ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Anna Sýkorová: Teroristi sú vysoko inteligentní

Ak je medzi dvomi ľuďmi rozdiel v IQ vyšší ako 25 bodov, obvykle medzi nimi nastáva sťažená komunikácia, tvrdí v rozhovore čestná prezidentka Mensa Slovensko Anna Sýkorová.

Narodila sa v roku 1944 v Bratislave. Vyštudovala VŠMU, ukončila postgraduál z réžie a z vysokoškolskej pedagogiky. Absolvovala špecializované kurzy psychológie správania. Bola divadelnou herečkou (Divadlo JGT vo Zvolene, VUS, Štátne divadlo v Košiciach),(Zdroj: Vladimír Šimíček)

Aj inteligentný človek môže byť vrahom, sebcom, dokonca aj hlupákom, tvrdí v rozhovore čestná prezidentka Mensa Slovensko Anna Sýkorová.

Čo je to inteligencia?

Odborných definícií je mnoho, poviem len svoju laickú: schopnosť nájsť riešenie nejakého problému, vedieť analyzovať veci, lepšie sa adaptovať na zmenené podmienky, a to všetko rýchlejšie, ako ostatní.

Má sa človek pri stretnutí s vysoko inteligentným cítiť menejcenne?

V nijakom prípade. Inteligencia je len jednou zo súčastí našej osobnosti a ani zďaleka nie najdôležitejšia. Ja by som potom tiež mohla závidieť ľuďom s iným nadaním, napríklad šikovným automechanikom, pretože z ruky mi vypadne každá skrutka, ktorú chytím. Inteligencia je síce výnimočná danosť, ale určite nie nadradená iným schopnostiam.

Nemávajú však jedinci s vysokým IQ podvedomé pocity nadradenosti?

Nadradenosť by som určite nespájala s inteligenciou. Navyše, takéto tvrdenie sa nedá zovšeobecniť. Nadradenosť je skôr otázkou ľudského charakteru, sociálnej, respektíve emocionálnej inteligencie. Na strane druhej treba priznať, a tvrdia to aj odborníci, že ak je na stupnici IQ medzi dvomi ľuďmi rozdiel vyšší ako 25 bodov, obvykle medzi nimi nastáva sťažená komunikácia. Jednoducho obaja inak myslia. To však neznamená, že sa nemôžu dohodnúť.

Tam niekde možno pátrať po príčinách nezhôd v rôznych kolektívoch?

Áno, je to možné. Napríklad ja niekedy vidím riešenie problému rýchlejšie ako iný, ktorý sa k nemu prepracúva dlhšie. Potom je však otázkou môjho sebaovládania, aby som dodržiavala istú mieru slušnosti a nechala priestor aj jemu. Keďže komunikáciou medzi ľuďmi sa zaoberám profesionálne, tieto veci vnímam veľmi citlivo. Schopnosť rýchlejšie rozlišovať, adaptovať sa, nájsť riešenie, sa odzrkadľuje v spôsobe nášho myslenia, a tak, logicky, aj správania. Nikdy si však z vysokej inteligencie netreba robiť nejaké božstvo alebo modlu. Je to len jedna z vecí, ktorou disponujeme.

Teroristi sú vysoko inteligentní, hlupák také veci nevymyslí

Nie je ľudstvu prirodzené, že vyrába modly z čohokoľvek neštandardného?

Môže byť, ale je to dané skôr tým, že tomu ľudia nerozumejú. Potom veci buď zatracujú alebo zbožšťujú. Dôležité vôbec nie je to, či ste inteligentný, ale najmä ako a na aké ciele inteligenciu používate. Vôbec tým nemyslím len tú vysokú, ale akúkoľvek.

Narážate na jej zneužívanie?

Inteligencia nie je dobrá ani zlá, morálna ani nemorálna, nie je to dokonca ani záruka, že budete v živote úspešný. Celé to spočíva akurát v tom, že ak máte vysoké IQ, v istých situáciách sa dokážete rýchlejšie zorientovať. Nič viac, nič menej. Čo s tým kto urobí je záležitosťou iných vlastností a dispozícií osobnosti.

Myslíte si, že teroristi nie sú vysoko inteligentní? Práve naopak, tie hlavy, ktoré dokážu naplánovať útoky, zabezpečiť všetku logistiku a podobne, disponujú nadpriemernou inteligenciou. Vymyslieť také škodlivé veci pre ľudstvo predsa nedokáže hocikto, hlupák už vôbec nie. Problém je, že inteligenciu zneužívajú na ciele, ktoré považujú za podstatné. Že my to vidíme z opačnej strany, je druhá vec.

Čiže tu ide skôr o vec charakteru.

Presne tak. Okrem toho, ľudia si často mýlia tri veci - inteligenciu, vzdelanie a múdrosť. Ide o tri rozličné kategórie, pričom každý človek z nich má inak nadelené. Samozrejme, vysoká inteligencia obvykle vedie človeka k tomu, aby bol zvedavý, aby sa učil, takže často platí, že inteligentnejší človek má väčšie vzdelanie, ale nie je to podmienka. Pod vzdelaním nemám na mysli len to systémové, teda školské. Pokojne môže nastať aj situácia, že negramotný jedinec dokáže riešiť životné situácie lepšie ako vzdelanec len preto, že je inteligentnejší.

Aký je potom rozdiel medzi inteligenciou a múdrosťou?

