BRATISLAVA. Motívom k nedávnym lúpežným prepadnutiam v bratislavskej Petržalke, pri ktorých ako útočníci aj obete figurovali deti, bola pravdepodobne kombinácia demonštrácie sily a majetníckych pohnútok, domnieva sa sociologička Sylvia Porubänová.
"Konečným cieľom bol lup, ale sprievodná agresia nemusela byť len prostriedkom," uviedla pre TASR v súvislosti so sériou prepadnutí, keď trojica chlapcov vo veku deväť, desať a 13 rokov fyzicky napádala a následne olúpila svojich rovesníkov. Obete prepadov mali 11 a 12 rokov a mladí lúpežníci si ich vytypovávali počas cesty autobusom MHD, zvyčajne keď telefonovali. Zakaždým im ukradli mobilný telefón, prípadne aj peniaze.
Alarmujúcim momentom je v prípade jedného z mladých útočníkov aj fakt, že svoje skutky vôbec neoľutoval. To môže podľa Porubänovej svedčiť o prípadnej poruche osobnosti. "Ale aj o nedostatku príslušných zvnútornených noriem z rodiny a sociálneho prostredia, teda že kradnúť, ani prepadávať ľudí sa nesmie a nemá," myslí si sociologička.
Aj keď mladí lúpežníci pri priznaní uviedli, že sa na "LP-čkach" (v ich žargóne lúpežné prepadnutia, pozn. TASR) dohodli cez jarné prázdniny, nedá sa podľa nej zovšeobecniť, že takéto rozhodnutia robia deti z nudy. "Nemôžeme paušalizovať, že prázdninová nuda je hlavným dôvodom či spúšťačom podobných útokov," hovorí Porubänová.
K tomu sa prikláňa aj psychologička Jana Porubcová. "To, že sa na tom dohodli cez jarné prázdniny, môže, ale nemusí byť pravda. Sú to len ich interpretácie. Tieto deti už často vedia so svojím názorom manipulovať," upozorňuje.
Skôr by sa však zamerala na vplyv rodiny, ktorá by mala dieťa zamestnať istými povinnosťami. Rodičia by mali nájsť správnu mieru, do akej svoje dieťa "zaťažia" povinnosťami. Čo najvyváženejší pomer medzi nimi a voľnočasovými aktivitami môže teda priniesť svoje ovocie v jeho výchove. Nie je totiž vhodné ani to, keď rodičia "extrémne kontrolujú deti a kladú na ne nároky, ktoré nemôžu splniť".
Za veľké negatívum považuje aj slabú, prípadne úplne absentujúcu dennú komunikáciu medzi rodičmi a deťmi. "Robili sme jeden prieskum, v rámci ktorého sme zistili, že komunikácia medzi deťmi a rodičmi v bežný pracovný deň trvá asi minútu a pol a zaoberá sa vecami typu 'Ako si sa mal? Dobre. Čo bolo v škole nové? Nič. A rodičia, aby nezistili niečo nepríjemné, čo by museli riešiť, sa s tým často uspokoja," vysvetľuje psychologička.
Podľa Porubcovej v prípadoch agresie a násilia u detí vystupuje čoraz viac do popredia aj ďalší faktor, čosi ako posunutý emočný prah. "Stále častejšie sú deti, ale platí to aj u dospelých, konfrontované s negatívnymi situáciami v živote, zvykajú si na to, čo je zlé a tragické, preto im to pripadá normálne," hovorí. Týmto "citlivostným" posunom si psychologička vysvetľuje aj spomínané neoľutovanie zlého skutku chlapcom.
