzali „kubišovci" v televízii, boli „mjartanovci" v rozhlase vrcholom objektivity.
Bez debaty. Preto si myslím, že profesionáli z minulého režimu nemali byť kompletne odstavení, skôr premiešaní s novými, samozrejme, bez nánosov ideológie. Profesionalita tých ľudí veľmi chýba.
V čom zlyhávali vtedajšie médiá?
V tom, že sa neubránili politizácii, najmä tie verejnoprávne. Úroveň politickej žurnalistiky v malej krajine sa vždy odvíja od toho, ako to funguje v „nezávislých" verejnoprávnych médiách. Trh je tu totiž malý a súkromné médiá budú vždy hrať najmä na svoje osobné záujmy. Krásne sa to ukázalo v Česku - verejnoprávne médiá tam majú svoju úroveň, súkromné sa im museli prispôsobiť.
Za tretej Mečiarovej vlády ste robili korešpondentku pre BBC. Vtedajšia moc bola brutálna, novinárov prenasledovala, sledovala ich tajná služba...
Môžem to potvrdiť. Nebohý pán Slobodník (bývalý poslanec a minister kultúry za HZDS, pozn. autora) o nás často hovoril, že sme platení zahraničím, aby sme zvrhli vládu.
Vy ste, paradoxne, platená zo zahraničia, boli.
(smiech) Áno, aj som to priznávala. Pri rozdelení štátu na prelome rokov 1992 a 1993 tu bolo množstvo zahraničných médií, ktoré čakali, čo bude. Mali nás za nestabilný štát, Mečiara prirovnávali k Miloševičovi. Všetci novinári vedeli, že treba niečo robiť, aby sa krajina vôbec niekam dostala, ja sama som bola na protimečiarovskej strane.
Spomeňte si na kauzu Smena, keď vzniklo Sme. Len blázon mohol vymyslieť, že zaútočí na nezávislé médium v čase, keď vzniká štát a v krajine sú stovky zahraničných médií. Už sa chystali odísť, keď naraz vypukla tá kauza, a tak ostali. Pre zahraničie to bol prvý impulz, že Slovensko ide balkánskym smerom. Ja som pritom krajinu obhajovala, tvrdila, že neverím, že by sa to mohlo až tak zvrtnúť. Bol to však prvý, veľmi zlý signál vtedajšej vlády. Smena bola čítaná, robila sa v nej nezávislá, ale protimečiarovská žurnalistika. Štát do nej preto akcionársky vstúpil, vymenil vedenie, pričom väčšina redaktorov, medzi nimi aj môj manžel, odišla, a založila Sme.
Novinári boli vždy trochu neféroví a povrchní, ja som taká nebola
Nedegenerovala žurnalistika najmä tým, že novinári za mečiarizmu museli robiť opozičnú politiku?
Nie. Treba ale povedať, že Mečiar mal pravdu, ak hovoril, že všetci bojujú proti nemu. A neboli to len štandardné zbrane. Nešlo predsa o klasickú novinárčinu, ale o zápas, pretože sme všetci cítili, že treba zmenu. Bolo to o tom, či budeme izolovaná krajina balkánskeho typu alebo normálny štát. Veď kolegovia zvonku mi hovorili, ako nás vníma svet, bolo to zlé. Smerovanie krajiny som považovala za nebezpečné. Cítili sme to už dokonca aj ekonomicky.
Boli novinári féroví? Nemám na mysli mečiarovských poskokov v STV.
Vždy boli trochu neféroví, sú takí aj teraz. Zároveň boli vždy trochu povrchní. Keď niečo vypukne, nemajú záujem počúvať, ako to v skutočnosti je.
Vy ste neboli povrchná novinárka?
Ja som takou nemohla byť, lebo povrchné príspevky by mi neodvysielali. V BBC som sa nemohla venovať témam typu, či je „Blažena Martinková poradkyňou Mečiara pre všetko, alebo len pre niečo", musela som riešiť vecné témy typu privatizácie, ekonomika a podobne. Kým iní novinári u nás sa často zaoberali polobulvárnymi a nepodstatnými vecami, ja som musela robiť do hĺbky. Videla som, že do iných krajín putujú investície, k nám nič, Slovensko bolo totálne izolované ako nejaký ostrov.
Krajinu viedli Mečiar, Slota a Ľupták. Čiernu dieru z nás robili zámerne, alebo šlo o ich neschopnosť?
Svojim kolegom zo zahraničia som hovorila, že je to spôsobené len ich neskúsenosťou a neprofesionalitou, nie zámerom. Mečiar nemal jasno v tom, čo a ako robiť. Bral to z tej pozície, že všetkým ukáže, akým je vodcom. Veľmi silne akcentoval ruský rozmer a keď prišiel na návštevu ruský premiér, celá jeho delegácia prejavovala sympatie za štýl typu „nepodriadime sa západu". Jemu to lichotilo. Voči kritike sa obrnil, staval sa do pozície, že ochraňuje slovenský národ. Našťastie, nikdy neprekročil hranicu ako Miloševič.
Bol tu však únos prezidentovho syna aj smrť Remiáša. Dodnes za tie činy nikto nesedí, hoci za tým mala stáť Lexova tajná služba. Čo si o tom myslíte dnes?
