Nebo je veľké a nie je vyárendované len pre katolíkov. Pomestíme sa tam aj s inými náboženstvami a „dobrými" ateistami. Tí budú milo prekvapení, tvrdí v rozhovore exveľvyslanec v Taliansku, spisovateľ a vydavateľ Jozef Mikloško.
Narodili ste sa v roku, v ktorom sa začala vojna. Aké ste mali detstvo?
Keď sa skončila, mal som len šesť rokov. Bývali sme v Nitre pod Kalváriou, šlo o priestor, v ktorom žilo veľmi veľa detí. Ani si nespomínam, že by ich niekedy bolo na našom dvore menej ako štyridsať. Neďaleko bol Misijný dom matky Božej, s chlapcami odtiaľ sme sa hrávali. V 50. rokoch za dve noci zavreli v Československu 914 kláštorov a študenti skončili buď pracovných táboroch, alebo zmizli vo väzení. Pamätám si na to, mal som jedenásť rokov. Detstvo však pre mňa predstavovalo najmä šport a hry, pomerne málo školy a mnoho kamarátov.
Vníma malé dieťa, že je vojna?
Áno, ale veľmi málo. Nitrou prechádzal front pár dní, spomínam si, ako sme boli schovaní v pivnici, na ulici sa strieľalo a raz bolo mesto bombardované. Vracali sme sa z Trnavy na nejakom aute a videl som padať z neba čierne bodky. Bolo to bombardovanie s mnohými mŕtvymi.
Odmalička vás rodičia viedli k viere. Čo k nej priviedlo ich samých?
Určite rodinné tradície. Otec pochádzal z východu, z trinástich detí, z toho štyri prežili. Tá oblasť bola vždy silno katolícka, na strane druhej, vždy sa tam aj veľa pilo. Bola to taká nábožná divočina. (smiech) Mama bola zo Senice, jej dedko hral na organe v kostole, tiež šlo o veľmi veriacu rodinu. Doma sme boli prirodzene vedení k tomu, aby sme sa modlili, naši s nami o všetkom otvorene hovorili.
Viete, čo je zaujímavé? Že pred nami nemali problém vysloviť čokoľvek, hoci vravieť isté veci bolo vzhľadom na vtedajší režim nebezpečné. V kombinácii s tým, že sme vyrastali pri misijnom dome, sme inak ako veriaci nemohli skončiť. (smiech) Odovzdanie tej štafety teda malo logiku a v našich rodinách to tak beží dodnes bez akýkoľvek nátlakov. O viere aj cirkvi hovoríme doma otvorene, koniec koncov, cirkev aj kritizujem najmä preto, lebo ju mám rád a chcem, aby bola čo najlepšia.
Nedávno som čítal zaujímavú vec: či by averzia ľudí voči socializmu prišla aj vtedy, keby sa neudial teror v 50. rokoch. Pochopili by ľudia zločinnosť režimu, nebyť nespravodlivo odsúdených a zabitých?
Socialistická aj marxistická ideológia bola hlúpa, leninská ešte hlúpejšia. Podľa mňa by to ľudia pochopili, hoci možno neskôr. Socializmu možno vytýkať najmä dve veci - totálny a zbytočný atak na náboženstvo aj Boha a silnú intoleranciu k inému názoru. Komunisti fungovali v duchu „ak nehlásaš, čo ja, si môj nepriateľ a treba ťa eliminovať." To bola ich podstata. Ak by mali viac tolerancie, možno by všetko dopadlo inak. Isté sociálne veci totiž v tom režime nemožno označiť za zlé. Snáď k nim niekedy dôjdeme aj v tomto zriadení.
Vedia sa Slováci vysporadúvať so zlom?
V 50. rokoch sa tu likvidovali celé generácie, státisíce ľudí skončili vo väzeniach, nespravodlivosti bolo naozaj priveľa. Kto nesúhlasil s komunistami, bol prenasledovaný fyzicky a psychicky, často na to doplatil zdravím. Treba priznať, že Slovensko v tomto smere nemá čistý štít. Vždy tu ostalo veľa nepotrestaného zla. Začať môžeme trebárs židovskou otázkou za vojnového slovenského štátu, SNP, 50. rokmi, pokračovať normalizáciou, privatizáciou, tunelovaním, korupciou... Nepotrestanie zla sa tiahne našimi dejinami.
Prečo? Potrestaní neboli ani arizátori, ani komunistickí tyrani, udavači, dokonca ani zlodeji po revolúcii.
