BRATISLAVA. „Máme morálnu a politickú povinnosť poskytovať rozvojovú pomoc. Ak sme ju boli schopní prijímať, musíme aj dávať,“ bilancovala štátna tajomníčka ministerstva zahraničných vecí Oľga Algayerová päť rokov rozvojovej pomoci.
Realita je však taká, že náš príspevok na pomoc chudobným v Afrike, Ázii a východnej Európe stagnuje. V roku 2007 tvoril 0,093 percenta hrubého národného produktu, za minulý rok to bude asi len 0,091 percenta. Hoci na pomoc pôjde vyššie suma, podiel na HNP je menší.
Pomoc nebude pre finančnú krízu rásť ani tento rok. Slovensko chce spolu ponúknuť 50 miliónov eur. „Zvýšenie nie je dostatočné, podiel peňazí sa z roka na rok znižuje,“ kriticky hodnotí predseda Platformy mimovládok Marián Čaučík.
Za nedostatočné považuje naše príspevky aj eurokomisár pre rozvojovú a humanitárnu pomoc Luis Michel.
V Európe je príkladným donorom Holandsko, ktoré dáva chudobným stokrát viac ako my. „Váš záväzok zvýšiť podiel na 0,17 percenta HNP do roku 2010 treba udržať,“ povedal holandský minister pre rozvojovú spoluprácu Albert Koenders.
Slovenská pomoc v súčasnosti prúdi do troch prioritných krajín – Kene, Afganistanu a Srbska. Z našich daní išli peniaze aj na prevenciu prenosu HIV z matky na dieťa v Kambodži, mikropôžičky v Keni či vodné zdroje pre kočujúcich pastierov v Mongolsku.
Slovenským problémom je podľa mimovládok okrem nízkeho objemu peňazí aj fakt, že projekty nemajú dlhé trvanie a že pri nich nespolupracujeme s ostatnými krajinami. „Nestačí len povedať – škola stojí, odfotiť sa a ísť domov. Treba sa sústrediť aj na to, čo bude so školou o dva roky,“ hovorí sociologička Zuzana Fialová, ktorá strávila dva roky prácou v Afganistane.
Beata
Balogová
