ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Dávid Králik: Neschopný učiteľ nech má len základný plat

Väčšina problémov s deťmi v školách sa nedeje preto, že dnešné deti sú horšie, lebo také nie sú. Deje sa tak preto, lebo zlyhávajú učitelia, tvrdí v rozhovore učiteľ Dávid Králik.

Narodil sa v roku 1975 v Bratislave. Vyštudoval Pedagogickú fakultu UK, odbor učiteľstvo 1. až 4. ročníka základnej školy plus školská logopédia. Počas školy praxoval ako učiteľ v nemocniciach, po škole bol päť rokov učiteľom na základnej škole vo Vištuku(Zdroj: archív D. K.)

Tvrdí, že proti "vyhoreniu" učiteľa zaberá len jeden liek - zábava. Vo svojej praxi ju aplikuje na sebe aj na žiakoch a funguje to, takmer nepozná problémy s deťmi, aké s hrôzou opisujú iní učitelia. Má autoritu, hoci si so žiakmi tyká. Keď pracoval v štátnom školstve, niektorým kolegom jeho metódy prekážali, hoci dosahoval porovnateľné alebo lepšie výsledky. Z existenčných dôvodov načas od učiteľstva odišiel, aby sa po krátkom čase vrátil, tentokrát už na súkromnú školu. Tabuľkové platy učiteľov považuje za katastrofu, hoci trvá na tom, aby leniví a neochotní učitelia zarábali len minimum. Pedagogické fakulty vníma za odtrhnuté od reality a tvrdí, že reforma nemôže začať papiermi a technickým vybavením, ale prácou s ľudským faktorom, teda učiteľmi.

Väčšina problémov s deťmi v školách sa nedeje preto, že dnešné deti sú horšie, ale preto, lebo zlyhávajú učitelia, tvrdí v rozhovore pre SME.sk učiteľ Dávid Králik.

Kedy ste sa rozhodli byť učiteľom?

Až tesne pred vysokou školou, pretože som nebol dobrým žiakom, učiteľka na základnej mi dokonca predpovedala, že budem murárom. Keď som doma povedal, čím chcem byť, naši to brali ako vtipnú poznámku. Ovplyvnilo ma asi to, že na tréningoch šermu sme trochu robili aj s detičkami.

A kedy ste to prvýkrát oľutovali?

Takto by som to nepovedal, občas som len pociťoval nespravodlivosť, že rovesníci z iných odborov nemusia mať až také stresy s uživením rodiny. Ja ako učiteľ som ich mal, hoci si nemyslím, že som pracoval horšie. Nešlo teda o ľútosť, skôr o pocit krivdy.

Je to poslanie?

Neviem, učiteľstvo musí byť v človeku. Súčasných pedagógov v školách by som rozdelil na dve základné skupiny - prvých to baví a neustále hľadajú cestu, ako dokázať s deťmi čo najviac, tam ide určite aj o poslanie. Druhých to nebaví, fungujú zo zotrvačnosti, nevládzu ani skúšať, ani hľadať nové cesty, vyučovanie chápu len ako nalievanie vedomostí do hláv detí.

Tých „vyhorených" je zrejme viac.

Určite. Navyše sa ten nepomer zväčšuje, lebo kvalitní učitelia odchádzajú do iných zamestnaní. Musím však povedať, že na „vyhorenie" poznám veľmi účinný liek.

Aký?

Jediný, ktorý podľa mňa zaberá, je zábava. Inými slovami, učiteľ sa musí na hodinách so žiakmi zabávať. Ak sa bude nudiť, budú sa nudiť aj žiaci.

Príklad tej zábavy?

Jeden aktuálny: čoskoro budem so žiakmi preberať opornú sústavu ľudského tela. Do práce si oblečiem nohavice a tričko, na ktoré si namaľujem kostru, a každý, kto ma stretne v priebehu dňa, bude musieť vymenovať jej jednotlivé časti. Rovnako si o nich zložíme pesničku. Pokiaľ sa zabávam, nemôžem padnúť do rutiny. Učiteľ je človek, nie stroj, takže nemôže fungovať ako automat. Nevravím, že to má skĺznuť do nezodpovednej zábavy na úkor vedomostí, to v žiadnom prípade, ale učenie sa nesmie stať utrpením ani pre jednu stranu.

Skeptik by povedal, že zo zábavy učiteľ nevyžije a po čase ho to aj tak prestane baviť. Doplatia na to deti.

Iste, financie sú tiež dôležité. V školstve nie je veľa peňazí, ale horšie je, že tie, čo v ňom sú, sa podľa mňa veľmi zle prerozdeľujú. Žijeme v kapitalizme a tento sektor funguje viac-menej socialisticky. Odmeňovanie pedagógov je podľa mojej mienky nastavené úplne zle.

O časti platu učiteľa nech rozhodujú aj rodičia a žiaci

Čo treba zmeniť?

Celú pointu. Nech majú všetci učitelia rovnaký pevný základ bez ohľadu na to, koľko rokov odrobili a koľko vlastnia certifikátov, ten môže byť povedzme 500 eur v čistom. Druhá časť nech je motivačná, u každého iná podľa toho, ako pracuje. Skvelý učiteľ s dobrými výsledkami žiakov by pokojne mohol zarábať aj 1000 eur v čistom, zlý by mal stále len základ.

To navrhli viacerí, ale kritici sa bránia, že ak bude mať riaditeľ školy právomoc rozhodovať o veľkej časti platu, uprednostní svojich obľúbencov. Inými slovami, učiteľ bude musieť byť poslušný, aby si nepohneval šéfa, a ešte sa mu bude musieť aj vtierať.