Som presvedčená, že SIS v tom zohrala úlohu a je mi ľúto, že sa to nikdy nevyšetrilo. Kopa afér však vyjde na svetlo sveta až vtedy, keď z politiky odíde celá garnitúra, ktorá s tým niečo mala. Spomínam si na prvú tlačovú besedu vyšetrovateľa únosu, ktorý jasne povedal, že to smeruje k SIS.
A hneď bol aj odvolaný.
Presne tak, potom aj ten druhý. Stopy jednoznačne viedli k tajnej službe. Celá tá doba bola čudná, napríklad mítingy HZDS na Pasienkoch. Občas som na ne pracovne chodila a videla neuveriteľné huckanie ľudí proti novinárom, podporovanie tých najnižších vášní. Niežeby sme sa mali veľmi radi so Štefanom Hríbom, ale raz malo HZDS míting v PKO a Slobodník tam na neho ukazoval so slovami „toto je on, keby ste náhodou nevedeli, ktorý to je". Doslova vyvolával davovú psychózu proti nemu. Mňa také veci ľakali, tam kdesi boli počiatky všetkých tých zverstiev.
Dnes sú novinári ešte povrchnejší ako kedysi
Koho ste volili, kým ste vstúpili do politiky?
KDH. Už v prvých voľbách, keď iní volili VPN. Prišli s tým moji rodičia, hoci ani im sa príliš nepáčil Čarnogurský. Boli sme veriaca rodina a prišlo to prirodzene. Mečiarovi sme nikdy nepodľahli.
Dnes je žurnalistika kvalitnejšia?
Určite nie. Je dokonca ešte povrchnejšia a neprofesionálnejšia. Stačí mi pozerať niektoré relácie a presne vidím, ktorý politik ako manipuluje s novinárom. Doslova si s ním robí, čo a ako chce. Štefan Hríb to napísal presne, novinári si len spravia čiarku, aby mohli do tabuľky zaznamenať, že tam mali zástupcu z každej strany. Napríklad verejnoprávne médiá od Mečiarových čias pochopili, že sa vždy musia podriadiť politickej moci. Z tohto marazmu sa stále nevieme dostať, nedokázal to ani Dzurinda. Mocenské páky si totiž v STV ponechal aj on. Napríklad naša strana je v médiách ignorovaná.
V TA3 predsa dostáva nadpriemerný priestor.
Ja som si tú analýzu pozrela. A pýtam sa, čo je normálne - či to, že TA3 zmapuje našu tlačovku, keď prinesieme zaujímavú tému, alebo to, že média na ňu neprídu? Keby sme nič nerobili, nepoviem ani slovo, ale sme strana, ktorá poberá príspevky od štátu a pracuje. Otvárame tiež bezplatné poradne, postavili sme prezidentského kandidáta, pravidelne prinášame odborné témy. Pýtam sa, na čo tie príspevky využíva taká KSS? Ako máme podľa vás pracovať, keď nám médiá povedia, že ich nezaujímame? V Markíze sa nám stalo, že zmapovali našu tému. Viete, čo spravili? Kompletný text nášho podpredsedu prerozprával redaktor, nespomenul meno, dokonca ani to, o akú stranu ide, nakoniec to skomentoval nejaký analytik. To je akože čo? Veď to doslova ukradli.
Pre médiá ste nezaujímaví, lebo ste mimo parlamentu a nemáte politický vplyv.
Pýtam sa vás ako profesionála - môže si niekto dovoliť, že použije autorstvo a nápad niekoho iného, ako to spravila Markíza? A bez toho, aby spomenula, kde to vzala a kto to celé vymyslel?
Iste, také niečo je hlúpe, ale hovoril som všeobecne, prečo sa vám médiá venujú tak málo.
Kto je nezaujímavý? Martináková? Alebo nebodaj naša strana, ktorá prináša dôležité témy pre ľudí? Veď preferencie SF nosím ja a to doslova z terénu. Ľudia sa pýtajú, prečo tie zaujímavé návrhy nehovorím aj v médiách.
Neparlamentné strany sú všade na okraji záujmu médií. Vaše myšlienky môžete prinášať deklaratórne a keďže ich nemôžete uviesť do praxe, tam to aj končí.
Ja sa vás pýtam - platí v politike trh a súťaž? Platí. Základnou chybou novinárov je, že ten trh uzatvárajú a veľmi pomáhajú politikom, ktorí sú v parlamente, lebo medzi nich nepúšťajú konkurenciu. Hovoríte, že nemáme vplyv. Ale ten nemá na začiatku nikto, nemal ho ani Dzurinda, Mečiar ani Fico. Koľko sa natrápil, kým sa dostal, kde je?
Od začiatku som v politike počítala s kompromisom
Hovoríte, že dnešná žurnalistika je povrchná. Prečo ste teda znížili jej kvalitu a odišli do politiky?
