Keď Bohuslav Štofan hovorí o svojej práci, máte pocit, ako keby ste sa bavili so skúseným pekárom, čo práve napiekol ďalšiu várku voňavých rožkov. Ide z neho úplná pohoda. Štofanova práca aj záľuby majú pritom veľmi ďaleko od pokojného fortieľu. Je pravdepodobne najvýznamnejším skialpinistom na Slovensku, má za sebou zlyžovaných dvestopäťdesiat extrémne náročných ciest u nás aj v zahraničí, z toho dvadsať prvozjazdov. Svoje schopnosti si nenecháva len pre svoje vlastné potešenie - sedem rokov je profesionálnym záchranárom v Horskej záchrannej službe a trénerom lavínových psov.
O Bohuslavovi Štofanovi sa hovorí ako o nástupcovi legendy slovenského skialpinizmu a horolezectva, záchranára Vlada Tatarku, ktorý tragicky zahynul v roku 2001 vo svojich milovaných Tatrách ako 56-ročný.
Ku skialpinizmu Štofana priviedla ako sedemnásťročného mladíka náhodná prechádzka. „Trochu som sa zatúlal a videl som stopy po lyžiarovi na mieste, kde sa inak bežne nelyžuje. Zapáčila sa mi predstava, že by som sa lyžoval mimo zjazdoviek, len tak voľne v prírode. Rok som šetril na výbavu a potom som išiel presne na miesto, kde som videl stopy. No a odvtedy som niečo nalyžoval, za vyše dvadsať rokov toho človek môže stihnúť dosť."
To „niečo" znamená, že Štofan zišiel niektoré trate ako prvý človek na svete. V niektorých prípadoch ho nasledovalo podľa dostupných zdrojov len zopár ľudí alebo žiaden, v Tatrách napríklad ostáva spolu s kolegom jediným pokoriteľom východnej steny z Baraních rohov do Veľkej zmrzlej doliny. Prvozjazdom bola aj cesta z Kolového štítu pravou stranou do Veľkej zmrzlej doliny či z Terianskej veže do Veľkej záhradky.
Ako prvý po Tatarkovi zdolal Bohuš Štofan v roku 2003 aj asi najťažšiu trasu v Tatrách - Kežmarský štít cez Cmiter do Skalnej doliny. Na reprízu čakala trasa celých osemnásť rokov a doteraz ju zdolali len piati ľudia, z toho jedna žena - Katarína Ovseníková.
Cesty, ktoré Štofan zdoláva, sú často trasami horolezeckých výstupov, len smer je opačný. „Prvozjazd je vždy výsledok dlhoročnej roboty, skúseností. Klasické cesty boli už zlyžované, ja vyhľadávam ťažšie, pri ktorých treba povedzme preliezť skalný prah alebo preskočiť ľadopád. Veľmi ťažké je vystihnúť ten pravý okamih, keď sú vhodné snehové a poveternostné podmienky. A či sa bojím? Rešpekt mám, ten je potrebný, ale kto sa bojí, mal by vyzuť lyže a ísť ľahšou cestou."
Kežmarský štít. Štofan je ten mravec v krúžku.
ARCHÍV - BOHUŠA ŠTOFANA
Kontrolovaný voľný pád
Pri pohľade na kopce, ktoré Štofan zišiel, človeku okamžite napadne, že toto už nie je lyžovanie, ale voľný pád. „Áno, je, ale kontrolovaný," usmieva sa lyžiar. „Môžem si vybrať, kadiaľ pôjdem, ale na svahu od päťdesiatich stupňov už nemôžem zastaviť. Aj keby som spadol, tak ma to vezie až na miesto, kde je svah menej strmý."
Zatiaľ najstrmší zlyžoval na Pamíre - asi dvestometrový šesťdesiatstupňový úsek. Človeku sa zatočí hlava, už len keď si to pozrie na uhlomere. „Keď sme boli pred rokmi na Cima Presanelle v talianskych Alpách, kopec začína ako 52-stupňový. Kamarát spadol hneď na začiatku, preletel celý žľab a zastavil sa až dole na ľadovci. Mal naozaj veľké šťastie, nič sa mu nestalo."
Samozrejmá otázka je, koľkokrát sa dolámal Bohuš Štofan. „Ja som v podstate nikdy nespadol, ak nerátam nejaké pošmyknutia," hovorí a zdôrazňuje, že skialpinizmus sa nerovná freerideovej akrobacii a dá sa jazdiť bezpečne. Od iných disciplín sa odlišuje aj tým, že niektoré prekážky ako skalné prahy či ľadopády sa musia aj zlaniť alebo prejsť, ale úsek bez lyží musí byť vždy čo najkratší. Ak však niekto prešiel cestu bez zobutia lyží, mali by tak urobiť aj jeho nasledovníci, aby bol výkon čistý.
