BRATISLAVA, PRAHA. Archív bezpečnostných zložiek v Prahe vydal ďalšie svedectvá o tom, že riaditeľ NBÚ František Blanárik v minulosti donášal Vojenskej kontrarozviedke (VKR). Vyplýva to zo spisu jeho kolegu Ladislava B., s ktorým slúžil Blanárik pred rokom 1989 ako profesionálny vojak v Leviciach.
NBÚ rozhoduje o bezpečnostných previerkach, spolupráca s tajnou službou je prekážkou pri jej získaní. O kategórii dôverník Ústavný súd v roku 1992 povedal, že nemuselo ísť o vedomú spoluprácu. Zo spisu Františka Blanárika aj ľudí, na ktorých donášal, však vyplýva, že to mohlo byť aj naopak.
Cudzinci a emigranti
Televízia Markíza a denník SME už informovali, že Blanárik udal Ladislava B., že uňho prespali manželia zo západného Nemecka. Podľa archívnych dokumentov však donášal aj na známu Ladislava B. Annu Oraveczovú. „Dňa 15. júla 1984 dôverník (Blanárik – pozn. red.) informoval, že uvádzaní Nemci mali byť na návšteve u dôverného styku Ladislava B. Anny Oraveczovej, ktorá pravdepodobne sprostredkovala aj ich ubytovanie u Ladislava B.,“ napísal dôstojník VKR Aladár Levický.
Blanárik udal aj Milana Dvoreckého, ktorý emigroval na Západ. Dvorecký bol hudobník, často chodil hrať do Viedne. „Milan Dvorecký vzal so sebou manželku s deťmi, vycestoval s nimi do Viedne, odkiaľ sa už nevrátil.“ Rovnako ušiel aj jeho brat Ján Dvorecký, švagor Ladislava B. Aj o jeho emigrácii informoval VKR Blanárik. „Po piatich dňoch pobytu vo Viedni sa rozhodol zostať v kapitalistickej cudzine.“
Koho ešte neudal Blanárik, prosím, hláste sa.
Komentár Petra Schutza Až do dna - kliknite a čítajte viac.
Blanárik udal aj jeho manželku Annu Dvoreckú, švagrinú Ladislava B., že chce odísť na Západ. „Vykonanými opatreniami bola potvrdená pravdivosť pôvodných poznatkov dôverníka Fera (Blanárik) o záujme Anny Dvoreckej o vysťahovanie do USA.“Televízia Markíza pred niekoľkými mesiacmi zverejnila, že Blanárik udal aj svojho kolegu, profesionálneho vojaka Jozefa H., že sa po smrti manželky stretáva s „pochybnými ženami cigánskeho pôvodu“. Blanárik donášal aj na ďalšieho kolegu Ladislava B., o ktorom VKR povedal, že chodí v pracovnom čase obrábať vinicu.
Z doteraz známych dokumentov teda vyplýva, že Blanárik udal pred rokom 1989 minimálne sedem ľudí. Kľúčom k pochopeniu hĺbky jeho spolupráce s tajnou službou je však predovšetkým spis Ladislava B., ktorého označil Blanárik ako nervózneho človeka, „požívajúceho Diazepam na upokojenie“. „V rodine sa chová despoticky, jeho názory musí rodina plne rešpektovať,“ povedal o Ladislavovi B. dôstojníkom VKR.
Ladislav B. bol zrejme dobrý profesionálny vojak. Aj samotný Blanárik sa o ňom pred tajnými vyjadril, že k práci pristupuje zodpovedne.
Najskôr agent, potom obeť
Ako člen strany sa Ladislav B. angažoval aj politicky, pred nástupom do armády absolvoval okrem „klasickej“ vojenskej školy aj Ústav marxizmuleninizmu (VÚML).
Najmä v 70. rokoch však žil búrlivým životom. Podľa dokumentov sa stretával aj so ženami s pochybnou povesťou, od ktorých získaval tuzexové poukážky. Ladislav B. mal byť v kontakte aj s takzvanými vízovými cudzincami, ktorým boli tajní neustále v pätách.
Dvojitý život Ladislava B. bol zrejme dôvodom, pre ktorý ho najskôr VKR zverbovala ako svojho agenta. V jednej zo správ sa totiž píše, že sa snažil cez rôznych ľudí zistiť, „čo naňho majú“. Záväzok o spolupráci podpísal v júni 1982, pričom tajní od neho chceli, aby donášal na kolegov, profesionálnych vojakov.
