BRATISLAVA. „Tu bol blahobyt, nič nám nechýbalo. Pritom bola vojna." Aj týmito slovami obhajoval slovenský štát, ktorý vznikol presne pred 70 rokmi, arcibiskup Ján Sokol. Aká je pravda? Naozaj žili Slováci počas vojny nad pomery, alebo skôr živorili?
Je vlastná štátnosť viac ako čokoľvek iné? Napríklad morálka a slušnosť?
Roman Pataj o výročí vzniku slovenského štátu - kliknite
Sedemdesiat rokov od vzniku slovenského štátu nie je najväčšou prekážkou k pochopeniu holokaustu, jeho popieranie či zľahčovanie našej viny, ale ľahostajnosť k dejinám a prítomnosti iných.
Historička Hana Klamková o 70. výročí vzniku slovenského štátu - kliknite
Ako za socializmu Po 14. marci 1939 bol priemerný plat robotníka 600 korún, neskôr sa zvýšil na trojnásobok. Úradníci zarábali od 1500 do 2500 korún. „Veľkú časť platov však pohltila inflácia," hovorí historik SAV Ľudovít Hallon. Štát pomáhal rodinám, sociálne odkázaní dostávali výbavu pre novorodencov. Zaviedli sa rodinné prídavky a odborárske dovolenky.
Základné fakty slovenský štát vznikol 14. marca 1939 na Hitlerov nátlak, išlo o totalitný štát, ktorý ovládala jedna strana - HSĽS, politika štátu bola pod silným vplyvom nacistického Nemecka najviac sa to prejavilo v riešení židovskej otázky, v auguste 1944 zorganizovali oponenti režimu SNP, štát zanikol po porážke Hitlera.
Štát čiastočne reguloval aj ceny, liter mlieka vyšiel asi na 50 halierov. Auto stálo od 20 do 60-tisíc, dom minimálne 200-tisíc. „Bolo to podobné ako za socializmu. Ľudia mali prácu, ale väčšina si mohla dovoliť len základné životné potreby," vysvetľuje Hallon. Ku koncu vojny boli navyše odkázaní na čierny trh, kde sa nakupovalo aj štyrikrát drahšie.
Slovensko bolo až do roku 1948 poľnohospodárskou krajinou. Za to, že po roku 1939 neskrachovalo, paradoxne vďačilo aj svetovej hospodárskej kríze z polovice 30. rokov. „Keby vznikol slovenský štát počas krízy, jeho hospodárstvo by sa vyvíjalo úplne inak. Pochybné politické garnitúry majú niekedy šťastie na dobrú konšteláciu," myslí si Hallon.
Po skončení krízy v polovici 30. rokov totiž Československo veľa investovalo do infraštruktúry, budovali sa továrne, štát podporoval strojársky či chemický priemysel. „Dnes je to šrotovné, vtedy to boli iné podporné programy. Štát zaviedol na prekonanie krízy aj obilný monopol."
Pragmatici Keďže ľudáci nemali dosť odborníkov, po vzniku samostatného štátu ponúkli funkcie vo vláde aj ekonómom ako Imrich Karvaš či Peter Zaťko, ktorí inklinovali k agrárnikom. Podľa Hallona bola vláda skôr ľavicová, so silným sklonom k štátnym zásahom.
Ekonomika slovenského štátu fungovala najmä vďaka vojnovej konjunktúre. Štát pokračoval v budovaní zbrojoviek, ktoré vznikli v období prvej ČSR.
„Len čo sa dostal Hitler k moci, Európa začala zbrojiť. Slovensko malo dobré zázemie. Do Dubnice sa v 30. rokoch presťahovali celé výrobné linky z Česka," hovorí historik. Počas vojny sa na Slovensku vyrábali aj časti lietadiel či ponoriek.
Štát pokračoval aj v budovaní ciest či vodných priehrad, ktoré sa začali stavať ešte za prvej republiky.
Nebola bieda, ale ani blahobyt.
FOTO - ISIFA
Český kapitál Slovenskému hospodárstvu pomohol aj prílev českého kapitálu. Prišiel napríklad Baťa, ktorý založil podniky vo Svite či v Partizánskom. Za slovenského štátu investovali najmä Nemci, domáci kapitál bol z hľadiska rastu ekonomiky zanedbateľný. Pred vznikom samostatného štátu tvoril len okolo sedem percent, po roku 1939 vzrástol asi na 16 percent.
