Len jeden policajt bol stíhaný za sviečkovú demonštráciu. Ani ten napokon pred súdom neskončil.
BRATISLAVA. Štefan Mikula, Ladislav Duduc, Gejza Šlapka či Štefan Lazar. Aj týchto ľudí chcela prokuratúra po novembri 1989 postaviť pred súd. Dôvodom bol zásah proti veriacim, čo 25. marca 1988 protestovali proti komunistickému režimu. Polícia vtedy rozohnala dav vodnými delami, obuškami a slzotvorným plynom.
Mikula a Duduc boli policajní velitelia zodpovední za potlačenie sviečkovej demonštrácie. Šlapka bol bratislavským šéfom strany, Lazar minister vnútra. Spolu s ministrom kultúry Miroslavom Válkom či šéfom ŠtB Alojzom Lorencom sledovali zásah z hotela Carlton a dávali pokyny policajtom. Z hotela mali na námestie, kde sa zhromaždili veriaci, perfektný výhľad.
VIDEO: Sviečková manifestácia, 25. marec 1988
„Bola to ostro sledovaná záležitosť predovšetkým z Prahy, kde bol eminentný záujem o to, aby sa to neuskutočnilo, pretože to považovali za súčasť aktivizácie opozičných síl,“ vyhlásil bývalý aparátčik Ladislav Sadovský pred parlamentnou komisiou, ktorá po revolúcii preverovala zásah proti veriacim. Aj on sedel v Carltone.
Mikloško tresty nechcel V sídle Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska bola v ten večer stála služba na čele s Ignácom Janákom. Dostávala informácie o demonštrácii. Hoci boli zranené desiatky veriacich, nikto z vtedajších funkcionárov režimu nebol postavený pred súd.
Prokuratúra stíhala len majora ZNB Alexandra Kysuckého, ktorého obvinila zo zneužitia právomocí verejného činiteľa. Kysucký pred sviečkovou demonštráciou nezákonne zadržal jedného z jej organizátorov, Františka Mikloška.
Mikloško s Jánom Čarnogurským však vo februári 1990 požiadali vtedajšieho prezidenta republiky Václava Havla, aby mu udelil milosť. „Po revolúcii sme rozmýšľali, kde začať, ale najmä – kde skončiť. Napokon sme sa zhodli, že akékoľvek tresty nemajú zmysel,“ hovorí Mikloško. Považoval by za absurdné, keby bol potrestaný jediný človek, „pričom politickí papaláši, ktorí sedeli počas zásahu v Carltone, by zostali čistí“.
Trnka: Nebolo to ľahké Základné fakty František Mikloško oznámil, že 25. marca 1988 sa uskutoční sviečková demonštrácia. Veriaci žiadali vymenovanie nových biskupov, náboženské a občianske práva. Komunisti demonštráciu zakázali, Františka Mikloška a Jána Čarnogurského zatkla polícia. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa stretlo 3500 ľudí. Príslušník ŠtB Jaroslav Čomaj vyzval veriacich, aby sa rozišli. Veriaci zaspievali štátnu aj pápežskú hymnu, zapálili sviečky a začali sa modliť ruženec. Politická komisia v hoteli Carlton dala pokyn na policajný zásah. Do akcie sa zapojilo takmer tisíc policajtov, z toho viac ako 50 príslušníkov ŠtB. Polícia zatkla okolo 130 ľudí, 17 z nich bolo trestne stíhaných.
Policajný zásah proti veriacim vyšetroval Dobroslav Trnka a Dušan Kováčik. Prvý je dnes generálnym, druhý špeciálnym prokurátorom. „Vypočuli sme okolo sto policajtov, pričom sme mali v pláne obviniť asi 30 ľudí,“ spomína Trnka.
Na výsluch predvolali aj viac príslušníkov ŠtB, ktorí zasahovali a bili ľudí priamo v dave. „Neboli to príjemné výsluchy, väčšinou mali tendenciu vodiť nás za nos. Nikto sa na nič nepamätal, tvrdili, že na námestí vôbec neboli, alebo boli na miestach, kde sa nič nedialo,“ hovorí Trnka.
Podľa neho sa eštebáci správali tak, akoby ani revolúcia neprebehla. „Stále sa cítili silní, dokonca sa snažili navodiť dojem, že sa aktívne podieľajú na zmene režimu, takže sa im nič nemôže stať,“ povedal Trnka.