VKR však nebola s Ladislavom B. spokojná. „Pri vyťažovaní nebol ochotný čestne odpovedať na otázky, utajoval poznatky k osobe Ľudovíta T. (profesionálny vojak, ktorý sa stretol so západnými Nemcami – pozn. red.).“ VKR Ladislavovi B. vyčítala, že tajil aj podrobnosti emigrácie svojho švagra Jána Dvoreckého, kde žije, čo robí, či je v kontakte s rodinou.
Po pol druha roku VKR spoluprácu s Ladislavom B. ukončila. „Počas spolupráce neodovzdal žiadne závažné poznatky. Prejavil málo serióznosti, čestnosti a úprimnosti k pracovníkom VKR. K spolupráci pristupoval nezodpovedne a alibisticky, bez záujmu podieľať sa na plnení úloh.“ Život Ladislava B. sa razom otočil – z bývalého agenta sa stala preverovaná osoba. Tajní naňho zaviedli spis s krycím názvom Alibista.
Skúsený a preverený
Od tohto momentu vstupuje na scénu Blanárik. VKR ho poverila, aby donášal informácie zo súkromia Ladislava B., jeho rodiny a jej kontaktov na cudzincov. Prostredníctvom Blanárika sa snažila zabrániť aj prípadnej emigrácii príbuzných Ladislava B. Náročná úloha, nie však pre Blanárika – v jednej zo správ ho totiž tajná služba charakterizovala ako „skúseného a prevereného dôverníka“.
Ladislav B. a Blanárik neboli len kolegovia, ale aj kamaráti. Keď VKR poslala Blanárika, aby navštívil švagrinú Ladislava B. Annu Dvoreckú, a zistil okolnosti emigrácie jej manžela, nikto zo zainteresovaných zjavne netušil, o čo Blanárikovi v skutočnosti ide. „Rodina Ladislava B. udržiava s Dvoreckou dôverné styky. Jednali otvorene, dôverníka (Blanárika) považovali za dôveryhodnú osobu,“ napísal dôstojník VKR Levický.
Táto chyba sa im neskôr vypomstila. Blanárik „vyťažil“ z návštevy viacero spravodajsky cenných informácií, ktoré Ladislavovi B. aj Dvoreckej skomplikovali život. Dôstojníkom VKR totiž povedal všetko, čo im predtým Ladislav B. zatajil. Napríklad, že uňho prespali spomínaní Nemci, ktorí mu za odmenu poslali balík s vetrovkami pre deti. Blanárik si dokonca pamätal, že boli „modrej farby so zelenými klinmi“. „Nemcov hneď ráno lifrovali z bytu, aby ich prítomnosť nikto nezistil,“ informoval VKR Blanárik.
Na rozdiel od Ladislava B. podrobne opísal aj Dvoreckej manžela – ako emigroval, že žije v USA, v štáte Ohio, kde pracuje ako robotník a učí sa po anglicky. Blanárik tiež tajných informoval, že Dvorecký je s manželkou, s ktorou si dopisuje, stále v kontakte. Ladislava B. následne vláčili po výsluchoch, kontrolovali mu poštu aj balíky.
„Ladislav B. na základe dôkazov priznal styky s Dvoreckou i s vízovými cudzincami z NSR. Tieto doteraz nehlásil, a preto mu bol odňatý súhlas k práci charakteru štátne tajomstvo, v dôsledku čoho je v kádrovom riešení,“ napísal Levický. Ladislava B. neskôr prevelili z Levíc do Martina.
Blanárik mlčí
Problémy mala aj známa Ladislava B. Anna Oraveczová, ktorú Blanárik udal, že sprostredkovala Nemcom ubytovanie u Ladislava B. Aj ju si zavolala VKR na výsluch a pýtala sa na kontakty s Ladislavom B., s cudzincami aj s profesionálnymi vojakmi.
Akcia Alibista bola úspešná, tajní aj vďaka Blanárikovi postupne rozkryli celú rodinu Ladislava B. „Poznatky sú od seriózneho, prevereného dôverníka s dobrými možnosťami v súkromí objektu. Považujem ich za pravdivé,“ pochvaľovala si spoluprácu s Blanárikom VKR.
Miroslav Lehký z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe je presvedčený, že Blanárik bol aktívnym dôverníkom VKR, ktorý svojimi informáciami Ladislavovi B. uškodil. Blanárik na najnovšie zistenia nereagoval, v minulosti však spoluprácu s tajnou službou poprel.