Zločiny z obdobia komunizmu sú už premlčané. Niektoré štáty sa k tomu vrátili, my nie. Otázkou je, či má zmysel naháňať nejakých starčekov, ak ešte žijú, ktorí niekomu ublížili pred päťdesiatimi rokmi.
Má?
Myslím, že ten čas sa už prepásol. Isté je, že nepotrestané zlo sa vždy nejako vracia.
Žili sme v klietke ako v ZOO
Ju nutné zlo vždy trestať?
Určite, hoci tuším, na čo asi narážate. Treba byť aj milosrdný a odpúšťať. Nikdy však nemožno nepotrestať zločiny proti ľudskosti a tých bolo v minulom režime veľa. Komunisti nikdy nepovedali pardon, chyby priznalo len pár jednotlivcov. Pritom vďaka nim tu bola vygumovaná prakticky celá elita slovenského národa.
To zlo akoby sa vracalo vo vlnách: v ubližovaní židom bola namočená aj cirkev, potom ubližovali komunisti, dnes zase gauneri a zbohatlíci, ktorých existencia je postavená na kradnutí ostatným. Ak to akceptujeme, nesvedčí to o tom, že máme posunutý rebríček hodnôt?
Pozrite, štyridsať rokov sme žili v klietke. Bola to zoologická záhrada, v ktorej vám dali nažrať, dostali ste strechu nad hlavu, ale museli ste byť ticho a tešiť sa, že máte aspoň niečo. To zmenilo mentalitu ľudí. Postihnutí sme všetci, naša generácia sa už toho nezbaví. Je na mladých, aby to pretrhli. Na strane druhej, mladí rýchlo zabúdajú, všetko pokladajú za samozrejmé a zväčša už netušia, proti čomu bola revolúcia pred takmer dvadsiatimi rokmi. Nevedia, že ak sme chceli kedysi cestovať, bolo treba ponížene navštíviť veľa úradov a doprosovať sa, aby nás pustili. Mládeži sa to už zdá absurdné.
Ďalším problémom je, že Slovensko sa síce tvári, že je kresťanské, štatistiky o tom sú dokonca fantastické, ale realita je iná. Cirkev pravidelne oslovuje len tých, čo chodia do kostola, to je asi 13 percent populácie. Mnohí v Ríme mi hovorili, že do kostola sa z celej Európy chodí už len v Taliansku, Poľsku a na Slovensku. Stále nami lomcuje veľmi zlá vlastnosť - závisť. Tá je tiež najmä pozostatkom komunizmu.
Prečo si to myslíte? Závisť tu bola už predtým, arizácie boli aj o nej.
Áno, ale komunisti na tom mali postavenú svoju politiku. Všetci museli byť rovnakí a keď sa niekto trochu vyšvihol, logicky sa mu závidelo. Šlo o systémovo pestovanú vlastnosť, medzi Slovákmi veľmi rozšírenú.
Aj tak je zvláštne, že komunisti po roku 1948 prevalcovali údajne katolícke Slovensko. Ak veriacim režim siaha na základné slobody, logika hovorí, že sa budú brániť. Dialo sa to len v obmedzenej miere. Nebolo to spôsobené aj skepsou, že cirkev za vojny zlyhala?
Cirkev, to je hierarchia, ale aj všetci veriaci. Zlyhali mnohí, ale väčšina nie. Podľa mňa bola pasivita obyvateľov po roku 1948 spôsobená tým, že za režimom stálo veľmi surové násilie. Predstavte si, že niekto likviduje všetku opozíciu, biskupov, rehole, semináre, kláštory, tlačiarne, cirkevné školy. Ak zakričíte do sveta svoj protest či vlastný názor, hneď dostanete poriadne po hlave. Bežne sa stávalo, že trpela rodina až do tretieho kolena. Mohli ste byť hrdinom, veď takí aj boli, ale veľmi rýchlo skončili. Ľudia sa naľakali, keď videli, že mnohí bez stopy na roky zmizli v rámci monsterprocesov. Totalita a zlo ľudí udupú, hoci nemožno povedať, že nikto nerevoltoval. Kto to však skúsil, dopadol zle. Izolácia a strach zlomia takmer každého.
Sú Slováci zvyknutí trpieť?
Áno. Vždy mali niekoho nad sebou, celé tisícročie. Brutalita komunizmu trvala 40 rokov a bola veľmi tvrdá.
Potrebujú to, aby sa mali na koho vyhovárať?
Nazývam to „sovietizácia myslenia". Ľudia len čakajú, že im niekto povie, čo majú robiť, že im poskytne inštrukcie pre ich život. Akoby potrebovali nejakého spasiteľa, ktorý sa tak tvári, a keď sa dostane k moci, využije to vo svoj prospech. Stalo sa to už viackrát.
