V aute, vyhýbajúc sa obrovským jamám na ceste medzi Žiarom nad Hronom a Kremnicou, sme premýšľali, či sa dalo vyhnúť problémom, o ktorých nám má čoskoro podrobnejšie rozprávať 42-ročná Jana Petrášová. Aké šance nekopiť chyby má človek, ktorému život kladie polená pod nohy už od narodenia? Vítal nás marcový sneh a ošarpaný dom s dvorom, v ktorom je viacero bytov. Jane hrozí, že o ten svoj príde a s dcérou skončia ako bezdomovkyne.
Tento príbeh opisuje toľko faciek od života, že by pokojne vystačili na osudy niekoľkých ďalších ľudí. Mala len päť mesiacov, keď sa jej rodičia zbavili a skončila v ústave. Do osemnástich vystriedala štyri detské domovy. Počet mám, teda vychovávateliek, ktoré sa okolo nej vymenili, počíta na desiatky. Môže z takého prostredia vzísť sebavedomá a vzdelaná žena, schopná čeliť nástrahám života za jeho hranicami? Produkujú vôbec detské domovy aspoň zlomok chovancov, ktorí zvládnu budúcnosť bez väčších problémov? Z drobnej Jany totiž kričí submisívnosť už z diaľky. Má však aj hrdosť. Keď sme sa s ňou spojili, ponúkli sme sa, že privezieme pár vecí, ktoré by jej pomohli. Chceli sme vedieť, čo konkrétne potrebuje. „Ale ja nechcem žobrať, nie je mi to príjemné," bola jej prvá reakcia.
Si vinná, lebo si dokaličila matku pri pôrode
„Rodičia ma za celý čas neprišli pozrieť ani raz," začína smutné rozprávanie Jana po tom, čo nám pripraví čaj a vynesie na dvor tri mačky, ktoré sa nám obšmietajú okolo techniky na nakrúcanie. Stará sa o ne, hoci nemusí. „Sú to živé tvory, robia mi radosť," vraví. Pred spustením kamery pozeráme byt. Všade poriadok, veľmi sympaticky a v príjemných farbách, hoci skromne, je zariadená aj izba Janinej dcéry, kvôli ktorej sme nakrúcanie prehodili z víkendu na piatok. Je vo veku, ku ktorému patrí vzdor, a keďže citlivo vníma chudobu svojej rodiny, nechceli sme jej spôsobovať ďalšie stresy. Prišli sme v čase, keď má školu.
„Bolo ťažké nemať rodičov, ale uvedomovať som si to začala až v staršom veku. To už som sa učila za záhradníčku na škole pre sluchovo postihnutých. Môj sluch je v poriadku, ale vtedy tam bolo miesto a s hendikepovanými nebol žiadny problém dohovoriť sa," tvrdí Jana a priznáva, že po osemnástke jej to nedalo a rodičov predsa len vyhľadala. Až z papierov sa dozvedela, že bola ich piatym, najmladším dieťaťom. „Nechcela som za nimi ísť s prázdnymi rukami, tak som obom kúpila kapce. Stretnutie však bolo kruté, oľutovala som ho hneď po príchode." Otec si ju zvrtol, obrátil k oknu a povedal, že žiadnu ďalšiu dcéru nemajú. Spýtala sa teda mamy, či si na ňu nespomína. Mlčala a vtedy otec dodal, aby sa na ňu riadne pozrela, pretože je vinná za jej dokaličenie pri pôrode. „Videla som, že je ochrnutá na jednu stranu tela, ale ťažko mi to padlo, veď ja som sa na svet nepýtala." Viac sa nevideli.
Po odchode z detského domova som zrazu niečo vlastnila
Detský domov ju do života vybavil handrou, skrutkovačmi, posteľnou bielizňou, hrnčekmi a hliníkovým príborom. "Vtedy to bolo viac než dosť, hoci peniaze som nedostala žiadne. Bol to základ, zrazu som vlastnila niečo svoje, nie erárne."
