BRATISLAVA, PEZINOK. Tisov režim arizoval po 14. marci 1939 viac ako dvetisíc židovských podnikov. Jeden z nich získal aj Ján Glváč - starý otec štátneho tajomníka ministerstva výstavby a bratislavského šéfa Smeru Martina Glváča. Išlo o obchod so železom v Pezinku, ktorý vlastnil Max Kohn.
„Na tento podnik je dosť kresťanských uchádzačov, ktorí by ho úplne prebrali, čím by sa umožnilo niektorému Slovákovi získať si existenciu," napísalo v máji 1940 o nutnosti arizácie Kohnovho podniku živnostenské spoločenstvo v Pezinku.
Splnený sen
Ján Glváč pracoval v roku 1940 ako robotnícky predák vo firme Fož v Bratislave. O arizáciu Kohnovho obchodu sa zaujímal aj obchodník Ludwig Wawrinsky a roľník Valentín Slovák. Glváč mal však silnejšie politické krytie, podporila ho okresná organizácia aj generálny sekretariát HSĽS.
Glváč požiadal o arizáciu v júli 1940. V zdôvodnení Župnému úradu v Bratislave napísal: „Chcem z toho vybudovať krásny obchod a dokázať, že statočný Slovák je schopný veľkých vecí. Tento obchod mať je mi snom a mimoriadnou túžbou."
Ľudáci mu jeho sen splnili v septembri 1941. Hodnotu Kohnovho obchodu, ktorý mal ročný obrat 260-tisíc korún, vyčíslili úrady na 20-tisíc. Glváč požiadal o päťročný splátkový kalendár, pričom peniaze z arizácie nešli Kohnovi, ale na štátom viazaný účet, s ktorým nemohol pôvodný majiteľ podniku voľne nakladať.
Politicky spoľahlivý
Kohn sa nechcel vzdať obchodu dobrovoľne. „Od Žida som chcel odkúpiť dom i obchod, ale ten o tom ani počuť nechcel. Kŕčovite sa drží obchodu a povedal, že len tak sa ho zriekne, ak ho k tomu prinútia zákony," napísal Glváč v žiadosti o arizáciu.
„Z tohto dôvodu potreboval tlak a podporu režimu," myslí si historik Ľudovít Hallon. Z dokumentov podľa neho vyplýva, že Glváč bol politicky spoľahlivý a stotožnený s režimom. „Zodpovedal predstave o národnom a kresťanskom, respektíve árijskom podnikateľovi, ktorý môže arizovať židovský podnik."
Glváč neskôr zamestnal Kohna ako svojho poradcu. Mesačne mu platil 600 korún, z čoho išlo 200 korún do fondu, z ktorého sa financovali pracovné tábory Židov. Kohnovi teda zostalo zhruba 400 korún mesačne, čo bola vtedy polovica platu robotníka.
Glváč: Boli vďační
Štátny tajomník Glváč napriek tomu tvrdí, že jeho dedo obchod kúpil, pričom za peniaze, ktoré vyplatil Kohnovi, utiekol on a neskôr aj jeho dve dcéry do Palestíny. „Moja príbuzná má od Kohnovcov aj list s poďakovaním," povedal Glváč denníku Pravda po tom, čo zverejnil ÚPN zoznam arizátorov.
Veľká časť Kohnovej rodiny však skončila v koncentračných táboroch. Jeho dcéra Oľga a dcéra jeho brata Alica sa skrývali u Rozálie Bínovskej. „Zachránili sa a vycestovali do Ameriky," cituje Bínovskú historička Františka Čechová, ktorej nedávno vyšla kniha o osudoch pezinských Židov.
Max Kohn sa vyhol prvej vlne deportácií z roku 1942 vďaka výnimke, ktorú dostal ako hospodársky dôležitý Žid. V septembri 1944 však spáchal samovraždu. Po vypuknutí SNP už Nemcov výnimky nezaujímali. „Keď sa môj otec, mestský policajt, dozvedel, že pezinským Židom hrozia deportácie, varoval Kohna aj pána Diamanta. Diamant sa skryl, Kohn to psychicky nezvládol a vyskočil z okna medzi veľké kamene," hovorí Pezinčanka Elena Polakovičová.
Zostalo to v strane
Historici pripúšťajú, že arizátori niekedy vyplatili pôvodných majiteľov podnikov „bokom", čo je však ťažko preukázateľné. Glváč na výzvu SME, aby ukázal aspoň list s poďakovaním, nereagoval. Cez mediálnu zástupkyňu Soňu Pötheovú odkázal, že v tom čase nežil, takže sa už nebude viac vyjadrovať.