Osobné rozhodnutie. Po rokoch som už bola unavená. Rozprávala som sa o tom s Ivanom Šimkom. Uvažovala som o odchode do tretieho sektora, vedela som však, že Mikuláš Dzurinda zakladá SDKÚ, a Ivan mi povedal, aby som do toho šla s nimi. Hovorila som, že to neexistuje, pretože sa nemôžem nechať zviazať straníckymi vecami. Tá myšlienka sa mi však zavŕtala do hlavy.
Neskôr ste sa za to Šimkovi „pekne" odvďačili.
To áno. (smiech) V každom prípade som sa na to nakoniec dala. O tom, že budem predsedníčkou Slobodného fóra, však rozhodlo hlasovanie Republikovej rady, nie ja.
Neprekážalo vám, že nastupujete do SDKÚ, v ktorej bolo dosť ľudí spojených so škandálmi?
Veľmi mi to prekážalo, všetky tie kauzy ako vláčiky, tretí mobilný operátor... Nebola som však naivná, vedela som, že v politike sa musia robiť aj kompromisy. Politika už nie je o tom, že „idem zmeniť svet", politik je len súčasťou veľkej mozaiky. Nemala som teda veľké ambície a od začiatku som počítala s kompromisom.
Na jednej strane ste šli medzi ľudí, ktorí mali za sebou aj škandály, na strane druhej ste pri inom škandále zo strany odišli. Pokrytectvo?
Nie. Je to o tom, kedy sa naplní miera. Vidíte totiž, či škandály viedli k náprave, alebo sa už stali pravidlom. Len čo sa to zacyklí a pochopíte, že nie je šanca to zmeniť, je lepšie odísť.
Oficiálne ste odišli až po kauze „skupinka". To rozhodnutie nemohlo prísť zo dňa na deň.
Keď som nastúpila do prezídia SDKÚ, sedeli v ňom ľudia, ktorí stranu zakladali s nejakou ideou - Kňažko, Harach, Roman Kováč, Šagát... a zrazu postupne odchádzali. Po roku tam boli Prokopovič, Hort a podobní. Akože nič v zlom, ale...
Tí prví odišli sami, alebo ich Dzurinda vymenil?
Šlo o „odkrajovanie" jedného po druhom. Boli proste „odídení", hoci verejne nebolo vidieť žiadny konflikt. Zrazu som videla, že všetko naberá iný smer. Prestávalo sa diskutovať, prezídium zasadalo pár minút, lebo vraj nie je o čom hovoriť... V takom prostredí sa nedalo pracovať.
Tí prví, ktorých ste menovali, boli v podstate samí neúspešní ministri. Nebola obmena logická? Tým netvrdím, že ich nahradili lepší.
No dobre, ale kto ich nahrádzal? Ja netvrdím, že tí pôvodní tam mali ostať, ale tí, ktorí ich vymenili, už ani nediskutovali, len plnili pokyny.
Šimko nikdy nepodliehal záujmovým skupinám
Dzurinda si začal vyberať len poslušných?
Samozrejme. Keby sa hľadala väčšia kvalita, nemám s tým najmenší problém. Jediným pozitívnym krokom bolo, že sa do strany stiahol Ivan Mikloš. Ten aspoň vedel, kde je sever a začal formovať tú časť politiky, ktorú mal na starosti. Ostatné veci šli horším smerom. Debatovalo sa v podstate len o tom, koho na aký post dáme. Všetko vyvrcholilo odvolaním Šimka z postu ministra obrany.
A sme pri kauze skupinka a následnom rozpade strany.
To bol čisto obchodno-záujmový spor, nič iné.
Do ktorého mal byť zapletený aj váš manžel, ktorý vtedy pracoval na Šimkovom ministerstve.
Ale nebol. Vlastne bol, ale len preto, lebo to tak niekto potreboval interpretovať. Šlo najmä o snahu odvolať Šimka z postu ministra. O Ivanovi si môžeme myslieť čokoľvek, ale treba dodať, že nikdy nepodliehal nejakým záujmovým skupinám. To proste nejde spochybniť. Ak sa potom takého človeka potrebujete zbaviť, pričom neexistuje žiadny jasný dôvod, škandál, proste nič, musí sa vymyslieť.
Celá kauza bola uzavretá ako neopodstatnená, ľudia z SDKÚ však o existencii skupinky pochybnosti nemajú.
Ok, ja vám teraz poviem jeden fakt, nie emočný dojem - Ivan Šimko musel odísť z vlády. Prezidentom bol Rudolf Schuster, pričom ten ho odvolal až po dvoch mesiacoch. Za ten čas mohol Šimko ako minister podpísať trebárs aj 25 tendrov, nielen ten inkriminovaný. Nepodpísal nič. Keby šlo naozaj o tie „akože záujmy", v pohode to mohol dotiahnuť do konca. Nespravil tak, čiže aj informácie, ako sa na tom všetkom podieľal môj manžel boli nezmyslom, veď k tomu reálne nedošlo. Ivan vedel, že odchádza z vlády aj z SDKÚ, takže mu nič nebránilo, aby na tom „zarobil". Neurobil to.
Pracovať pre Gašparoviča, ktorý kedysi pracoval pre Mečiara, je v poriadku
Kritizovali ste praktiky Mečiara za jeho tretej vlády. Jeho človekom vtedy bol aj Gašparovič. Váš manžel pre neho donedávna pracoval. Nie je čudné robiť pre niekoho, kto stelesňoval potieranie demokracie a podieľal sa na porušovaní ústavy, keď predtým to ako novinár kritizoval?