Katolíci sa nesmú cítiť ako privilegovaní
Sú ľudia, ktorí označujú vieru za dôsledok neschopnosti vysvetliť isté veci, za takzvanú ľahšiu cestu. Podľa nich je pohodlnejšie veriť ako hľadať odpovede. Mýlia sa?
Mnohé veci ostanú tajomstvom, je úplne jedno, či ste veriaci alebo neveriaci. Vedomosti ľudstva sa síce každým dňom znásobujú, nikdy však nebudeme rozumieť všetkému. Keď prídu na človeka problémy, a tie prídu skôr či neskôr na každého, viera je motívom, ktorý mu môže pomôcť ich riešiť. Na druhej strane kladie na vás obmedzenia, akési „pravidlá cestnej premávky", ktoré niekedy život sťažujú, ale ich nerešpektovaním môžete na to veľmi doplatiť.
Viera je dôležitá aj pri uvedomovaní si zmyslu života. Všetci starneme, o chvíľu tu nebudeme a možno ani pes po nás neštekne. Viera nám však prináša nádej, že smrťou sa všetko nekončí, akurát sa zmení kvalita a forma nášho života. Veríme, že Boh je milosrdný, že nás má rád, že o nás vie, že nás stvoril na veľké veci. Keď to vieme a cítime, poskytuje nám to dôveru a radosť. Podstatné je, aby sme sa snažili a bojovali. Boh hodnotí najmä našu snahu, nie výsledok. Každý z nás tuší, že tento svet musel niekto vymyslieť. Dôležité je však uvedomiť si, že katolíci sa nesmú cítiť ako privilegovaní.
Lenže opak tvrdia aj niektorí kňazi. Pavel Pakoš mi vravel, že katolícka cirkev je perla a ostatné sú bižutéria.
To je povedané trochu netaktne, len z pohľadu katolíka. Ak také čosi poviete človeku, ktorý sa narodil ako evanjelik, žid, budhista alebo moslim, stratíte s ním kontakt. Takýto postoj nemôžeme mať, je to zlá cesta. Áno, veríme, že pokračovateľmi Ježiša Krista sú katolíci, ale nemá význam správať sa kvôli tomu príliš hrdo alebo nebodaj preťahovať ľudí z jedného náboženstva do druhého. Potom nie sme o nič lepší ako tí, ktorých kritizujeme. Máme žiť svoj život, ísť príkladom, ale uznať aj kvality ostatných, pretože každý má svoju charizmu a je v niečom pokojne aj lepší ako my. Napríklad evanjelici vedia o Písme viac ako katolíci. Do neba predsa vedie toľko ciest, koľko je aj ľudí.
Pre mnohých existuje len jedna správna cesta do neba.
Keď som túto vetu vyslovil pred jedným katolíkom, tvrdil, že rozprávam hlúposti. Keď som mu povedal, že autorom tejto vety je kardinál Ratzinger, dnešný pápež, sklopil uši. Som presvedčený, že do neba sa dá dostať rôznymi cestami a táto cesta nie je zarúbaná ani pre poctivých ateistov. Pokiaľ žijú podľa svojho svedomia, slušne, pomáhajú iným, hľadajú pravdu, Boh isto toleruje, že žili podľa „svojej" pravdy.
Tým ale zase spochybňujete tvrdenia mnohých kňazov. Nejeden mi hovoril, že ateista môže žiť akokoľvek, ak však nectí Boha a nezúčastňuje sa obradov, má smolu.
Smolu má asi bojovný ateista, ktorý takpovediac pľuje na Boha. Myslím si, že človek nemusí povinne chodiť do kostola, aby skončil v nebi. Stačí, ak hľadá pravdu a žije v súlade so svojím svedomím. Nebo ani pre ateistov nie je uzavreté, Kristus zomrel aj za nich. Otec Halík z Prahy vyslovil vtipnú myšlienku: „Katolíci budú v nebi určite obohnaní veľkým múrom. Viete prečo?"
Nie.
„Aby nevideli, že za ním sú aj tí ostatní." (smiech) Určite platí, že nebo je veľké a nie je vyárendované len pre katolíkov. Pomestíme sa tam všetci aj s inými náboženstvami a „dobrými" ateistami. Tí budú zo všetkého milo prekvapení.
Cirkev je dnes iná ako pred stáročiami
Potrebuje viera inštitúciu, teda cirkev?
To je už trochu háklivá otázka. (smiech) Som člen cirkvi, kritizujem ju, lebo ju mám naozaj rád, ale...