Tomu sa dá vyhnúť. Ja navrhujem iné kritériá, podobné hodnoteniu zamestnancov bánk, hovorí sa im 360-stupňové. Jasné, že zaviesť do praxe niečo nové je náročné, ale začať treba. Riaditeľ by v žiadnom prípade nebol jediný, kto rozhoduje o pohyblivej zložke, mal by právo hovoriť možno do jednej pätiny, aj to len na základe hospitácií v triede. Ďalšími by mali byť napríklad rodičia a do istej miery aj žiaci či samospráva. Každý bude mať zadané jasné kritériá, podľa ktorých musí ísť. Subjektivitu síce úplne neodstránime, vždy to však bude oveľa lepšie ako dnes.

Tomuto systému sa určite nebudú brániť dobrí učitelia, ale výhradne tí, ktorí chodia do práce len z povinnosti a nie sú ochotní spraviť nič pre svoje zlepšenie. Škola funguje ako dodávateľ služieb pre žiakov a rodičov, takže je veľmi dôležité, ako vyznieva v ich očiach. Prečo by nemali mať podiel na hodnotení jednotlivých pedagógov? Mimochodom, prečo by aj samotní učitelia nemali mať podiel na hodnotení svojho riaditeľa?

Neskĺzlo by to k tomu, že učitelia začnú dávať žiakom lepšie známky, aby stúpli v očiach žiakov aj rodičov?

Neviem, úplne vylúčiť sa to nedá, na to sa však dajú pripraviť kontrolné mechanizmy. Moja skúsenosť je taká, že rodičia hodnotia pozitívne aj prísnych učiteľov, bez ohľadu na známky svojich detí. Ja by som ich nepodceňoval. Keď budú učiteľa hodnotiť viacerí, pričom sa započítajú aj výsledky žiakov vo vedomostiach, určite v tom bude menej subjektivity, ako keď o tom rozhoduje len riaditeľ. Áno, tie vedomostné testy by nesmel tvoriť samotný učiteľ, lebo by tu mohlo vzniknúť riziko, že niektorí učitelia testy pripravia tak, aby ich žiaci bez problémov zvládli.

Nie je predsa normálne, aby mal niekto vyšší plat len preto, že má dlhšiu prax, hoci nevie učiť a jeho žiaci sú zo školy znechutení. Všetko, čo hovorím, je len prvotný nápad, treba ho dotiahnuť v detailoch, ale som presvedčený, že sa to dá. Ak sa nič nespraví, kvalitní učitelia odídu do lepšie platených sektorov a nemyslím tým len mladých učiteľov. Zarábať 500 eur po iks rokoch praxe nemôže byť motivujúce. Myšlienka pevnej a pohyblivej zložky je dobrá, som však jednoznačne za to, aby sa pohyblivá odvíjala od kvality pedagóga, nie od dĺžky praxe alebo počtu titulov.

Nedoplatia na to starší učitelia?

Vôbec si to nemyslím, pretože invenčnosť nie je výsadou mladých. Poznám kopu výborných starších učiteľov, ktorí si zaslúžia riadne pridať na plate, rovnako mladých, ktorí majú za sebou pár rokov praxe a už fungujú systémom „prídem, nadiktujem poznámky, deti si ich zapíšu a na ďalšej hodine ich musia recitovať." Vek nemôže zohrávať rolu.

11.jpg

Nech má minimálny plat každý učiteľ, ktorý odrobí len pár hodín denne

Občas zaznieva kritika, že učitelia by nemali dostávať viac, pretože aj tak učia len pár hodín denne, maximálne počas pauzy opravia písomky, k tomu majú dva mesiace prázdnin.

Veď presne o tom hovorím. Som tvrdo za to, aby takýto učiteľ dostával len základné minimum. Pokiaľ niekto berie učiteľstvo tak, že mechanicky odučí len päť hodín denne a viac sa práci nevenuje, nevidím dôvod, aby dostával nadštandard. Plne teda s tými kritikmi súhlasím. Kvalitný učiteľ totiž pracuje aj doma, hľadá spôsoby, ako zaujať žiakov na druhý deň, pripravuje si materiály, komunikuje s rodičmi, organizuje aktivity aj mimo školy či hovorí s deťmi aj mimo vyučovacích hodín. Je mi jasné, že za tento názor ma budú mnohí pedagógovia kameňovať, ale nemám dôvod svoj postoj meniť. Keď sa nezmení prístup, stále budú kvalitní učitelia po desiatich rokoch praxe dostávať len 500 eur v čistom, hoci majú kvalifikačné skúšky, vedú triedu a podobne. Tabuľkové platy sú pre školstvo katastrofou.

Zabezpečia vyššie platy kvalitu? Neschopní s vysokými príjmami sú v každom sektore, trebárs v poisťovni AIG a jej vrcholovom manažmente, ktorému sa vyplácali milióny, hoci ho tvorili najmä fušeri a zlodeji.

Práve preto som proti paušálnemu zvyšovaniu platov, hoci mnohí navrhujú aj to. Ak by sa také niečo udialo, všetko ostane v pôvodnom stave, bude absentovať motivácia. Kto makal pri nižšom plate, bude aj pri vyššom, je mu v zásade jedno, či zarába 500 alebo 1500 eur. Potrebujeme zainteresovať tých, ktorí by sa aj snažili a majú na to, ale nebaví ich to, pretože ledva prežívajú. Lenivci ostanú platovo dole aj naďalej, takže nevidím problém.