Železiarstvo Maxa Kohna bolo v centre Pezinka. Dnes vlastní dom rodina zakladajúceho člena Smeru a riaditeľa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Richarda Demoviča. „Polovicu domu kúpil môj starý otec od pôvodných majiteľov. V druhej polovici bývala až do roku 1982 Rozália Glváčová (manželka arizátora Glváča - pozn. red.)," tvrdí Demovič.
Polovica domu teraz patrí jeho rodičom, druhú kúpil Demovič od štátu v roku 1986. „Splnil sa mi sen, že raz ju budem vlastniť. V tom dome som vyrastal," spomína Demovič, ktorý vraj o Kohnovej tragédii nevedel.
Po revolúcii sa o dom zaujímala Kohnova druhá dcéra Judita, obišla naprázdno. „Bolo to veľké svinstvo, nedostali sme ani korunu. Ale nechcem o tom viac hovoriť," povedala SME Judit Ester Levi, ktorá žije v Izraeli.
Podniky si vyberali
Židovské podniky sa niekedy arizovali po dohode s pôvodným majiteľom, dokonca na jeho vlastnú žiadosť.
BRATISLAVA. Židia, ktorých ľudácky režim obral o majetky, často končili na dlažbe. Na východnom Slovensku bolo v 40. rokoch až 90 percent rodín odkázaných na sociálnu podporu Ústredne Židov.
Historik Ján Hlavinka však upozorňuje, že nie je arizácia ako arizácia. „Boli arizátori, ktorí sa vôbec nestarali o podnik, akurát si chodili po zisk. Ale boli aj takí, ktorí arizovali po dohode s pôvodným majiteľom, dokonca na jeho vlastnú žiadosť."
Súčasťou dohody bolo, že arizátor ho zamestnal, prípadne mu umožnil podieľať sa na chode podniku. „Samo〜zrejme, nahlas sa o tom nehovorilo, pretože arizátor by z toho mohol mať veľké problémy," hovorí historik.
Hlavinka sa stretol aj s prípadom, že arizátor zamestnal pôvodného majiteľa a jeho zaťa len preto, že mali dobré postavenie v dedine. „Jednoducho sa bál, že keď ich nezamestná, podnik nepôjde tak ako dovtedy." Súčasťou spisu je však aj poznámka arizátora, že „keď budú Židov brať, týchto nech zoberú medzi prvými, lebo nikde nenarobia toľko škody ako tam, kde majú verejnú podporu".
Niektorí arizátori boli natoľko drzí, že keď sa im nepáčil podnik, ktorý dostali, požiadali o iný. Obchod so zmiešaným tovarom v Medzilaborciach arizovala len 21-ročná dievčina. Keďže okresný úrad mal námietky, ponúkli jej, že keď sa ho vzdá, dostane iný, rovnako výnosný podnik.
„Dostala obchod, ktorý nebol taký výnosný, takže sa sťažovala a požiadala o iný v Humennom. Zdôvodnila to tým, že v tomto meste je niekoľko podnikov, ktoré by uživili viac rodín," dodal Hlavinka.(vag)
Historik: Bolo to monštruózne a amorálne
O arizáciách židovských podnikov sme hovorili s historikom JÁNOM HLAVINKOM.
Kto a kedy prišiel s myšlienkou spracovať a zverejniť arizácie židovských podnikov?
„V roku 2005 sme s kolegyňou Bumovou navrhli vtedajšiemu riaditeľovi ÚPN Jánovi Langošovi spracovanie problematiky holokaustu. Poveril nás vypracovaním projektu, ktorého súčasťou boli aj perzekúcie v majetkovej oblasti. Zatiaľ ide len o zoznam arizátorov a arizovaných podnikov, ktorý však môže otvoriť kvalifikovanú diskusiu k tejto téme."
Koľko ľudí na tom pracovalo?
„Dlhšie obdobie som na tom pracoval sám, neskôr s historikom Ľudovítom Hallonom. Bolo to veľmi komplikované, archívne fondy nie sú dostatočne spracované. Priemerný spis má približne 200 strán. Aj preto sme vychádzali zo základných evidencií, ale porovnávali sme aj zoznamy arizovaných podnikov vytvorených pri rôznych príležitostiach na celoštátnej úrovni. V záverečnej fáze sme to konfrontovali s kartotékou."
Koľko dokumentov sa muselo prekrývať, aby sa ocitol konkrétny človek na zozname arizátorov?
„Základná idea bola, že všetko, čo zverejníme, musí byť potvrdené minimálne z dvoch zdrojov. Vo väčšine z 2223 prípadov, ktoré sme publikovali na stránke ÚPN, bolo zdrojov viac."
Ako prebiehali arizácie?