Myslím teraz inštitucionalizovanie viery všeobecne.
Podľa mňa je potrebné mať autoritu, vedenie. Iná vec je, že každú inštitúciu tvoria ľudia, ktorí vždy robia aj chyby. Mal by však existovať akýsi strážca alebo reprezentant tejto skupiny. Ja pápeža a celú hierarchiu vnímam ako pozitívum. Mali by, a aj to robia, strážiť čistotu viery, niesť jej odkaz, orientovať ľudí aj naprávať chyby minulosti. Myslím si, že do neba sa dá dostať aj bez cirkvi. Je to ťažšie, ale iba Boh pozná naše srdce a úmysly.
Nezlyháva tá inštitúcia príliš často? Križiacke výpravy, templári, inkvizícia, spolupráca s fašizmom, Pacem in terris za komunizmu, spolupráca s ŠtB, stiahnutie exkomunikácie biskupa Williamsona, ktorý popiera holokaust...
Problémy sa ťahajú celými dejinami. Práve kardinál Ratzinger ako prefekt Kongregácie na obranu viery otvoril inkvizičné archívy a umožnil ich štúdium. Teraz vám poviem o templároch čosi, čo sa na Slovensku ešte nevie. Francúzsky kráľ Filip IV. Pekný na nich bol dokázateľne nahnevaný a chcel ich zlikvidovať najmä kvôli majetkom a veľkej moci, ktorou disponovali. V jeden piatok trinásteho roku 1307 ich rozprášil, pochytal, mučil a urobil s nimi veľký proces, v ktorom ich vedenie bez dôkazov odsúdil a v roku 1314 upálil. Mnohí si mysleli, že pápež na templárov pozeral ako na heretikov, exkomunikoval ich, dal do rúk svetskej moci a tá ich bez milosti upálila. Dokumenty o tom zmizli a po svete tak kolujú fámy, pripisujúce zodpovednosť pápežovi. V roku 2001 však istá talianska vedkyňa našla v archívoch pergameny, dokumentujúce vyšetrovanie celej kauzy pápežskými legátmi. Vatikán v roku 2007, na sedemsté výročie procesu, zvolal tlačovku a vydal knihu, ktorá stojí šesťtisíc eur. V tej je proces s templármi podrobne opísaný.
K čomu smerujete? Že pápež na tom nemal podiel?
Áno. Ukazuje sa totiž, že vtedajší pápež Klement V. templárov nemal za heretikov, neexkomunikoval ich, snažil sa ich zachrániť, hoci zrušením ich rehole v roku 1312 ich vlastne vydal svetskej moci. Tá vzácna kniha bola vydaná v náklade 799 kusov, jedna je aj na Slovensku. Mimochodom, v súkromných rukách sú na svete vraj len tri kusy. Pravda nás oslobodí, treba teda vždy hľadať pravdu, ktorá sa môže ukázať v inom svetle, ako si dnes myslíme.
Čo križiaci?
Iste, tí spravili veľa chýb aj zločinov. Ani templári neboli bez viny, ich hlavná úloha však bola brániť pútnikov a sväté miesta v Jeruzaleme, urobili v tom veľa dobrého. Majú to skúmať historici, do tejto komnaty nechcem vstupovať, nie je to moja parketa. Aj niektorí pápeži urobili v dejinách veľa chýb, prešľapov, ale kritizovať dnes cirkev len z tohto dôvodu považujem za nesprávne. Dnešní pápeži predsa nie sú tí minulí. Najmä tí poslední sú skutočné hviezdy - literárne, filozofické aj teologické. Cirkev je dnes iná ako pred stáročiami.
Biskup Williamson, popierajúci holokaust?
Podľa mňa je to vytrhnuté z kontextu. Neštudoval som to podrobne, takže nemám úplne jasný názor. Viete, že lefebvristi (francúzsky arcibiskup Marcel Lefebvre bez povolenia Vatikánu vysvätil štvoricu biskupov, medzi nimi aj Williamsona, pozn. autora) neakceptovali II. Vatikánsky koncil najmä v liturgii. Pápež Ján Pavol II. ich potom exkomunikoval. Súčasný pápež má na to iný názor.
Prečo?