Dlhodobo to nemôže fungovať tak, že učiteľ si, aby uživil rodinu, privyrába v ďalších zamestnaniach. Keď som učil vo Vištuku, po práci som sadol na autobus do Bratislavy, odspieval v bare ďalších päť až šesť hodín, po polnoci som bol doma a mal sa pripravovať na ďalší deň. Je možné pri takomto spôsobe života produkovať kvalitu? Bralo mi to silu a jednoducho som po čase nevládal. Kvalitný učiteľ sa plným právom môže pýtať, prečo by mal po škole ísť ešte niekam fóliovať časopisy, aby zabezpečil základné potreby svojej rodiny. Áno, aj to som robil, hoci radšej by som sa popoludní venoval deťom v škole alebo doma. Majú učiteľov robiť naozaj len tí, ktorých dokáže uživiť ich partner? Kapitalizmus musí začať fungovať aj v školstve.

Do akej miery zohráva motivačnú rolu spätná väzba od rodičov?

Do veľkej. Na ňu sa určite nemôžem sťažovať a priznávam, že je pre mňa dôležitá. Vďaka za prácu je silným hybným faktorom, potrebujeme ju všetci bez ohľadu na to, v akej sme brandži. Pre koho nie je zaujímavé vedieť, ako vníma jeho prácu okolie? Poznám dosť ľudí, ktorí odišli do zamestnaní, vynášajúcich oveľa viac, a po čase sa vrátili, pretože ich to tam nebavilo. Mali síce peniaze, ale chýbalo im vnútorné naplnenie.

Ste pozitívne vnímaný rodičmi aj žiakmi, napriek tomu ste po mnohých rokoch zo školstva, hoci len nakrátko, odišli. Prečo?

Najmä kvôli peniazom. Mal som horšie aj lepšie chvíle, ale prioritná je rodina, ktorá musí z niečoho žiť. Nemal som pocit „vyhorenia", šlo o existenčnú nutnosť. Po polroku som sa do školy vrátil, hoci nie do štátnej, ale do súkromnej, kde hodnotenie učiteľov funguje iným spôsobom, nie na základe tabuliek.

8.jpg

Pedagogická fakulta produkuje študentov, odtrhnutých od reality

Akých pedagógov produkujú naše vysoké školy?

Ak mám byť úprimný, rovno poviem, že ak som sa cítil niekedy „vyhorený", tak práve počas štúdia na vysokej škole, respektíve po jej skončení a nástupe do praxe. Zrejme sa dodnes nič nezmenilo, pretože na prax k nám chodia súčasní študenti a priznávajú, že sa v škole omnoho viac venujú teórii než praxi. Učia ich, ako majú učiť iných, všetko je však zatlačené do poučiek a pekných fráz. Prídu úplne rozčarovaní, vytrhnutí z reality, a na hodinách zrazu vidia, že sa dá robiť aj s radosťou a úplne inak, ako je im vtĺkané do hláv.

Žiadna reforma školstva potom nemá zmysel bez toho, aby sme najskôr začali produkovať kvalitných učiteľov.

Presne tak. Vysoká škola formuje budúceho učiteľa, a ak to spraví zle, „napraviť" ho je omnoho náročnejšie. Som aj logopéd, poviem príklad z tejto oblasti. Existuje pravidlo, že ak dieťa nevie povedať „r", naučíme ho to vysloviť ľahšie, ako keď ho síce povedať vie, ale zle, napríklad hrdelne. Nemusíme totiž prekonávať zlé návyky. To isté platí aj s učiteľmi. Ak získajú zlé návyky počas vysokej školy, kto ich prerobí?

Čo s tým?

Vyriešiť sa to dá tým, že na fakultách by súčasných profesorov a docentov, teda ľudí bez praxe z výučby detí, doplnili kvalitní učitelia z praxe. Naučiť študenta, ako učiť slovenčinu v treťom ročníku na základnej škole, predsa nedokáže niekto, kto na základnej škole nepôsobil nikdy alebo už veľmi dávno. Platí to pre všetky predmety. Možno by stačilo, aby učitelia z praxe prednášali na vysokých školách týždeň až dva z celého roka, vždy to bude lepšie, ako keď celú výučbu zastreší teoretik. Niekto by síce mohol namietať, že na fakulte nemôžu učiť ľudia bez príslušného vzdelania, ale to sú len stereotypy, počet titulov nehovorí nič o kvalite vyučujúceho. Pri troške ochoty sa to dá, nech tých ľudí vysoké školy zamestnajú trebárs na dohodu, nikto nežiada, aby tam fungovali na trvalý pracovný pomer. Vychovávať učiteľov musia najmä tí, ktorí tomu rozumejú a poznajú realitu. Nijako tým nespochybňujem potrebu teórie. Poučky sú však síce dôležité, ale načo natlčiete niekomu do hlavy, čo je to psychohygiena počas vyučovacej hodiny, keď ju študent nevie použiť v praxi?

Ako by teda vyzeral komplexný systém výchovy pedagógov?

Súčasní prednášajúci na vysokých školách by ich naučili teóriu, potom by sa im venovali reálni učitelia s praxou na základných a stredných školách, nakoniec by študenti nastúpili praxovať do jednotlivých škôl práve k tým učiteľom, s ktorými sa stretli v posluchárňach. Bavilo by to všetkých zúčastnených, potvrdili mi to aj študentky Pedagogickej fakulty, keď som tam raz robil jednu miniprednášku. Boli prekvapené, čo všetko sa dá robiť na hodinách s deťmi, lebo na fakulte o tom nikdy nepočuli.

Znie to jednoducho. Ako si vysvetliť, že na to neprídu tí, ktorých si za myslenie platíme z daní?

Netuším, som len úplne obyčajný učiteľ, do politiky príliš nevidím. Ja som pomerne veľký nadšenec, a tak vôbec nevylučujem, že v tom, čo navrhujem, sa môže vyskytnúť aj istý technický zádrheľ, ktorý dnes nevidím. Počas minulého roka u mňa praxovalo asi osem študentov a boli nadšení. Prečo nenadchnúť viacerých a systémovo? Vyššie platy školstvu nepomôžu, ak budú do praxe nastupovať mladí učitelia, nepripravení na to, čo ich čaká.