Slovenský kapitál sa sústredil najmä v bankách, ani tie však neboli príliš silné. Vláda napríklad chcela, aby kúpili od českej Živnobanky textilku v Ružomberku, v tom čase najväčšiu v strednej Európe. „Napriek tomu, že sa spojili, nezohnali dosť peňazí," hovorí Hallon.
Po vzniku štátu sa celkom darilo slovenskej korune. So zvyšujúcou sa infláciou však postupne padala. „Ekonomika sa rozvíjala vďaka vojne a zbrojárskemu priemyslu, takže bola pokrivená," vysvetľuje historik.
FOTO - ISIFA
Príjmy z arizácií Po vyhlásení samostatnosti boli príjmy štátneho rozpočtu na úrovni jednej miliardy korún. V rokoch 1939 - 1943 sa vďaka ziskom z výroby a predaja zbraní zvýšili na 3,2 miliardy. Zhruba 1,2 miliardy získal štát z arizácií, ktorými pripravil o majetok tisícky Židov.
Napriek tomu hospodáril s asi polmiliardovým deficitom. „Tisov režim musel financovať aj štátne stavby, vojny s Poľskom a so Sovietskym zväzom, či náklady spojené s deportáciami, ktoré boli vyššie ako príjmy z arizácií," objasňuje krutú realitu Hallon.
Hitlerov satelit
Prezident Jozef Tiso sľúbil Nemcom vernosť aj po Hitlerovej samovražde.
BRATISLAVA. Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 na priamy nátlak Adolfa Hitlera. Führer dal Tisovi na výber - samostatný štát s podporou Nemecka, alebo obsadenie krajiny Maďarmi a Poliakmi. Tiso si vybral prvú možnosť, formálne posvätil vznik nového štátu slovenský snem.
K totalite Slovensko smerovalo už od autonómie (október 1938), autoritatívne prvky sa naplno prejavili po vzniku samostatného štátu. Tisov režim zaviedol vodcovský systém, verejný život kontrolovala Hlinkova slovenská ľudová strana. „Strana je národ a národ je strana. Národ cez stranu hovorí, strana namiesto národa rozmýšľa," povedal Tiso. Opozíciu označil za „bacil rozkladu, ktorý treba izolovať v táboroch".
Ľudáci zriadili aj Úrad propagandy či Ústredňu Štátnej bezpečnosti, ktorá prenasledovala politických oponentov režimu. Inšpirácia nacistickým Nemeckom sa najviac odrazila v protižidovských opatreniach. Tisov režim zbavil Židov majetku aj základných práv, aby ich následne deportoval do koncentračných táborov. Zo Slovenska bolo vyvezených 70-tisíc Židov, vrátili sa len niektorí.
V rokoch 1942 a 1943, keď utrpeli Nemci prvé porážky, sa začal aktivizovať domáci aj zahraničný odboj. Časť armády zorganizovala v auguste 1944 povstanie, Nemci ho s podporou Tisa potlačili.
S blížiacim sa frontom sa slovenský štát postupne rozkladal, ľudácke elity hľadali spôsob, ako zmiznúť z krajiny. Odišiel aj Tiso, ktorý 27. apríla 1945 v rakúskom rozhlase vyhlásil: „Keby sme mali znovu začať politickú prácu, zase by sme len tak konali, ako za uplynulých šesť rokov."
Po Hitlerovej samovražde v máji 1945 poslal novému ríšskemu kancelárovi Dönitzovi list, v ktorom ho uisťoval o „vernosti slovenského štátu". Podľa Milana Zemka nesie Tiso najväčšiu zodpovednosť za politiku štátu. „Spoluzodpovedných však bolo viac, za deportácie najmä Tuka a Mach."
(vag)
Zemko: Slovenský štát nie je vzorom do budúcnosti
O vzniku a charaktere vojnového slovenského štátu sme hovorili s historikom MILANOM ZEMKOM.
Je dôvod pripomínať si 14. marec 1939?