Manžel odišiel z ministerstva obrany spolu so Šimkom, čo bolo logické, keďže v našej rodine sme vždy vedeli, kedy treba odísť z funkcií. V politike sme jediní. K vtedajšiemu prezidentovi Schusterovi však za šéfa kancelárie nastúpil pán Stank, čo bol veľmi vážený človek. Manžel s ním mal vynikajúce kontakty, boli si blízki. Stank mu ponúkol pozíciu a tak nastúpil. Keď neskôr Schustera nahradil Gašparovič, buď si tých ľudí ponechal alebo ich vymieňal. Manžel dostal ponuku ostať.
V poriadku, ale Marián Bednár bol dlhoročný novinár Slobodnej Európy. Vedel, čo Gašparovič ako šéf parlamentu stelesňoval za Mečiara. Nebola tam žiadna morálna dilema pracovať pre človeka, ktorý nectil zákony a ktorý tu stelesňoval to najhoršie, čo prišlo po revolúcii?
Nie je mojou úlohou hodnotiť to. Úrad prezidenta je úrad prezidenta.
V prípade vášho víťazstva to bude „prvý pán" republiky.
Musíme sa už konečne spamätať a pochopiť, že inštitúcie u nás musia fungovať stabilne. Demokracia je aj o tom, že občania si môžu do funkcií zvoliť rôznych ľudí.
Pýtam sa, či tam nebola morálna dilema.
Som presvedčená, že ak v úradoch nebudú pracovať profesionáli bez ohľadu na to, kto do tej funkcie príde, nebude to fungovať.
Čiže by bolo v poriadku ostať, aj keby na ten post nastúpil gauner?
Zvolí si národ za prezidenta gaunera?
Aj také sa už v nejednej krajine stalo. Pýtam sa na princíp.
Ale to je princíp. Ak by to tak bolo, potom nefungujete vy, teda médiá.
Neriešme, aký podiel na zvolení gaunera by mali médiá alebo občania, to je iná téma. Pýtal som sa iné - keď pracujem ako profík a za môjho šéfa nastúpi človek, ktorý sa podieľal na devastovaní krajiny a porušoval ústavu, nemal by som mať morálnu dilemu, či ostať?
Máme tu slobodnú demokratickú krajinu a ľudia si niekoho volia. Môžem s nimi súhlasiť alebo nie. Môže sa stať, že nejaké voľby prinesú diktatúru, zmenu režimu. Ale nepriniesli.
Ešte raz, Gašparovič bol človek, ktorý asistoval pri porušovaní ústavy.
A ja vám poviem ešte raz, že máte tu úrad prezidenta, ktorý má v demokratickej krajine niečo stelesňovať. Ak človek, ktorý nastúpi do úradu, spraví zásadný prešľap, potom nastane morálna dilema, pretože zlyhal. K tomu však nedošlo, ľudia si Gašparoviča demokraticky zvolili. Mimochodom, v druhom kole som ho volila aj ja sama. Môžete mať rôzne dilemy, ale vždy sa rozhodujete podľa toho, či to prinesie alebo neprinesie pozitívny vývoj. Tieto rozhodnutia prináša život. Keby mi vtedy niekto povedal, že budem voliť Gašparoviča za prezidenta, tak ho vysmejem, pretože to bolo neprijateľné. Preto som v prvom kole dala hlas Bútorovi, ktorého aktívne podporilo celé Slobodné Fórum, ale v druhom som nakoniec volila Gašparoviča, lebo na to bolo iks dôvodov.
Sme sa ku mne zachovalo nehorázne, bola to osobná urážka
O vašej kandidatúre na prezidenta sa začalo hovoriť pred letom minulého roka. Kedy prišlo rozhodnutie?
V tom období som o tom nič nevedela, ani v lete. Prezidentská kampaň je vážna vec, nie maličkosť, koniec koncov, aj vy ma vyzliekate zo všetkého možného. Nejde teda o žiadne rozhodnutia typu „teraz sa chcem vidieť v televízii", ale o vážny zásah do rodiny. Tento krok si teda treba premyslieť.
Ešte predtým, ako sme to vôbec mali vyjasnené v strane, prinieslo Sme obrovský článok o konflikte záujmov v našej rodine, lebo vraj možno budem kandidovať, pričom manžel stále pracuje pre Gašparoviča. To bola úžasná nehoráznosť. Dokonca k tomu bol zverejnený komentár, ktorý som považovala za osobnú urážku a za zasahovanie do súkromia. Na dôvažok sa pridala karikatúra, ako sa pri vínku s manželom dohovárame v duchu „drahá, ako to urobíme, aby sme sa pri tom Gašparovičovi mali dobre?". Odkážte karikaturistovi, že vôbec nepijem a podáva nesprávne informácie.
Lenže to bol legitímny článok, konflikt záujmov to naozaj vzbudzovalo.
Chvíľu som premýšľala, či sa budem brániť, ale potom som si povedala, že kašlem na to.