Múdrosť je otázkou životných skúseností a postojov, s inteligenciou podľa mňa nemá nič spoločné. Príkladom je moja stará mama. V jej rozprávkach bolo vždy veľa múdrosti, od ktorej sa potom postupne odvíjali aj moje životné postoje.

6.jpg

Úspech v živote od inteligencie nezávisí

Prispieva vôbec vysoké IQ k úspešnosti v živote?

Na škodu nie je, ale úspešnosť určite nie je priamo závislá od inteligencie. Podľa výskumov najúspešnejší v živote bývajú ľudia, disponujúci priemernou inteligenciou. Pri úspechu totiž zohrávajú rolu najmä iné schopnosti: komunikácia, empatia, ochota učiť sa, zaradenie sa do spoločnosti a tak ďalej. Inteligencia môže pomôcť v rýchlejšej orientácii, ale úspech nezaručí. Niekto ju zužitkúva v prospech iných, niekto len v prospech seba. To je ako s tou známou vetou o noži - môžete ním odkrojiť chlieb a nakŕmiť hladného, alebo aj niekoho zabiť. Keď si zvolíte druhé, neznamená to, že ste neinteligentný, ale že nemáte charakter.

Nezohráva pri inteligencii rolu najmä dedičnosť? Chaplin vraj kdesi povedal, že „dedičnosť je to, v čo veríme, keď máme inteligentné deti".

Dostávame sa na pôdu, ktorú by lepšie zodpovedal iný odborník, ale v zásade prevláda názor, že inteligencia je predovšetkým dedičnou záležitosťou. Nemusí ísť o priamy prenos z rodičov na deti, pokojne to môže prejsť obgeneračne, teda od starých rodičov. Otázkou je, čo s ňou potom v živote spravíme. Málokto si pritom uvedomuje, že s inteligenciou sa viažu aj problémy.

Aké?

Nie nadarmo sa hovorí, že ostrie noža medzi géniom a blbcom je úzke. Mnohí vysoko inteligentní ľudia majú problém s komunikáciou. Nie preto, že by si vzájomne nerozumeli, ale pridružujú sa tam iné veci, ktoré ťažko popísať na malom priestore. Určite ste aj vy počuli, že mnohí z nich sú čudáci.

Čo počul, takých aj poznám.

Takých nájdete aj v Mense. Hoci ide o báječných ľudí, aj pre mňa je komunikácia s nimi občas ako dobývanie skaly v lome. Často ide o introvertov, ktorí mnohému rozumejú, ale akoby sa nevedeli vyjadriť.

Z toho potom vyplýva frustrácia, že sú nepochopení okolím.

Áno, ale netýka sa to každého, pocity nepochopenia môžete mať na akomkoľvek stupni inteligencie, to je skôr o sebapoznávaní, sebaúcte a podobne. Ľudia sa tiež často mýlia, že pokiaľ je niekto inteligentný, musí byť, logicky, aj morálny a múdry, musí pomáhať iným a podobne. Je to však nezmysel. Aj inteligentný človek môže byť vrahom, sebcom, dokonca aj hlupákom.

3.jpg

Ako riaditeľka mimovládnej organizácie Junior Achievement Slovensko mala veľa príležitostí spolupracovať so svetoznámym podnikateľom Tomášom Baťom, ktorý túto organizáciu (nielen) finančne podporoval v Česku aj na Slovensku.

Umelá inteligencia by narobila toľko škody, že až

Čo je lepšie: byť šťastným hlupákom alebo inteligentným smoliarom?

(smiech) Šťastie je úplne iná kategória, s inteligenciou nesúvisí. Mimochodom, viete mi definovať šťastie? Ide totiž o individuálnu kategóriu, čo znamená, že pre každého je šťastím čosi iné. V každom prípade najlepšie je byť šťastným inteligentom.

Nebude väčšina problémov tohto sveta vyriešená zostrojením dokonalej umelej inteligencie?

To nech riešia iní. V dielčích veciach už predsa existuje, ale že by niekedy zostrojili takú, ktorá bude absolútna, dokonca lepšia ako človek? Tomu neverím.

Bola by jej existencia, abstrahujúca od emócií, teda rozhodujúca sa výhradne racionálne, zlá?

Vo svete by narobila toľko škody, že až. Človečenstvo je predsa o inom, nie o ideále. Dokonca nerozumiem, prečo ľudia túžia po ideálnosti. Viete si predstaviť, že všetci na svete by sme boli dokonalí? Veď to by bolo strašné, nastala by hrôza a nuda. Čo by to bol za svet, keby sa všetci rozhodovali iba správne, keby všetci dokonale reagovali? Veď zaujímavá nie je dokonalosť sama, ale cesta k nej. Keby sme všetci všetko vedeli, prišli by sme o snahu spoznávať, učiť sa, prestali by sme sa zdokonaľovať, lebo by sme nemali motiváciu.

Aké je priemerné IQ človeka?

Okolo 90 až 100. Meracie škály sú však rôzne, v Amerike používajú inú ako my. Európskych 130 rovná sa americkým 148. Ak teda vidíte, že v USA má nejaká celebrita neviem aké vysoké IQ, podľa našej škály ho má nižšie. Hovorí sa, že tých 110 až 120 by mal mať v podstate každý normálny vysokoškolák. To sa už bavíme o naozaj vysokej inteligencii, pretože na vstup do Mensy treba nad 130, pričom tú majú možno dve percentá populácie na celej zemi. Sú ale aj extrémy, niektorí majú IQ vyššie ako 170.

