BRATISLAVA. Krátko po nástupe do úradu sa Ivan Gašparovič prekvapujúco otvorene označil za „opozičného prezidenta“. Čo by ústavne konajúci prezident považoval za zneváženie, k tomu sa dobrovoľne prihlásil. Jeho opozičnosť sa neprejavovala tým, že by prišiel s významnou spoločenskou či politickou iniciatívou, ktorú by presadzoval ako alternatívu voči tomu, čo predkladala Dzurindova vláda. Prezident bol opozičný tým, ako hodnotil reformné kroky vlády a vracal zákony do parlamentu.
Nie aj áno
V rokoch 2004 až 2006 opakoval, že nie je proti reformám, ale proti tomu, aby mali negatívny dosah na občanov. Dzurindovu vládu kritizoval i za to, že jej reformy nie sú dostatočne efektívne, lebo nezlepšujú situáciu ľudí. Spolužitie s Dzurindovou vládou začal i skončil tvrdeniami, že reformy majú „celkovo negatívny dopad na sociálne postavenie občanov“ a „nepriniesli markantné pozitíva“.
Prezident vie hrať na fujare.
Keď po voľbách v roku 2006 hospodársky rast začal lámať rekordy, klesla nezamestnanosť a zlepšila sa situácia občanov, prezident zmenil rétoriku – ale iba v zahraničí, alebo pre zahraničné agentúry. V roku 2008 na pôde Rady Európy vyhlásil, že transformačná ekonomická politika na Slovensku „bola určite nevyhnutná“.
V rozhovore pre agentúru Bloomberg ocenil daňovú reformu za to, že prilákala zahraničných investorov a za najpozitívnejší krok vlády Roberta Fica označil to, že „pokračovala v reformách, ktoré začala bývalá vláda“. V tých reformách, ktoré sám odmietal, kým bola bývalá vláda pri moci.
Ako „opozičný prezident“ často vracal zákony parlamentu na prerokovanie. Za dva roky vrátil 30 zákonov alebo ich noviel, čo odôvodňoval tým, že ako hlava štátu musí vrátiť nielen zákony, o ktorých si myslí, že sú v rozpore s ústavou, ale aj normy, o ktorých je presvedčený, že nie sú v záujme občanov.
Koaličný až za ústavu
Po výmene vlády už sám seba seba za „koaličného prezidenta“, neoznačil. Ani nemusel. Jasne to za neho povedali jeho kroky a rozhodnutia. Predovšetkým to, aké zákony podpísal. Podpísal zákon o urýchlení výstavby diaľnic, o ktorom ústavní právnici nepochybujú, že jeho ustanovenia nie sú v súlade s ústavou. Nepochyboval o tom dokonca ani prezident, lebo vyhlásil, že zákon nie je „proti celej ústave“, ale je v rozpore „s dvoma článkami“. Aj tak podpísal, čím sa diskvalifikoval ako prezident aj ako právnik.
Prezident podpísal novelu zákona o zdravotných poisťovniach, ktorá ich pripravila o možnosť voľne nakladať so ziskom. Na výhradu, že Ústavný súd už vyhlásil, že nikomu nemožno odňať jeho riadne nadobudnuté práva neskoršie vydaným právnym predpisom, prezident a docent práva odpovedal tvrdením, že „to je judikát, ktorý sa týka úplne niečoho iného“.
Stalo sa aj to, že vrátil parlamentu zákon, aby chránil ústavný princíp. V júli 2008 tak vrátil zákon o cestnej premávke, lebo sa tým novelizoval iný, nesúvisiaci právny predpis.
V odôvodnení napísal, že takýto postup nie je v súlade s princípom právnej istoty. Na svoj názor zabudol vo februári 2009, keď bez zaváhania podpísal zákon o majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, hoci sa ním novelizoval zákon o bankách.
V obrátenom garde
Dve etapy v jednom funkčnom období mal prezident aj v zahraničnej politike – ale naopak. Vnútropoliticky opozičný prezident sa zhodoval s vládou Mikuláša Dzurindu v zahraničnopolitických otázkach. Na summitoch NATO tlmočil spoločné stanoviská.
"Som medzinárodne akceptovaný prezident, upozorňuje Ivan Gašparovič. V Bielom dome ho prijal aj prezident Spojených štátov George Bush a na Slovensku sme vlani privítali britskú kráľovnú."
Po návrate zo summitu v Istanbule vyhlásil, že sa mu dobre spolupracuje s premiérom Dzurindom, pretože „naša zahraničná politika je jednotná a máme jasno v zahraničnopolitických prioritách“. Niečo podobné sa nedalo povedať, keď prišla vláda, s ktorou sa vnútropoliticky stotožnil. Postoje prezidenta a premiéra Fica sa vo viacerých otázkach odlišovali a Gašparovič robil maximum, aby na to neupozorňoval.