Lehký: Bol ako agent
O spolupráci riaditeľa NBÚ s komunistickou tajnou službou sme hovorili s MIROSLAVOM LEHKÝM
z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe.
Prečo boli pre tajnú službu zaujímaví cudzinci?
„Pretože chcela vedieť, či sa nestretávajú alebo nepodporujú odporcov režimu. Naši ľudia ich kontaktovali aj preto, že mali valuty, za ktoré by dostali podľa oficiálneho kurzu oveľa menej korún ako na čiernom trhu. Tajní hľadali na cudzincov veci, aby ich mohli skompromitovať, vydierať a potom zverbovať na spoluprácu v zahraničí.“
Z akého dôvodu sledovali našich ľudí, ktorí sa stretávali s cudzincami?
„Aj v tomto prípade išlo najmä o to, ako ich vydierať a vyžadovať od nich spoluprácu. V prípade, že sa s cudzincami stretávali disidenti, ŠtB sa to snažila kriminalizovať. Ak sa napríklad takýmto spôsobom dostali von informácie o porušovaní ľudských práv, obvinili ich z rozvracania republiky.“
Aké následky mohol mať kontakt s cudzincom pre profesionálneho vojaka?
„Ak sa niekto rozhodol vstúpiť do armády, Vojenská kontrarozviedka (VKR) veľmi prísne preverovala jeho kontakty v zahraničí. Prekážkou boli aj príbuzní, ktorí žili na Západe – obzvlášť tí, ktorí emigrovali. Styky so zahraničím boli zakázané. Ak k nejakému stretnutiu predsa len prišlo a profesionálny vojak to zatajil, mal z toho problémy. Mohol byť napríklad degradovaný, odvelený a podobne.“
Blanárik udal kolegu, že uňho prespali manželia zo západného Nemecka. Takisto sa vyjadril, že navštívili aj jeho známu, ktorú si vzápätí tajní zavolali na výsluch. Akú hodnotu mali pre VKR takéto informácie?
„Boli to cenné informácie, ktoré začali okamžite preverovať a začali s nimi pracovať. Od tohto momentu sa stali predmetom ich záujmu aj cudzinci, s ktorými sa stretol dôstojník československej armády.“
Blanárik VKR informoval, že jeho kolega dostal od Nemcov balík s vetrovkami pre deti. Dokonca povedal, že boli modrej farby so zelenými klinmi. O čom to svedčí?
„Hoci bol v kategórii dôverník, takýto prístup svedčí o veľmi podrobnom informovaní tajnej služby. Ťažko si predstaviť, že to robil nevedome. Informácie, ktoré jej odovzdával, boli príliš konkrétne.“
Blanárik hovoril VKR aj o bratoch emigrantoch – ako odišli, kde žijú, čo robia, že sú v kontakte s rodinami a podobne. Prečo to bolo pre tajnú službu dôležité?
„Pretože chcela vedieť, či nie sú napríklad členmi exilových zoskupení, ktoré pracovali proti komunistickému režimu. Takisto ich zaujímalo, či nepracujú v štátnej správe, na nejakom ministerstve, či neobchodujú so zbraňami a podobne. Československá rozviedka sa potom snažila získať takýchto ľudí na spoluprácu.“
Blanárik povedal VKR aj to, že spomínaný kolega je nervózny a despotický, pričom na upokojenie si dáva Diazepam. Mohla aj z tejto informácie tajná služba niečo vyťažiť?
„Na základe takýchto informácií mohla s ľuďmi manipulovať. Ak napríklad tajomník biskupa ŠtB povedal, že biskup trpí depresiami. Pre tajnú službu to bola cenná informácia, na základe ktorej ho mohla tlačiť do kúta.“
VKR označila Blanárika ako skúseného a prevereného dôverníka, ktorý dostal sledovanie svojho kolegu ako konkrétnu úlohu. Dá sa v tomto prípade hovoriť o nevedomej spolupráci?
„Dôverníci nemuseli vedieť, že sú v takejto kategórii. Tajná služba sa s nimi stretávala a ťahala z nich informácie z prostredia, v ktorom pôsobili. Často išlo o všeobecné poznatky – pokiaľ však dostávali konkrétne úlohy, tajná služba s nimi pracovala ako s agentmi, ktorí podpísali písomný záväzok o spolupráci. Keby tie úlohy neplnili, bolo by to v spise zaznamenané.“
Beata
Balogová