Viacerým policajtom bolo ľúto, že zasiahli proti veriacim. „Viacerí umožnili ľuďom, aby odišli z námestia. Niektorí si dali dokonca žiadosť o prepustenie polície,“ hovorí Trnka.
Z výpovedí podľa neho vyplýva, že z politikov bol proti zásahu len minister Válek. „Ostatní to interpretovali ako kolektívne rozhodnutie.“
Trnkovi utkvelo v pamäti svedectvo mníšky z Ružindola. „Za účasť na demonštrácii dostala dva roky s podmienkou. Hoci bola až do revolúcie nehorázne proskribovaná, vydržala.“
Ako vníma, že vyšetrovanie bolo napokon zastavené? „Išlo o politické rozhodnutie, ktoré som vnímal pozitívne. Bol to prejav dobrej vôle, možno akt akéhosi zmierenia,“ myslí si Trnka. Ani podľa Mikloška „necítili najmenšiu potrebu vybavovať si účty“. „Navyše som mal pocit, že na to nie je vôľa. Začiatkom januára 1989 bol najpopulárnejším politikom Milan Čič.“
Problémové 50. roky Mikloško nie je vnútorne vyrovnaný skôr s 50. rokmi. „Vyšetrovateľov ŠtB z tohto obdobia, ktorí používali tvrdé až neľudské metódy, by som pokojne volal na zodpovednosť.“ Aj preto si cení, že české súdy poslali nedávno do väzenia komunistickú prokurátorku Ludmilu Brožovú. Tá sa v roku 1950 podieľala na justičnej vražde Milady Horákovej.
Pripadala si ako v esesáckom filme
Policajti rozháňali modliacich sa ľudí vodnými delami, obuškami aj slzotvorným plynom.
BRATISLAVA. Desiatky zranených, niektorí aj s trvalými následkami. Taká bola bilancia zásahu proti veriacim, ktorí so sviečkami v rukách protestovali proti komunistickému režimu. Väčšina prehovorila až po revolúcii, keď ich vyzvala parlamentná komisia na prešetrenie zásahu z 25. marca 1988.
Ľudí nahnevali vyjadrenia vtedajších funkcionárov strany aj policajných veliteľov, čo celú akciu riadili. Bratislavský šéf komunistov Gejza Šlapka napríklad tvrdil, že veriaci mohli dopadnúť aj horšie.
„Vy ste asi nedostali zásah z vodného diela, že čo to je,“ oponoval mu jeden z členov komisie Tibor Böhm.
V hoteli Carlton na akciu dohliadali aj šéf komunistov v Bratislave Gejza Šlapka a minister kultúry Miroslav Válek.
Ponižujúci obraz Jána Žatka z Bratislavy pobúrili aj slová náčelníka Správy ZNB v Bratislave Štefana Mikulu, že zásah bol „mierny“ – to znamená bez obuškov, kaserov či ochranných štítov.
„Príslušníci pohotovostného oddielu mlátili ľudí hlavanehlava. Hnali ich obuškami a psami až k Mostu SNP. Taký ponižujúci obraz som ešte nevidel,“ napísal komisii Žaťko. Jeden z psov sa zahryzol aj do kabáta štvorročného dievčatka, dcéry jeho známeho. „Bola z toho úplne vydesená.“
Margita Miklášová z Bratislavy stála počas demonštrácie pri vchode do Slovenského národného divadla. „Muži v mne neznámych uniformách mi strekli do očí plyn a potom ma pelendrekom silne bodli pod lopatku.“ Zasiahlo ju aj vodné delo, odvtedy slabšie počuje na pravé ucho.
