Prezidentom chcel byť už pred piatimi rokmi, ani teraz mu prieskumy nedávajú veľké šance. Katolícka cirkev podľa neho nevyužila príležitosť ospravedlniť sa za vojnový slovenský štát, samého ho pritom podporil kňaz, ktorý slúžil verejné omše za Jozefa Tisa. FRANTIŠEK MIKLOŠKO chce brániť Slovensko pred svetom, ktorý prichádza.
Ako jediný kandidát nie ste na bilbordoch sám, ale vo dvojici s Vladimírom Palkom. Novinári si už z toho robia žarty, že ste sa báli byť sám. Prečo ste tam dvaja?
„Vladimír Palko pre mňa predstavuje jedinú alternatívu kresťanskej politiky na Slovensku a povedal by som, že aj v Európe. Vidí cez horizonty a vie, kam sa bude ďalej uberať politický vývoj. Som rád, že v záverečnej fáze môjho politického diania som s Palkom, Minárikom, Bauerom v jednom šíku a nesieme zástavu toho, prečo sme vstúpili do politiky a predtým boli v disente. Palko ma aj nahovoril na kandidatúru.“
Keby ste vyhrali, zobrali by ste si Palka do prezidentského úradu?
„Nie, ale istotne by som mu nejako pomohol v európskych voľbách.“
Pred piatimi rokmi ste mali v prezidentských voľbách šesť a pol percenta, teraz vám prieskumy dávajú okolo štyroch. Bude to viac?
„Úprimne povedané túto otázku si nekladiem. Kandidatúra v tejto chvíli nadobudla už aj iný rozmer. Presiahla prezidentské voľby a moja otvorila nový problém – problém budúcnosti, zápasu ideových svetov. Je dobre, že kresťanskokonzervatívny svet zaznieva aj v zápase o symbol štátu.“
Vy nejdete vo voľbách vyhrať?
„Neporozumeli ste tomu dobre. Ja idem vyhrať vo voľbách, ale rád by som sa vyvaroval silných slov. Idem do toho s vôľou uspieť čo najviac – teda vyhrať. Ale človek, ktorý má doteraz 4,6 percenta, musí šetriť sily na slová.“
Ešte nikdy sa nestalo, že by vyhral niekto, kto má mesiac pred voľbami 4,6 percenta.
„Pozrite sa na dejiny, čo všetko nebolo očakávané, ale stalo sa. Uvidíme.“
Nerobíte to len pre to, aby ste si spopularizovali stranu?
„Vôbec nie. Je to o mojej kandidatúre, o tom, že kresťania sa nemôžu nechať vytláčať na okraj politického diania.“
Vaši blízki priatelia nám tvrdili, že ste kandidovať nechceli, že vás prehovárali. Na čo vás dostali?
„Posledné rozhodnutie bolo, že to, čo rozbehol Vladimír Palko, je pre mňa taká vážna vec, že som si povedal: nemôžem ho nechať osamoteného.“
Kandidujete kvôli Palkovi?
„Nie, vôbec. Palko dnes predstavuje kresťanskokonzervatívne myslenie na Slovensku. Teraz sa trochu vyhraním voči Ivete Radičovej. Uchádzala sa o podporu KDH – kresťanskej strany, ktorá má dôveru vo svojich kresťansky orientovaných voličoch. Bol historický omyl KDH, že ju podporilo. Nie je to názor k Ivete Radičovej, ale k tomu, k dispozícii akým myšlienkam dalo KDH svoju 20-ročnú značku.“
Čo na tom bolo zlé?
„Iveta Radičová je o svete, ktorý k nám prichádza a ktorý sa v krátkom čase stane veľmi reálnym. Po prijatí Lisabonskej zmluvy a Charty ľudských práv sa slovenská legislatíva bez toho, či bude premiér Fico chcieť, alebo nie, bude prispôsobovať charte. V tomto kontexte treba vidieť aj reakciu kňazov, ktorí sa ozvali. Pochopili, že sa tu niečo mení, a KDH dalo zvláštnym spôsobom dôveru svojich voličov niečomu, čo nie je v poriadku.“
Vyznieva to tak, že vyčítate podporu KDH Radičovej, a nie vám.
„Vyčítam KDH, že pomýlilo voličov. Dnes sú voliči pomýlení, veriaci ľudia nevedia, čo si majú myslieť, pretože kňazi a biskupi hovoria niečo úplne iné ako KDH.“
Vy ste tým kandidátom pre nich?
„Celým životom sa hlásim ku kresťanskokonzervatívnym princípom. Iveta Radičová sa svojimi odpoveďami, napríklad v SME, prihlásila k fundamentálnym princípom liberalizmu – možno až ľavicového liberalizmu.“
Ako jediný z kandidátov ste odmietli zverejniť svoj zdravotný stav. Máte na to dôvod? Ste chorý?
„Vôbec nie, ale nemyslím si, že by prezidentskí kandidáti museli pri zdravotnom stave obnažovať až do krajnosti a napodobňovať tým amerických prezidentov. Môj zdravotný stav je primeraný veku, ale napriek tomu hrávam futbal. Nie je teda zlý. Pravdupovediac ani nemám kartu, takže by som nevedel, čo mám predložiť.“
Ak tam však je nejaký vážny problém, nemali by to voliči vedieť?
„Pri vážnom probléme by som bol za tých 20 rokov aspoň raz na péenke. Ale, našťastie, som nebol.“
Radičovej prívrženci vám vyčítajú, že ste boli v roku 1991 spolu s Jánom Čarnogurským na pohrebe Gustáva Husáka. Prečo ste tam išli?