Ako novinárka by ste mali podobný názor.
Nie. Vy, novinári, nemáte čo vychádzať z toho, čo budí aký dojem, máte sa držať faktov. Miesto toho si vytvárate virtuálnu realitu a leziete tam, kde nemáte čo robiť. V tom komentári sa objavila informácia, že ma čakajú len dve cesty, pričom jedna z nich je rozvod. To bolo o čom? Normálne som bola zhrozená, kam sa až zachádza. Ten komentár bol len čistým kopnutím si do niekoho.
Ešte raz, váš manžel pracoval u prezidenta a o vás sa už otvorene hovorilo, že idete kandidovať. Úvahy o konflikte záujmov teda boli úplne legitímne.
Lenže vtedy som ešte nešla kandidovať.
Hovorilo sa o tom a koniec koncov, tie chýry sa potvrdili.
Keď som nakoniec ohlásila kandidatúru, jasne som tlmočila, že tú vec bude manžel riešiť. Okrem toho Sme ani nikdy nezverejnilo informáciu, že naozaj kandidujem. Dostala som priestor len vtedy, keď sa hovorilo, že „možno kandidovať budem". Keď to prišlo oficiálne, zrazu to pre vaše noviny nebolo zaujímavé.
To nie je pravda.
Veď to tak je.
Nie je, bol o tom článok aj videá.
Ale informácia o tom, že ideme riešiť ten problém, sa nespomenula. Konflikt záujmov ostal visieť vo vzduchu. Pritom dilemu o tom, kedy máme odísť, aby sme si zachovali čistú tvár, máme v rodine naozaj vyriešenú. Vždy nám bolo jasné, že keď budem kandidovať, budeme musieť riešiť odchod manžela od súčasného prezidenta.
Ak ste mali výhrady voči použitiu pojmu „konflikt záujmov", prečo ste to potom riešili?
Ja netvrdím, že nešlo o konflikt záujmov, ale to, že oň nešlo vtedy, keď o tom Sme v lete napísalo.
O tom, že budete kandidovať, sme vedeli dávno pred tým článkom. Ja sám som o tom počul oveľa skôr. Šlo o známu tézu, že budete kandidovať, aby ste ubrali hlasy Radičovej a na svojom poste ostal Gašparovič.
Lenže to bola úplne nezmyselná informácia.
Šlo o plne legitímnu úvahu.
Pre toto všetko som v jednej fáze povedala, že kandidovať nebudem. Tieto fámy sú také nehorázne, že už ani neviem, ako na ne odpovedať. Zverejnili sme napríklad prieskum, ktorý sme si dali vypracovať, a z ktorého jasne vyplýva, že ku mne viac inklinujú voliči Gašparoviča, nie Radičovej. Nikoho to nezaujímalo.
Zaujímalo, bolo to v médiách.
Idem podľa vás kandidovať len preto, aby som stiahla hlasy Ivete Radičovej a vyhral Ivan Gašparovič? Veď kto ide kandidovať s niečím takým, tak... Čo je úlohou médií? Spriadať konšpiračné teórie? Novinári nemôžu podsúvať niečo, čo sa nezakladá na faktoch. Moja kandidatúra sa v čase zverejnenia článku v Sme zakladala len na fámach. A komentár, ktorý mi vstupuje do osobného priestoru... veď to číta aj moja mama. Ako to má stráviť? Bolo to vyslovene za hranicou slušnosti.
Sme sa k vám teda správalo neférovo?
To som nepovedala. Neférovo sa správate v mnohých veciach, v iných si robíte svoju prácu.
Tak, ako chcel Slobodné fórum ťahať Šimko, som nevedela fungovať
Odbočili sme od vzniku Slobodného fóra. Čo je to za šialený zvyk zakladať novú stranu vždy, keď niekto neuspeje v pôvodnej?
Keď sme zakladali SDKÚ, myslela som si, že z nej bude stredopravá strana, šplhajúca sa k tridsiatim percentám. Uzavrela sa však do seba a prestala k sebe púšťať nové názory. Taká strana je odsúdená na zánik, dôkazom je HZDS, ktoré smeruje do slepej uličky. Otázne je len to, či tá ulička má dvesto alebo desať kilometrov. Touto cestou sa vydal aj Dzurinda.
Prečo ste sa nesnažili získať pre svoje názory ľudí v rámci strany?
Snažili sme sa.
Nie je choré, že ak to nedokážete, tak odídete zakladať novú stranu?
To nie je také jednoduché, ako tvrdíte. Vy to dokonca vravíte, akoby zakladanie strany bolo len tak. Veď ide najmä o ťažkú drinu a prácu, žiadnu zábavu. Taký človek vôbec nepostupuje nezodpovedne, práve naopak. Riešila som obrovskú dilemu, dokonca som uvažovala, že odídem z politiky.
Nakoniec ste šli so Šimkom. Keď vás zvolili za predsedníčku, odišiel. Prečo ste proti nemu kandidovali?