„Prebiehala v dvoch fázach. Prvá, tzv. evolučná, sa začala v lete 1940. Prvý arizačný zákon hovorí, že išlo o predaj podnikov kvalifikovaným kresťanským uchádzačom. Umožňoval aj dobrovoľnú arizáciu - to znamená zmluvou o predaji podniku spísanou pred notárom. Prvá fáza arizácií zahŕňala asi 50 podnikov a skončila sa v septembri 1940."
V čom spočívala druhá fáza?
„Takzvaná revolučná fáza vychádzala z ústavného zákona, ktorý umožnil vláde v priebehu roka vyradiť Židov z hospodárskeho a sociálneho života. Uvoľnilo jej to ruky, aby mohla rýchlejšie konať. Súčasne vznikol Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom, politickým oportunistom a chránencom Vojtecha Tuku. V novembri 1940 vyšlo oveľa radikálnejšie nariadenie - zrušili sa dobrovoľné arizácie a skrátili lehoty pri likvidácii podnikov. Arizátori už nemuseli mať potrebnú kvalifikáciu, Morávkov úrad im udeľoval výnimky."
Na základe čoho rozhodol, kto dostane konkrétny podnik?
„O každú arizáciu bolo spravidla viac záujemcov. V žiadostiach o podnik deklarovali, aké majú politické krytie. Morávkov úrad skúmal názor politických zložiek režimu, HSĽS, Hlinkovej gardy, ale aj povesť záujemcu. Veľmi časté boli antisemitské poznámky uchádzačov, ktorými sa snažili nakloniť si vládnu moc. V arizačných spisoch sú spontánne hlásenia nižších úradov a udania bežných ľudí, že ten a ten by to nemal dostať, pretože na to nemá, je zadlžený a podobne. Spravidla to dostal ten, kto mal väčšie politické krytie. O arizácie bol veľký záujem, bol to zdroj príjmov. V tom čase mali židovské podniky obrat zhruba 1,4 miliardy korún ročne."
Ako prebiehalo finančné vyrovnanie?
„Nariadenie hovorilo, že arizátor má hodnotu podniku zaplatiť do 120 dní. Súčasne umožnilo žiadať o povolenie uhradiť to v päťročných splátkach. Uvoľnila sa tým cesta pre tých, ktorí nemali potrebný kapitál, čo bol hlavný problém arizátorov. Okrem toho, od októbra 1940 peniaze nešli na účty židovských majiteľov, ale do depozitu okresného súdu. Ten najskôr uspokojil pohľadávky veriteľov, a to, čo zostalo, následne uložil na viazaný účet pôvodného majiteľa. Ten si mohol vybrať maximálne tisíc, neskôr len päťsto korún týždenne. Časť peňazí z viazaných účtov išlo do fondu na podporu vysťahovalectva Židov."
Takže si sami zaplatili deportáciu do koncentráku.
„Deportácie sa financovali zo štátneho rozpočtu, časť peňazí však pochádzala aj zo židovského majetku. Arizácie a likvidácie podnikov urobili zo Židov veľké sociálne bremeno, ktorého sa ľudácky režim zbavoval práve deportáciami."
Prešli ste desiatky arizačných spisov. Aký je váš základný pocit?
„Je šokujúce, že v 20. storočí sa úradníci, často právnici, podieľali na vytvorení takého monštruózneho a amorálneho mechanizmu, ktorým zbavili ľudí majetku bez toho, aby sa k tomu mohli vyjadriť. Bez toho, aby sa zamysleli nad tým, čo s nimi bude, keď prídu o obživu."
Marek Vagovič
Fico kádruje, na vlastných zabúda
BRATISLAVA. Premiér Robert Fico viackrát zaútočil na britských vydavateľov denníka Pravda pre list, ktorý poslali v roku 1938 Hitlerovi. „Ako chceme presviedčať ľudí, aby svoj osud spájali s osudom Slovenska, keď napríklad vlastníci jedného mienkotvorného denníka v minulosti otvorene blahoželali Hitlerovi za Mníchov?" pýtal sa na jednom mítingu.
K minulosti starého otca Martina Glváča, ktorý arizoval židovský podnik v Pezinku, sa však vyjadrovať nechce. Na otázku SME, či je korektné, keď kritizuje minulosť majiteľov Pravdy, premiér neodpovedal. Fico nechce komentovať ani minulosť Tida Gašpara, ktorý bol za slovenského štátu šéfom Úradu propagandy. Gašpar je starým otcom poslanca Smeru Borisa Zalu.
Premiér kádroval médiá aj výrokom, že ich ovládajú „samí eštebáci". Medzi majiteľmi médií sú pritom len dvaja agenti ŠtB. Vo Ficovom okolí sú minimálne štyria.(vag)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