7.jpg

Celý život mi nadávali do inteligentov

Prečo ste sa vôbec začali zaujímať o svoje IQ?

Prišla som k tomu ako slepé kura k zrnu. Patrím totiž do generácie, pre ktorú slovo inteligencia bolo skôr nadávkou. Celý život som sa stretávala s tým, že mi ľudia nadávali do inteligentov. Inteligentný človek bol za socializmu škodcom robotníckej triedy. Mnohí dodnes nevedia prekusnúť, keď zistia, že niektoré veci pochopíte, alebo viete rýchlejšie než oni. Od spoločnosti som sa do istej miery aj oddeľovala, hoci som si to vôbec neuvedomovala. Nezabúdajte, že do roku 1989 sa o tejto téme príliš nehovorilo, a ak, tak pejoratívne. Žili sme vo svete, kde byť elitou znamenalo byť škodnou. Vyrastáte v tom, celé roky do vás hučia nezmysly, takže keď potom príde zmena pomerov, pochopíte, že ste žili v omyle. Jednoducho vás to začne zaujímať, lebo si uvedomíte, že môžete byť ľudstvu nejako prospešný.

To bol dôvod na zakladanie bratislavskej pobočky Mensy ešte za federácie?

Áno, ale keď som sa šla otestovať, nepredpokladala som, že prekročím potrebnú hranicu IQ. Držala som sa hesla, že jediný spôsob, ako v skúške obstáť, je podstúpiť ju. Našťastie nepatrím k ľuďom, ktorí by mali problém priznať si porážku, ak v niečom neuspejú. Ako môžete poznávať svet? Tak, že sa začnete pýtať, zaujímať sa o niečo, že si to vyskúšate. Najhoršie, čo sa mohlo stať, bolo to, že by ma nevzali. Veľa ľudí nič neskúsi a len narieka, ako sa im absolútne nič nedarí. Týka sa to najmä staršej generácie. Spomínam si, že keď sme začiatkom 90. rokov začali testovať ľudí do Mensy, mladí s tým nemali prakticky žiadny problém, jednoducho prišli a vyskúšali to. Starší sa bránili a hovorili: „Panebože a čo, keď sa ukáže, že nie som inteligentný?"

Nečudo, keďže mnohí boli poznačení tou socialistickou šeďou. Nemohli za to, že ich tlačili do priemernosti.

Samozrejme. Našťastie sa to už zmenilo. Moja generácia už má síce viac odvahy, ale lepšie sú na tom mladší. Veľa spravilo uvedomenie si toho, že inteligencia nie je na škodu, že sa vôbec o nej začalo verejne rozprávať. Stačí si vziať články spred pätnástich rokov a z dnešných čias. V obsahu je dramatický rozdiel. Mnoho závisí od zodpovednosti. Ľudia v tejto krajine 40 rokov za svoje činy zodpovední byť nemohli, lebo zodpovedali najmä za plnenie toho, čo im niekto prikázal. Zažila som to aj na vlastnej koži, hoci nemôžem povedať, že by som osobne bola priamo prenasledovaná a diskriminovaná.

Dá sa povedať, že socializmus potláčal inteligenciu ľudí?

Áno. Takto som nad tým nikdy nepremýšľala, ale máte pravdu. Vysoká inteligencia často prináša neočakávané riešenia, pričom vtedy boli riešenia naplánované. Okrem toho alternatívne a lepšie riešenia obvykle nebývajú pohodlné pre tých, ktorí vládnu. Do istej miery to predsa platí aj dnes. Skúste sa zamyslieť, koľkí sú schopní obklopiť sa šikovnejšími ľuďmi ako oni sami. Takéto niečo pociťujú skôr ako svoje ohrozenie. Vodca je však dobrý a úspešný vtedy, ak sa vie obklopiť najšikovnejšími a najinteligentnejšími, lepšími ako on. Na to, aby ste niečo také spravili, netreba ani tak vysokú inteligenciu, ako skôr veľmi silný charakter a osobnosť.

2.jpg

Človek má vždy možnosť výberu, nikto ho nenúti pozerať Smotánku

V tomto svete to predsa funguje inak. Úspešnými sa ľudia často stávajú pre fyzickú krásu, nie pre charakter alebo odbornosť. A aj tých krásnych dokonca predbiehajú tí s peniazmi. Keby to tak nebolo, neadorujeme missky, celebritami nie sú bulvárne moderátorky či hlúpi politici.

Samozrejme, ale takto je nastavená naša spoločnosť. Netýka sa to len dneška, ale aj minulosti. Pozrite sa trebárs do antiky, už vtedy bola krása ideálom. O tomto je podstata ľudstva, človečenstvo to má v sebe zakódované. Môžeme si hovoriť, či je to dobré alebo zlé, nič sa na tom nezmení ani v budúcnosti. Napríklad Smotánka - kto chce, pozerá sa na ňu, kto nie, vyhne sa jej. Ja sa pri nej nudím a tak ju prepínam. Človek má vždy možnosť výberu. Okrem toho keby sme začali hovoriť o tom, ako si predstavujete úspech vy a ako ja, určite by sme došli k iným záverom, možno by sme sa aj pobili. Je to teda výsostne individuálna kategória. Presne o tom je však rozmanitosť života. Nie je tu tá spomínaná šeď, máme možnosť dostať sa k informáciám, vyberať si z nich, cestovať...

Viac informácií však prináša aj množstvo balastu a ťažšiu selekciu.

