BRATISLAVA. Stovky dokumentov bývalej Vojenskej kontrarozviedky (VKR) sú zrejme nenávratne preč. Časť materiálov, ktoré malo ministerstvo obrany odovzdať Ústavu pamäti národa (ÚPN), skončila v skartovačke.
O likvidácii rozhodlo Vojenské obranné spravodajstvo (VOS), nástupnícka organizáciia VKR. Tá bola pred rokom 1989 jednou zo zložiek ŠtB, pôsobila v armáde.
ÚPN: Je to škandál
K skartáciám došlo v rokoch 1996 - 2001, za Mečiarovej aj Dzurindovej vlády. ÚPN to zistil, keď skúmal dokumenty, ktoré prebral od VOS v roku 2004.
Armáda zničila rôzne typy materiálov z rokov 1988 až 1990 - od neplatných pečiatok cez informácie o metódach práce VKR až po záznamy o činnosti jej tajných spolupracovníkov. Do skartovačky tak putovali správy o „vyťažovaní" niektorých agentov či informácie o spravodajských akciách.
Čo robila VKR
verbovala spolupracovníkov medzi vojakmi z povolania aj vojakmi základnej služby
zbierala informácie o vojakoch, ktorí chceli emigrovať, mali rodinu alebo kontakty na Západe
keď bol niekto nepohodlný, zariadila jeho prevelenie alebo prepustenie z armády
odhaľovala činnosť západných agentov v armádnom prostredí
dokumentovala trestnú činnosť v armáde
„Z preberacích protokolov, ktoré sme dostali z VOS, vyplýva, že boli skartované kópie rôznych nariadení, ale aj dôležité dokumenty zo spisovej agendy oddelení VKR. Zničené boli pravdepodobne na základe smerníc ministerstva vnútra spred roka 1989, čo považujeme za chybu," hovorí Pavol Pytlík z ÚPN.
Ústav na problém upozornil aj vo svojom časopise Pamäť národa, keď kritizoval divoké skartácie v porevolučnom období. „Ešte škandalóznejšie je úplné zničenie veľkých častí fondov mechanickým aplikovaním skartačných smerníc. Týka sa to predovšetkým vyskartovania historicky nenahraditeľných dokumentov z činnosti VKR," napísali Radoslav Ragač a Ľubomír Ďurina.
Presný rozsah zničených materiálov sa v tejto chvíli nedá vyčísliť.
Sitek: Keby som to vedel, zasiahnem
Prvú vlnu skartácií nariadil v decembri 1996 vtedajší riaditeľ VOS Milan Sikorai. Ďalšie dokumenty boli zlikvidované na základe jeho rozkazov z februára, respektíve z júna 1998. „V skartačnej komisii ministerstva obrany sedeli odborníci, ktorí zrejme vedia posúdiť, čo mohli, respektíve nemohli skartovať," bráni sa Sikorai.
Prečítajte si komentár Petra Schutza:
Zametanie stôp
„Keby som o tom vedel, tak to zastavím," hovorí vtedajší minister obrany Ján Sitek (SNS). Konanie Sikoraia ho neprekvapilo. „Do funkcie ho dosadilo HZDS."
Sikorai tvrdí, že nevie, kto ho do funkcie nominoval. „Pána Mečiara poznám tak, ako každý iný človek. Stretli sme sa na podujatiach, kde ma zavolal ako predseda vlády."
Zodpovednosť za skartácie odmieta aj vtedajší štátny tajomník rezortu Jozef Gajdoš (HZDS), o ktorom sa hovorilo, že mal na ministerstve väčší vplyv ako Sitek.
„Je možné, že sa zahladzovali stopy, s čím nemám nič spoločné. Hoci ma spájajú s HZDS, nebol som mečiarovec, ktorý by likvidoval politických protivníkov."
370 kíl dokumentov
K ďalším skartáciám došlo v júni 1999. V papierňach v Štúrove zničili 370 kíl dokumentov VKR. Vtedajší minister obrany Pavol Kanis (SDĽ) tvrdí, že o tom nevedel. „Takéto veci boli vždy v kompetencii spravodajských služieb."
„Zrejme išlo o staré dokumenty, ktoré sa likvidovali zo zákona," bráni sa vtedajší riaditeľ VOS Stanislav Šimon.
