Všetky normálne krajiny majú prezidenta, tak prečo by sme ho my nemali mať, vyjadrila sa pred časom istá slovenská politička na otázku, či Slovensko potrebuje prezidenta, alebo nie. To je na prvý pohľad dobré zdôvodnenie, lebo chcieť patriť medzi normálne krajiny nie je na škodu, a to aj vtedy, keď nejeden občan vníma úrad prezidenta kritickejšie.
Krajina je plná kritikov a často ide o sabotérov, ktorí Slovensko za normálnu krajinu už tak či tak nepovažujú a neveria, že úrad prezidenta jej k normálnosti pomôže. Lebo veď načo je taký prezident, v ich očiach na nič, rozhodovať o politike veľmi nemôže, len reprezentovať, a to je zbytočne drahý špás pre krajinu, ktorá sa dokáže reprezentovať aj niekým iným. Napríklad takým hokejovým mužstvom, zvlášť dorastu sa darí.
Horst Köhler
Ale nezľahčujme, na ceste medzi normálne krajiny treba tému brať vážne a skeptikov presvedčiť o zmysle prezidentov. Pomáhať si pritom žiarivým Obamom je zbytočné, on má iné podmienky na to, aby mohol byť užitočný. Príklad treba hľadať v radoch „reprezentatívnych" prezidentov.
Jedným z takých je nemecký prezident, a ako na objednávku, aj ten bude na jar tohto roku volený. A napriek tomu, že je prevažne reprezentatívny, nespochybňujú Nemci potrebu mať ho. Dobre, trochu je to dané aj tým, že ich futbalisti v reprezentovaní neraz zlyhali, ale Nemci naozaj aj veria, že prezident je užitočný, a to nie len ten terajší.
V súčasnosti je prezidentom Horst Köhler, okrem iného bývalý šéf Medzinárodného menového fondu a veľmi vzdelaný človek v oblasti hospodárstva. Odkedy vypukla kríza, stále sa k nej vyjadruje. Polemizuje s vládou, radí, pripomienkuje a prihovára sa svojim občanom. Keď sa ho pred pár dňami novinári pýtali, ako vníma svoju úlohu v čase krízy, odpovedal, že si veľmi želá, aby viera v trhové hospodárstvo a slobodu v spoločnosti prežila a že sa chce za to zasadiť.
Tomu sa hovorí sizyfovské predsavzatie, presviedčať ľud, ktorý teraz neverí bankárom, veľkopodnikateľom a vôbec všetkému kapitalistickému o výhodách trhu a slobody. Ale ide mu to dobre a popri tom robí aj iné krkolomné veci. Napríklad bojuje proti korupcii. V tomto, to treba po pravde priznať, má voči iným prezidentom taktické výhody, je čistý a nikto mu nevykrikuje, že rozkradol pol republiky. To sa potom úplne reprezentačne môže ísť proti korupcii.
No ani tieto aktivity ich „reprezentatívnosti" nestačia a Köhler sa vytrvalo angažuje v projektoch na rozvoj Afriky, stíha sledovať medzinárodné i domáce dianie a reagovať naň, myslí na sociálne slabých a pozor, aj motorom sa rozumie, síce nie ako pretekár, ale ako zástanca nízkoemisných strojov.
Na normálnosť treba viac ako človeka do počtu
Pasáž o tom, že je štyridsať rokov ženatý s jednou a tou istou ženou a že ju má stále rád, už asi radšej vynecháme. Na ukážku, čo všetko sa dá urobiť z úradu reprezentatívneho prezidenta, ak ho zastáva človek reprezentatívny svojimi hodnotami a kvalitami, to asi stačilo. Lebo je síce pravda, že mnohé krajiny majú prezidentov, no normálnymi ich to ešte nerobí.
Na „normálnosť" treba viac ako človeka do počtu. Možno práve týmto smerom by mali premýšľať skeptici prezidentského úradu.
(Autorka je politologička)