Veď iste, ale je len na nás, ako a čo si vyberieme. Je to o osobnej zodpovednosti. Občas mám pocit, že stále chceme, aby nám niekto nadiktoval, čo je dobré, čo zlé, pekné a škaredé, morálne a nemorálne, aby sme podľa toho žili. To je ale nezmysel, každý nech si vyberá podľa vlastného rozhodnutia a postojov.

K tej zodpovednosti je však každý najskôr niekým vedený. Ak zle, neskôr má smolu, pretože jeho normy sú posunuté.

To je pravda. Postoje sa formujú od útleho detstva, preberáme ich od okolia, takže neskôr sa už ovplyvňujú len ťažko.

Smerujem k tomu, či možno niekomu, kto je charakterovo nekonformný, vyčítať jeho správanie, ak ho formovali katastrofálni rodičia. Môže vôbec za to, že nasal spôsoby, ktoré nekonvenujú normálnej väčšine?

Len ťažko. Deti, ktoré vyrastajú v slumoch alebo getách, nemajú prakticky žiadne šance a perspektívu. Absentujú u nich možnosti, ktoré majú iní. Lenže to sa už dostávame k podstate ľudstva - aký človek vyrastie v podmienkach, ktoré sú sprevádzané povedzme genocídou? Na toto nemáme univerzálnu odpoveď, pre nich je úspech čosi iné ako pre nás. Na toto však nenájdeme riešenie ani my, ani nikto. Preto platí, že svoj život treba žiť - pokiaľ možno - čo najzodpovednejšie v rámci svojich možností.

Vráťme sa od úspechu k inteligencii.

Hodnota človeka spočíva v inom, nie v IQ. Občas sa ma pýtajú, či som hrdá na to, aké ho mam vysoké. Odpovedám, že áno, ale neberiem to osudovo, nemá to pre mňa nadštandardný význam. Jediné, čo som otestovaním v Mense získala, je odpoveď na to, prečo som sa vždy tak ľahko učila, prečo som sa učila menej a mala lepšie známky ako iní, prečo viem niektoré situácie riešiť lepšie a rýchlejšie, hoci nie vždy najsprávnejšie, prečo som občas bystrejšia. Viete, čo sa učím po celý život? Vekom si to uvedomujem stále viac - byť trpezlivejšia a snáď aj pokornejšia k tým, ktorí majú iné danosti. Pozor, nie preto, že by boli menejcenní. Ľudia s nižším IQ totiž vôbec nie sú horší.

4.jpg

Anna Sýkorová ako Cosima v absolventskom predstavení hry Pierra Aristid Brèala Husári v roku 1966. Jej partnermi sú Ľubo Roman a Karol Čálik.

Politici ani umelci nie sú elitou národa

Keď sledujete politikov, premýšľate nad ich inteligenciou?

Vtedy si kladiem nasledovnú otázku: je dotyčný naozaj taký blbý, že nevidí dôsledky svojho konania, alebo to má sakra tak premyslené, že počíta s tým, že ľudia mu tú blbosť zožerú? Nepoznám ich osobne, ale občas od nich počuť reči, ktoré normálnym človekom doslova zatrasú. Podľa mňa politici nie sú blbí, sú skôr inteligentní. Dokážu prezentovať vyslovené hlúposti ako čosi, čo je pre nás výhodné. Počítajú s tým, že voliči na to neprídu. A hŕstka intelektuálov, ktorá tie nezmysly dokáže rozoznať, s tým nemôže nič spraviť, pretože tu máme demokraciu, teda vôľu ľudu. Intelektuáli nikdy neprehlasujú väčšinu. Môžem však zodpovedne povedať, že politici vôbec nie sú elitou národa. Len málokedy prinesú niečo hodnotné, čo možno nasledovať.

Sú elitou umelci, alebo je to klišé?

Nie sú. Aj medzi nimi nájdete rovnaké charaktery ako u politikov. Len na odľahčenie - pre mňa začínajú byť elitou najmä lekári, pretože sa dostávam do veku, keď ich začínam potrebovať. (smiech) Elity medzi nimi rozoznávam ani nie tak podľa odborných znalostí, lebo tie neviem posúdiť, ale podľa toho, ako sa ku mne správajú.

Je EQ, teda emocionálna inteligencia, dôležitejšia ako IQ?

Tak by som to nepovedala, v každom prípade je pre náš život určujúcejšia. A nielen preň, ale aj pre našu úspešnosť v ňom. Ide o schopnosť cítiť ľudí okolo nás, rozumieť im, mať empatiu, chápať, čo sa deje okolo. Všímavosť totiž posilňuje, nevšímavosť oslabuje. Veľa tiež závisí od toho, akou mierou si ju v sebe pestujeme, ako ju dokážeme odovzdávať a prijímať od iných. Od toho všetkého totiž závisí, ako sa zaradíme do spoločnosti, ako nás budú vnímať ostatní. Ale ani pri EQ neexistuje univerzálna rada, ako s ňou narábať. Ide len o to, aby sme aspoň občas premýšľali o vzájomnej tolerancii, aby bola nejako odovzdávaná aj ďalším generáciám.

A premýšľame o tom?

Často nie. Bohužiaľ, premýšľame skôr o nepriateľstve, o tom, čo si vybojovať a nie o tom, čo si môžeme vzájomne vymeniť.

Empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov iných. Je to ale výstižná definícia?