9.jpg

Memorovanie by malo ustupovať

Mnohí, čo poznajú Mikolajovu reformu, vravia, že je zlá. Čo si myslíte vy?

V prvom rade chcem povedať, že reforma je potrebná, hoci tú súčasnú nepovažujem za príliš dobrú. Školstvo u nás je v porovnaní s iným sektormi naozaj zaostalé. Môj kamarát Peťo Halák tomu dobre rozumie a v rámci prednášky povedal úžasnú vec - dnešní prváci majú šesť rokov. Vypočítajte si, koľko rokov ubehne, kým dokončia vysoké školy.

Približne sedemnásť rokov.

Teraz skúste porozmýšľať, ako bude v tom čase vyzerať táto krajina a spôsoby získavania informácií.

Predpokladám, že gro informácií budeme získavať na internete.

Ak to veľmi zjednodušíme, áno. Nebolo by teda omnoho efektívnejšie, aby sme dnešných žiakov učili perfektne sa orientovať v tom, kde si nájsť potrebnú informáciu, ako ich nútiť všetko ovládať naspamäť? Peťo má pravdu, ak tvrdí, že memorovanie by malo ustupovať. Nejde len o internet, človek si môže informáciu nájsť kdekoľvek inde. My ho len naučme, ako na to. Hlavná myšlienka spočíva v tom, aby sme žiakov nebifľovali veci, vytrhnuté z kontextu, ale naučili ich vysporiadať sa so situáciami, v ktorých sa ocitnú.

Párkrát som dal žiakom písomku s učivom, ktoré mali prebrať až o nejaké dva ročníky vyššie. Keď sa ohlásili, že to nemôžu vedieť, lebo som ich to ešte neučil, povedal som im, nech spravia, čo chcú, ale nech to vypočítajú.

Ako to dopadlo?

Tak, že 90 percent detí uspelo. Dokázali to, pretože dostali voľnú ruku a jednoducho našli spôsob, ako sa k výsledku dopracovať. Ponachádzali si vzorce a ostatné informácie, až im vyšlo, čo treba. O tomto je život. Nie na všetko poznáte odpoveď, ale mali by ste nájsť spôsob, ako sa k nej dostať. Pozor, vôbec tým neobhajujem, že deti nemajú nič vedieť, že všetko učivo máme nahradiť niečím iným. Nech ovládajú základy a k ostatnému sa dopracujú inak.

Dcéra sa na prírodovede učila o pieskovci. Miesto toho, aby som ju nútil do učenia sa textu z knihy naspamäť, radšej ju vezmem k internetu, nech si pohľadá ďalšie informácie, ideálne je, aby si ten pieskovec niekde naživo aj ohmatala. Dá jej to viac, ako keď sa naučí základné fakty z učebnice a o pol roka si na ne nespomenie. Pokiaľ ju raz naozaj bude zaujímať pieskovec, chcem, aby si za pár sekúnd dokázala nájsť o ňom všetko potrebné.

10.jpg

Reforma vypálila zle, rozdala lietadlá, ale nenaučila učiteľov lietať

Sú teda osnovy pre našich žiakov preplnené zbytočnými informáciami?

Neviem, ale ja ich tak vnímam. Nejaký ten obsah by sa mal zoškrtať a pribudnúť by mala tvorivá zložka. Posledná reforma tak možno aj bola myslená, ale nakoniec vypálila veľmi zle.

V čom?

V tom, že učiteľom dala istý nástroj, ale nepripravila ich na to, ako s ním pracovať. Majú k dispozícii voľnú zložku, v rámci ktorej môžu učivo doplniť tým, čo uznajú za vhodné, výsledkom však je, že väčšina z nich nevie, ako na to.

Nie je to ich chyba?

Pochybujem. Sám seba považujem za kreatívneho a pomerne akčného učiteľa, mnohí ma majú za pokrokového, ale keby som mal daný program robiť ja, asi by som sa riadne zapotil. Zmeny tak nastali len formálne. Koniec koncov, keby boli reálne, pocítia ich rodičia aj deti. Možno sa mýlim, ale doteraz boli zmeny o papieroch a dokumentácii, nie o praxi. Stalo sa to, že veľkej skupine ľudí sa dali „lietadlá" a chce sa od nich, aby vzlietli bez toho, aby ich niekto naučil pilotovať. Mnohí pritom nesedeli ani za volantom auta. Výsledok? Časť učiteľov sa odlepí od zeme, časť hneď padne na zem a možnosť lietať využijú len máloktorí.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že úroveň školy sa odvíja od človeka.

Samozrejme, je to o ľudskom faktore. Keď za veľké peniaze vybavíte školu počítačmi, pričom tam nebudete mať pedagóga, ktorý to vie zužitkovať, je to zbytočné. Škola môže mať neviem aké didaktické pomôcky, interaktívne tabule a podobne, stále ide len o nástroje. Bez človeka, ktorý vie s nimi pracovať, ich môžete pokojne vyhodiť. Preto by som reformu nezačínal zmenami v papieroch, ba ani v prudkom vylepšovaní materiálno-technického zabezpečenia škôl, ale v ľuďoch. V rámci europrojektov sa nakupuje do škôl drahá technika a pritom nám uniká podstata. Mám pocit, že reforma sa robila na efekt, pretože to prináša viac politických bodov, stačí robiť krik, čo všetko sa zmenilo. Že sa v praxi zmení málo alebo nič, si všimne málokto. Načo siahame na osnovy, keď nepracujeme s ľudským faktorom, teda s učiteľmi?