„Ak mal niekto právo ísť na ten pohreb, tak sme to boli my dvaja, pretože sme zápasili s Husákovým režimom. Nešli sme tam z nostalgie.“
To ste ho tam teda išli akože definitívne pochovať? Prišli ste sa ho zbaviť?
„Nie. Ale neboli sme tam, ako povedzme predstavitelia SDĽ, ktorí do nej prešli z tej istej strany, v ktorej bol Husák. Mali sme predsedníctvo Národnej rady a prišli povedať, že zomrel Husák. A vtedy – nebudem ho menovať – ale bol to Miro Kusý, ktorý povedal: Dámy a páni, ale veď to bol prezident republiky a mali by sme mať nejakú štábnu kultúru.“
Nebol to teda akt odpustenia?
„Smrťou sa už zo strany ľudí odpúšťa všetko. Všetko sa necháva na Božie milosrdenstvo. Aj u druhých, aj u nás.“
Máme si pripomínať ľudí ako Husák? V Dúbravke mu odhalia tabuľu.
„Pri dúbravskej tabuli som sa neuveriteľne zabával. Mesiac predtým sme prijali zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka. A tie príbehy boli úplne protichodné. Slovensko sa však musí úplne otvorene postaviť ku všetkým svojim postavám. To je jediné riešenie, ako môže dôjsť k národnému zmieru. Aj slovenský štát bol taký, aký bol. Treba všetko pokojne pomenovať a zaradiť do dejín. Bol to slovenský štát, ktorý zlyhal v židovskej otázke a bol spojencom Nemecka. K veciam sa treba postaviť úplne normálne, a to by napríklad bola aj súčasť môjho prezidentovania, že sa nebudem pokúšať zjednotiť nezjednotiteľné, ale v popísaní slovenských dejín.“
Vyrovnala sa cirkev s obdobím slovenského štátu dostatočne?
„V roku 1987 sme napísali ospravedlnenie židovským spoluobčanom za deportácie. Podpísal to aj biskup Korec. Malo to zvláštnu symboliku, lebo v tej chvíli to boli nezávislí intelektuáli - Tatarka, Suchoň, Rúfus, Jablonický, Čarnogurský, Mikloško... Urobili sme to aj preto, lebo to na Slovensku ešte nikto neurobil. Cirkvi vo všetkých štátoch sa ospravedlnili, na Slovensku nie. Ale malo to objektívne príčiny. Po roku 1945 tu bola komunistická strana a cirkev sa prakticky ani nemohla vyjadriť. Ale cirkev mohla využiť obrovské gesto Jána Pavla II. v roku 2000, keď sa ospravedlnil všetkým. A vtedy sa mali pridať aj predstavitelia cirkvi.“
Majú kňazi právo vydávať verejné odporúčania koho voliť? Niektorí nepriamo odporučili voliť vás.
„Biskupi majú právo sa vyjadriť. Keď sa cirkev k niektorým veciam nevyjadrí, vyčíta sa jej to. Keď sa vyjadrí, vyčíta sa jej to tiež.“
Medzi tými siedmimi kňazmi je aj Štefan Herényi, ktorý slúži omše za Jozefa Tisa. Neprekáža vám to?
„Nevyjadrujem sa k menám. Nevedel som o tom. Treba však hovoriť o probléme, ktorý otvorili.“
Koľko vás bude stáť kampaň?
„Neviem. Všetko zverejníme. Bude to veľmi priehľadná kampaň.“
Kto vám zaplatil tie bilbordy?
„Darcovia, sponzori.“
Nechcete niekoho z nich menovať?
„Nie, pretože sa tým ani veľmi nezaoberám. Na to mám volebný štáb.“
Medzi vašimi podporovateľmi sú ľudia, u ktorých sa to možno dalo čakať – ako napríklad Michal Kaščák, Ivan Šimko. Ako sa vám podarilo získať lídra punkovej kapely Zóna A?
„Tu sa musím poďakovať, ale ja toho pána nepoznám. Ďakujem mu za jeho podporu.“
Daniel Lipšic hovoril pred pár týždňami o morálnom dlhu za kupovanie poslancov. Vy necítite takýto morálny dlh? Boli ste vtedy poslancom vládnej koalície.
„Nie. Ani som to celkom nepochopil. Pretože ak sa hovorí o morálnom dlhu, malo by to byť tak, že sme za každú cenu chceli zostať vo vláde. Ale my sme nechceli za každú cenu zostať vo vláde. Prvýkrát sme to postavili na hranu tak, že keď neodíde minister Pavol Rusko, odchádzame z vlády. Vtedy Mikuláš Dzurinda ustúpil. Druhýkrát sme sa postavili pre výhradu svedomia a odišli sme.“
Ale neodišli ste pre kupovanie poslancov.
„Neodišli, ale znamená to, že sme sa tej vlády nedržali za každú cenu. O nejakom kupovaní poslancov ja informácie nemám.“
Máte už vypočítané, aký budete mať dôchodok?
„Už 2. júna tohoto roku idem do dôchodku, ale ešte nemám. Nemal som čas si o to požiadať.“
Ani netušíte?
„Neviem. Pretože nejaký čas – od roku 1983 do roku 1989 – som striedavo pracoval, striedavo nepracoval a mal som tam veľmi dlhé pauzy. Čiže posledný rok a pol pred nežnou revolúciou som nepracoval a prvú pečiatku mi dal Ján Budaj. Takže neviem, ako sa to zohľadňuje.“
Asi budete jedným z najbohatších dôchodcov. Máte od roku 1990 poslanecký plat.
„Podľa mňa to obdobie, keď som takmer vôbec nerobil, tam bude veľmi citeľné. Ale neviem. Dozviem sa.“
O týždeň si prečítate rozhovor s Ivetou Radičovou.
Beata
Balogová
