BRATISLAVA. Priemerne trvá súdom, kým ukončia žiadosti o pestúnsku starostlivosť, necelých osem mesiacov. Manželia z Považskej Bystrice čakajú už takmer deväť mesiacov len na to, kým sa súdy vôbec dohodnú, kto má rozhodnúť o zverení malého chlapca.
Komentár Romana Pataja: Ťažký pôrod
Najskôr spis visel na Okresnom súde v Pezinku. Prípadom sa chcel zaoberať a až keď získal povolenie od súdu Bratislava II, tak zistil, že na to nie je oprávnený. Nakoniec vec posúdil krajský súd, ktorý povedal, že rozhodovať má Bratislava II. Teraz sa zistilo, že ani toto rozhodnutie nebolo správne a o zverení chlapca má vlastne rozhodnúť petržalský súd, pretože v jeho pôsobnosti sídli detský domov. Sudcom trvalo od mája do decembra, kým na to prišli.
Nepomohla ani predsedníčka súdu
Prípad Jany a jej manžela už preverovala aj predsedníčka bratislavského krajského súdu Gabriela Šimonová. Pochybenie vlastného súdu si nevšimla, lebo pri preverovaní konania sa zamerala len na pezinský súd. Len toho sa totiž sťažnosť týkala. Na otázku, či sa neobáva, že aj na základe takýchto príkladov z praxe prestanú občania dôverovať súdom, neodpovedala.
Pred necelými dvomi týždňami Šimonová reagovala, že jej ako „predsedníčke krajského súdu veľmi záleží na tom, aby všetky súdy v obvode krajského súdu konali v súlade s právom účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov".
Ministerstvo spravodlivosti na otázky nereagovalo. Už dávnejšie napísalo len to, aby sa manželia sťažovali, ak sú nespokojní.
So súdnymi prieťahmi majú už skúsenosti aj v domove, odkiaľ chlapec pochádza. Psychologička Oľga Šuláková hovorí, že rýchlosť rozhodovania často závisí od konkrétneho sudcu. „Niektorí konajú pomerne rýchlo. Predpokladám, že si uvedomujú, že pre dieťa je veľmi dôležité odísť z domova čo najskôr. Iní naopak zdĺhavo," tvrdí psychologička, podľa ktorej je prípad, v ktorom súdy už deväť mesiacov „hľadajú" správnu príslušnosť naozaj v neprospech dieťaťa.
„Aj keď možno právne predpisy neboli porušené, v konečnom dôsledku to vnímam ako morálne zlyhanie súdnictva. Previnili sa proti najlepšiemu záujmu dieťaťa," hovorí psychologička.
Pre právne prekážky musia teda rodičia na vytúžené dieťa čakať dlhé mesiace. Jana, ktorá žije s manželom neďaleko Považskej Bystrice, zatiaľ boj o chlapca nevzdáva. Chlapec už k nim chodieva na návštevné pobyty. Zvykli si na seba, hovorí im mama a otec.
Byť dieťa na polovicu škodí
Nešťastní čakajúci rodičia občas zatelefonujú a žiadajú o pomoc aj Šulákovú. „Snažíme sa ich vypočuť a podržať," hovorí Šuláková.
Medzi budúcimi náhradnými rodičmi a dieťaťom sa podľa nej počas predchádzajúcich stretnutí už vytvoril citový vzťah.
Troj až štvorročné dieťa už žije v očakávaní, že odíde z detského domova. „Pre dieťa je frustrujúce, ak má možnosť byť s 'novou' mamou a ockom len cez víkend alebo dvakrát za mesiac," povedala Šuláková. Ak takýto „polovičný" vzťah trvá mesiace, je to pre dieťa veľká strata.