Aká je na to odpoveď?

Že nejde o prácu na jedno funkčné obdobie, výsledky by prišli neskôr a politici by z toho nemohli ťažiť. Môžu sa oháňať papierovými zmenami, čo im stačí. Všimnite si, že každý politik, idúci robiť reformu, najskôr hlasno kričí, aby sa o tom každý dozvedel, miesto toho, aby ju potichu začal robiť a až potom prezentoval konkrétne výsledky. Najskôr treba naučiť učiteľov učiť, až následne im dajme nástroje, ktoré môžu využiť. Stanovme len minimálny základ učiva a nechajme na učiteľovi, či bude deťom zemskú príťažlivosť vysvetľovať poskakovaním po triede so snahou vzlietnuť alebo dvíhaním spolužiakov.

4.jpg

Zavedenie školských uniforiem je nezmysel, problém nevyriešia

Nie je problémom malých detí aj to, že musia v aktovkách každý deň prenášať množstvo kníh a zošitov? Nie raz som čítal, čo to robí s ich chrbticami.

Závisí od učiteľa, či do toho deti núti alebo nie, respektíve aj od rodičov, ktorí môžu zvážiť, že zabezpečia pre dieťa knihy aj na doma. Ja zadávam mnohé úlohy tak, aby si deti učebnice mohli nechať v škole, pretože učiť sa môžu aj z iných zdrojov. Napríklad najnovšie rozbiehame opakovanie násobilky. Na spoluziaci.sk máme vytvorenú stránku, kde sa stretneme povedzme o šiestej večer a cez internet zadám pár príkladov. Celé to trvá pár minút. Oni ich riešia v rámci chatu, kto vyhrá, dostane dobré body. Nepotrebujú knihu, lebo majú internet. Je to len jedna z možných ciest.

Čo si myslíte o školských uniformách? Mnohí ich navrhujú v snahe eliminovať viditeľné rozdiely v sociálnych pomeroch detí.

Problém posmievania sa sociálne slabším tým nik nevyrieši. Čo spraví uniforma? Zmaže vonkajšie rozdiely medzi žiakmi, ale ostatné znaky ostanú. Myslíte si, že nebudú vnímať, kto má aký mobil, mp3 prehrávač, desiatu, v akom aute ho rodičia doviezli, akú má bundu a podobne? Celé sa to minie účinku, hoci to bude stáť veľa peňazí. Toto naozaj nie je cesta, tou je práca s deťmi a trpezlivé vysvetľovanie. Ja na to využívam hodiny etiky.

Raz sa stalo, že jeden žiak sa začal posmievať inému. Za normálnych okolností by to ostatní ignorovali, lebo sa ich to netýka, tu sa postavili k tomu vysmievanému a agresor pochopil, že je bez šance. To je ako v autobuse: keď niekto začne niekoho obťažovať a všetci ostatní otočia hlavy, bude v tom pokračovať a môže sa to skončiť zle. Ak sa pätnásti cestujúci obete zastanú, dotyčný sa, logicky, stiahne. Deti učím, ako správne reagovať v rôznych situáciách, aj vďaka tomu máme minimum podobných problémov.

Niektorí učitelia sa však bránia, že ich úloha má byť zredukovaná na poskytovanie vedomostí, nie suplovanie zanedbanej rodičovskej výchovy.

Učiteľ má odovzdávať žiakom nielen vedomosti, ale aj múdrosť, dokonca si myslím, že škola má byť viac o múdrosti ako o vedomostiach. Múdrosť v sebe obsahuje aj vyšší rozmer - ak niečo viete, musíte to vedieť aj použiť, naložiť s tým správne a v správnej chvíli. Zo škôl nemôžu vychádzať žiaci, ktorí ovládajú násobilku a vybrané slová, pokiaľ ich nevedia využiť, ale len zneužiť. Mnoho zlých vecí vo svete sa deje nie preto, lebo ich páchajú hlúpi ľudia, ale preto, lebo niekto zneužíva vlastné vedomosti a inteligenciu. Ak dávam žiakovi nástroj, musím pridať i dostatok múdrosti.

Nebolo by dobré, aby sme na chémii naučili žiakov vyrobiť si ekrazit a nepovedali mu nič o jeho použití v zmysle sociálnej inteligencie. Ak to nespravíme, tak sa nečudujme, že neskôr ho nebude používať na demoláciu starých budov v rámci svojho zamestnania, ale na zhotovenie výbušniny s cieľom ublížiť iným. V tom prípade sme predsa spoluvinníci. Odtrhnúť od učiteľa povinnosť vychovávať deti k slušnosti a rozumnosti je cesta do pekla.

7.jpg

Deti vôbec nie sú horšie ako v minulosti

Učíte už dvanásť rokov. Dnešným žiakom sa vyčíta drzosť, údajne sú úplne iní, nevychovanejší, ako sme boli my. Je to tak alebo ide o mýtus?

Deti sú jednoznačne iné, pretože iní sú aj dospelí, čo súvisí so zmenou režimu po roku 1989. Sú dravšie, akčnejšie, pretože k tomu majú viac podnetov. To vôbec neznamená, že sú horšie. Mnohé doplácajú na to, že na ne rodičia nemajú dostatok času, pretože musia zarábať, podnikať a podobne. Ja osobne so žiakmi nemávam problémy, a to mi v pohode tykajú, pričom iný by mohol povedať, že som tým znížil svoju autoritu. Nie je to tak, žiaci sa správajú tak, ako im umožním. Dlhé roky som bol v štátnom školstve, tam mi netykali a všetko fungovalo presne tak, ako teraz. Nikto to nezneužíva, také veci sú len mýtus. Jasné, učiteľ si musí pravidlá hry s deťmi vyjasniť. Keď im poviem, že niečo prehnali, okamžite mám v triede také ticho, že počuť padnúť aj špendlík.