Zákon o archívnictve však hovorí, že pri „vyraďovaní písomností sa oddeľujú písomnosti trvalej dokumentárnej hodnoty, určené na uschovanie v archíve". Skartácie v réžii VOS prekvapili aj Vendelína Leitnera, ktorý bol v rokoch 2000 - 2006 riaditeľom Vojenskej spravodajskej služby (VSS). „Pokiaľ ide o nás, na skartácie si nespomínam. Myslím, že sa to ani nemôže stať, nemá to oporu v zákone."
Na ministerstve sa skartovalo aj v roku 2000, posledný záznam je z februára 2001. „Všetko prebehlo v zmysle zákona," tvrdí aj vtedajší riaditeľ VOS Jozef Cudrák. Na otázku, či nenariadil skartácie aj preto, že sám bol pred rokom 1989 dôstojníkom VKR, Cudrák odpovedal: „To s tým nesúvisí. Svojou minulosťou som sa nikdy netajil, preverovali ma aj občianske komisie v rokoch 1990 - 1991."
Cudrákov nástupca František Kašický, ktorý odovzdával v roku 2004 materiály VKR, na otázku, či vedel o skartáciách, odpovedal: „Som viazaný mlčanlivosťou."
Bukovszky: Je to nemorálne
Bývalý člen skartačných komisií Pavel Škára v likvidácii dokumentov VKR nevidí problém. „Skartovali sa len jednotlivé listy. Spravidla išlo o nejakú tretiu či štvrtú kópiu, zvyšok je v Prahe," tvrdí.
V pražskom Archíve bezpečnostných zložiek sa však nachádza len časť personálnych spisov osôb, väčšina tzv. objektových zväzkov bola v minulosti delimitovaná na Slovensko. „Ide o dokumenty trvalého charakteru, ktoré nemali byť vôbec skartované, pretože majú veľkú historickú hodnotu. Je nemorálne, ak sa niekoľko rokov po páde režimu aplikovali nejaké smernice z čias socializmu," myslí si riaditeľ pražského archívu Ladislav Bukovszky.
Z preberacích protokolov medzi ÚPN a VOS vyplýva, že armáda zničila aj originály osobných plánov či poznámkových zošitov dôstojníkov VKR. „Tieto materiály často slúžia ako zdroj dôležitých informácií, na základe ktorých môžeme potvrdiť alebo vyvrátiť aktívnu spoluprácu osôb, ktoré sú evidované v registračných protokoloch VKR," vysvetlil Pavol Pytlík z ÚPN.
Česká paralela?
V susednej Českej republike chceli bývalí dôstojníci Vojenskej kontrarozviedky zničiť 202 vriec tajných materiálov.
BRATISLAVA. O skartáciu dokumentov Vojenskej kontrarozviedky (VKR) sa pokúsili aj jej bývalí dôstojníci, ktorí pôsobili pred rokom 1989 na území Českej republiky. V roku 1993 označili títo ľudia, ktorí sa po revolúcii infiltrovali do Vojenského spravodajstva ČR, 202 vriec tajných materiálov ako „neoperatívne" a vyčlenili ich na likvidáciu.
K skartácii dokumentov, ktoré mohli bývalých dôstojníkov VKR a ich podriadených kompromitovať, napokon nedošlo. Takmer desať rokov však nikto zo zainteresovaných nevedel, kde sa nachádzajú. Našli sa až v roku 2003, keď boli z českého Vojenského spravodajstva prepustení aj ľudia, ktorí v minulosti pracovali pre komunistické tajné služby.
Medzi materiálmi, ktoré mali byť zničené, boli zväzky o spolupráci s tajnou službou, záznamy zo stretnutí agentov či vyhodnotenie ich spolupráce s dôstojníkmi VKR. „Z tohto dôvodu je nutné zrekonštruovať 1787 osobných zväzkov," povedal v máji 2007 pre Lidové noviny hovorca českého Vojenského spravodajstva Ladislav Šticha.
Podobne ako na Slovensku sa totiž môže stať, že človek, ktorý bol až doteraz evidovaný v kategórii preverovaná osoba, bol v skutočnosti agentom tajnej služby. Ústav pamäti národa napríklad zistil, že s ŠtB spolupracovali aj bývalý novinár Juraj Vereš, spisovateľ Albert Marenčin, respektíve priatelia Alexandra Dubčeka.