Keď Ivan začal na predsedníctve hovoriť o svojich víziách, riešila som, čo robiť. Aj som mu povedala, že mám len dve možnosti - buď sa na sneme postaviť proti nemu, alebo odísť. Tak, ako to chcel ťahať on, som proste nevedela fungovať. Nie v zlom, lebo ideovo, názorovo a morálne som s ním nemala problém. Lenže pričasto menil názory. Najskôr zavelil do opozície, potom, že sa ide rokovať s koalíciou... Jeho teória znela, že politika je ambivalentná a treba sa jej prispôsobiť.
Takže ste kandidovali proti nemu, lebo chcel viesť stranu iným smerom? To ste snáď mali mať vydiskutované už predtým.
Veď sme aj mali. Pred snemom sa debatovalo, či podporíme koalíciu, alebo ideme do opozície. Riešili sme, do akej miery sa zhodujeme v programoch. Hovorilo sa o tom veľmi dlho a dopracovali sme sa k tomu, že ideme do opozície. Keď potom Šimko začal hovoriť, že ak ho zvolia za predsedu, ideme s Dzurindovou koalíciou, pýtali sme sa, čo to má znamenať. To bol hlavný dôvod, prečo som kandidovala proti nemu.
A odstavili tak človeka, ktorý vás do politiky priviedol.
Pred snemom som riešila najmä otázku, či neodídem z politiky. Ale ešte raz, ja som síce kandidovala, rozhodlo však osemdesiat členov Republikovej rady.
Strana zlyhala, lebo moji kritici nezvládli svoju úlohu
Rozbehla sa strana, ktorá síce existovala len chvíľu a už v nej bol bordel a spory. Myslíte si, že ste vytvorili niečo lepšie ako to, z čoho ste odchádzali?
Ježišmária, s vaším obrazom zásadne nesúhlasím. To, čo som vtedy videla v SDKÚ, dnes vidia všetci na Slovensku - že sa tam niektorí zabetónovali a hotovo. Ja som chcela vybudovať stranu s väčším priestorom na platformy, názory a zodpovednosť. Slobodné fórum vtedy zlyhalo, lebo ľudia v ňom tú svoju zodpovednosť vôbec nepochopili.
Alibizmus.
Nie, presne viem, o čom hovorím. Ak v strane uvoľníte opraty, človek na akomkoľvek poste musí vedieť, čo chce, mať rovnaký cieľ ako vy, musí vedieť zaťať zuby a ťahať. Nemôže byť ako malé decko, ktoré si len kopne do steny a povie, že „toto sa mi nepáči".
Tí, ktorých máte na mysli, však tvrdili, že máte rovnaké praktiky ako Dzurinda.
Nikdy som Dzurindove praktiky nemala, kritici to dobre vedeli. Jednoducho nezvládli svoju úlohu. Dôležité je, že sme sa následne nedostali do parlamentu, pretože sme zneistili voličov vnútornými hádkami. Pritom tie hádky neboli vecné, o programe, o ničom podobnom, šlo len o záujmy konkrétnych ľudí.
Hovoríte, ako keby chyby robili len vaši kritici.
Nič také nehovorím. Každý však vidí, koľko práce pre stranu som urobila ja, koľko oni. Vždy máte iks možností ako konať. Ja len viem, že kritici nezvládli svoju úlohu a boli nestabilným prvkom. A poviem len jedno - keby mi šlo len o moc, problémy v strane by som riešila až po voľbách. Riešili sme ich vopred a doplatili sme na to. Nechcela som však podvod na voličoch. Možno to bola chyba, mohli sme byť v parlamente. Ale načo? Aby potom prepukli tie spory? Druhá vec, pre ktorú sme sa nedostali do parlamentu, bola nízka účasť občanov vo voľbách. Keby bola o desať percent vyššia, boli by sme tam.
Čo mám robiť, keď nás nechcú pustiť do médií?
Nezlyhali ste aj v kampani? Videl som dva mítingy a boli strašné.
Možno ste na také natrafili. Podľa mňa sme v kampani nezlyhali, bola štandardná. Mali sme za sebou rok existencie a robili sme ju rovnocenne s veľkými stranami.
Po neúspešných voľbách by sa mala zatriasť predsednícka stolička. Líderkou ste dodnes. Prečo?
Veď aj u nás bola tá stolička na pretrase, sama som na Republikovej rade ponúkla svoju funkciu. Zaznela však odpoveď, aby som ostala na čele a ťahala to ďalej.
Nie je zlé, ak strana nemá adekvátnu náhradu?
O adekvátnu náhradu nejde.
Ide. Bežný človek ani nechyruje, kto okrem vás je v Slobodnom fóre. Zo sto ľudí vám 99 na ulici povie, že nikoho iného nepozná.
A čo mám robiť? Ako mám predstaviť tím, keď nás nepustia do médií? Veď tam nechcú pustiť ani mňa.
Čiže za to, že zo SF ľudia poznajú len vás, viníte médiá?
Každý, kto robí, má viacero nástrojov. Keďže médiá na nás nereflektujú, používame letáky, mítingy, bilboardy, regionálne médiá a podobne. Vždy to je však beh na dlhé trate. Poviem príklad - vo francúzskych novinách La Libération o nás napísali, že strana vznikla iba rok a tri mesiace pred voľbami a už dosiahla 3,47 percenta hlasov. Takto sa hodnotí práca vonku. U nás sa píše tak, že „existujú len rok, pohádali sa, nedostali sa do parlamentu, mali by sa vytratiť z trhu". Keby však v tej strane neexistovala kvalita, už dávno sme z trhu preč.
