BRATISLAVA. Človek, ktorý nedávno hovoril v Slovenskej televízii o neodbornosti slovenských novinárov, sa sám dopustil vážneho prehrešku.
Bývalý šéfredaktor Hlasu ľudu, mediálny analytik, vysoký úradník ministerstva kultúry za éry Ivana Hudeca z HZDS a nový člen Rady pre vysielanie a retransmisiu Pavol Dinka vykradol seminárnu prácu študenta tretieho ročníka žurnalistiky.
Použil ju v knihe Slovenské masmédiá – metódy manipulácie, ktorú v náklade tisíc kusov vydala Matica slovenská. Svoj text spoznal nedávno v kníhkupectve šéfredaktor sme.sk Tomáš Bella, ktorý ho pred ôsmimi rokmi zverejnil na internete.
Zmenil iba drobnosti
V kapitole Tlačenka tlačových médií využil Dinka z práce zhruba celú stranu, a to len s minimálnymi úpravami. Napríklad namiesto „bohužiaľ“ použil „žiaľ“ či odstránil niekoľko úvodzoviek. V inej kapitole zasa použil námet na reláciu, ktorá bola tiež súčasťou Bellovej seminárnej práce.
„Niekto si zjednodušil písanie tým, že ukradol môj text,“ hovorí Bella, ktorý sa zatiaľ nerozhodol, ako a či vôbec sa bude proti plagiátorovi brániť. „To, že ukradol časť mojej práce, nie je na tej knihe to najhoršie. To najhoršie je ten obsah. Je až ťažko uveriteľné, že to bolo publikované,“ hovorí Bella. Je podľa neho plná prázdnych slov a sprisahaneckých teórií.
"V knihe som sa usiloval priblížiť čitateľom všetky metódy a spôsoby, ktorými masmédiá manipulujú
s verejnou mienkou. Je ich ozaj neúrekom, mnohé ostávajú stále skryté, neobjavené, iné sa rodia a zdokonaľujú spolu s technickým vývojom"
epilóg knihy
Dinka priznáva, že sporný text nie je jeho. „Keď som sa pripravoval na písanie tejto knihy, tak som požiadal jedného človeka, ktorý robí v súkromnej mediálnej agentúre, aby mi dal svoje postrehy a zaujímavosti z tejto oblasti,“ hovorí Dinka.
O text ho mal požiadať ešte pred štyrmi rokmi. Keď už koncipoval knihu, autora sa opýtal, či môže text použiť a uviesť aj jeho meno. On súhlasil s použitím textu, ale nie s uvedením mena, lebo by ho to vraj poškodilo v zamestnaní. „Až do uverejnenia blogu Tomáša Bellu som bol presvedčený, že autorom textu je môj známy.“
Blog Tomáša Bellu: Pavol Dinka, spisovateľ, mediálny expert, plagiátor, zlodej - kliknite.
Blog SPW - recenzia na knihu Pavla Dinku - kliknite.
Inak o manipulácii
Dinka tvrdí, že Bellovu prácu vôbec nečítal a nevie preto ani posúdiť, či ide o Bellove slová, alebo slová z použitej literatúry. „Navyše, ako som zistil, Bellova práca nemá ani copyright,“ bráni sa Dinka. Zároveň však priznáva, že etické by bolo uviesť autora. V tomto prípade vraj konal nevedome. „Žiaľ, je to daň a riziko internetu.“
Bella má pri seminárnej práci uvedené licenčné podmienky, za akých možno text prevziať. Žiada iba uvedenie zdroja.
Dinka tvrdí, že vo svojej knihe chcel poskytnúť iný názor, ako podáva väčšina médií. Píše o tom, aké metódy manipulácie používajú. Hovorí, že ho teraz mrzí, že kniha, na ktorej pracoval tri roky, sa stala prostriedkom na povrchné kádrovanie. Odstúpiť z novej funkcie člena Rady pre vysielanie a retransmisiu, kam ho nominovala Únia slovenských novinárov, odmieta.
Zaujal aj Mikolaja
Ešte pred tým, ako Bella odhalil plagiátorstvo, odporučil redakcii SME Dinkovu knihu minister školstva Ján Mikolaj. „Dal som to do pozornosti, lebo má iný pohľad. Našiel odvahu pozerať na médiá aj z tej stránky, či nezohrávajú iné úlohy. Že nielen informujú, ale aj manipulujú,“ hovorí Mikolaj, ktorý nevie posúdiť, či Dinka Bellovu seminárnu prácu vykradol, alebo nie. „Netvrdím, že som si Dinkov pohľad osvojil, len som to dal do pozornosti,“ povedal minister.
Dinka okrem iného vo svojej knihe píše, že slovenské médiá „pomaly, ale isto skĺzavajú, okrem výnimiek, do suterénov bulvárnosti, skrytej straníckosti, posluhovania majiteľom, nenásytného krivenia verejnej mienky.“
Vykradnutému autorovi to vysvetliť nechce
Autor knihy PAVOL DINKA priznáva, že použitý text patrí Tomášovi Bellovi, ale osobne sa mu ospravedlniť nechce. Stačí cez médiá.
Mrzí vás, čo sa stalo?
„Samozrejme, že ma to mrzí. Ak je to ozaj text Bellu, tak sa mu v tomto ospravedlňujem, pretože ja to nezvyknem robiť. Išlo mi o vec. Predovšetkým o takú vec priniesť názory iné, ako sú bežné v médiách, a nie o nejakú citáciu, ktorá má 40 riadkov. Kniha má 300 strán, vôbec to nie je ani jej podstata. Uvádzam tam všetkých autorov, ale, žiaľbohu, toto sa mi stalo. Nepovažujem to sám za fér, ale nemôžem si pomôcť, keďže ten človek mi to odovzdal ako svoj materiál.“
Kto vám tento text poskytol?
„On mi ešte vtedy povedal, že robí v súkromnej mediálnej agentúre a že by mal z toho zle, lebo vedel, ako bude táto kniha orientovaná. Nemôžem ho prezradiť.“
Snažili ste sa už s pánom Bellom skontaktovať a priamo sa mu ospravedlniť?
„Nie, ani nebudem. Podľa mňa je to cielené. Nie som za kádrovanie, som za súboj myšlienok a tie sú aj v tej knihe. On má úplne iné stanoviská. Bol by som ochotný nie pre 40 riadkov, ale pre celú knihu sa myšlienkovo pobiť. Nemienim reagovať na to, že on ma vlastne uráža, nevie tú podstatu, ale to ani nemusí. Má pravdu v tom, že sú to jeho slová. To akceptujem. Ale neviem, či sú to vlastne jeho slová alebo slová z tej použitej literatúry.“
Nebojíte sa, že teraz celá vaša kniha vyzerá nedôveryhodne, keď ani nechcete prezradiť meno človeka, od ktorého ste tento text dostali?
„Musíte predsa chápať, že nemôžem niekoho vtiahnuť do problému, ktorý je mimo. On mi to dal ako svoju vec. Ja som po tom mimoriadne nepátral. Nič viac k tomu nemôžem povedať. Z mojej strany by bolo absolútne neetické, keby som ho prezradil.“
A nepovažujete za absolútne etické zavolať pánu Bellovi a osobne sa mu ospravedlniť?
„Ja považujem za etické to, že sa cez váš článok ospravedlním.“