Je to schopnosť pozrieť sa okolo seba na čokoľvek - na seba, svet, udalosť - očami iného človeka, cítiť jeho srdcom a premýšľať jeho mozgom bez toho, aby som poprela svoju vlastnú osobnosť. Keď to dokážem, začnem chápať napríklad aj to, prečo so mnou nesúhlasíte. To neznamená, že ja s vami súhlasím, ale to, že vznikla báza na to, aby sme hľadali bod stretu, na ktorom by sme problém dokázali vyriešiť. Naopak, ak máme obaja rovnaký názor, môžeme si ho ešte umocniť. Viete, v čom funguje najsilnejšia emočná inteligencia?

V láske?

Presne. Keď sa zamilujeme.

Nie nadarmo sa hovorí, že láska je orgazmus v mozgu.

Nielen v ňom, ale v celom človeku. Vtedy dokážete s partnerom naraz vypovedať jedno slovo. Ste jedno telo, duša, jedny oči, je v tom dokonalá empatia. Tým chcem povedať, že by sme nemali nad vecami rozmýšľať v duchu „takto to vidím ja", ale v duchu „prečo sa on na to pozerá inak ako ja?". Treba sa pýtať, čo druhého k takému názoru viedlo. Ak to dokážeme, sme emocionálne inteligentní. Musíme akceptovať, že jeden druhého nikdy neprerobíme - vy mňa, ani ja vás. Ale ak budeme o to stáť, nájdeme to, čo nás spája. Ak aj nie, rozídeme sa bez toho, aby sme si ubližovali. Treba povyšovať atmosféru vzájomného porozumenia, nie naopak. Zásadou však je, že najskôr musíte porozumieť vlastným citom, až potom máte šancu rozumieť citom iných.

Potom možno zjednodušene povedať, že vojny nevznikajú v dôsledku absencie inteligencie, ale empatie.

No, ani by som nepovedala.

Prečo? Keby bol každý schopný vcítiť sa do utrpenia druhého, tak by nezabíjal, nie?

No... nie. To, že dokážete precítiť niekoho utrpenie vôbec neznamená, že ho nechcete zabiť. Ak je to raz vo vás a myslíte si, že to pomôže vašim cieľom, spravíte to. Je to podstatne komplexnejšia záležitosť, na empatiu by som ju nezužovala.

9.jpg

Ľudia nevedia popísať a definovať vlastné emócie

Spomínali ste, že je potrebné porozumieť vlastným citom. Dá sa to vždy?

Iste. Ale povedzme si pravdu - kde sa to učí? Kde máme šancu dozvedieť sa o tom viac? V rodine alebo v škole? Súčasný školský systém uprednostňuje absorbovanie poznatkov z rôznych odborov, technické alebo humanitné informácie. Málokde natrafíte na učiteľa, ktorý svoje poslanie vidí aj v emocionálnej výchove, v príprave človeka na život. Iste, rodinu z toho nemožno vynechať, ale realita je taká, že v spoločnosti sa o emóciách prakticky vôbec nehovorí. Ak, tak jedine v súvislosti s láskou. To je žalostne málo.

Nie je to najmä tým, že sa za emócie a prejavovanie citov hanbíme? Ľudia sa s nimi radšej ukryjú. Zľudoveli aj slová „plače v kúte", čiže na neviditeľnom mieste.

Podľa mňa v tom nie je hanba, ale to, že sa vo vlastných citoch nevyznajú. Predstavte si jednu vec - ste rozčúlený a niekto vás požiada, aby ste popísali, ako sa cítite. Zrejme budete len habkať vety typu „veď vieš, poznáš to, však to... oné...". Jednoducho nevieme svoje emócie pomenovať a popísať. Z profesionálnych dôvodov ľudí bežne poprosím, aby skúsili popísať, ako sa práve cítia. Obvykle to nevedia definovať, nedokážu prideliť slovo k samotnej emócii.

Nebude to chudobou jazyka? Isté stavy sa naozaj ťažko pomenúvajú.

Nie. Viete, koľko máme prídavných mien v slovenčine? Všetci hovoria len to, že sa cítia dobre, zle, šťastne, nešťastne. Akoby absolútne nič medzi tým neexistovalo. Pritom stačí dať niekomu opísať trebárs blúzku a dotyčný v pohode použije dvadsať rôznych výrazov. Veci teda zhodnotiť vieme, seba nie. Akoby sme sa v sebe vôbec nevyznali.

Možno sa v sebe vyznať, keď sami seba nevieme hodnotiť inak ako subjektívne?

Keby sme to brali takto, tak môžeme všetko zabaliť, lebo každú vec na svete hodnotíme subjektívne. Porozumenie vlastným pocitom predsa neformujeme len na základe seba, ale na základe toho, že žijeme v istom spoločenstve, stretávame sa s inými, prijímame nejaké normy. Na ich základe by predsa nemal byť problém pomenovať isté veci čo najobjektívnejšie. Tým nemyslím to, že pocit v istom rozpoložení pomenujete rovnako ako trebárs ja. Ak budem zúrivá, môžem samu seba v konkrétnom štádiu ohodnotiť ako „nerváčku", vy pritom ten istý stav u seba pokojne označíte len za mierne rozčúlenie. Na tom ale predsa nezáleží, dôležité je, ako sa cíti konkrétny človek a či to vie pomenovať. Či si to vôbec dokáže priznať. Mnohí to nevedia, lebo emocionálna výchova v spoločnosti zlyháva, dokonca absentuje.

5.jpg

Posledná divadelná rola Anny Sýkorovej - hlavná úloha v dramatizácii Diderotovej Mníšky v Štátnom divadle Košice (1978).