Na rozdiel od premiéra prejavoval väčšiu ústretovosť voči požiadavke NATO, aby Slovensko odsúhlasilo presun 
ženistov z afganského Kábulu do Kandaháru a aby tam poslalo strážne jednotky. Štyri dni po tom, čo premiér Fico vyhlásil, že hovorí „nie raketám a radarom v Európe“, prezident podporil spoločné stanovisko lídrov 26 členských krajín NATO, podľa ktorého vybudovanie raketovej základne v Poľsku a radarového systému v Česku „značne prispeje k ochrane spojencov“.
Napriek týmto odlišnostiam v zahraničnej politike prezidentský výkon Ivana Gašparoviča charakterizuje najmä skutočnosť, že v doterajšom vývoji samostatnej republiky sa hlava štátu len raz stotožnila s výkonnou mocou tak, ako sa on stotožnil s vládou Roberta Fica. Stalo sa to počas tretej Mečiarovej vlády, keď jej predseda bol zároveň aj zastupujúcim prezidentom.
Autá sú prezidentovou vášňou
Výroky Ivana Gašparoviča
„Euroústava má nedostatky, treba ju však schváliť a potom novelizovať."
(Pred hlasovaním o ústavnej zmluve EÚ v NR SR - apríl 2005)
„Ja som vyslovil svoj názor aj pred pánom Majorom."
(O svojom rokovaní s T. Blairom, ktorý vystriedal J. Majora na premiérskom poste v roku 1997 - marec 2006)
„Dobre, a čo teraz? Keď tam títo ľudia nebudú, nebude ani futbal. A potom s nimi nebudem ani ja. Budem sedieť doma alebo v robote."
(Odpoveď na otázku, či mu neprekáža, že slovenský šport je financovaný aj peniazmi mafie - september 2006)
„Nesúhlasím s tými, ktorí hovoria, že je to protiústavný zákon. Jednak protiústavný zákon by znamenalo, že je proti celej ústave, ale je tu v rozpore s dvoma článkami."
(O zákone, ktorý umožňuje štátu postaviť diaľnicu na súkromnom pozemku - december 2007)
„Mali by vzniknúť médiá, ktoré by prezentovali rozhodnutia vlády, parlamentu a orgánov, ktoré riadia štát."
(Názor na to, čo by sa malo zmeniť v mediálnej oblasti - január 2008)
„Na druhej strane si myslím, že Slovensko niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz, chvalabohu, že je lacnejšia."
(O kompratívnej výhode Slovenska v čase blížiacej sa krízy - október 2008)
„Rozhodnúť sa kandidovať do funkcie prezidenta hlavy štátu nikdy nie je jednoduché."
(V prejave, ktorým oznámil svoju kandidatúru na druhé funkčné obdobie - január 2009)
Udobril si aj SNS
Ján Slota najprv Gašparoviča vytiahol, potom načas zavrhol a napokon sa uzmierili.
BRATISLAVA. Po voľbách v roku 2002 sa zdalo, že Hnutie za demokraciu a jeho predseda Gašparovič skončili. Nedostali sa do parlamentu a rating jeho šéfa klesol tak, že sa venoval občianskemu povolaniu. O jeho politické prežitie sa zaslúžil Ján Slota – vzal HZD do Konfederácie národných síl Slovenska a z Gašparoviča urobil kandidáta SNS na funkciu prezidenta.
Po nástupe Ficovej vlády prezident Gašparovič oveľa viac „cítil sociálne“, ako „myslel národne“. Ficov 
koncept „moderného sociálneho štátu európskeho typu“ chválil, kým od Slotových verbálnych excesov sa dištancoval. Nepodporoval iniciatívy šéfa SNS a v sporoch držal stranu premiérovi.
V roku 2007 Slota vyhlásil, že do ďalších prezidentských volieb „s najväčšou pravdepodobnosťou postaví vlastného kandidáta“, lebo je potrebné, aby hlavou štátu bol „pracovitejší a politicky jednoznačnejší človek“ ako „pokrytec“ Gašparovič. Slotovou poznámkou, že ho „nejaký Gašparovič zaujíma jak Marťania“ vzťah SNS – prezident klesol na najnižší bod. Gašparovič sa pričinil o to, že tam nezostal.
Prezident na folklórnych slávnostiach.
Odvtedy nech Slota povedal čokoľvek, prezident sa od jeho výrokov nedištancoval. Nanajvýš povedal, že pokiaľ ide o formuláciu, nemôže súhlasiť, ale obvykle dodal, že „Slota často odpovedá na problémy, ktoré nastolia na tej druhej strane“. Pochválil učebnice napísané hybridným jazykom, a vrátil do parlamentu novelu školského zákona, hoci ju podporil Smer. Keďže od roku 2008 preukazoval, že myslí „národne“ ako SNS, zostal aj jej kandidátom.
ml
Autor: FOTO: SITA