Benedikt XVI. často diskutuje aj so svojimi odporcami. Tesne po svojom nástupe prijal kontroverzného teológa Hansa Kűnga, neskôr aj jednu mimoriadne populárnu neveriacu taliansku novinárku a spisovateľku Orianu Fallaci. Sama sa k nemu žiadala a napriek rozdielom našli spoločnú reč. Keď zomrela, pápež povedal, že sa modlí za túto „pobožnú ateistku". V tom istom týždni prijal aj šéfa lefebvristov Bernarda Fellaya, tiež s ním viedol dialóg a neskôr povolil aj latinskú liturgiu. Samozrejme, že popieranie holokaustu je absurdné, ale pápež neprijal názory toho biskupa za svoje. Nepochybujem o tom, že chce pokračovať v úprimnom dialógu so židmi rovnako, ako to robil jeho predchodca, ktorý ich nazval našimi staršími bratmi. Pochybujem, že za stiahnutím exkomunikácie Williamsona bol zlý úmysel.
Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa umiera
Dnešného pápeža Benedikta XVI. poznáte osobne. Aký je?
Poznám ho z čias, keď bol kardinálom. Je to teológ a vedec, ktorý sa nikdy nebojí pomenovať pravdu. Bol pedagógom, takže je zvyknutý diskutovať, a keď mu prinesiete silnejšie argumenty, zmení názor - vo vedeckej práci to robil. Mnohí, dokonca aj ateisti, ho považujú za jedného z najmúdrejších a najsčítanejších ľudí na svete. Je doma tak v hudbe, ako aj umení, literatúre, v histórii a, samozrejme, v teológii. Vie predvídať, určite nechce nikomu ubližovať, uvedomuje si, že aj cirkev potrebuje reformy.
Mnohí hovoria, že nedisponuje charizmou Jána Pavla II.
S oboma pápežmi som sa v rokoch 2000 až 2005 stretol osemnásťkrát a...
... to máte spočítané?
Áno. (smiech) Predtým, ako som sa stal veľvyslancom v Ríme, som Jána Pavla II. stretol sedemkrát. Vtedy bol podstatne komunikatívnejší, mladší a zdravší, neskôr som ho mohol už len nemo sledovať. Bol to Slovan, sám vravel, že rodom je Poliak, ale srdcom Slovák, narodil sa 14 kilometrov od našich hraníc. Mal neskutočnú charizmu, empatiu v styku s ľuďmi, cestoval po celom svete, pričom sto piata cesta v poradí už bola do neba, z nej sa nebolo možné vrátiť.
Bol to veľký „šoumen", vedel roztancovať mládež. Keď zomieral, v posledný večer povedal, že „ja som za vami chodil po celý čas, teraz ste prišli vy za mnou." Povedal to tým stotisícom - najmä mladým - ľuďom, ktorí sa zaň prišli na kolenách pomodliť na vatikánske námestie. Bol som medzi nimi. Ten chlap nehral, nič z jeho života nebolo filmované, bol taký, akého sme poznali. Veľký charizmatik, mysliteľ a básnik.
Nebolo chybou nechať ho trápiť sa v takom vysokom veku? Keď som videl, ako na bratislavskom letisku číta prejav a vyslovene trpí... Nebolo to trochu zvrhlé? Zaslúžil si už odpočívať, nie sa trápiť.
Takéto myšlienky sa prehnali hlavou aj mne. Lenže pozrite si jeho testament - hovorí tam, že z kríža sa nezostupuje, na kríži sa umiera. Chcel ukázať svetu, že bojovať sa dá do poslednej minúty. Umieral pred očami celého sveta a veľa urobil aj v posledných týždňoch života. Spomeňte si na atentát, ktorý bol naň spáchaný (v roku 1981, pozn. autora) - pochopil ho tak, že ak prežil, Boh ešte od neho niečo chce.
Môže sa pápež vzdať svojej pozície?
Môže, v histórii takí boli, napríklad Celestín V. sa vzdal po troch mesiacoch. Vrátim sa k Benediktovi XVI. Ten isto nie je taký „šoumen", je rodeným Nemcom, ale reálne už skôr Talianom. Dvadsaťtri rokov bol pravou rukou Jána Pavla II. Nasal mnohé jeho vlastnosti, dobre rozumie, ako sa správať v tej pozícii. Inak, desaťkrát sa pýtal z Vatikánu domov, pretože chcel dožiť v rodnej krajine a ešte predtým dokončiť svoje teologické projekty. Zišlo z nich, lebo Ján Pavol II. ho nepustil. Asi vedel prečo. Ja ho považujem za veľmi komunikatívneho, možno som to s ním mal ľahšie aj preto, lebo hovorím nemecky. Páni kardináli totiž veľa cudzích jazykov neovládajú. (smiech)
Vezmite si tiež Petra Seewalda. Bol to mladý ucháň, komunista, ktorý vystúpil z cirkvi. Napísal list pápežovi, že s ním chce spraviť knihu rozhovorov. Ten súhlasil, sedeli spolu dvakrát po päť dní a vznikli z toho dve mimoriadne diela. Pápež sa neostýchal odpovedať na čokoľvek, hoci šlo o otázky na telo, ktoré vopred nepoznal. Pán Ratzinger, volajú ho aj „paparatzi", je proste kaliber. Seewald neskôr opäť vstúpil do cirkvi, hoci sám potom povedal, že ľahšie sa z nej vystupuje, ako do nej vstupuje.