Zahraničie
Nielen Tatrami je Bohuš Štofan živý. Trikrát bol na Pamíre, na pohorí Ťan-šan v strednej Ázii, v oblasti Ala-Arča. „Bolo to na sklonku socializmu a mali sme šťastie, že sa nám tam podarilo dostať lacno. Ešte som nebol ani v Alpách a zrazu som sa dostal do kopcov ešte vyšších ako Alpy.
V oblasti Ala-arča a v centrálnom Ťan-šane som mal tiež nejaké prvozjazdy, pretože tam vôbec nie je zvykom lyžovať. No a do Álp sa snažíme s partiou ísť aspoň raz - dvakrát ročne, pred niekoľkými rokmi sme zišli ako prví Slováci Pallaviciniho kuloár na najvyššej hore Rakúska Grossglockner, čo bývala veľmi vážená horolezecká ľadovcová túra."
Záchranár
K práci v horskej službe priviedla Štofana osobná situácia. Bol živnostník, robil výškové práce, ale rozviedol sa a syna prisúdili jemu. Takže sa nemohol túlať po svete, musel sa starať o syna. To bolo v roku 2001 a odvtedy mu môžu byť vďační za život mnohí. „Je zaujímavé, že oveľa viac to prežívajú bežní turisti, ktorí si v lese vyvrtnú nohu a ani nie sú v ohrození života, ako napríklad skúsení horolezci, čo vypadnú v stene." Keď sa Bohuša Štofana spýtate, aké zaujímavé záchranné akcie zažil, zamyslí sa. „V pamäti mi skôr ostávajú tragické nehody ako úspešné zásahy," hovorí.
Rovnako tragická ako bizarná bola hneď prvá vážnejšia akcia, ktorú zažil ako záchranár. „Lyžiarka lyžovala z kopca neskoro na jar a prepadla sa pod sneh. Dostala sa do jaskynného systému, vyplneného vodou z topiaceho sa snehu. Utopila sa s lyžami na nohách, nemohli sme jej už pomôcť."
Pes Tiger
Neodmysliteľným kolegom Bohuša Štofana je lavínový pes, nemecký ovčiak, ktorý poslúcha na meno Tiger. Po nástupe do horskej služby ho začala zaujímať práca psovoda napriek tomu, že predtým psa nikdy nemal. „Rok a pol som chodil ako figurant a sledoval som, ako sa psy cvičia. Potom mi pridelili Tigra."
Vyzerá to jednoducho - pes zacíti, kde je pod lavínou človek, a dá signál, napríklad začne štekať a hrabať. Ľudia potom prácu dokončia a pes je odmenený a rád, lebo to všetko robí zo zábavy.
Pes Tiger.
Kým sa mladý psík stane lavínovým profesionálom, musí prejsť najmenej dvojročným výcvikom a dôležité sú aj skúsenosti. Najlepšie sú psy od troch do ôsmich rokov, potom chodia do zaslúženej penzie. Každý lavínový pes si musí každý rok obhájiť svoju triedu alebo si ju zvýšiť pred nestrannou komisiou. Stupnica sa začína na A - majú ju jednoročné uchá, ktoré ešte nie sú nasadzované do akcií, potom je B a C, najskúsenejšie psy majú CW.
Psovodi pracujú v skupinách minimálne dvoch až troch, lavínu majú rozdelenú a vždy ide o prácu tímu. Za jednu zimu sú bežné zo štyri nasadenia, aj keď niekedy sa nepodarí z lavíny zachrániť živých ľudí.
Ale psy pomáhajú nielen v prípade lavín, hľadajú aj nezvestné osoby, utečencov z detských domovov alebo psychiatrických ústavov.
Do roboty
Tiger je súčasťou rodiny. Ráno vždy skočí do kufra auta a so svojím pánom idú do práce. Sedia na chate a čakajú, kým zazvoní telefón alebo sa ozve vysielačka. „Niekedy je aj mesiac pokoj, a potom sa zmení počasie a za deň máme aj štyri akcie. Pred dvoma týždňami v nedeľu sme napríklad pod Slavkovským štítom zachraňovali jedného Popradčana, horolezca. Padla na neho dosková lavína. Našťastie si uvoľnil hlavu, takže mohol dýchať a privolať pomoc," spomína Štofan.
Na vrchole.
Teraz má štyridsaťjeden rokov. Pýtam sa ho, do akého veku sa dá venovať špičkovému skialpinizmu. „Minulý rok som bol v Poľsku a sprevádzal nás Poliak, ktorý mal šesťdesiatštyri rokov a mastil ako osemnásťročný," hovorí. „Nebol medzi nami žiaden rozdiel vo výkonnosti. Tak si hádam ešte nejaký čas zalyžujem."
A aby si svoje skúsenosti nenechal iba pre seba, po sérii článkov v časopise Iamesák a brožúrke - sprievodcovi
Extrémne lyžovanie napísal Bohuš Štofan knihu Dejiny horského lyžovania - Skialpinizmus, ktorá vyšla nedávno.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