Bývalí českí dôstojníci VKR nechceli utajiť len vlastnú minulosť, ale snažili sa udržať aj svoje kontakty spred roka 1989 - napríklad na ruskú vojenskú rozviedku GRU. „Našli sme dokument, ktorý potvrdzuje, že na rok 1994 bola plánovaná spolupráca medzi českou a ruskou vojenskou rozviedkou," povedal pre Lidové noviny Šticha.
(vag)
Tajní v armáde si vždy robili, čo chceli
Spravodajské služby sú všade na svete ťažko kontrolovateľné. Tie vojenské údajne sledovali aj vlastných ministrov.
BRATISLAVA. Štát v štáte. Tak označujú tajné služby politici aj ľudia, ktorí pre ne kedysi pracovali. Dozvedieť sa čokoľvek o ich činnosti je takmer nemožné.
Keby nevznikol Ústav pamäti národa, slovenská verejnosť by sa zrejme nikdy nedozvedela ani o skartáciách časti dokumentov komunistickej Vojenskej kontrarozviedky (VKR).
„Každá služba má vlastnú evidenciu utajovaných skutočností, do ktorej nemá druhá služba prístup," hovorí Vendelín Leitner, bývalý riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby (VSS). Aj z tohto dôvodu vraj nemohli vedieť, že Vojenské obranné spravodajstvo (VOS) nariadilo v rokoch 1996 - 2001 likvidáciu časti materiálov VKR.
VSS je rozviedka, pôsobí smerom do zahraničia. VOS je kontrarozviedka, ktorá má úlohy vnútri štátu. Obe sa priamo zodpovedajú ministrovi obrany. Napriek tomu žiaden z bývalých šéfov rezortu podľa ich slov ani len netušil, že VOS skartovala cenné dokumenty z minulosti.
Sledovali ministrov?
Dôvodom sú zrejme aj napäté vzťahy medzi riaditeľmi VOS a ich ministrami.
Ján Sitek spomína, že Milana Sikoraia odvolal krátko pred voľbami v roku 1998 preto, že „počas jedného výjazdu na mňa robil sledovačku. Keď monitoruje riaditeľ VOS kroky ministra, je to katastrofa." Sikorai to označil za nezmysel.
Sitek následne vymenoval za šéfa VOS Stanislava Šimona, na ktorého má zase ťažké srdce exminister Pavol Kanis.
„Mal som informácie, že rozpracovával aj mňa. To sa nerobí. Keď som ho odvolal, zobrali ho do inej spravodajskej služby."
Šimon dnes pracuje pre Slovak Telekom. Hovorí, že Kanis klame. „Pamätám sa, že sme mu poslali informáciu o neštandardných operáciách ním riadeného podniku. Jednoducho som odmietol kryť jeho aktivity, tak ma odvolal."
Kanis vzápätí vymenoval za riaditeľa VOS Jozefa Cudráka, bývalého dôstojníka VKR. Z funkcie odišiel, keď sa stal ministrom Ivan Šimko, s jeho minulosťou to vraj nesúvisí. „Odi〜šiel som preto, že som bol dvadsať rokov v armáde," hovorí Cudrák, dnes nominant SNS vo Fonde národného majetku.
Šimko presadil za šéfa VOS Františka Kašického, s ktorým mal neskôr problém minister Juraj Liška. Keď sa Kašického pýtal, prečo neudelil bezpečnostné previerky niektorým ľuďom z ministerstva, Kašický to považoval za zasahovanie do svojich kompetencií.
Liška ho po roku z funkcie odvolal, za nového šéfa VOS si vybral Vladimíra Kotrusa. Za jeho éry došlo k úniku viacerých tajných dokumentov, prípadom sa zaoberala aj prokuratúra.
Lexov kôň
Po voľbách v roku 2006 vystriedal Kotrusa Ľubomír Skuhra, ktorý kedysi pracoval v Lexovej SIS. Dokonca sa mal podieľať aj na hľadaní Oskara Fegyveresa, kľúčového svedka v kauze únosu Michala Kováča mladšieho.
Marek Vagovič
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