Lenže niektoré deti majú rodičov frajerov, ktorí keď sa dozvedia o tom, že ich rozmaznanec dostal zlú známku, letia do školy riešiť to s učiteľom, prípadne sa vyhrážajú, že prestanú sponzorovať školu. Inými slovami, známky svojich detí si kupujú peniazmi alebo demonštráciou sily. Mnohí riaditelia jednoducho ustúpia, lebo je to výhodnejšie.

Teraz som v súkromnej škole, nič podobné sa mi zatiaľ nestalo, hoci rodičia za svoje deti poctivo platia. Problém som nemal ani v štátnej škole, takmer so všetkými rodičmi som si tykal, stretával sa s nimi aj mimo školy a nikto mi nič nevyhodil na oči, aj keď som dal jeho synovi na vysvedčení štvorku. Počas svojej praxe som stretol mnoho rodičov. Bohatých i chudobných. Vždy sme to zvládli slušne a bez kriku, vždy bolo na prvom mieste dieťa. Toto nie je o mne ani o rodičovi a našich sporoch, len o dieťati. Aj v prípade komunikácie s rodičmi platí, že prvoradý je ľudský faktor.

Mám teraz triedu, ktorú keď chcem, môžem natierať na chlieb, bez problémov som pre tých žiakov autorita, ktorú treba rešpektovať, pričom zároveň platí, že sa ma nikto zo žiakov nebojí. Ja ich mám totiž všetkých úprimne rád, lepších aj horších. Je taký problém sadnúť si s deťmi, vysvetliť hranice, dohodnúť sa na ich dodržiavaní a motivovať ich k tomu, aby tak fungovali? Nie je. Veľa robí aj to, že sa na mojich hodinách nenudia. To je však o tom, čo som spomínal na začiatku: učiteľ sa musí na hodinách zabávať.

Pedagógovia sa sťažujú, že deti v škole zneužívajú mobily, provokujú ich, potom si natočia ich reakciu a zverejnia napríklad na youtube.com.

V tomto zlyhávajú skôr učitelia. U mňa sa nič podobné nedeje a nebude diať, kým budem schopný deti zaujať. Učím napríklad štvrtákov, ktorí minule v debate pekne „vydusili" človeka z Európskeho informačného centra. V tomto veku sa naňho samy od seba vytasili s otázkami typu, čo bude robiť EÚ, keď nás Rusi držia v šachu s plynom. Naozaj sú tie deti horšie, ako sme boli my?

To ste za celé tie roky nemali žiaka, ktorého ste nezvládli?

Iba jedného, bol však psychicky narušený. Keď som bol prítomný, tak aspoň nevystrájal, keď nie, iných učiteľov ohadzoval mliekom a podobne. Nakoniec skončil na psychiatrii. S patologickým dieťaťom môže byť problém, ale trebárs žiaci s poruchami správania sú zvládnuteľní. Pokiaľ chce učiteľ deti zvládnuť, nepotrebuje žiadne kruté metódy, len ochotu. Samozrejme, že aj ja občas zvýšim hlas, ale nesmie ísť o systém. Dokonca mám žiakov naučených na to, že nebezpečnejšie je, keď hlas stíšim. Fungujem tak, aby sa deti po celý čas zabávali a aj sa naučili, čo treba.

6.jpg

Nebyť skvelej manželky, za tie peniaze to nemôžem robiť

Nedoplácajú vaše vlastné deti na to, že sa žiakom venujete aj po škole, chodíte do táborov, organizujete turnaje, opekačky, túry, hry, hráte divadlo a podobne?

Nie, pretože sa im venujem a na tie akcie sa ich snažím brávať. Navyše tak, ako sa zabávam s deťmi v škole, tak sa zabávam aj doma, až manželka musí mať niekedy pocit, že nemá dve, ale štyri deti.

Štyri?

Áno, lebo okrem mňa je tam aj pes. (smiech) V práci mám obrovskú podporu manželky aj detí. Barunka je skvelá žena, hoci viem, že pri mne musí mať železné nervy. Nie raz pracujem až do noci, lebo treba vybavovať rôzne veci. Priznávam teda, že na to, aby mohol byť učiteľ akčný, potrebuje mať skvelú manželku. Keby totiž neakceptovala moje zanietenie, nešlo by to, tobôž pri peniazoch, ktoré som zarábal v štátnom školstve. Nielen ja, ale aj ona mala veľakrát pocit, že idem naplno a na plate sa to neodráža tak, ako by sa odrážalo v inom zamestnaní. Napriek tomu stála pri mne a ja som jej vďačný.

Na to, že deti nemôžu obsedieť v lavici celú vyučovaciu hodinu, ste prišli tak, že ste v nej sedeli sám počas hospitácie v inej triede. Tam vznikla myšlienka, že deti sa musia počas hodín hýbať?

Príde mi normálne, že striedaním aktivít počas jednej hodiny dokážem udržať pozornosť oveľa dlhšie, ako keď sa deti nesmú pohnúť. Ak budem robiť desať cvičení zo slovenčiny, nenaučím ich o nič viac, ako keď ich spravím len päť a zvyšné si spravíme ako akčnú hru či pesničku. Deti potom majú pocit, že sa hrajú, hoci sa učia. Robím to aj kvôli sebe, aby som nemusel pozornosť udržiavať silou. Na škole nemáme problém fungovať v kuse aj viac ako 45 minút, pokojne zvládame oveľa viac. Miesto hnevu potom večer príde mail od žiaka, že sa zajtra teší do školy. Čo viac si môžem želať? Ja nechcem chodiť do práce s nechuťou, ale zabávať sa tam. Keď príde za mnou dieťa a povie,, že „dík, Dávid, za jednotku, je to super," okamžite mu poviem, že nech ďakuje sebe, lebo je to jeho zásluha, ja s tým nemám nič spoločné a len som zaznačil, ako odpovedal. Nechcem, aby to vnímali tak, že majú zámky za moje sympatie k nim, pretože som pomerne prísny. Potom však nemajú problém prijať ani horšie známky.