„Áno. Štrnásty marec 1939 otvoril novú, hoci krátku etapu v slovenských dejinách. Určite však nie je dôvod oslavovať ho. Slovenský štát ako celok totiž nebol vzorom, príkladom do budúcnosti. Na druhej strane, hoci išlo o vazalský štát, Slováci ukázali schopnosť postarať sa sami o seba. Pôvodne sa očakávalo, že samostatný štát sa v priebehu niekoľkých mesiacov položí. Napokon aj prokurátor v Tisovom procese Anton Rašla vo svojich pamätiach zaznamenal, že keď sa na jeseň 1939 stretol s českými kolegami, vyjadrovali údiv nad tým, ako Slovensko funguje. Dôležitú úlohu v jeho hospodárstve však zohral aj rozvoj priemyslu z obdobia prvej ČSR, a istý čas aj vojnová konjunktúra."
Mohli sa slovenské elity pri vzniku štátu zachovať inak? Podľa niektorých historikov bol Tiso naivný, keď veril Hitlerovi, že ak sa neodtrhneme, rozdelí si nás Maďarsko a Poľsko. Bolo to reálne?
„To nebolo za danej situácie podstatné. Tiso sedel v Berlíne, kde mu predkladali aj takéto informácie. Hitlerovi nič nesľúbil, ani sa k ničomu nezaviazal - povedal, že o vyhlásení samostatnosti musí rozhodnúť snem. Je zrejmé, že slovenský štát sa nezrodil z vôle národa, ale pod obrovským tlakom Hitlera. Ak však niekto tvrdí, že bola aj iná alternatíva, treba jasne povedať, aká. Tiso nebol príliš skúsený v zahraničnej politike - prečo však neprišli skúsení československí politici s inou alternatívou v septembri 1938, keď ešte existoval neokýptený štát s dobre vyzbrojenou armádou? Prečo po Mníchove kapitulovali na celej čiare?"
Časť historikov presadzuje tézu, že nie je dôležité, za akých okolností štát vznikol, ale samotná idea štátnosti, ktorá je vraj pozitívnou ideou. Dá sa to oddeliť?
„Idea štátnosti je v zásade pozitívna, ale dôležité sú aj súvislosti. Sama osebe je to totiž abstraktná idea, ktorú treba naplniť obsahom. Slovensko bolo už pred vyhlásením samostatnosti autoritatívnym štátom
s výraznými totalitnými črtami. Tento režim plynulo prešiel do novej štátnosti. Oddeliť vznik štátu od režimu, v ktorom fungoval, si azda môžu dovoliť len štáty, ktoré existujú stáročia a zažili mnoho politických systémov, pričom však stále išlo o tie isté štáty. Slováci boli v inej situácii - do roku 1939 nikdy nemali svoj vlastný štát. Ten potom vznikol a existoval za takých okolností, ktoré kompromitovali aj ideu štátnosti."
Občas počuť aj to, že slovenský štát sa nedá redukovať len na židovskú otázku. Čo si o tom myslíte?
„Účasť režimu na zločine genocídy je vážna vec, ktorú treba mať neustále na pamäti. Rovnako treba pripomenúť, že predstavitelia slovenského štátu - s výnimkou časti armády
a malého počtu štátnych funkcionárov, ktorí sa podieľali na odboji a SNP - zostali s Hitlerom až do trpkého konca. Iná vec je, že za tých šesť rokov, čo fungoval slovenský štát, sa vývoj nezastavil. Príkladom môže byť rozmach vysokého školstva a kultúry - diela spisovateľov ako František Švantner, Margita Figuli či Jozef Cíger Hronský, ale aj výtvarné diela či divadelníctvo. Pravdou je však aj to, že ľavicových intelektuálov vytlačil režim úplne na okraj."
Prečo sa niekedy hovorí o slovenskom štáte ako o deravej totalite?
„Zrejme aj preto, že na Slovensku skryte prežívala tradícia prvej ČSR. Napríklad v súdnictve pôsobili ľudia, ktorí automaticky neplnili očakávania režimu. A hoci bezpečnostné orgány veľmi tvrdo zasahovali voči oponentom režimu, predovšetkým komunistom, až do povstania nebol nikto popravený z politických dôvodov. Rozsudky smrti prišli až na priamy nátlak Nemcov, pričom sa týkali ľudí, na ktorých nemal režim bezprostredný dosah." Marek Vagovič

Beata
Balogová
