BRATISLAVA. Slovensko by z prostriedkov Slovak Aid malo pomôcť strednej Ázii pri problémoch s vodou. Odporúča to Poľka Malgorzata Maria Biczyk, ktorá je koordinátorkou podobných projektov v oblasti a na Slovensko prišla prednášať do Zimnej školy o rozvojovej pomoci v regióne. Tieto projekty sú podľa nej dobré, lebo je po nich veľký dopyt aj preto, že sú politicky korektné, je vidieť rýchly úspech a v oblasti už pôsobí celá sieť
Slovensko je podľa Biczyk najmä v Kirgizsku veľmi známe. Z rozvojovej pomoci sa tam vďaka slovenskej Horskej záchrannej službe zrekonštruovali útulňa pre turistov a sieť šiestich meteostaníc. Biczyk priznala, že sama vyliezla do útulne a bola ňou nadšená.
Strednou Áziou nazýva Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan,Turkménsko a Tadžikistan a ázijské bývalé sovietske republiky. Za éry Sovietskeho zväzu zažili rýchlu industrializáciu a rozvoj, zanechala však na nich aj negatívne dedičstvo. Až 90 percent zásob vody v strednej Ázii sa sústreďuje v Kirgizsku a Tadžikistane, zároveň sú však najväčšími spotrebiteľmi Uzbekistan a Kazachstan, krajiny, ktoré produkujú len 14 a 45 percent vlastnej potreby. Viac ako polovicu zásob spotrebuje samotný Uzbekistan, ktorého ekonomika je závislá na pestovaní na vodu náročnej bavlny. Dve hlavné miestne rieky Amudarja a Syrdarja, ktoré zásobujú vodou Aralské jazero, sa pre bavlnu takmer úplne odklonili. Vysychanie vody jazera má navyše vplyv aj na zdravie ľudí – detská úmrtnosť je jednou z najvyšších na svete, zomrie jeden novorodenec z desiatich a každé druhé dieťa má pre rozširovanie púští zdravotné
Po rozpade ZSSR získali krajiny svoje prírodné zdroje pod vlastnú vládu. To znamená, že to, čo bolo predtým možné vymeniť a s čím sa zaobchádzalo ako s bezcenným, ako napríklad v prípade vody, začalo hrať významnú úlohu v politike a ekonomike štátov, vysvetľuje Biczyk. „Výmena plynu a nafty za vodu už nie je biznis jedna k jednej. Krajiny, ktoré sú na spodnom toku, nie sú ochotné platiť za vodu, keďže je daná Bohom. Tok by mal byť regulovaný medzinárodnými predpismi,“ píše. Nakoniec je problém lokálny – spory vznikajú aj preto, že obce vyššie proti prúdu obviňujú zo znečistenia toku.
Paradoxom je, že nedostatkom vody netrpia len krajiny na spodnom toku. Regionálni zásobovatelia vodou – Tadžikistan a Kirgizsko – netrpia len výpadkami energie, ale aj nepravidelnými dodávkami vody alebo permanentným nedostatkom. Množstvo vody výrazne ovplyvňujú aj klimatické zmeny, v Kirgizsku ubúdajú ľadovce.
Všetky štátne rozvodné siete sa vybudovali ešte počas sovietskej éry a odvtedy sa v nich nič nezmenilo. Dopyt sa zvýšil, ale kapacity sú už preťažené. Ľudia navyše nerozoznávajú pitnú vodu od nepitnej. Funguje jednoduchá logika – ak je voda od Boha, prečo by za ňu mali platiť. Ak neplatia, odstavia im dodávky. Ak im odstavia dodávky, potom je voda z kanála pri ceste alebo z jazera dobrá na pitie. Alebo ešte lepšie – ak im odstavia dodávky, nie je zložité pripojiť sa k potrubiu ilegálne a využívať ho bez poplatkov. Táto logika má nielen ekonomické, ale aj epidemiologické dôsledky.
Pri implementácii projektov je niekoľko prekážok. Najvýznamnejšou je korupcia, tvrdí Biczyk. Problematický je aj postoj politických predstaviteľov napríklad v Uzbekistane, kde po roku 2005 mnohé medzinárodné organizácie z krajiny vyhodili a ostatným zostáva iba vymedzený priestor pre aktivity, zväčša sú to environmentálne organizácie. V krajine nedodržiavajú stratégiu na čerpanie pomoci, preto sú v tomto období najúspešnejšie krátkodobé projekty, uzavrela Biczyk.