Niektorí rodičia „motivujú" svoje deti bitkou, iné peniazmi, na blogu ste písali, že taxou za jednotku je často 20 alebo 50 korún, dnes asi nejaké ekvivalenty v eurách. Je to správne?

Osobne som zásadne proti bitke za známky, dokonca by som deťom nezakazoval ani počítač, čo je tiež jeden z často používaných trestov. Mne je jedno, či sa moja dcéra Viki doma bude učiť dvadsať minút alebo tri hodiny. Ak na druhý deň príde so zlou známkou, prečo by ju mal čakať trest? Veď sa snažila a investovala do toho. Že to nevyšlo? No a čo, stáva sa, nemusí sa všetko podariť. Aj tlaky na výkon detí predsa musia ostať v rozumných hraniciach. Výsledok? Naše deti nosia solídne známky a nemusím im za to dávať žiadne peniaze. Finančná odmena za známku je síce oveľa lepšia ako bitka, ale určite to nie je optimálne. Nechcem deti učiť, že sa učia kvôli známkam, lebo z nich aj tak nevyžijú. Osobne by som známkovanie na prvom stupni základnej školy úplne zrušil.

14.jpg

Takto je menšia šanca, že z nich vyrastú grázli

Je zarážajúce, že veľa rodičov sa s deťmi doma neučí. Na blogu ste napísali, že ak niekto predsa len trvá na bitke za zlú známku, nech sa doma pripravuje s dieťaťom, a keď to nevyjde, nech zbije sám seba.

Samozrejme, veď kto zlyhal, keď sa pripravovali spolu? Mnohí učitelia aj rodičia robia v živote jednu obrovskú chybu - pristihujú svoje deti, keď si nespravia úlohu, donesú zlú známku alebo vyrušujú. Ja to robím naopak - keď niekomu nejde napríklad slovenčina, nekritizujem ho, ale pristihnem ho vo chvíli, keď niečo dokáže, a poviem mu „ty brďo, ten genitív, to dnes bolo super." Neverili by ste, ako to zaberá. Oveľa viac ako akýkoľvek trest. Pozitívna motivácia je nenahraditeľná.

Rodičia tiež často akceptujú, ak im dieťa na otázku, čo robili v škole, odpovie, že nič. Aj to sa dá eliminovať, večer napríklad na stránku spoluziaci.sk napíšem, že sme preberali to či ono a zajtra od detí očakávam, že budú ovládať také a také veci. Mne to zaberie pár minút, dieťa vie, čo od neho žiadate, a má istotu, že ho neprekvapíte niečím zákerným. A ak, tak jedine preto, aby sa vynašlo v situácii, do ktorej sa môže dostať aj v živote. Preto im občas dávam testy, v ktorých riešia učivo z vyšších ročníkov.

Na vyučovaní často hráte na gitare alebo spievate. Osvedčuje sa to?

Určite áno. Sám nedokážem vymenovať všetky vybrané slová, ale viem ich zaspievať. A keďže ovládam text piesne, nemám problém použiť ypsilony pri písaní. Takto dokážem naučiť deti prakticky všetky veci, ktoré sa musia bifľovať, napríklad obojaké spoluhlásky, anglické slovíčka a podobne. Prečo niekoho drilovať, keď to viem urobiť hrou? Veď keď raz niekto nastúpi do zamestnania, budú od neho očakávať, že vie použiť vybrané slová v písanom texte, nie ich recitovať ako báseň. Piesne sú výborná vec, mám to overené v škole aj doma na svojich dcérach. Bežne si tie pesničky nahráme, napálim ich žiakom na CD, pričom oni si ich púšťajú v aute cestou domov. Výsledkom je, že to ovládajú bez toho, aby som ich nejako špeciálne uzemňoval.

Na hodinách máme obrovskú voľnosť, a keď niekto vyjde na WC, respektíve sa napiť či niečo vyhodiť do koša, nikto nemusí nič riešiť. Je to tak preto, lebo deti protestujú len vtedy, ak sa cítia zviazané. Ak sa cítia slobodné, budú robiť to, čo im poviete. Je to zákon akcie a reakcie - ak ich pritlačíte k stene a nedáte im dýchať, nezvládnete ich. Miesto tlaku si s nimi radšej sadnem a rozprávame sa. O čomkoľvek, čo ich zaujíma. Poznajú hranice toho, čo si môžu dovoliť, zároveň však majú voľné ruky. Takto je menšia šanca, že z nich vyrastú grázli.

Ako na tieto netradičné postupy pozerali kolegovia v štátnych školách?

Nie všetci boli nadšení, niektorí hovorili, že deti ma majú rady len preto, lebo sa s nimi stále zabávam. To bol vraj aj dôvod, pre ktorý si ma rodičia vyberali a chceli, aby bol ich potomok v mojej triede.

Na čom stála vaša obhajoba?

Na výsledkoch žiakov. Na gymnáziá ich šlo z mojich štvrtákov v porovnaní s ďalšími triedami najviac. Síce sme sa teda zabávali, ale boli najúspešnejší. Rovnako sme dopadli aj v iných testovaniach či písomkách. Nehovorím, že sme boli výrazný nadpriemer, ale dosahovali sme minimálne rovnaké úspechy ako iné triedy. Zásadný rozdiel spočíval v tom, že moje decká mali väčšiu chuť sa učiť. Netvrdím, že problémy s deťmi sa u mňa nevyskytujú, stále nejaké riešim, raz sú väčšie, raz menšie, ale snaha učiteľa musí byť viditeľná.