Pozrite sa na ulicu, vždy a všetci majú problémy

Je potrebné ventilovať negatívne emócie?

Samozrejme, veď patria k životu, je to prospešné a potrebné. Hlavné je, aby sme si ich vedeli usporiadať, vyrovnať sa s nimi. Pokiaľ to zvládneme, dokážeme chápať iných. Sledujte napríklad ľudí na ulici. Vyberte si potom niekoho konkrétneho a skúste nastaviť vlastné mimické svalstvo tak ako on. Čo vám z toho vyjde?

Že väčšina chodí zachmúrených.

Presne k tomu smerujem. Čo to o nás vypovedá? Aj ja predsa bývam občas naštvaná, mám rôzne problémy, aj mňa niekedy bolia zuby. Ale všetkých a neustále? Každého, kto ide po ulici? Toto je základná otázka.

Prečo je to tak?

Netuším, na to sú iní odborníci.

Každý z nás vie, že príjemnejšie je usmievať sa, ale zväčša tak nerobíme.

Nielen to, dokonca je pre nás dokázateľne príjemnejšie, ak sami narazíme na usmiateho človeka. Napriek tomu vyjdeme na ulicu a mračíme sa. Nie je to zvláštne?

Zvláštne, že robíme to, čo nám nie je príjemné.

Samozrejme. Čítala som raz jeden prieskum, v ktorom sa pýtali ľudí v MHD, či by im bolo príjemné, keby ich ten, kto sa k nim posadí, pozdravil, prípadne s nimi prehodil pár slov. Väčšina odpovedala, že by im to bolo veľmi príjemné. Nasledovala druhá otázka.

Aká?

Či by to urobili oni sami. Väčšina to odmietla. Máme v sebe totiž zakódovanú obavu, že to od nás nebude prijaté. Lenže ak to neskúsime, nevieme. Ja to robím pomerne často - v obchode, v električke, s deťmi komunikujem kdekoľvek, čo má za následok to, že sa začne usmievať aj mamička, dokonca to praktizujem aj na úradoch. Neverili by ste, ako to zaberá. Ľudia vás začnú spontánne zdraviť. Pozor, vaše správanie musí byť neutrálne, nie agresívne alebo vyrušujúce. Všetko treba robiť s mierou.

10.jpg

Oslavy päťdesiateho výročia Mensy v Londýne - zľava Anna Sýkorová, Jirko Belohlávek s manželkou, vtedajší predseda českej Mensy

Mensa nie je elitárska uzavretá spoločnosť

Po revolúcii ste zakladali pobočku Mensy u nás. Načo je dobré združovanie sa nadpriemerne inteligentných? Nezaváňa to elitárstvom?

Určite nie, veď na naše akcie pustíme kohokoľvek, vôbec to nemusia byť členovia Mensy. Bežne na ne takí ľudia aj chodia. Nie sme žiadna uzavretá spoločnosť. Okrem toho je predsa prirodzené, že ľudia si zvyknú hľadať aj seberovných, teda tých, s ktorými sa majú o čom rozprávať. To nie je o tom, že iných považujú za menej hodnotných. Prečo sa združujú trebárs rybári, poľovníci a ďalší? Pre to isté, akurát oni majú jednu hlavnú spoločnú tému - ich hobby, my nie.

Máte okolo seba priateľov? Máte ich dosť? Na prvý pohľad ste extrovert a zrejme nemáte problém nájsť si ich. Lenže nie všetci sú takí. Vezmite si introvertov. Neverili by ste, ako sa niektorí v živote ťažko zoznamujú, nadväzujú kontakty, hľadajú životných partnerov. Už sme spomínali, že mnohí vysoko inteligentní občas majú problém s komunikáciou. Mensa umožňuje stretnutia ľudí s podobnou krvnou skupinou, vytvára platformu, na ktorej si istý typ dokáže veľmi dobre rozumieť.

Komu ako prvému napadlo založiť Mensu vo svete?

Doktorovi Lancelotovi Lionelovi Wareovi. V roku 1945 sa vo vlaku stretol s Rolandom Fabianom Berrillom, dali sa do reči a neskôr začali diskutovať o založení Klubu vysokého IQ. Tak sa to pôvodne malo volať. Keď potom premýšľali nad tým, ako nazvať klubový časopis, Berrill navrhol názov Mens (v latinčine „myseľ", pozn. autora). Nakoniec vznikla Mensa, lebo ide o jedno z prvých slov, ktoré sa ľudia v latinčine učia. Neskôr sa ukázal trojitý výklad toho pojmu: Mens - Mensa - Menses (myseľ - stôl - mesiac, pozn. autora), čo evokovalo každomesačné stretnutia inteligentných ľudí za okrúhlym stolom.

S pánom Wareom som sa aj osobne stretla, bol to úžasný človek, zomrel v roku 2000. A viete, ako prišiel na celú tú myšlienku? Mal sestru, mladšiu o desať rokov, ktorá mala veľké problémy uplatniť sa v škole. Jednoducho nebola rešpektovaná, nosila zlé známky. On videl, že je mimoriadne inteligentná, šikovná, ale akosi nedokázala nájsť spoločnú reč s ostatnými. Warea začalo zaujímať, ako je to možné. Berrill mal zase dostatok peňazí a celý projekt prvé roky financoval. Nadpriemerne inteligentní dovtedy nemali platformu, na ktorej by sa mohli v priateľskom duchu stretávať a nejako si tú inteligenciu cibriť.