Vyhrali sme Jakub Mordáčik z Bratislavy si spomenul na zhrbenú starenku so sviečkami v rukách, ako si upravuje dáždnik. „Bola zasiahnutá obuškom, až jej z parazóla ostali kostrbáky.“
Policajti udreli aj Mordáčika. „Hnali ma až k Rybnému námestiu, kde som sa schoval.“ Keď vošiel celý mokrý do električky, ľudia mu okamžite uvoľnili miesto. „Na otázku, čo sa stalo, som odvetil: Hlavne, že sme vyhrali.“
Eštebáci v dave Viacerí ľudia si všimli, že sú medzi nimi aj eštebáci, ktorí ich provokovali, aby mali dôvod na zásah. Podľa Jaroslava Buchtu z Varína vyťahovali veriacich z davu, bili ich päsťami, niektorých napádali aj slovne. „Jeden napríklad vykrikoval: Nemáte čo jesť? Nemáte chlieb? Choďte domov.“
Anna Matejová z Košíc opísala, ako ich obkľúčili policajti v bielych prilbách, s bielymi štítmi a palicami. „Najprv nám povedali, aby sme prestali spievať, hasili a lámali nám sviečky.“ Následne ich naložili do auta a odviezli do neznámej budovy. „Postavili nás tvárou k stene, s rukami hore. Pripadalo mi to ako v esesáckom filme, kde ľudí strieľali.“
Matejová mala veľký strach, čakanie na výsluch si krátila modlitbou. „Boli tam mladí policajti, ktorí sa zo mňa smiali, keď videli, že sa modlím. Vraj pomôženepomôže?“
Marek Vagovič
Lorenc: Bolo to trápne
Zodpovední za zásah buď stratili pamäť, alebo hádzali vinu na iných.
BRATISLAVA. Zásah proti veriacim preverovala aj parlamentná komisia, ktorá vznikla krátko po revolúcii. Za štyri mesiace vypočula takmer sto ľudí – vrátane prominentov komunistického režimu, čo sledovali demonštráciu z hotela Carlton. „Je nemysliteľné, aby sa tieto veci nekonzultovali s politickými orgánmi,“ povedal o koordinácii zásahu so straníckymi špičkami náčelník Správy ZNB v Bratislave Štefan Mikula.
FOTO - ARCHÍV TASR
Hoci pokyn na zásah mal vydať bratislavský šéf strany Gejza Šlapka, pred komisiou tvrdil, že s tým nemá nič spoločné. „Ja som sa ani nezdržiaval tam, kde mali oni (polícia – pozn. red.) velenie. Chodil som po budove, nevedel som, čo všetko majú pripravené.“
Šlapkove slová nahnevali jedného z členov komisie, advokáta Tibora Böhma. „Nehnevajte sa, ale na čo ste tam boli? To ste mohli sedieť doma.“
Zodpovednosť za zásah odmietol aj vtedajší šéf ŠtB Alojz Lorenc. „Ani neviem, že tam nejakí príslušníci ŠtB boli,“ tvrdil. V Carltone sa vraj zastavil len na chvíľu, zásah označil za primitívny a zbytočný. „Celé to bolo nepredstaviteľne trápne. Neviem, ako to tam (v hoteli) fungovalo, kto dával pokyny,“ vyhováral sa Lorenc, ktorému chodili zvodky o príprave demonštrácie niekoľko dní pred jej uskutočnením.
Členka predsedníctva ÚV KSS Elena Litvajová sa už na detaily rokovania, na ktorom posvätili zásah proti demonštrantom, nepamätala. Pred komisiou použitie sily odsúdila. „Takéto veci naozaj nemajú zmysel. Ťažko splnia ten účel, ktorý by mali,“ povedala Litvajová, dovtedy oddaná komunistka.
Komisia napokon súhlasila s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským, že potrestanie ľudí zodpovedných za zásah proti veriacim by „nebolo vhodné“.
Marek Vagovič
Nechceli polievať
Vodiči, ktorí striekali do ľudí, po revolúcii tvrdili, že ich režim zneužil.
BRATISLAVA. Štyri hodiny pred demonštráciou zvolalo vedenie Technických služieb mesta Bratislava poradu. „Povedali nám, že je akcia, čistenie stredu mesta. Bolo to proti zdravému rozumu, lebo pršalo,“ vypovedal pred komisiou vodič Vladimír Leška. Vedenie podniku im napriek tomu prikázalo, že majú chodiť okolo námestia a umývať cestu aj chodníky.
„Nebolo vám podozrivé, že tam ide až 13 čistiacich áut?“ pýtal sa vodičov predseda komisie Ján Majer. Viacerí zrejme tušili, že sú nasadení do úplne inej akcie. Vedeniu totiž navrhli, že dajú k dispozícii len polievacie autá. Keď nepochodili, išli do ulíc – strach z represií bol silnejší.
Po revolúcii vodiči tvrdili, že sa cítili zneužití. „Na poradách som mal kritické pripomienky. Varovali ma, že keď k niečomu príde, môže sa stať zo mňa protisocialistický živel. Po takejto skúsenosti ide človek tam, kam ho pošlú,“ bránil sa jeden vodič.
Marek Vagovič
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