Ak na mňa blogeri reagujú zle, nemôžem to robiť
Pred voľbami ste začali blogovať na SME. Napísali ste dva články a po voľbách ste sa na to vykašlali. Nebolo to len účelové zneužitie blogu na politické účely? Neboli by ste prvá ani posledná.
Bože, vy tu hovoríte interpretácie, aké by som si ja v živote nedovolila.
O čom inom, ako nie o zneužití blogu to bolo, keď ste sa zaregistrovali tesne pred voľbami, napísali dva články a po voľbách už ani riadok?
Fenomén blogov je čosi, čo ma veľmi zaujíma. Keď sme pred voľbami diskutovali, ako komunikovať s ľuďmi, prišla aj myšlienka na založenie blogu. Po voľbách sme si však povedali, že prerobíme naše stránky a budeme publikovať tam. Úprimne hovorím, nemala som kapacitu publikovať aj na iných weboch.
Pred poslednými Vianocami ste na blogoch opäť vyvolali rozruch, keď ste vybraných blogerov pozvali na večierok s grilovanými krevetami. Vzniklo o tom solídne množstvo kritických článkov zo strany pozvaných. To bola čo za haluz?
Priznám sa, že ma prekvapilo, ako zle na to blogeri reagovali. Organizovalo sa to trochu mimo mňa, debatovalo sa o tom v tíme...
Posvätili ste ten nápad?
Rozprávali sme sa o tom. Vzniklo to najmä z toho, že pre mňa ako človeka, ktorý robil s informáciami, sú blogy čímsi, čo sa uchytilo. Aj vďaka tomu, že ľudia môžu písať o čomkoľvek. Niekedy je to síce katastrofa, ale zároveň vzniká akási prirodzená selekcia. Keď prišla tá myšlienka, povedala som si, že by som sa s blogermi celkom rada stretla a podebatovala.
Podľa čoho ste tých blogerov vyberali?
Neviem, robil to môj tím. Mňa zaujíma, ako tí ľudia zmýšľajú, vôbec ma nezaujíma, koho budú voliť. V živote by som si nedovolila robiť im nejaký politický míting. Chcela som s nimi len hovoriť o ich názoroch. Ak však budú na moje pozvanie reagovať zle, nemôžem to robiť.
Keď ste boli v relácii Na výsluchu, niekto tomu článku naklikal tisíce čítaní, aby sa udržal v zozname najčítanejších článkov. Neviete, kto bol ten dobrák?
To fakt? Že by sme mali niekoho takého? Toľko nikto nekliká ani na naše vlastné stránky. Je to milé, mali by sme ho identifikovať, aby sme sa mu mohli nejako odmeniť. (smiech)
Kandidujem, lebo iní nespĺňajú naše požiadavky
Prečo kandidujete na post prezidenta, keď viete, že nemáte šancu vyhrať?
Neviem o tom, že by som nemala šancu.
Viete, ste predsa realistka.
Dnes som tretí reálny kandidát. Nie náhodou boli aj v športe vymyslené tri medaily. Určite nechcem zohrávať pozíciu outsidera. Každý chce skončiť vo finále. Šla som do toho preto, lebo o tom vznikla diskusia v strane a zistili sme, že na to, čo chceme spoločnosti odovzdať, nemáme žiadneho kandidáta, pretože tí zvyšní to nespĺňajú. Preto sme debatovali o tom, kto by mohol naše myšlienky prezentovať.
Ak nikto z ostatných kandidátov nespĺňa vaše požiadavky, zrejme nebudete mať problém definovať, čo vám u nich chýba.
V prezidentských voľbách nejde o nejaký ostrý súboj ako v USA. Ide o to, že máte nejaký názor na spoločnosť a o to, či vás kandidát prezentuje to, čo chcete, či napĺňa vami požadovaný rozmer.
Konkrétne? V čom nespĺňa vaše požiadavky Gašparovič?
Nebudem hovoriť o tom, v čom nespĺňajú požiadavky Gašparovič alebo Radičová.
Lenže to by verejnosť zaujímalo. Sama hovoríte, že vaše podmienky nespĺňajú.
Poviem vám kritériá - súčasná scéna v parlamente je uzavretá a zablokovaná, preto by malo prísť niečo nové. Druhá vec, priamu voľbu prezidenta máme preto, aby človek na tom poste stál nad politickými stranami. Aby mohol koalícii aj opozícii povedať, čo si o nich naozaj myslí. Ani Radičová ani Gašparovič to nespĺňajú - ona stojí na strane opozície, on na strane koalície. Kde stojím ja?
Radičovú podporuje SMK, Gašparoviča SNS a to je zlé
Hovoríte, že má prísť niekto nový. V čom ste nová vy? V politike ste osem rokov, čiže ste dokonca politicky staršia ako Radičová. Okrem toho, tak ako je ona viazaná na SDKÚ, Gašparovič na Smer a SNS, tak ste vy viazaná na SF. V čom je potom rozdiel?
