BRATISLAVA. Takmer 130 župných a okresných funkcionárov Hlinkovej gardy z rokov 1939 až 1943 je od minulého týždňa na internetovej stránke Ústavu pamäti národa (ÚPN).
Zverejnený zoznam je prvým krokom, ÚPN chce sprístupniť aj dokumenty, ktoré súvisia s činnosťou gardy za slovenského štátu.
Komunisti áno, Židia nie
Hlinkova garda bola polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Vznikla v roku 1938, pôvodne bolo členstvo v nej dobrovoľné. „Od septembra do decembra 1939 bolo povinné, po vlne kritiky sa však opäť zmenilo na dobrovoľné,“ hovorí historik ÚPN Peter Sokolovič.
Napriek princípu dobrovoľnosti sa nemohol stať členom gardy každý. Záujemca musel mať árijský pôvod a nemohol sa „spreneveriť myšlienkam autonómie“.
„Boli tam aj komunisti, Židia, samozrejme, nie. Ale bolo tam aj množstvo ľudí, ktorí nesúhlasili so smerovaním režimu,“ tvrdí Sokolovič. Prečo tam potom vstupovali? „Na začiatku tam išli najmä idealisti a národovci, ktorí podporovali myšlienku autonómie, respektíve samostatného štátu.“ Ďalší boli podľa neho do gardy „nahnaní“ – v obave pred represiami či stratou zamestnania.
Treťou skupinou boli prospechári, ktorí chceli z členstva profitovať. Po roku 1940, keď sa v slovenskej politike postupne presadili radikáli, sa totiž garda podieľala aj na zavádzaní a kontrole protižidovských opatrení. „Garda sa stala synonymom radikalizmu. Aj preto je dnes vnímaná ako pronacistická, šovinistická a protižidovská organizácia,“ povedal Sokolovič.
Ucho režimu
Po nástupe Tisovho režimu pomáhala garda štátu etablovať sa v nových podmienkach. „Kontrolovali hotelové živnosti, ale chodili aj po reštauráciách a zisťovali, či niekto nepodrýva režim šepkanou propagandou.“ Od roku 1940 garda dočasne suplovala aj armádu v brannej výchove obyvateľstva.
Podľa Sokoloviča zohrala úlohu pri vzniku štátu aj obrane Slovenska proti maďarským územným nárokom v takzvanej Malej vojne. Od roku 1942 robili gardisti strážnikov v táboroch, kde režim sústreďoval Židov pred deportáciami do koncentračných táborov. Ich úlohou bolo aj vyhľadávať Židov, ktorí sa ukrývali v slovenských rodinách.
V čase najväčšieho rozmachu mala garda okolo 100-tisíc členov, v roku 1943 to už bola len polovica. V najtvrdšom jadre – pohotovostných oddieloch, ktoré vznikli po vypuknutí Povstania – bolo približne päťtisíc ľudí. Nie všetci tam však išli dobrovoľne, režim ich povolával podobne ako do armády, hovorí Sokolovič. „Často tam vstupovali aj ľudia, ktorí si chceli zarobiť. Garda im zabezpečila jedlo, cigarety, oblečenie aj žold.“
Viacerí gardisti sa vtedy podieľali na mučení partizánov, na svedomí majú aj vraždy. Pohotovostné oddiely pomáhali Nemcom aj pri druhej, mimoriadne krutej vlne deportácií. Viacerí Židia zomreli v dôsledku týrania už na Slovensku. Podľa Sokoloviča však treba medzi gardistami rozlišovať.
„Niektorí funkcionári v okresoch vykonávali činnosť len na papieri. Sú aj prípady, keď vystúpili z gardy pre nesúhlas s jej politikou.“
Garda bola zrušená v roku 1945, viacerí funkcionári boli odsúdení na trest smrti alebo dlhoročné väzenie.