Sú zásadné rozdiely medzi oboma pápežmi?
Nie. Benedikt XVI. je síce strohejší ako Ján Pavol II., predsa len je Nemec, ale ak sa o jeho predchodcovi hovorilo, že dokáže naplniť námestia, o ňom sa vraví, že naplní kostoly. Trend v Nemecku to potvrdzuje.
Brat sa mýli, Boh nežiarli
Váš brat František Mikloško tvrdí, že Boh žiarli. Má pravdu?
Boh má všetky atribúty naj naj...
Čiže je najžiarlivejší?
(smiech) V negatívnych vlastnostiach nie je naj. Boh je najmä milosrdný. Vždy odpúšťa, aj pápež Benedikt XVI. hovorí, že Boh trestá do troch až štyroch pokolení, ale milosrdný je do tisícky pokolení.
Žiarli?
Boh nepotrebuje žiarliť. Určite nežiarli na nikoho a na nič.
Keď už sme pri vašom bratovi, ako vnímate jeho kandidatúru na prezidenta?
Nezazlievam mu ju. Mohol by ním byť. Nie preto, že je mojím bratom, ale nemá žiadne charakterové šrámy a prichádzajú časy, keď bude v celom našom živote opäť dôležitá morálka. Slovensko by si ho naozaj mohlo všimnúť. Jedného voliča má istého - mňa.
Dvoch - aj Vladimíra Palka.
(smiech) Inak, v čase, keď ešte nekandidoval, som si myslel, že dobrá bude aj Iveta Radičová. Nezdalo sa mi však férové, že sme od nej žiadali popretie jej predchádzajúcich slov, ktoré nám nekonvenovali. Mali sme jasne povedať, či ona áno alebo nie.
Narážate na jej postoj k ochrane nenarodeného života?
Áno. Ján Pavol II. povedal, že človek, ktorý volí stranu s nekresťanskými cieľmi, pácha ťažký hriech.
Z toho vyplýva, že ak niekto volí predstaviteľa strany, teda človeka, ktorý nie je za úplný zákaz interrupcií, pácha ťažký hriech?
Takto by som to nepovedal, v pápežovom výroku sa hovorilo o strane. Interrupcie sú mnohoparametrický problém, ich zákaz nič nevyrieši, ak sa nezmenia srdcia ľudí. Pani Radičová určite nie je bojovná propotratistka, aj keď, snáď, mohla ísť v parlamente telefonovať, keď sa hlasovalo.
Ak váš brat neprejde do druhého kola, budete ju voliť?
Áno.
Veriacim zrazu nemá prekážať jej liberálnosť v istých otázkach?
(smiech) Možno som svoj názor na voľby vyslovil priskoro, ale musím povedať, že KDH zazlievam, že za takmer 20 rokov po revolúcii nebolo schopné vychovať si vlastného kandidáta. Mne je sympatické to, že pani Radičová je žena so šarmom, logikou aj citom. Fero vtedy ešte nekandidoval, ani nebol na obzore, takže som chcel voliť ju, ale keďže sa to zmenilo, dám hlas jemu.
Nebol som disidentská hviezda
Za socializmu ste robili vedca, šéfa odboru na SAV, prednášali ste aj v zahraničí. Niektorí vás obviňujú, že ste si zo socializmu urobili dojnú kravu, vy oponujete, že dojnou kravou ste boli skôr vy.
Toto obvinenie sa so mnou ťahá roky, čo s tým narobím. Matematika je veda, v ktorej sa uplatní len talent. Bol som, "skromne" povediac, špičkový vedec. Vede som sa venoval 27 rokov - počítačom, numerickej matematike, paralelným algoritmom, umelej inteligencii. Mal som množstvo publikácií, mnohé vyšli v zahraničí, veľa citácií, napísal som päť kníh... Na každý úspech som musel veľmi tvrdo pracovať, možno aj desaťkrát viac ako straníci. Komunisti mali cestu k úspechu rýchlejšiu, ja som si ho musel doslova vydrieť. Tak tituly, cesty do zahraničia, ako aj niektoré vedecké funkcie.