Ja hovorím o kandidátovi koalície a opozície, pretože práve na tejto báze dnes prebieha zápas v parlamente. Jeden stojí na jednej, druhý na druhej strane. Volí sa prezident, nie hocikto. Pred chvíľou ste povedali, že SF nemá žiadny vplyv a teraz vravíte, že som stranícky kandidát.
Veď ste.
Myslím si, že ľudia jasne vnímajú, že nie som ani na jednej strane.
Ste naviazaná na SF rovnako iní kandidáti na iné strany, akurát nemáte politický vplyv.
Úplná blbosť.
Veď ste predsedníčkou strany.
Chápete, o čom hovorím? O dvoch súperiacich blokoch, ktoré súperia veľmi škodlivo aj z pohľadu záujmov bežného človeka. Ja tam chcem ísť preto, aby to tak nebolo.
V čom budete inou prezidentkou?
Prezident musí stáť na spormi koalície a opozície vtedy, keď už nejakým spôsobom tie procesy škodia spoločnosti.
Nehovorte všeobecne, ale konkrétne.
To je veľmi konkrétne. Teraz je v tomto štáte krízová situácia kvôli plynu, čiže čas, aby prezident prehovoril a možno dal za stôl tých, ktorí sa hádajú. Neurobil tak a neurobí tak ani Iveta, ak sa dostane na ten post, pokiaľ bude pri moci Dzurinda. Nebude môcť, lebo to bude jeho kandidátka. Je dôležité, aby prezident nemal väzby ani na jednu stranu.
Ste teda menej stranícka kandidátka ako Radičová?
Samozrejme. Ona je kandidátkou opozície.
Vy zase SF. Ona má nazbierané hlasy občanov pre kandidatúru rovnako ako vy.
Lenže Radičová je kandidátkou opozície.
Aj vy by ste boli rada, keby ste ňou boli.
Áno, ale za akých okolností? Za akých okolností podporilo Radičovú KDH či SMK? Veď nebuďme naivní. Za tým všetkým sú politické dohody, tam vám nikto nič nedá zadarmo. To vám nedajú ani v Tescu, nieto v politike.
Čím sa SDKÚ zaviazalo voči KDH a SMK?
A ja to mám vedieť? Vy to viete?
Aha, takže hovoríte len o domnienkach.
Nie, nehovorím. Chcem vedieť, čo konkrétne za tým je.
Takto by ste mohli spochybniť každého kandidáta, ktorého ponúkne akákoľvek parlamentná strana.
Božemôj, ale veď ja sa ako občan nepýtam nič iné, len aké zámery, ideológiu, hodnoty a program KDH chce reprezentovať Iveta Radičová. Pýtam sa to ako obyčajný občan! Vezmite si slovensko-maďarský spor. Všetci tu vedia, že Slota a Csáky sa potrebujú a celkom úspešne tak živia konflikt medzi našimi krajinami. Jedného kandidáta na prezidenta podporuje Slota, druhého zase SMK.
A?
Pre mňa je to základný problém. Som človek, ktorý tu tento konflikt nechce mať a riešiť. Máte pocit, že Gašparovič napríklad pri slovensko-maďarských sporoch konal a bude konať objektívne, nadstranícky? Veď aj médiá písali o tom, že je viazaný podporou SNS a jeho kroky sú očakávateľné.
Zaujíma ma, akú dohodu má Radičová s Csákym
Bazálnou otázkou je, v čom by ste boli lepšia prezidentka ako ostatní.
V tom, že za mnou nestoja Slota ani Csáky. Toto pre vás nie je dôležité? Vidím totiž zásadný problém, aby mohol prezident otvorene a nadstranícky prehovoriť pri eskalácii takýchto sporov. Ľudia, ktorí mi vyjadrujú podporu, to takto cítia.
Vy tých straníckych kandidátov démonizujete.
Nie. Bude však prínosom, ak sa prezidentom stane človek, nezviazaný stranami. Veď preto sme tu kedysi zriadili priamu voľbu, aby tam bol niekto, kto bude nad opozíciou aj koalíciou. Takto to cítim. Radičová s Gašparovičom nebudú stáť nad spormi, lebo sú zviazaní politickými dohodami, o ktorých ani nevieme. A mňa teda fakt zaujíma, akú dohodu má Radičová uzavretú s Csákym. Je to moje legitímne právo. Prezidentom musí byť človek, ktorý počúva, čo sa v tej spoločnosti deje, aby ju vedel posúvať dopredu.
Gašparovič v tom zlyháva?
Nemá tú ambíciu, nerobí to, chýba to v jeho prioritách. V tejto krajine je šialene málo diskusie, prezident ju však môže nastolovať vždy, keď treba. Ak dostane aktérov konfliktov za stôl, už sa nemôžu hádať. Toto považujem za najdôležitejšie. Aby ľudia prezidenta cítili. Musí presne vedieť, čo zo všetkých problémov tejto krajiny vylúpnuť, aby sme sa posúvali od extrému a hlúpych konfliktov ďalej.
Rozhovor bol autorizovaný, Zuzana Martináková v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
