Môže si len predstavovať, aký je to pocit - chodiť po tejto zemi. Lekári ju síce pri ťažkom pôrode zachránili, zostala však postihnutá mozgovou obrnou, pripútaná na vozík a odkázaná na celodennú starostlivosť. Jej telo sa celé trasie. Napriek tomu či práve preto túži vyjadriť, čo cíti.
Svoj život vníma akoby z druhého brehu, díva sa na nás cez bariéru nedorozumenia. „Prvý život mi vzali, dvadsaťpäť minút ma oživovali, kým prebrali ma na tento druhý svet," napísala do jednej z básní. Veršíky začala písať na škole pre postihnutých v Novej Bani už v dvanástich rokoch. Celkom prvú báseň vraj „nadiktovala" svojej babičke. Ukazovala jej na jednotlivé písmenká, babička ich vystrihovala a skladala z nich slová. Ostatné dva roky píše intenzívnejšie. „Pretože hlas počuť, ale nerozumieť mojej reči a celému svetu ozvať sa chcem, keď je ešte čas," vyťukala.
Svet, ktorý nepozná
V básňach sa venuje svetu, ktorý dobre pozná, ale aj veciam, ktoré si len predstavuje. „Cítim, že život nepoznám, iba sa oň potkýnam." Píše o ľuďoch a ľuďom okolo nej, ale aj tým, ktorých by len mohla milovať. Spomína aj neprítomného otca, ktorého by „veľmi potrebovala". „Lásku volá moje srdce. Veď je to najkrajšie, čo môže byť, aj napriek tomu, že o ňu môžete prísť," napísala.
Deniska opisuje svoje pocity, ale všíma si aj podobné trápenie iných. V jednej z básní použila v súvislosti so slepcom spojenie „citlivým hmatom vzdelaný". Sama je príkladom toho, že „každý človek sa dokáže niečo naučiť". Na internete si samostatne našla iniciatívu združenia Želaj si, vyplnila ich formulár, v ktorom napísala, že by rada vydala knižku svojich básní. V brožovanej podobe sa objavila už vlani v septembri, regulárna kniha ešte čaká na ďalších sponzorov a vydavateľov. „Prečo nevie rozprávať? Prečo trasie ručičkou?" spýtalo sa dieťa prítomné na nedávnej prezentácii Deniskiných básní v Bratislave.
V ten večer jej urobilo čítačkou radosť šesť známych herečiek - Zuzana Kocúriková, Táňa Pauhofová, Slávka Halčáková, Henrieta Mickovičová, Kristína Farkašová, Veronika Paulovičová a Elena Podzámska.
Bolo cítiť, že Deniska je šťastná, ale aj napätá.
Rodinný klan
„Ťažšie sa jej rozpráva, viac sa myká, ale inak je rada medzi ľuďmi," vyjadrila sa o Deniske jej mladšia sestra Kristína. „Prijala som to od narodenia, nemám s tým žiadny problém. Som šťastná, že ju mám," odpovedá na otázku, ako sa vyrovnala s chorobou svojej sestry. Kristína vie azda najviac odčítať z Deniskiných nemých úst.
Táto šarmantná mladá žena chodila na strednú zdravotnú školu, dnes pokračuje bakalárskym stupňom na fakulte zdravotníctva v Trenčíne. Ošetrovanie chorých pozná nielen z kníh, už od detstva sa totiž musela aj ona o Denisku starať. Víkendy často trávili spolu u babičky či tiet. Ich mama musela chodiť do roboty niekedy aj v sobotu či nedeľu, od narodenia boli teda samy.
Kým Deniska chodila do školy, vracala sa domov len na víkendy. Dnes je s ňou doma mama, pomáhajú jej dve asistentky. Jednu z nich robí Deniskina sesternica Iva, ďalšia vysoká blondínka v štýle ich rodiny. Práve jej venovala aj jednu z básní. „Tvoj úsmev je hlbší ako spev vtáčikov, stačí sa na teba pozrieť a viem, čo chceš." Dvakrát v týždni navštevujú stredisko pre mentálne postihnutých Archa v Bánovciach nad Bebravou, kde sa stretáva s profesionálnou pomocou.