Od začiatku do nej mohli vstupovať ľudia až po absolvovaní testov?

Nie, najskôr to šlo akosi prirodzene, testy sa objavili neskôr a rokmi sa postupne menili. Mensa mala tiež rôzne krízy, párkrát jej hrozilo, že zanikne, ale nakoniec sa v nej objavil pán Victor Serebriakoff, ktorý disponoval skvelými organizačnými schopnosťami a Mensu v 50. rokoch dostal na úroveň, ktorú si drží prakticky dodnes.

11.jpg

Traja exprezidenti Mensy Slovensko - Anna Sýkorová,
Vladimír Kovár, Miro Macko

Inteligencia nie je tým, čo ľudí zjednocuje

Výsledkom je asi 100 tisíc členov v 100 krajinách. Základným poslaním mala byť snaha využiť inteligenciu v prospech ľudstva. Podarilo sa?

Snahou bolo vytvoriť akúsi „zásobáreň" národa, v rámci ktorej by inteligentní dokázali nachádzať riešenie rôznych svetových problémov. Ukázalo sa to však nemožné, pretože pochopili to, čo sme už spomínali - nie všetci inteligentní si musia rozumieť. Idea bola úžasná, ale vtedy si neuvedomovali, že inteligencia nie je tým, čo ľudí zjednocuje, aby mohli vytvárať spoločné diela. Časom sa teda Mensa zmenila na spolok, ktorý vytvára stimulujúce podmienky na stretávanie sa ľudí s vysokou inteligenciou. Snahou je rozvíjať ju a podporovať výskum v tejto oblasti, či podporovať rôzne projekty, ktoré by mohli prispieť k riešeniu problémov. Mensa teda dnes nič priamo nerieši, ale podporuje veci, ktoré by mohli riešenia priniesť. Samozrejme, na adekvátnej úrovni to dokážu v podstate len silné národné Mensy, trebárs anglická alebo americká, ktoré majú dostatok peňazí.

Prax sa od pôvodnej myšlienky totálne odchýlila. V čom je rozdiel medzi Mensou a inými záujmovými spolkami?

Odchýlila sa úplne, nielen u nás, ale v celom svete. Lenže pozor - ľudia si predsa musia pred seba stavať idey a snažiť sa ich naplniť. Nie je podstatné, či sa to napokon podarí v tom rozsahu, v akom si predsavzali. Idey nás posúvajú vpred, veď inak by sme dodnes rozdúchavali oheň v jaskyniach. Možno už zapaľovačom, ale stále len v jaskyniach. Nevidím teda nič zlé na tom, že na začiatku Mensy bolo vznešené poslanie, ktoré sa dnes neplní. Nikomu neubližujeme a nikde nie je napísané, že raz sa tam nestretne skupina ľudí, ktorá dokáže niečo veľké. Platforma na to existuje.

A v čom je rozdiel? Pracovala som ako riaditeľka istej mimovládnej organizácie, takže viem, čo je to makačka v treťom sektore. Mensa na rozdiel od mimovládok a občianskych združení nie je proti ničomu a zároveň za nič nebojuje. Je to len moja osobná definícia, ale podľa mňa pravdivá. Proti ničomu neprotestujeme, nič nepresadzujeme, akurát sa v nej stretávajú ľudia, ktorí si rozumejú. Najsilnejšia a najkrajšie priateľstvá života mám práve odtiaľ.

Pre odľahčenie - s menej inteligentnými sa nekamarátite?

(smiech) Ale jasné, že áno. Veď s „mensákmi" sa nekamarátim primárne preto, že sme všetci inteligentní, ale preto, že máme množstvo iných spoločných vlastností a záujmov. Komunikujeme spolu veľmi ľahko, nemusíme si totiž veľa vysvetľovať.

Družné mlčanie?

Trebárs. Veď my tam fakt neriešime výhradne svetové problémy. Môžete si tam pokojne podebatovať aj o záhradníčení alebo varení, to sa dá predsa tiež na rôznych úrovniach.

1.jpg

Mensa nemá platených zamestnancov

Pozeral som si slovenské stránky Mensy. Akoby sa v nej nič nedialo. Mýlim sa?

Dnes je slovenská Mensa viac-menej pasívna, fungujúca na spoločnom stretávaní sa, spoločných záujmoch, na vzájomnej pomoci jednotlivých členov. Diskutujeme v podstate o všetkom a zároveň o ničom. Nijaký iný zmysel v jej existencii nehľadajte. Jedna zásada sa však dodržiava veľmi pevne - mensan mensanovi vždy pomôže. Vždy.

Začul som už aj takú hlášku, že ide o geriatrický klub.

Kdeže, väčšina členov sú mladí ľudia. Geriatrickým klubom sú možno funkcionári, ale aj to len preto, že mladým sa na vedúce posty nechce. Nezabúdajte, že ide o dobrovoľnú aktivitu, ktorá vám zaberá čas, takže nie každý je schopný a ochotný sa tomu venovať.

Ak ide o dobrovoľnú aktivitu, znamená to, že nikto nepoberá plat?

Jasné, že nie. Nemáme ani kanceláriu, ani žiadneho plateného pracovníka. Bolo to skôr naopak - keď sme Mensu na Slovensku zakladali, boli sme to my, kto do projektu vložil aj vlastné peniaze. A prečo? Aby sa u nás konečne začalo o inteligencii hovoriť nahlas.

Koľko má Mensa členov na Slovensku?