Pár rokov som robil vedúceho odboru matematikov. Bolo ich asi 50, taký kolektív v jednom ústave nikde v ČSSR neexistoval. Mnohí mi ten mančaft závideli. Mali sme však aj šťastie - riaditeľa tam totiž robil akademik Plander, ktorý nebol v strane, pričom počítačová matematika bola odborom, ktorý vtedy letel. Strana dobre vedela, že tam nemôže dať hocikoho, že matematika potrebuje odborníkov, nie ľudí, ktorých jedinou kvalifikáciou je stranícka knižka. V tejto brandži treba mať aj rozum.
Váš brat na tú prácu rezignoval, lebo sa mu pri výskume nedarilo, ako si predsavzal. Dobrovoľne šiel za robotníka.
Áno, dokonca som jemu aj Vladovi Palkovi roky šéfoval. Matematika je náročná vec, objaviť v nej niečo nové sa nepodarí každému, človeka to potom do istej miery demotivuje. Fero mal aj veľa disidentských a náboženských povinností, takže matematike sa nemohol venovať naplno.
Aktivizovali ste sa v disidentských kruhoch?
Písal som do samizdatov, viedol mládežnícke krúžky, žil podľa svojej viery, šíril ju ďalej, ale žiadna disidentská hviezda som určite nebol. Nezúčastnil som sa dokonca ani sviečkovej manifestácie v marci 1988. Ak mi tam niekto prisudzuje účasť a hrdinstvo, mýli sa.
Prečo ste tam neboli?
Sedel som doma a s celou rodinou sa modlil za všetkých účastníkov.
Bol v tom strach?
Bol. Neskôr sme išli do mesta, ktoré už bolo uzavreté. Režim o nás tak či tak vedel, mať za brata Fera nebolo jednoduché.
Vráťme sa k cestovaniu.
Keď som chcel ísť do zahraničia, riaditeľov podpis bol len jeden z tých desiatich, ktoré som potreboval. Aj rok - dva som musel pracovať na tom, aby som vycestoval. Vždy to bola veľká a tvrdá bitka s úradmi. Nie každý mal na to nervy a silu. Napríklad keď som dostal pozvanie predniesť hlavný polhodinový referát na svetovom kongrese o počítačoch IFIP v Írsku, rok som musel makať na tom, aby som sa tam na tie tri dni dostal. A ešte deň predtým som netušil, či to niekto nezruší.
Nebol som veľvyslancom z protekcie
Po revolúcii ste vstúpili do politiky, robili podpredsedu federálnej vlády, neskôr ste boli veľvyslancom v Taliansku, San Maríne a na Malte. Čo taký veľvyslanec robí? Ľudia majú predstavu, že si len užíva a občas otvorí nejaké podujatie.
Bol som veľvyslancom na jedno použitie, čo bolo výhodou. Nebol som totiž kariérnym diplomatom a aj vzhľadom na vek bolo jasné, že už nebudem pokračovať v inej krajine. Mohol som byť teda otvorenejší a slobodnejší v názoroch. Taliani to oceňovali, vedeli, že sa odo mňa dozvedia pravdu, nie diplomaticky zaobalené frázy.
Nešli ste tam z protekcie ako brat Františka Mikloška? KDH vtedy bolo vo vláde.
Nemyslím si. Dlho sa to odsúvalo, myslel som si, že z toho nakoniec nič nebude. KDH síce bolo vo vláde a naozaj ma navrhlo, ale realitou je, že malo iba dvoch - troch veľvyslancov z tých možno sedemdesiatich, ktorí boli vo svete. Ak si vezmete, že na veľvyslanectvách pracujú aj rôzni zástupcovia, diplomati, kuchári a šoféri, tak medzi nimi nemalo KDH nikoho. O mojom odchode na diplomatický post sa hovorilo už vtedy, keď som končil ako podpredseda vlády. Vyhovoval som vzdelanostne, ovládaním cudzích jazykov, manažérsky aj vďaka vede, bol som v zrelom veku.
Mohli ste si vybrať, kam pôjdete?
Kdeže. Pôvodne sa hovorilo o Vatikáne, ale padlo to. Rím som však považoval za Boží dar, ktorý môjmu naturelu vyhovoval viac. Vrátim sa k tomu, čo veľvyslanec robí - v prvom rade je v kontakte s vládou, parlamentom, úradom prezidenta, inými zastupiteľstvami. Otvára cesty pre spoluprácu v obchode, v Taliansku sme organizovali až sto kultúrnych akcií ročne. Zviditeľňovali sme tak Slovensko. Na ambasáde som mal spolu osemnásť ľudí, všetci poctivo „fachali" na kultúre. Tá bola jednou z dôležitých vstupeniek Slovenska do Európy.