3.jpg

Nech si spravia zo Smetanovej Vltavy rapovú skladbu

Na záver spomeňme pár príkladov, ako sa dá vyučovať a zároveň sa zabávať. Začnime matematikou.

Vysvetlím, ako si precvičujeme trebárs násobenie a delenie. Deti sú v dvojiciach, pred sebou majú šachovnice s figúrkami, rozostavenými na dámu, pričom sú posunuté o jedno až dve políčka dopredu, aby sa čo najviac ohrozovali. Chodím v rýchlosti okolo nich, poviem im príklad na násobenie alebo delenie, a kto z dvojice povie výsledok ako prvý, má ťah. Keďže takto môže ísť niekto aj viac ťahov po sebe, o chvíľu je po hre. Rozdám dobré body alebo jednotky a mám istotu, že na ďalšej hodine sa bude snažiť aj ten, čo dnes nevyhral. Je to akčný rozbeh, ktorý všetkých baví, potom sa môžeme v pohode venovať novému učivu.

Slovenčina?

Na tej máme jednu mimoriadne obľúbenú tímovú hru, ktorá sa deje postojačky v kruhu. Aktuálne berieme podstatné mená, skloňovanie a ich vzory. Najskôr si o tom zaspievame pesničku, takže všetci vďaka textu tie vzory poznajú, potom sa pokračuje tým, že sa zadá slovo. Funguje to na princípe mexickej vlny: prvý žiak povie nominatív, druhý genitív, tretí datív, štvrtý akuzatív a tak ďalej. Majú na to časový limit, pričom ten sa vždy snažíme prekonať. Ak to dnes stihnú za pol minúty, zajtra dostanú len 29 sekúnd. Vďaka tomu sme zabezpečili, že aj najslabšie dieťa v triede dokázalo na ďalšej hodine povedať všetky vzory. Čo viac si môžem priať?

Hudobná výchova? Na tú sa pýtam zámerne, lebo školy často dokážu všetkým znechutiť vážnu hudbu, vďaka čomu sa k nej vráti len málokto.

Predmety ako výtvarná, hudobná alebo telesná výchova by nemali byť zamerané na výkon, ale na radosť. Keď raz niekto nemá hudobný sluch, aký zmysel má hádzať mu päťky za spev? Aký zmysel má trestať niekoho zlou známkou za to, že nevie spraviť dokonalý kotúľ, nech sa snaží, koľko chce? Nech sa na telesnej žiaci hýbu, behajú, cvičia, robia strečing, ale nech sa tak nedeje na stanovené limity, za ktoré ich známkujeme, veď to nemá logiku.

V hudobnej výchove pripravujem istý projekt. Uvažujem, že deťom dám možnosť spoznať vážnu hudbu formou, ktorá by ich mala baviť. Vezmime si Smetanovu Vltavu. Jej notový zápis ľahko prenesieme do počítača do programu, schopného vyrobiť melódiu a simulovať rôzne hudobné nástroje. Každý žiak si potom vytvorí vlastnú Vltavu s tým, že kto chce, môže ju mať džezovú, iný rapovú, ďalší metalovú. Netreba na to ovládať žiadny nástroj, len počítač. V triede vznikne mnoho verzií toho diela, vzájomne sa s nimi oboznámia a dosiahneme tým to, že keď o dvadsať rokov niekde započujú originálnu Vltavu, určite budú vedieť, o čo ide. Hudobný motív sa totiž takto v ich hlavách uchytí ľahšie, ako keď ich posadíte do lavíc a pustíte hudobný záznam s tým, aby si ho vypočuli, a hotovo. Takto sa dajú spoznať všetky veľké diela vážnej hudby. Som si istý, že to bude zábava. A ja zábavu v škole milujem.

Rozhovor bol autorizovaný, Dávid Králik v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  3. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  4. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  5. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  6. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  8. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  9. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  10. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  1. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  2. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  3. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  5. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  6. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  7. Univerzita vyTVORená nápadmi študentov!
  8. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 19 784
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 4 842
  3. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 803
  4. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 2 446
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 284
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 2 168
  7. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 1 784
  8. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 1 682
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 459
  10. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 254

Hlavné správy zo Sme.sk

BRATISLAVA

Nivy zatvoria. Pozrite si, kde vystúpite v Bratislave z autobusu

Novú stanicu chcú postaviť do troch rokov.

SVET

Zomrela dedička L'Oréalu, najbohatšia žena sveta

Zásluhy Liliane Bettencourtovej sa ocitli v tieni afér.

DOMOV

Na smrti trojročného chlapca má podiel nemocnica, zle ho liečila

Úrad zistil, že nitrianska nemocnica v liečbe chlapca pochybila.

Neprehliadnite tiež

Domov

Žitňanská chce, aby polícia vysvetľovala, prečo nekoná. Poslanci váhajú

Ak vyšetrovatelia či prokuratúra podrobnosti nepovedia, musia to zdôvodniť. Mimovládne organizácie možnosť odmietnutia znepokojila.

Domov

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

Domov

Na severe a východe Slovenska môže miestami intenzívne pršať

Meteorológovia vydali hydrologickú výstrahu 3. stupňa pre okres Tvrdošín.

Domov

Má tu veľkú základňu, hovoria o Uhríkovi v Nitre. Súperi kandidatúru extrémistu zľahčujú

V Banskobystrickom kraji kandidáti zisťujú preferencie pravidelne, v Nitre je zatiaľ ticho.