Najskôr žila v prenajatej izbičke so železnou posteľou a pecou, hoci na ňu cez strechu pršalo. Neskôr požiadala v Kremnici o byt. Dostala jednoizbový, ktorý po čase vymenila za dvojizbový. Je v ňom dodnes, pred pár rokmi ho odkúpila do osobného vlastníctva. Nemala naň síce dostatočnú hotovosť, ale požiadala zamestnávateľa o trojmesačné neplatené voľno a zarobila ju v automobilke v českých Strakoniciach.
Lepšia rozvrátená rodina bez alkoholika ako s ním
O bývalom druhovi a otcovi svojej dcéry hovorí, že sa mu snažila dať šancu. „Bohužiaľ, neznášam alkohol, človek sa vtedy správa úplne inak. Chcela som, aby mala dcéra oboch rodičov, ale takto rozvrátená rodina je lepšia, ako keby žil s nami." Po piatich rokoch vzťahu prišiel rozchod, odvtedy žijú samy. Dcéra sa s otcom vídava, „nechcem tomu brániť, nemám právo jej to zakazovať." Bývalý druh na dcéru neplatí, náhradné výživné jej vypláca štát.
Byt je skromný, kúri sa v peci na drevo, varí na plynovom sporáku, pripojenom na klasickú plynovú fľašu. Jana má k dispozícii základné vybavenie domácnosti, práve v časoch jeho zaobstarávania však možno hľadať počiatky súčasných problémov.
Šialená pôžička a právne bezvedomie
Zariadenie do bytu, napríklad stenu do obývačky či chladničku, si totiž nakupovala prostredníctvom splátkovej spoločnosti Triangel. „Nemala som inú možnosť, zarábala som príliš málo, aby som mohla platiť v hotovosti." Triangel jej ako vernej zákazníčke, poctivo splácajúcej svoje záväzky, poslal vernostnú kartu, ktorá jej umožňovala ísť do debetu. „Je to moja chyba, ale potrebovali sme z niečoho žiť, a tak som ju využívala. Splácala som to, ale nevedela som, ako to chodí, že treba splácať oveľa viac." Úroky tak rástli. „Dcéra šla na liečenie, bolo ju treba zabezpečiť, nemali sme sa ako obliecť, čo do úst, nemali sme na obuv, jej otec na ňu dlhé roky neplatil výživné." Zrazu si uvedomila, že dlh narástol na desaťtisíce. Vtedy spravila osudnú chybu.
Peniaze na vyrovnanie dlhov by jej ako živiteľke rodiny s nízkym príjmom nepožičala žiadna banka, a tak, keď začali chodiť upomienky, reagovala na inzerát v novinách. V spoločnosti S.O.S. Financ si v septembri 2008 požičala na jeden rok 110 tisíc korún (3651 eur), netušiac, čo znamená vziať peniaze od nebankového subjektu.
Nielenže založila byt v niekoľkonásobnej hodnote, ale ročná percentuálna miera nákladov je šialených 38,27 percenta. Ešte nemala peniaze, už musela zaplatiť poplatok za ocenenie bytu, ktorý zakladala v prospech nebankovej spoločnosti, vo výške 2400 korún (takmer 80 eur), poplatok za poskytnutie úveru 2500 korún (takmer 83 eur) a prvú splátku pôžičky 3300 korún (cca 110 eur). U notára musela nechať ďalších vyše 800 korún (takmer 27 eur).
Rok splácaj úroky, potom splať naraz všetko požičané
Dôsledok? Od septembra do augusta musí zaplatiť dvanásť mesačných splátok po 3300 korún (takmer 110 eur) a v septembri 2009 naraz až 110 tisíc korún. Preložené do zrozumiteľnej reči, Jana celý rok spláca iba úroky, pričom istina si ju počká a treba ju splatiť naraz. Keď sa to nepodarí, byt prepadne v prospech S.O.S. Financ.