Nie sú veľvyslanci malých krajín v tých veľkých len piate koleso na voze?
Inde možno áno, snáď v anglosaských krajinách, ale u Talianov určite nie. Veľmi nás podporovali aj pri vstupe do NATO a EÚ, priateľské kontakty z čias, keď som bol vo vláde, som mal so Silviom Berlusconim. Vôbec nemám pocit, že by nás Taliani nerešpektovali. Máme spoločnú mentalitu aj kresťanské korene.
Ako teda vyzeral denný program?
Od rána do večera naháňačka. Keď Taliansko predsedalo EÚ, čo bol druhý polrok 2003, zo Slovenska sme tam mali až 104 štátnych návštev. Toto všetko bolo treba zmanažovať, určite sme sa nenudili. Do toho prišli aj konzulárne problémy, administratíva, behanie po celom Taliansku. Bol som rád, že som nedostal infarkt a nezabil sa na cestách.
Na koľkú ste chodili do práce?
Tak sa to nedá povedať, lebo som v nej mohol byť kedykoľvek. Od rezidencie ma totiž oddeľovali len jedny dvere. Napočítal som, že za tých päť rokov som asi sto kompletných dní presedel v aute. Poznáte to, v Ríme sú samé zápchy.
Veľvyslanec nesmie používať maják?
Nie. Ale má označenie CD a voči takým autám sú ostatní úctiví, aj karabinieri, ktorí pomohli vždy, keď bolo treba. Celý deň sa teda skladal z cestovania, rokovaní, príhovorov na rôznych akciách, večer boli recepcie, koncerty, oslavy štátnych sviatkov iných štátov, konferencie, krsty kníh a podobne. Niektoré dni som mal aj šesť až osem akcií. Z väčšiny sa robila správa, ktorá sa odosielala na Slovensko.
Pochybujem, že by to tu niekto čítal. Z celého sveta musia chodiť stohy správ.
Nebudete veriť, ale čítal. Každú správu si pozrel človek, ktorý mal na starosti Taliansko, vybral dôležité veci a poslal ich tým, ktorých sa týkali. Občas boli v tých správach aj veci, ktoré nemohli ísť na verejnosť. Dostávali sme sa k nim vďaka kontaktom a stykom s rôznymi prominentmi. Pokiaľ to bolo zaujímavé, posielal som to domov.
Vínko predsa nie je alkohol
Mali ste prístup k najvyšším predstaviteľom Talianska?
Taliani sú v tomto špeciálni, nie je to žiadna sranda. Dojednanie Dzurindovej návštevy u Berlusconiho nás stálo mesiace práce. Brali nás totiž tak, že nie sme konfliktná krajina a najskôr treba riešiť vzťahy s tými, s ktorými sú problémy. Stále len sľubovali a odkladali to, priamo k Berlusconimu sme sa nedostali. Vtedy musíte zakročiť na nejakej recepcii, kde sa s ním stretnete, oslovíte ho a poprosíte, aby niečo spravil. Neformálne stretnutia sú mimoriadne dôležité a ja som ich vždy tvrdo využíval.
Je pozícia veľvyslanca finančne lukratívna?
Je.
Koľko ste dostávali?
V čase, keď som tam bol, nás upozorňovali, že nejde o číslo, ktoré patrí na verejnosť.
Je to pod 200 tisíc korún?
Určite áno. Pohybuje sa to medzi 120 a 180 tisíc v závislosti od kvalifikácie, miesta, vzdelania a počtu podriadených.
Diplomat sa musí aj nejako obliekať. Prispieval štát aj na to?
Áno. Nespomínam si presne, o akú sumu šlo, ale na začiatku som dostal jednorazovú podporu, z ktorej som si kúpil dva až tri obleky, smoking a topánky.
Ako sa žije človeku, ktorý musí neustále dodržiavať protokol?
Som známy tým, že som proti alkoholu, cholesterolu a protokolu. Taliani ho tiež nemajú príliš radi, sú bezprostrední, takže ak som nemusel, tak som sa ho striktne nedržal.
Vôbec nepijete?
Pijem vínečko. To predsa nie je alkohol. Taliani majú 35 tisíc registrovaných vín, takže nejaká tá fľaštička padla každý deň. Nevypil som ju však sám. Ani dnes si neviem predstaviť špagety bez dvoch deci vínka, koniec koncov, je dobré aj na krvný tlak. Vy považujete vínko za alkohol? (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Mikloško v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