Keď som robila šéfku, tak ich bolo okolo 400 až 500, dnes je to od 160 do 190.

To je dosť prudký pokles.

Je to spôsobené organizačnými vecami, ale aj zlým manažmentom. To je však len jedna príčina.

A tá druhá?

Spomínam si, ako v rokoch 1993 a 1994 chodili na naše testovania tisíce ľudí. Robili sme to v budove STV dva dni od rána do večera, ľudia stáli v zástupoch. Bola to nová vec, prvýkrát sa začalo verejne hovoriť o inteligencii ako takej, predtým bola tabu. Dokonca ak ste vtedy zašli za psychológom, ten vám nesmel prezradiť výšku vášho IQ. Nečudo, že potom sa to stalo takým fenoménom. A dnes? Ľudia už nie sú zavretí ako za socializmu, behajú po svete, majú informácie a tak už nejde o také lákadlo ako po revolúcii.

Čiže prirodzený pokles?

Áno. Máme veľa takzvaných pasívnych členov, ktorí si len platia členské dvadsať eur ročne, ale akcií sa nezúčastňujú. Majú totiž v živote k dispozícii také množstvo aktivít, o akých sa nám kedysi ani nesnívalo. Mensa vôbec nefunguje na princípe, že „my členom niečo ponúkneme", ale „členovia ponúknu niečo ostatným členom". Inými slovami, každý u nás môže byť aktívny v tej miere, v akej sám uzná za vhodné. Nikto ho do ničoho nenúti. Kto chce, pripojí sa, panuje tam veľmi priateľské a príjemné ovzdušie.

Verejne hovoriť o výške IQ kohokoľvek je neslušné

Na čo sa míňajú peniaze z členského?

Na časopis, ktorý dostáva každý člen, časť ide na Mensu International. Máme pritom jeden z najnižších poplatkov zo všetkých národných pobočiek. Peniaze nikdy nehľadáme mimo vlastných členov. Mensa musí ostať nezávislá, takže sa nezaujíma o granty, dotácie, ani o nič podobné. Raz ma oslovila istá politická strana, ktorá sa chcela popýšiť podporou Mensy, ale zamietli sme to. Povedali sme im, že ich medzi sebou radi privítame, ale peniaze vziať nemôžeme, lebo prepožičať meno apolitického združenia v prospech akejkoľvek strany by bolo nezmyslom. Politické názory sú výhradne osobnými názormi členov, máme to priamo v stanovách.

Ktorá strana to bola?

To vám nemôžem povedať. (smiech)

Čo poplatky, ktoré dostávate za testovanie záujemcov?

No, tie zväčša nepokryjú ani náklady na testovanie.

Ako to prebieha?

Musíte prísť na oficiálne vyhlásený termín, býva jeden- až dvakrát ročne. Dohodnúť sa na testovaní individuálne nemožno len tak, hoci sme to svojho času robievali. Ten proces má totiž prísne pravidlá. Viesť ho môžu len ľudia, poverení psychológom. Prídete, sadnete si a venujete sa písomným testom. Sú neverbálne, pretože nesmú mať jazykovú bariéru. Psychológ ich následne vyhodnotí a výsledok vám príde poštou.

Aká je záruka, že sa nikto nepovolaný nedozvie o IQ testovaného?

Takýto únik by zaváňal vylúčením vinníka, zatiaľ sa nič také nestalo. Netreba mať z toho strach, boli sa u nás testovať celebrity aj politici. Ak ide o veľmi známych ľudí, dá sa dohodnúť aj samostatný termín, predsa len ide o háklivú vec. Mimochodom, presnú výšku svojho IQ nepoznajú ani členovia Mensy medzi sebou. Každý vie, že ten druhý musí mať nad 130, ale presné číslo neovláda. Koniec koncov, ani nie je podstatné, aby to ktokoľvek vedel. Sú totiž veci, o ktorých rozprávať verejne je neslušné. Váš plat, viera, politické presvedčenie, ale aj IQ patria medzi ne. Ak sa sám rozhodnete o tom hovoriť, je to v poriadku, ale nikto si to nemôže od vás vynucovať.

Rozhovor bol autorizovaný, Anna Sýkorová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  2. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  3. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  7. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  9. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  10. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  1. Neviete si rady s vaším ročným vyúčtovaním? Pomôže vám FiiFree
  2. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  3. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  4. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  5. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  6. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  7. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  8. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  9. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  10. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 16 839
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 15 617
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 11 943
  4. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 9 226
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 883
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 506
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 459
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 035
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 617
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 2 927

Hlavné správy zo Sme.sk

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

ŠPORT

Slovenka dvakrát zdolala olympijskú víťazku. Len pár hodín po maturite

Andrea Podmaníková vraj veľkú favoritku rozplakala.

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.

Neprehliadnite tiež

Vandák šiel na detektor lži, Matoviča vyzýva na to isté

Matovičov exzamestnanec chce dokázať zmanipulovaný predaj firmy.

Hlina: Odvolaním šéfa ÚPN chce Smer ovplyvniť voľby v Česku

Šéf kresťanských demokratov tvrdí, že zmena zákona je účelová.

Pre LGBT nerobí Slovensko nič. V dúhovom rebríčku zaostáva

Andrej Danko sa nedávno vyjadril že urobí všetko pre to, aby sa práva LGBTI nepresadzovali.

Slovenský expert by mal prispieť k riešeniu ukrajinskej krízy

Slovensko chce do Úradu styčného dôstojníka NATO v Kyjeve vyslať obranného poradcu.