Ospravedlnenie na pôžičku tohto druhu pre seba Jana nemá. Priznáva, že si poriadne neprečítala podmienky, a keby aj, nerozumela by im. Veríme, pretože sa to ani nemala kde naučiť. S.O.S. Financ podniká legálne, proti jej právnikom nemá šancu. Nič na tom nezmení ani vedomie, že fungovanie firiem, založené na pôžičkách zúfalým ľuďom s minimálnym právnym vedomím pri šialene vysokom úroku, možno pokojne označiť za úžeru. Štát ju vedome toleruje a firiem ako táto sú na trhu desiatky.
Jana verila, že to zvládne splácať, hoci mala nízky plat. „Chcela som ísť zarobiť si do Čiech rovnako, ako keď som odkupovala byt do osobného vlastníctva." Bohužiaľ, ona mienila, choroba zmenila.
Poškodená chrbtica a život v biede
Pred dvoma rokmi našli Jane cysty na vaječníku. Musel preč, ale nestačilo to, počkala si ju ďalšia operácia. Prišla o druhý vaječník aj o maternicu. V práci jej práceneschopnosť tolerovali, čo si Jana uvedomuje. Aj preto je mimoriadne vďačná riaditeľke domova dôchodcov. „Zdravie si nemožno naplánovať ani predpovedať a som šťastná, že mi držia miesto až doteraz. Sú to skvelí ľudia."
V novembri 2008, teda necelé dva mesiace po návšteve S.O.S. Financ, sa prudko ohlásila chrbtica. Roky práce si vyžiadali svoju daň. Ako záhradníčka, pomocná sila v kuchyni, upratovačka či neskôr opatrovateľka starších ľudí drobná Jana zaťažovala svoje telo tak, že sa jej to vypomstilo. Výsledok? Prasknutý krčný stavec a dve opotrebované platničky. Skončila pod skalpelom a doteraz musí nosiť oporný golier. Piaty mesiac je práceneschopná, predpovedajú jej, že tak ostane celý tento rok. Potom zrejme skončí ako čiastočný invalid. S pôžičkou od nebankovky smrtiaca kombinácia.
Janin príjem na PN je spolu s náhradným výživným aj detským prídavkom okolo 239 eur (7200 korún). Mesačne musí splácať 110 eur ako splátku úrokov z pôžičky, k tomu šetriť tak, aby mala do septembra k dispozícii 3651 eur na istinu, popri tom platiť nájomné vo výške viac ako 55 eur, elektrinu s koncesionárskymi poplatkami približne 33 eur. Kde je strava, rôzne platby škole za dcéru, oblečenie a ďalšie nevyhnutné veci? „Nemáme ani na chlieb. Nájomné neplatím už tri mesiace, inak by sme neprežili. Ak v septembri prídeme kvôli tej pôžičke aj o byt, skončíme na ulici. Som zúfalá, hoci si za to môžem sčasti sama. Nemohla som však vedieť, že kvôli chrbtici nebudem môcť pracovať."
Niet pomoci?
Janin príbeh je smutný. Je to žena, ktorú absencia rodičov a normálnej výchovy úplne obrala o možnosť solídnej prípravy na život. V dospelosti začínala od nuly, napriek tomu sa vzchopila, celý čas pracovala, dokonca získala vlastnú strechu nad hlavou. Dlžoba ako dôsledok vlastných chýb v kombinácii so zdravotnými ťažkosťami sú situáciou, z ktorej nebude ľahkého úniku. „Je mi do plaču, kam pôjdeme, keď prídeme o strechu nad hlavou? Veď nemáme žiadnu rodinu. Kto nám pomôže? Celé noci nespím, neustále premýšľam, ako sa dostať z tohto kolotoča. Niekedy sa mi nechce ani žiť. Ale musím, veď mám dcéru."
Osudy človečiny sú nová relácia TV SME, v ktorej sa ľudia spovedajú zo svojich osudov, aby sa z nich poučili iní. Ak ste prežili niečo podobné, prípadne máte trpké životné skúsenosti a chcete sa o ne podeliť s ostatnými, dajte nám, prosím, vedieť na karol.sudor(at)smeonline.sk.
Beata
Balogová