Rodina je však našťastie pre Denisku široký pojem. Dievča prijímajú veľmi dobre aj v Klatovej Novej Vsi, kde žije jej teta Renáta s deťmi. Ani teta Beáta sa nebojí s Deniskou chodiť hoci aj na huby. „Žije normálny život," povedala hrdo o svojej neteri. Celá rodina prišla autorku podporiť aj do Bratislavy. Dostavili sa tety, sesternice, ba i jediný bratranec. Len babička sa už bála cestovať, čo jej vraj mala Deniska tak trochu za zlé.
V ničom nie sme sami
Deniska nie je sama, ktorá pretavuje svoju samotu do poézie. Aj autorka tých najromantickejších zamilovaných básní Elizabeth Barrett Browningová bola po páde z koňa prakticky od pätnástich rokov pripútaná na lôžko. Jej problémy boli však iné.
Veľmi podobným prípadom talentovaného spisovateľa s mozgovou obrnou bol aj nedávno zosnulý Ír Christopher Nolan. Aj jeho hendikep spôsobil pôrod, počas ktorého bol jeho mozog dve hodiny bez kyslíka. Ako chlapec s okolím komunikoval len základnými posunkami, dlho nikto netušil, že sa v jeho hlave uchovávajú texty všetkých piesní, ktoré mu spievali, básní ktoré mu recitovali, dokonca aj úryvky Joycea. Jediným jeho problémom bolo, ako to všetko, čomu rozumel a čo si pamätal, dostať z hlavy. Christopher začal v jedenástich rokoch používať špeciálnu čelovú násadu s akýmsi kovovým prútom, ktorou sa naučil vyťukávať písmenká na písacom stroji. Aj Deniska sprvoti používala podobný mechanizmus, no keď sa jej pokazil, zvykla používať vlastný nos. Nolan vydal svoju prvú knihu už v pätnástich rokoch.
Za autobiografický román Under the Eye of the Clock získal dokonca aj cenu Whitbread Book of the Year. Vyťukanie slova mu trvalo aj pätnásť minút, román písal po písmenku aj desať rokov. Nedal sa však odradiť.
Kto vie, možno aj Denisku čaká skutočná spisovateľská kariéra. Nateraz si svoju väčšiu mediálnu známosť celkom užíva, bola rada, že sa vidí aj v televízii. „Je šťastná, keď sa ľudia dozvedia, že niečo vie," vysvetľuje jej mama Dagmar. Aj doma v Bánovciach si ju vraj odrazu viacej všímajú. „Pristavia sa pri nás, pochvália ju, že je šikovná. Konečne ju berú, aká je. Ona totiž všetko vníma, všetkému rozumie," dodáva Deniskina mama.
Detská mozgová obrna
Detská mozgová obrna je porucha hybnosti spôsobená poškodením mozgu pred či počas pôrodu. Má spastické i nespastické formy - so zvýšeným napätím svalov alebo bez neho. Vyskytuje sa asi u dvoch z tisíca novorodencov, rizikové sú najmä predčasne narodené bábätká. Ľudia takto postihnutí majú zvyčajne poruchy koordinácie, rovnováhy, pozornosti, pamäti a reči, sú emočne nestabilní, nemusí však dôjsť k zníženiu ich intelektuálnej úrovne, ich IQ sa dokonca dokáže dobre rozvíjať. K mentálnej retardácii dochádza len u tretiny až polovice prípadov, častejšie sú poruchy reči, tieto deti však bývajú paradoxne schopné po verbálnej stránke.
Prečo
prečo som bol privolaný na svet
keď moje oči nevidia kvet
pretože iba v izbičke ležím
cez otvorené okno dýcham
nevnímam
a predsa cítim tlkot maminho srdca
moje telo ani jeden malý pohyb nepozná
do mojich úst nebola žiadna reč daná
ale ručičkou viem koho sa dotýkam
veď každý človek sa dokáže niečo naučiť
Klávesnica
moje myšlienky túžby a pocity
sú vyslovené v básňach
ktoré len a len po tejto klávesnici
svojím nosom píšem
pretože hlas počuť
ale nerozumieť mojej reči
a celému svetu ozvať sa chcem
keď je ešte čas
Poďakovanie
keď sa slnko smeje
tak to som ja
ktorá vám za všetko ĎAKUJE
koľko kvapiek z oblohy spadne
a na vaše okná buchne
toľkokrát vám všetkým ĎAKUJEM

Beata
Balogová
